Gottwalda pochovávali podľa sovietskeho vzoru

19.03.2023


Zrejme svetový rekord v celoštátnom smútku vytvorili pred 70 rokmi Česi svorne so Slovákmi. Na desať marcových dní sa krajina ponorila do hlbokého smútku. Najprv zomrel sovietsky vodca Josif Stalin a krátko po ňom prvý československý „robotnícky" prezident Klement Gottwald.

Stalin zomrel 5. marca 1953 okolo 22. hodiny vo svojej rezidencii na Kuncevskej dači vo veku nedožitých 75 rokov. Umieral dlho: od neskorých večerných hodín 2. marca a v strašných bolestiach. Agóniu opísala jeho dcéra Svetlana, ktorá bola pri ňom spolu s lekármi do jeho posledných chvíľ života: „Posledných dvanásť hodín bolo jasné, že trpí nedostatkom kyslíka. Jeho tvár náhle stmavla, rýchlo sa zmenila, jej rysy boli doslova na nepoznanie, ústa mal čierne. Posledné dve hodiny prakticky strácal dych."

Podnes kolujú legendy o tom, že Stalina otrávili ľudia šéfa tajnej služby Lavrentija Beriju, ale nič z toho sa nepotvrdilo. Mimochodom, diktátor bol presvedčený, že ho trávia jeho doktori. Dvoch osobných lekárov dal postaviť pred súd, jedného dokonca popraviť.

V skutočnosti Stalin zomrel po rozsiahlej mozgovej príhode, ktorej predchádzala prudká výmena názorov medzi ním a niektorými členmi politbyra 1. marca 1953. Podrobne to približuje vo svojej knihe významný ruský historik Boris Ilizarov. Stalin trpel aterosklerózou (ochorením tepien) a už krátko po druhej svetovej vojne prekonal niekoľko infarktov. Aj pitva potvrdila pokročilé kôrnatenie ciev.

Podobné choroby sužovali aj Stalinovho „verného žiaka", o 18 rokov mladšieho Gottwalda, u ktorého sa navyše prejavovali dôsledky syfilisu. Nakazil sa už v mladosti a diagnózu mu stanovili sovietski lekári v roku 1945. Jedným z následkov tejto pohlavnej choroby bola výduť aorty, ktorá sa prezidentovi stala nakoniec osudnou.

Obaja štátnici boli podľa svedectiev ľudí z ich blízkeho okolia veľmi zlí pacienti. Nedbali na rady a odporúčania lekárov. Obidvaja trpeli v posledných rokoch života psychickými problémami. Stalin vynechával predpísané lieky alebo si ich dávkoval podľa vlastného uváženia.

Nadmieru tiež obaja holdovali alkoholu a boli tuhí fajčiari. Šéf prezidentovej ochranky Ladislav Hofman neskôr vypovedal, že „Gottwald často pil toľko, že potom dva dni ležal a nebol schopný pracovať". Manželka Marta musela svojmu „Klémovi" alkohol tajne riediť. Zašlo to tak ďaleko, že Gottwaldov osobný lekár Vladimír Haškovec musel na recepciách sledovať svojho pacienta a brať mu pohárik z ruky. Prezident sa ho napokon zbavil a v máji 1952 ho dal uväzniť…

„Sami sme, sami, strašne sami"
Správa o smrti „veľkého vodcu a učiteľa národov" Josifa Vissarionoviča sa rozletela z Moskvy do sveta ráno 6. marca 1953. Hlavné mesto Sovietskeho zväzu sa ponorilo do čiernej farby, vo vitrínach obchodov sa objavili Stalinove portréty so smútočným lemovaním, v rozhlase hrali pohrebné pochody.

Väčšinu Slovákov a Čechov zastihla správa absolútne nepripravených. Veď prvú informáciu o zdravotnom stave Stalina zverejnili tunajšie médiá 5. marca, čiže až piaty deň po záchvate mŕtvice. Stručná informácia hovorila o „ťažkom ochorení súdruha Stalina".

