Ivan Pop: T. G. MASARYK a RUSÍNI

MASARYK, Tomáš Garrigue (*7. 3. 1850, Hodonín,  †14. 9. 1937, Lány), český filozof, sociológ, politik a štátnik. V rokoch 1872-76 študoval filozofiu na viedenskej univerzite a 1876-77 na univerzite v Lipsku. V rokoch 1878-82 docent na univerzite vo Viedni. Od roku 1882 mimoriadny, od roku 1897 riadny profesor filozofie na českej univerzite v Prahe. Do praktickej politiky vstúpil v roku 1889. Počas 1. svetovej vojny organizátor č. a čs. odboja a spoluzakladateľ Čs. republiky. V rokoch 1918, 1920, 1927 a 1934 zvolený prezidentom ČSR. V roku 1935 abdikoval. Zaujímal sa o rusínsku otázku a problém Uhorskej, resp. Podkarpatskej Rusi. Počas súdneho procesu proti pravoslávnym Rusínom v Marmarošskej Sihoti 1913-14 požiadali T. G. Masaryk a slovenský poslanec uhorského parlamentu M. Hodža o účasť na procese ako obhajcovia, avšak od uhorských úradov nedostali povolenie. Podkarpatská Rus sa prvýkrát objavuje v plánoch Masaryka v súvislosti s postupom ruských vojsk v Haliči na prelome rokov 1914-15, keď sa zdalo, že už vstúpia do strednej Európy a český alebo československý štát bude mať spoločné hranice s Ruskom. Neskôr sa tejto témy dotýka v rozhovoroch s juhoslovanskými politikmi a rumunskými predstaviteľmi v emigrácii v rokoch 1916-17.

Po februárovej revolúcii v Rusku sa Masaryk plne zamýšľa nad rusínskou otázkou a píše o tom v liste ministrovi zahraničia Ruska P. N. Miljukovovi. Konkrétne sa zaoberal problémom Podkarpatskej Rusi v rokovaniach s ukrajinskými politickými činiteľmi počas svojho pobytu v Kyjeve v lete 1917. V tom čase ukrajinská politická elita usilovala iba o autonómiu Ukrajiny v rámci federalizovaného Ruska a nároky na územie Podkarpatska by boli nelogické. V Kyjeve existovali určité plány ohľadom Haliče a Bukoviny, ale o Podkarpatskej Rusi tu žiadne informácie ani plány neboli. Preto predstavitelia dočasnej ukrajinskej vlády, Centrálnej rady, nič nenamietali proti pripojeniu „Uhorskej Rusi" k budúcemu československému štátu. Hlavné rokovania medzi T. G. Masarykom a rusínskymi politikmi prebiehali v roku 1918 v USA. V máji 1918 v Pittsburghu sa s T. G. Masarykom stretol predseda rusínskeho Greko-katoličeskago objedinenija v USA Nikolaj Pačuta a odovzdal mu memorandum o rusínskom probléme. N. Pačuta sa prezentoval ako dôsledný zástanca myšlienky pripojenia „Uhorskej Rusi" k Československu. T. G. Masaryk prevzal memorandum, aj keď pochopil, že Pačuta koná na vlastnú päsť a nemá zatiaľ širšiu podporu rusínskych spolkov v USA. N. Pačuta bol totiž známy svojím rusofilským postojom, v lete 1917 spolu s ďalšími rusofilmi z Haliče a Bukoviny zvolal tzv. Russkij kongres v New Yorku, ktorý schválil memorandum o zjednotení Prikarpatskoj Rusi (Haliče, Bukoviny a Uhorskej Rusi) s Ruskom. Tento dokument vyvolal výraznú nespokojnosť dohodových diplomatov vo Washingtone a tiež rusínskych organizácií v USA. Plány rusofilov zmaril boľševický prevrat v Rusku a donútil ich preorientovať sa na Československo.

