Dvaja arcibiskupi, dva pohľady

Ako vyzerala pandémia či začiatok vojny na strane slovenskej a ukrajinskej

Na diskusiu prišlo 400 ľudí.

PREŠOV. Mohli by mať kňazi aj druhé povolanie, ako vyzerali prvé dni vojny na ukrajinskej a na našej strane, v čom bol rozdiel v pandémii u nás a u susedov a či môže byť pôsobenie v Košiciach trestom.

Aj tieto otázky odzneli smerom k dvom vysokým cirkevným hodnostárom počas diskusie v Prešove. Do kresla pre hostí si sadli Cyril Vasiľ, ktorý je košický eparchiálny arcibiskup, a Jonáš Maxim, prešovský arcibiskup a metropolita.

A že bol o ňu výrazný záujem, svedčia aj samotné priestory organizácie.

Pôvodné miesto kaviarne vymenili za priestor veľkej arény. Potrebovali totiž usadiť vyše 400 návštevníkov.

Čo to vaše gesto, otec arcibiskup?
V úrade bol doslova pár dní a už rozčeril vody cirkvi aj mimo nej svojím gestom. Vladyka Jonáš Maxim sa na začiatku pôstu ospravedlnil za skutky cirkvi, ktoré neboli vždy v súlade s jej učením. Svoje slová ešte podčiarkol gestom, keď sa počas liturgie pred veriacimi uklonil až po zem.

„Mal som na mysli všetko, čo sa udialo od založenia prešovského biskupstva pred vyše dvesto rokmi až doteraz. Do svojho gesta som chcel vložiť celú túto históriu, nemal som na mysli len jedno konkrétne obdobie,“ vysvetľoval Maxim vecne a úprimne. A to aj na margo poznámky, že sa vyjadril o cirkvi a jej bolestiach v náznakoch, ale predsa jasne.

„Myslel som na tie vzťahy, aj tie medzivojnové, potom komunizmus, rôzne peripetie,“ konštatuje s tým, že konal podľa toho, akú mal myšlienku, veriac, že bola vnuknutá od Svätého Ducha.

No gro cirkvi podľa neho ostalo nezmenené od čias, ako si ju pamätal pred odchodom na Ukrajinu.

„Našiel som cirkev, ktorú som poznal, plus dvadsať rokov,“ skonštatoval Maxim s tým, že ho tu milo potešili mladí horliví kňazi aj samotná pestrosť.

„Mnohé veci nepoznám, nie som na ich pulze, takže myslím, že budem objavovať.“

Košice ako trest? Tak to je dobrý trest!
Cyril Vasiľ sa na Slovensko vrátil z Ríma krátko pred pandémiou. Dovtedy v Ríme pôsobil ako sekretár Kongregácie pre východné cirkvi.

Chýry o tomto návrate do Košíc mali rôzny obsah.

„Hovorilo sa, že pápež vás tu poslal za trest,“ tlmočili moderátori chýry, odpoveďou na ktoré bol úprimný smiech.

„Musí to byť zlý jazyk, ktorý považuje Košice za trest,“ konštatoval Cyril Vasiľ. S príchodom na Slovensko sa mu totiž dostalo ešte povýšenia na delegáta.

„Po tom, čo ma poslal do Košíc, vymenoval ma do viacerých funkcií, napríklad za delegáta pre Sýrsko-malabarskú cirkev v Indii či člena Dikastéria pre kauzy svätých,“ vymenúva Vasiľ.

„Keď toto je pápežov hnev, tak ho doprajem každému,“ glosoval biskup. A fakt, že mu povinnosti ešte pribúdajú, vníma ako analógiu s ľudovým úslovím, že nakladajú len na toho somára, kto ťahá.

Pandémia, kamery a virály
Pred štyrmi rokmi o takom čase sme žili v tvrdých začiatkoch covidovej pandémie. Tá sa dotkla všetkých, cirkev nevynímajúc. A tá bola taktiež nútená sa v istých oblastiach posunúť.

„Pandémia bola príležitosťou. Prišla s ňou nevyhnutnosť reagovať na pastoračné výzvy. Každý streamoval, všade boli v chrámoch kamery. To bolo fajn, ale tiež aj nebezpečné. Keď je kňaz vo farnosti známy, jeho veriaci už poznajú jeho štýl. Ale inak vznikali virály,“ zhodnotil Cyril Vasiľ.

Neuviedol konkrétne prípady, ale veriaci aj neveriaci na celom Slovensku zachytili cez sociálne siete virálne video, v ktorom kňaz originálnym a úprimným prejavom kritizoval meškanie veriacich na liturgiu.

Celkovo vníma Cyril Vasiľ pandémiu ako čas, keď bolo nutné promptne reagovať, čo bola pre ňu príležitosť.

„Dá sa aj zo zla vyťažiť dobro. Pandémia sa stala akýmsi katalyzátorom rôznych postojov, ktoré sú dlhodobo prítomné vnútri spoločnosti aj cirkvi. Táto zložitá situácia ich vytiahla na povrch a zároveň znásobila,“ konštatoval Vasiľ.

A ako vyzerali časy pandémie za našimi hranicami? Jonáš Maxim v tom čase pôsobil ako predstavený jedného z kláštorov na Ukrajine.

„Tam sa zvolila odľahčenejšia cesta. Záviselo to od kňaza, zvolila sa tam viac-menej stredná cesta. Prvé tri týždne boli v napätí, ale potom bolo fajn. Chrámy bol väčšie, chodili aj kontroly, polícia, ale nebol tam taký tlak zo strany štátnych úradov a cirkevných predstaviteľov. Bolo to na zvážení samotného kňaza chrámu,“ opisuje Maxim.