Nasledujúci deň vyšli ústredné noviny už iba na dvoch stranách, ale výlučne venované úmrtiu Stalina. Zároveň informovali o štátnom smútku, ktorý vyhlásila československá vláda. Začal sa za zvukov továrenských sirén a smútočnou hudbou v rozhlasovom vysielaní. Na mnohých miestach sa konali tryzny. Siedmeho marca vystúpil v rozhlase s príhovorom prezident Gottwald: „Pre náš ľud je to veľká strata." Slovenskí básnici sa priam pretekali v tom, kto a ako vyjadrí svoj nesmierny žiaľ nad „nenahraditeľnou stratou". „Osireli sme, osireli,/ zatiahol slnko mrak,/ žiaľ zovrel hrdlo,“ smútil Ján Kostra. Ctibor Štítnicky rýmoval podobne: „Zapadlo slnko nad Tatrami,/ sami sme, sami, strašne sami,/ len žiaľte, Váh a Hron…“

Zaostať nechceli ani prozaici. Dominik Tatarka sa mŕtvemu Stalinovi prihovoril na stránkach komunistickej Pravdy: „Milovaný náš, nesmrteľný náš súdruh Stalin, teraz nám je o to drahšia každá vaša myšlienka, poučenie, dobrá rada…“ Až sa nechce uveriť, že to napísal rovnaký spisovateľ, ktorý o desať rokov neskôr vydal satirické politické prózy Démon súhlasu a o ďalších desať rokov sa zaradil medzi politických disidentov…

Mysleli majstri poézie i prózy vrátane Tatarku vážne svoje slová? „Niektorí stratili živú modlu, iní pocítili strach z toho, čo ešte len príde, a ďalší podľahli zámerne vyvolanej davovej psychóze," vysvetľuje atmosféru v spoločnosti a pocity väčšiny jednotlivcov historička Marína Zavacká.

Čo však mohol vedieť našinec, hoci aj intelektuál, na východnej strane železnej opony o Stalinovej krutosti? Osem rokov po najstrašnejšej z vojen v dejinách mal generalissimus v očiach slovenskej verejnosti ešte gloriolu osloboditeľa, víťaza nad hnedým morom nacizmu. Preto po Stalinovi v roku 1949 premenovali Gerlach na Stalinov štít a o dva roky neskôr začali stavať nové mesto, ktoré sa pôvodne malo volať Stalinovo (nakoniec v roku 1957 dostalo meno Nová Dubnica).

Gottwald sa chcel za každú cenu zúčastniť na Stalinovom pohrebe. Darmo mu to lekári vzhľadom na jeho zdravotný stav neodporúčali. Navyše chcel do Moskvy letieť, čo mu lekári výslovne zakazovali.

Posledná obeť rozlúčky so Stalinom
Pri dlhom lete a prudkých zmenách tlaku, aké nastávajú v lietadle, môže prísť k prasknutiu oslabenej cievnej steny s fatálnymi následkami. Lekári naňho naliehali, že ak chce silou-mocou cestovať, tak jedine vlakom. „Mám veľa práce, nemôžem si dovoliť takú dlhú cestu," zahriakol ich 56-ročný Gottwald. Mimochodom, aj let z Prahy do Moskvy trval vtedy oveľa dlhšie ako teraz, vychádzalo to na päť a pol až šesť hodín.

Cestu do Moskvy 8. marca zvládol pomerne hladko, možno aj preto, lebo ju celú preležal. Počas Stalinovho pohrebu na druhý deň sa však Gottwaldov zdravotný stav zhoršil. Zlé jazyky hovorili, že sa medzitým prepil. Sovietski lekári to údajne považovali za nachladnutie alebo chrípku, dali mu penicilín a poradili cestovať späť vlakom, čo odmietol. Český historik Karel Kaplan predpokladá, že v Kremli sa dozvedel niečo, kvôli čomu zvolil 11. marca čo najrýchlejší návrat domov.