Situácia v rusínskom hnutí v USA sa menila s blížiacim sa koncom vojny. V júli 1918 v Homesteade (štát Pensylvánia) spojením svetských a náboženských organizácií vznikla jednotná Amerikanskaja narodnaja rada Uhro-Rusinov (ANRUR). Subjektívnym faktorom urýchlenia sa potom stal príchod mladého advokáta firmy General Motors Grigorija Žatkoviča (Gregory Zsatkovich) (1886-1967) do vedenia ANRUR. 26. októbra 1918 vo Philadelphii pri podpise Deklarácie všeobecných cieľov nezávislých stredoeurópskych národov sa G. Žatkvič stretol s T. G. Masarykom a spoločne posúdili otázku pripojenia Podkarpatskej Rusi k Československu. Masaryk oznámil Žatkovičovi, že ak sa Rusíni rozhodnú pripojiť k Československej republike, budú mať zaručené autonómne územie. Otázka pripojenia Podkarpatskej Rusi k Československu mala veľký význam v úvahách T. G. Masaryka o povojnovom usporiadaní strednej Európy. O tom svedčí jeho telegram E. Benešovi: „Uhro-Rusíni tu navrhujú federáciu s naším štátom." Keby bolo možné pripojiť Uhro-Rusínov k nám, boli by sme susedmi Rumunska." 
Masaryka v rusínskej otázke teda zaujímal predovšetkým geopolitický aspekt, bezprostredné susedstvo s potenciálnym spojencom (a istým protivníkom Maďarov kvôli Sedmohradsku), Rumunskom.

Memorandum v mene „karpatských Rusínov" odovzdal Masarykovi aj Mikuláš (Nikolaj) Pačuta. V ňom požadoval pripojenie všetkých „karpatských Rusínov" (a to vrátane Rusínov-Lemkov z Haliče) k Československej republike a poskytnutie autonómie. Požiadavky Pačutu však Masaryk odmietol. Začiatkom januára 1919 bolo na základe rozhodnutia dohodových mocností zahájené obsadzovanie rusínskeho územia československým vojskom. 12. januára oddiely československého 31. pluku obsadili Užhorod, ale ďalej už nepostupovali. Prezident T. G. Masaryk vyhlásil, že obsadenie Podkarpatskej Rusi nenastane bez predchádzajúceho schválenia Dohody, ak si to obyvateľstvo nebude veľmi žiadať. Do Užhorodu T. G. Masaryk vyslal svojich osobných zástupcov, ktorí mali odovzdať podkarpatským činiteľom memorandum, obsahujúce správu o uznesení amerických Rusínov o pripojení Podkarpatska k ČSR. Mali sa tiež pokúsiť konsolidovať rusínske „národné rady", aby sa zhodli na pripojení Podkarpatskej Rusi k Československu. Práve z Masarykovej iniciatívy prišla na mierovú konferenciu do Paríža delegácia amerických Rusínov na čele s G. Žatkovičom. Začiatkom marca na radu prezidenta Masaryka odišla delegácia amerických Rusínov z Paríža do Užhorodu.

Cestou do Užhorodu sa Žatkovič stretol v Prahe s prezidentom Masarykom a odovzdal mu memorandum vo forme svojich Štrnástich bodov, teda podmienok pripojenia Podkarpatskej Rusi k Československu. Názov memoranda síce pripomínal povestných 14 bodov prezidenta USA pre ukončenie vojny, ale išlo o iný americký vzor - a to amerického ústavného systému. Príkladom budúceho štatútu Podkarpatskej Rusi v ČSR bolo pre Žatkoviča právo jednotlivých štátov v americkej federácii, ktoré sa však len ťažko dalo uplatniť vtedajšej strednej Európe. Oceňujúc memorandum Žatkovičovo, T. G. Masaryk písal E. Benešovi do Paríža: „Sú to politické deti. Ja by som im to všetko dal, ale odkiaľ na to vziať peniaze? Finančné zaťaženie bude značné; krajina je zanedbaná a teraz vybitá." 8. mája 1919 sa v Užhorode konalo stretnutie predstaviteľov politicky aktívnych Rusínov. Na tomto stretnutí bolo rozhodnuté o vytvorení Centrálnej ruskej národnej rady (CRNR) a schválené rozhodnutie o pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR.