Odišiel covid, prišla vojna
Úplne plynulo sme postupne prešli od covidu do čias vojny.

„Akonáhle vznikla vojna, covid sa stratil, prestalo sa o ňom hovoriť, lebo toto bolo silnejšie. V kláštore sme ani nechceli veriť, že je to reálne, že Rusko zaútočilo,“ spomína Maxim. Prvé dva týždne boli podľa jeho slov akoby paralyzovaní, nik nevedel, čo sa bude diať, ako sa to rozvinie.

Na našej strane hraníc to žilo od prvých hodín. Gréckokatolícki kňazi boli medzi úplne prvými, ktorí sa chopili iniciatívy pomáhať.

„Učili sme sa za jazdy,“ konštatuje Cyril Vasiľ. Veci robili prakticky intuitívne. Kňazi gréckokatolíckej cirkvi sa od úplného počiatku spájali so starostami, riešili v prvom rade otázku ubytovania. Následne to bola potreba potravín a ich zhromaždenia na dekanské miesta. Tiež sa tvoril sa zoznam dobrovoľníkov.

„Ja som „vybrakoval“ svoje dve skrine skautského materiálu, zobral som spacáky, deky, cestou som nakúpil sto bagiet a išiel som na hranicu. Pomáhali dobrí ľudia, Boh a asi tisíc dobrovoľníkov,“ spomína Cyril Vasiľ.

Faktom je, že bez prvých dobrovoľníkov by bolo zvládnutie počiatkov pravdepodobne nemožné.

„Toto je výhoda malých organizácií, lebo vedia reagovať, kým sa rozbehne štát. Ten ale zas má prostriedky, ktoré my nemáme. Ľudia ukázali štedré a veľké srdcia,“ konštatuje Vasiľ.

Pomáhalo sa tým na našom území a nezabúdalo sa ani na tých na druhej strane hranice.

„Mňa to potešilo, keď mi jeden kňaz zavolal, či niečo nepotrebujeme,“ spomína Jonáš Maxim. Vtedy však odmietol s tým, že v kláštore sú tridsiati, zvládajú to. Situácia sa čoskoro otočila.

„Do dvoch týždňov sme mali u nás stovku ľudí. A do mesiaca nám prišiel celý kamión všetkého, čo bolo naozaj potrebné – jedlo, odev, hygienické potreby.“

Tie boli akútne potrebné, keďže mnohí prišli do kláštora len v tom, čo mali na sebe, a s igelitkou v ruke. Bola zima, oni na úteku. V kláštore zrazu museli variť pre 130 ľudí, nemali ani toľko hrncov, robili však všetko pre to, aby všetkým pomohli.

Vierou neotriaslo ani vyjadrenie pápeža
Prednedávnom verejnosť reagovala na vyjadrenia pápeža Františka smerom k Ukrajine, ktorá sa bráni pred ruským agresorom.

„Bol som v tom čase akurát na Ukrajine, a tak som osobne vnímal silné reakcie zo strany gréckokatolíckych aj rímskokatolíckych biskupov, politikov aj jednoduchých ľudí. Išlo o osobný názor pápeža ako človeka, ktorý sa môže mýliť. Naša viera nestojí na pápežovi Františkovi, my veríme v Petra ako skalu, či je to František, Ján Pavol II., alebo to bude niekto ďalší. Mojou vierou, tým, že som gréckokatolík a vyznávam rímskeho pápeža ako hlavu cirkvi, to vôbec nezatriaslo,“ skonštatoval Jonáš Maxim.

Čo s liturgiou aj platmi kňazov
Smerom k biskupom zaznela aj otázka, či v rámci liturgie dôjde k jej zladeniu v rámci celej gréckokatolíckej cirkvi.

„Ideme to zosúladiť. Ide to krok za krokom, no sme tu na to, aby sme sa zdokonaľovali,“ uviedol Jonáš Maxim.

Otázkou z radov veriacich bola aj finančná situácia kňazov a ich možnosť mať aj druhé zamestnanie a s ním spojený druhý plat. Gréckokatolícki kňazi sa môžu pred vysviackou oženiť, čo vysoké percento využíva, a teda prevažná väčšina rodiny aj má.

„Je to otázka vhodnosti. Kňaz by sa nemal venovať biznisu a politike. A tiež aby ho to zamestnanie neodtrhlo od disponibility od veriacich. Že má na záhrade troch baranov, z tých je zrazu 130 a on sa živí s ako mäsiar,“ udáva príklad Cyril Vasiľ s tým, že verí, že nedôjdu do bodu, aby svojich kňazov nútili živiť sa aj iným povolaním.

„Žiť v skromnosti, to je tiež také svedectvo. Ja som vyrastal v kňazskej rodine a nikdy sa u nás neoplývalo, ale ani nám nikdy nechýbalo,“ konštatuje Vasiľ.

A ako položartom-polovážne dodal: „Máme inteligentné a vzdelané manželky, ktoré živia kňazské rodiny.“

Mária Dudová-Bašistová
Šéfredaktorka - MY Východ

zdroj:
https://vychod.sme.sk/c/23305415/dvaja-biskupi-dva-pohlady-ako-vyzerala-pandemia-ci-zaciatok-vojny-na-strane-slovenskej-a-ukrajinskej.html

foto: zľava: moderátor za Denník Postoj Pavol Hudák, arcibiskup Cyril Vasiľ, arcibiskup Jonáš Maxim, moderátor za denník Postoj Imrich Gazda.
(autorj: Postoj/Tomáš Puškáš)