Podľa svedectva Gottwaldovho zaťa Alexandra Čepičku spiatočný let na lôžku a väčšinu cesty prespal. Po prílete v noci z 11. na 12. marca začalo byť s Gottwaldom veľmi zle. Dopoludnia sa zišlo prvýkrát lekárske konzílium a odvtedy začali každé 3 až 4 hodiny vydávať správy o ochorení.

Trinásteho marca popoludní praskla výduť na aorte a začalo sa krvácanie do hrudníka. Neskoro večer už Gottwaldov zdravotný stav hodnotili ako kritický. Konzílium zvažovalo, či neprikročiť k operačnému zákroku , aby zastavili krvácanie, dokonca zriadili operačnú sálu priamo na Pražskom hrade. Od operácie však nakoniec upustili vzhľadom na veľmi zlý zdravotný stav. Za správne rozhodnutie to následne označil aj svetoznámy kardiochirurg Alexandr Bakulev, narýchlo privolaný z Moskvy.

Ráno 14. marca prezident upadol do bezvedomia a o 11. hodine zomrel. Aj v jeho prípade sa vyrojili rôzne fámy alebo nikdy nepotvrdené špekulácie. Napríklad, že ho v Moskve otrávili jedom alebo ožiarili rádioaktívnym kobaltom. Tragikomické bolo vysvetlenie, že mu puklo srdce od žiaľu nad stratou milovaného Stalina… Neskôr sa objavili prvé vtipy. Napríklad: „Gottwald bol taký verný žiak, že sa ponáhľal za učiteľom ešte aj do hrobu."

Súčasný ruský publicista Dmitrij Okunev napísal nedávno celkom vážne toto: „Gottwald sa stal poslednou obeťou poslednej rozlúčky so Stalinom." Tie ostatné obete, a boli ich stovky ak nie tisíce, zomreli pri strašných tlačeniciach v moskovských uličkách vedúcich k námestiu pred Domom sovietov, kde 6. až 8. marca vystavovali Stalinovo telo. Mnohí tak túžili vidieť aspoň raz vo svojom živote „milovaného vodcu", hoci mŕtveho, že sa dali v dave ušliapať.

Smútočný kútik v každom hostinci
V tých časoch platilo heslo Sovietsky zväz – náš vzor. Preto aj smútočné akcie po oznámení o smrti Gottwalda prebiehali takpovediac podľa sovietskeho vzoru alebo podľa scenára odskúšaného už počas pochovávania Stalina.

Pohrebu prezidenta predchádzali smútočné zhromaždenia po celej republike, dokonca v každej obci. V Bratislave boli tryzny na Hviezdoslavovom námestí pred budovou SND a v ďalších mestách tiež na verejných priestranstvách. Povinný bol katafalk so sochou Gottwalda alebo s jeho portrétom, kvetinová výzdoba i vence. V dedinách sa obrady konali v budove národných výborov a tam, kde ju nemali, tak v hostincoch. Zriaďovali si v nich tzv. smútočné kútiky s Gottwaldovou bustou alebo s jeho fotografiou. Podobne to vyzeralo v školách a na všetkých pracoviskách. Až do 19. marca vrátane boli zrušené všetky kultúrne a športové podujatia.

Platilo heslo Sovietsky zväz – náš vzor.

Pohreb sa začal v Prahe o 13. hodine päťminútovým tichom, ktoré pretínal hukot fabrických sirén. Na päť minút sa dokonca zastavili vlaky. Hlavná tryzna sa konala na preplnenom Václavskom námestí, kam smútočný sprievod dorazil z Hradu o 17. hodine. Rakvu s pozostatkami „najväčšieho syna nášho ľudu", ako napísal denník Rudé právo, priviezli na delovej lafete a pred Národným múzeom ju preložili na katafalk. Nasledovali smútočné prejavy.