CRNR vyslala do Prahy deputáciu. Vedúcich predstaviteľov delegácie prijal prezident T. G. Masaryk. Vo svojom prejave však prezident zdôraznil, že otázka štátoprávneho postavenia Podkarpatskej Rusi v ČSR nie je v jeho kompetencii, a preto sa stretol s predstaviteľmi CRNR nie ako s oficiálnymi zástupcami juhokarpatských Rusínov, ale iba ako so svojimi hosťami. Tým naznačil, že ďalšie rozhodovanie v otázke štátoprávneho postavenia Podkarpatskej Rusi je iba v kompetencii vlády ČSR. V skutočnosti prezident aktívne zasahoval do podkarpatoruského problému, ale tentoraz zo zákulisia, ako sa to ukázalo už v priebehu rokovaní o hranici medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou.

Počas audiencie u prezidenta v júli 1919 Žatkovič vyslovil svoje sklamanie z nedodržania dohody z Philadelphie v otázke hraníc medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. Rozhodol sa prejednať túto otázku osobne na mierovej konferencii v Paríži. T. G. Masaryk ihneď informoval telegramom Beneša o plánoch Žatkoviča a navrhol, aby mierová konferencia stanovila hranicu od Užhorodu na sever a zároveň ju vyhlásila za dočasnú. V tom prípade, ako zdôraznil, nemôžu domáci rusínski politici obviňovať Žatkoviča, že „zapredal" záujmy Rusínov. V súlade s telegramom prezidenta sa E. Beneš obrátil na predsedu mierovej konferencie s návrhom, aby konferencia určila iba dočasnú hranicu medzi Podkarpatskou Rusou a Slovenskom (demarkačná línia od Čopu do Užhorodu a odtiaľ pozdĺž rieky Už k hrebeňom Karpát) a ponechala čs. vláde možnosť jej úpravy na základe etnografických a hospodárskych princípov. Tento návrh bol schválený.

2. mája 1921 priniesla pražská Tribuna veľmi ostrý článok Kríza ústavy, nie guvernéra, ktorý obsahoval výčitky proti tým článkom ústavy, ktoré sa týkali Podkarpatskej Rusi. Dosah článku bol natoľko závažný, že prezident Masaryk odporučil, aby popredný právnik prof. J. Hótzel ako spolutvorca ústavy na tento článok reagoval. Politická kríza na Podkarpatskej Rusi prezidenta znepokojovala. Vo svojich poznámkach z 24. mája T. G. Masaryk písal: „Paralyzovanie činnosti Žatkovičovej: a) Na Podkarpatskej Rusi vytvorenie koalície agrárno-socialistickej - ak to nie je možné, aspoň pasivita popredných rusínskych pracovníkov; b) Paralyzovanie činnosti Žatkovičovej pred cudzou krajinou - u Rusínov amerických, u Slovákov, prípadne pozvanie členov anglického a amerického vyslanectva na Podkarpatskú Rus."

V septembri 1921 prezident T. G. Masaryk navštívil Podkarpatskú Rus a snažil sa vysvetliť rusínskym politikom predčasnosť ich požiadavky na uskutočnenie autonómie v plnom rozsahu. Prezident sa obával, že ústupky Rusínom v otázke autonómie môžu vyprovokovať rovnaké požiadavky od ďalších národnostných menšín, čo podľa jeho názoru mohlo úplne destabilizovať mladý štát.

Neskôr prezident T. G. Masaryk nezasahoval do politického riešenia podkarpatoruského problému, finančne však podporoval rusínske kultúrne a vzdelávacie spolky všetkých smerov. V rámci osláv 10. výročia vzniku Čs. republiky bol v Užhorode odhalený impozantný pomník prezidentovi T. G. Masarykovi od rusínskej sochárky Oleny Mandičovej. Po odstúpení Užhorodu Maďarsku v dôsledku Viedenskej arbitráže (2. 11. 1938) bol pomník maďarskými úradmi demontovaný. 26. marca 2001 z iniciatívy Spoločnosti českej kultúry (Užhorod), Klubu T. G. Masaryka (Užhorod), Spoločnosti podkarpatských Rusínov (Užhorod) a Spoločnosti priateľov Podkarpatskej Rusi (Praha) bol napriek protestom ukrajinských nacionalistov v Užhorode odhalený nový pomník T. G. Masaryka.

prof. Ivan Pop

Foto: cs.wikipedia.org