V Bratislave na Hviezdoslavovom námestí a v priľahlých uličkách sa podľa správy ČTK „zhromaždilo v záplave smútočných zástav 150-tisíc pracujúcich". Menšie tryzny sa konali po celom Slovensku, ľudia si zároveň vypočuli rozhlasovú reportáž z pohrebu v Prahe v priamom prenose.

Smútiaca verejnosť ešte nevedela, že stranícke špičky rozhodli o balzamovaní Gottwalda a o výstavbe malého mauzólea v priestoroch Vítkovského pamätníka v Prahe. Povedané slovami vtedajšieho ministra informácií Václava Kopeckého „pracujúci ľud nedal zotlieť telu robotníckeho prezidenta".

Po Leninovi a Stalinovi mal teda svoje mauzóleum aj Gottwald. Československo nasledovalo sovietsky príklad s kultom osobnosti až do absurdnosti. Vyznávači tohto orientálneho či byzantského zvyku „zvečnenia" vodcu však netušili, akú búdu na seba ušili. Český historik Luděk Vacin priblížil v jednej štúdii mimoriadne udalosti, ktoré museli riešiť balzamovači, lekári a údržbári mauzólea v priebehu jeho ani nie desaťročnej existencie, čo by však vydalo na samostatný text.

Nateraz sa uspokojme s konštatovaním, že po opakovanej kritike Stalina od jeho nástupcu Nikitu Chruščova vyniesli telo generalissima z moskovského mauzólea a pochovali ho do zeme. Urobili to v noci 1. novembra 1961. Len o týždeň neskôr rozhodlo vedenie Komunistickej strany Československa nasledovať sovietsky vzor a zrušiť mauzóleum v Prahe, proti čomu však protestovali viaceré regionálne stranícke organizácie. Trvalo takmer celý rok, než sa uznesenie politbyra naozaj realizovalo. Telesné pozostatky Gottwalda boli – na rozdiel od Stalinových – spopolnené.

Veniec od „štátnej bandy“ na pohreb prezidenta
V bratislavskej Rači žije dôchodkyňa Marta Prokešová, kedysi vychýrená kvetinárka. Viazaniu a aranžovaniu kvetín zasvätila celý život. Vyhrávala v tejto disciplíne domáce i medzinárodné súťaže. V marci 1953 mala 22 rokov a pracovala v kvetinárstve na dnešnom Kamennom námestí, ktoré sa už vtedy staralo aj o výzdobu štátnych podujatí vrátane štátnych pohrebov.

Ako si spomínate si na pohreb Klementa Gottwalda?
Naše kvetinárstvo dostalo objednávku na vence od slovenských predstaviteľov a inštitúcií, ktoré sa mali poslať do Prahy na pohreb „prvého robotníckeho prezidenta“. Celú noc sme vence viazali v rozdeľovni, ktorú sme mali na Vysokej ulici. A ráno sme ich vyčerpané viezli nákladiakom na železničné nádražie, kde ich nakladali do vozňa. Už sa nachádzali vo vozni, keď sa pán Dostál, manžel vedúcej našej predajne, rozhodol ich ešte raz a naposledy skontrolovať. A tu na to prišiel – na červenej stuhe venca od štátnej banky bolo zlatými písmenami napísané „Od štátnej bandy"…

Čo nasledovalo?
Pán Dostál sčervenel a potom zbledol, chytil tú stuhu, roztrhal ju a prikázal urobiť rýchlo novú. Za niečo také by nás asi všetkých pozatvárali.

Urobil to niekto z recesie alebo nevedomky?
Stuhy písal istý pán Horváth, a určite to neurobil náročky, ale vysvetľujte niečo také v tých hrozných časoch!

Zúčastnili ste sa na kvetinovej výzdobe aj na ďalších štátnych pohreboch?
Kvôli aranžovaniu kvetín som bola aj na pohrebe Josipa Broza Tita, juhoslovanského prezidenta. Pochovávali ho v máji 1980 a vypýtala si ma samotná Jovanka Broz, prezidentova manželka. To už som mala za sebou víťazstvá na kvetinárskych súťažiach v Ľubľane, Záhrebe i Belehrade. A v novembri 1992 som robila veľké aranžmán pre poslednú rozlúčku s Alexandrom Dubčekom v budove Slovenského národného divadla. Dala som si veľmi záležať, lebo som Dubčeka poznala ako slušného človeka v časoch, keď bol na vrchole slávy, aj potom, keď ho nová vrchnosť ponižovala a keď ho tajní na každom kroku sledovali.


Vladimír Jancura 

zdroj: 
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/661151-gottwalda-pochovavali-podla-sovietskeho-vzoru/

Foto: Pohreb Klementa Gottwalda
zdroj: ČTK

Aktuality

Zobraziť všetky
20.05.2024

V Starij Ľubovni odbŷv s’a jubilejnŷj 15-ŷj Sejm Rusyňskoj obrodŷ na Sloveňsku

Na posadi predsedŷ bŷv potverdženŷj Martin Karaš. V Starij Ľubovni odbŷv s’a jubilejnŷj 15-ŷj Sejm Rusyňskoj obrodŷ na Sloveňsku V nediľu 19-ho maja 2024-ho roku zŷšly s’a v Starij Ľubovni delegatŷ i hosti na jubilejnim 15-im Sejmi Rusyňskoj…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
20.05.2024

„Jenom deset dní nepil, a ejhle! Umřel.“

K alkoholismu na Podkarpatské Rusi   V 19. století se začaly objevovat spolky propagující střídmost a abstinenci a došlo také k  lékařskému popsání následků popíjení alkoholu. Nepřekvapí, že mnohé oblasti a  společenské skupiny byly k těmto názo…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
19.05.2024

Vychvaľovaný aj kritizovaný Edvard Beneš

Aký bol politik, ktorý doplatil na krutosť dejín V máji pred 140 rokmi sa narodil druhý československý prezident Edvard Beneš. Čo v skutočnosti „napáchal“, čo ho k tomu viedlo a v čom mu jeho vášniví kritici krivdia? V českom Senáte sa bud…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
19.05.2024

Beneš sa Mussoliniho neobával. Pred 100 rokmi s ním vyjednal medzištátnu zmluvu

V polovici mája 1924 rokoval československý minister zahraničných vecí Edvard Beneš v Ríme s talianskym premiérom Benitom Mussolinim. Výsledkom rokovaní bola československo-talianska zmluva o srdečnej spolupráci. Československý minister zahrani…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
18.05.2024

Rozhovor. Veľa závisí aj od toho, v akej rodine človek vyrastá

Ocenený Marián Marko: Zbožňoval matematiku, páčilo sa mu povolanie rušňovodiča, je z neho herec Už takmer 25 rokov šéfuje jedinému rusínskemu divadlu na Slovensku so sídlom v Prešove. S úsmevom konštatuje, že hercom sa stal vlastne vďaka svoj…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.05.2024

Atentáty v našich dejinách  

O život išlo Masarykovi, Hlinkovi, Tisovi a ďalším Ani medzivojnová československá demokracia sa nevyhla atentátom či aspoň neúspešným pokusom. Po atentáte na Roberta Fica sa začali objavovať varovania, že prudká polarizácia slovenskej spolo…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Cholodna osiň. Frajir čekať na Marču. Stojiť na labirskim chodnyku nedaleko od prodavačky z kvitkami.
-Molodyj čolovik, kupte ružičku svoji ďivki, už jem zamerzla tu lem tak stojaty...
-Tiko stojiť kvitok?
-Try evra za kus/falatok...!
-Teto, maly ste sja tepliše oblyči...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať