Ján Lazorík zozbieral kultúrne dedičstvo nevyčísliteľnej hodnoty a chcel navždy vygumovať ypsilon

Pri sledovaní prvej i druhej série televíznej šou Zem spieva ma často prepadla ľútosť, že sa tej parády nedožil známy folklorista Ján Lazorík († 95), ktorého začiatkom roka ocenil aj prezident Andrej Kiska Pribinovým krížom.
Ján Lazorík zozbieral kultúrne dedičstvo nevyčísliteľnej hodnoty a chcel navždy vygumovať ypsilon

Ján Lazorík, široko-ďaleko známy folklorista, etnograf do špiku kostí, neúnavný bojovník za tradičnú slovenskú kultúru. Šarišan, ktorý sa usiloval otvoriť dvere do života šarištine a ostatným nárečiam. No aj svojrázny učiteľ, ktorý chcel raz a navždy vygumovať zo slovenského pravopisu nenávidený ypsilon.

Do konca života nechcel pochopiť, že je to márny boj s veternými mlynmi, hoci raz, v roku 1968, bol k tomu celkom blízko. Aspoň tak si to myslel, tak o tom doma v Krivanoch pod výbežkami Levočských vrchov nadšene presviedčal manželku Emu i svoje dospievajúce deti.

Unikátne zbierky
Dedičstvo, ktoré zanechal Ján Lazorík, má podľa múzejníkov nevyčísliteľnú hodnotu, riaditeľ múzea na hrade Stará Ľubovňa Dalibor Mikulík je presvedčený, že jeho unikátne zbierky, stovky predmetov ľudovej kultúry, by hravo zaplnili výstavne siene a depozity niekoľkých hradov.

Ľudové piesne, rozprávky, povesti, legendy, zaujímavé rozprávania najstarších pamätníkov o živote v šarišských a spišských dedinách, zabudnuté príslovia a porekadlá, ale aj puntičkársky presné opisy ľudových zvykov, krojov, architektúry zanechal v bezmála tridsiatich knihách.

Niektoré sú doslova unikátne, odborníci na ľudovú kultúru sa nazdávajú, že bude ťažké ich tromfnúť.

Napríklad Lazoríkovú knihu Naše tradičné bačovstvo, Fotočítanku ľudovej architektúry a bývania východného Slovenska či Humorno-pravdivé obrázky zo starej dzedzini alebo aj také Jedzeňa na starej hornotoryskej doľiňe.

A k tomu stovky a stovky po dreveniciach, stodolách, humnách zozbieraných predmetov ľudovej kultúry, ktoré Ján Lazorík neraz v poslednej chvíli zachránil pred spálením, porúbaním, vyhodením do jarku.

Nenechal si ich, všetko venoval múzeám, najčastejšie prešovskému, kde ako etnograf pracoval jeho syn Blahoslav, alebo staroľubovnianskemu, kam odišiel pracovať sám v polovici 70. rokov, keď sa rozlúčil s učiteľovaním.

Treba priznať, že mnohí sme ostali jeho dlžníkmi. Do Prezidentského paláca musel prísť až štvrtý prezident, aby Jánovi Lazoríkovi udelil Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti ľudového umenia a folklóru. In memoriam, dva a polroka po smrti...

Aj ja som zapísaný na pomyselnom zozname dlžníkov Jána Lazoríka, aj tieto riadky mali byť napísané za jeho života, a nie teraz. Lenže večne uponáhľaný pán Lazorík nehodlal strácať čas rozprávaním o sebe.

Jeho odpoveď, samozrejme, v zbožňovanej šarištine, znela roky rokúce navlas rovnako: „Pán redaktor, zavolajce o tidzeň, abo radši o mešac, znace keľo me čeka roboti?“ A naposledy pridal aj povzdych: „Bože naš, chto ľen ten zglupnuti švet zachraňi?!“

Filozof života
„To, čo vykonal Ján Lazorík sám, bez akýchkoľvek vedecko-výskumných grantov, by mohlo byť náplňou celej vedecko-výskumnej inštitúcie, pričom jej činnosť by bola považovaná za veľmi úspešnú,“ konštatuje známy národopisec – akademik Mikuláš Mušinka (82) z Prešova.

„Otec nebol len veľký bojovník za zachovanie tradičnej ľudovej kultúry, kto ho dobre poznal, vie, že to bol aj svojrázny filozof. O nárečiach vravieval, že nielen obohacujú históriu a kultúru národa, ale obohacujú ľudské duše o dimenziu ľudskosti a štedrosti.

Pomalý zánik mnohých nárečí, ktorého bol svedkom, prirovnával k prírodným tragédiám, k zániku niektorých živočíšnych druhov či k úbytku ozónovej vrstvy v atmosfére,“ zaspomínal si v rodnom dome v Krivanoch na otca Ľubomír Lazorík (65).

Tak ako celú rodinu, aj jeho mrzí, že napriek všetkému, čo otec za svoj život urobil pre kultúrny rozvoj Slovenska, sa jeho meno, nevedno prečo, nedostalo ani do Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska vydanej v roku 1995, ani do Malého lexikónu ľudovej kultúry Slovenska vydaného o jedenásť rokov neskôr.

„Považujeme to za veľkú nespravodlivosť a prejav nekultúrnosti tých, ktorí sa v novinách a televízii oháňajú frázami o tom, ako im záleží na zachovaní a šírení našich ľudových tradícií. Takú ignoráciu si otec nezaslúžil...“

Múzeám venoval vyše 20 000 negatívov!
Aj toto je dlžoba, a veľká, ktorá je zapísaná na životnom konte Jána Lazoríka.

Rýchlo sa zabudlo na to, alebo bolo pohodlnejšie nepamätať si, že za 60 rokov, ktoré tento čiperný etnograf venoval zberateľskej činnosti, venoval nezištne múzeám aj Národopisnému ústavu SAV viac ako 20 000 (!) fotonegatívov zachytávajúcich staré remeslá, vysťahovalectvo, drotárstvo, posledné chyže pod slamou, sakrálne stavby, gazdovské dvory, sypance.

A k tomu kilometre magnetofónových pások so svedectvami najstarších pamätníkov, ľudových spevákov, tanečníkov, dedinčanov zo Šariša a Spiša.

Radi sa pred ním rozpamätávali na zaniknuté ľudové zvyky, lovili v mysli, aby pánovi Lazoríkovi urobili radosť. Lebo komu inému, ak nie jemu, takej kapacite, vyrozprávali povery, ktoré im v detstve nedávali od strachu zaspať.

Nezmazateľnú stopu zanechal rodák z Torysy aj v Krivanoch, kde sa so sedemčlennou rodinou usadil začiatkom 50. rokov. Dostal tam miesto na základnej škole ako učiteľ slovenčiny, nemčiny, hudobnej výchovy i prác na pozemku.

Ešte sa v dedine ani poriadne nerozkukal a už tu zriadil pre krivianske deti mičurinskú stanicu. Na novom pôsobisku, kde žil až do konca života, založil pred polstoročím folklórny súbor, s ktorým nacvičil bezmála 90 scénok a pásiem autentického neprikrášleného folklóru.

Samozrejme, že vo všetkých aj sám vystupoval, o túto radosť sa nenechal pripraviť ani vtedy, keď ho už začalo zrádzať zdravie.

Mnoho jeho námetov z prostredia ľudovej kultúry sa dostalo aj na televízne obrazovky a filmové plátna, okrem iných napísal scenár aj pre film Z chlapčeka vojak obdivovaného režiséra Martina Ťapáka.

V Krivanoch po ňom ostal amfiteáter s drevorezbami ľudových umelcov, jeho meno nesie Hornotoryský folklórny festival, dedina sa už deviaty rok pýši aj Centrom ľudovej kultúry a remesiel, jediným svojho druhu na Slovensku. Akože inak, to všetko sa zrodilo v hlave Jána Lazoríka.

„Keď otec písal nejaký scenár alebo dokončoval knihu, pracoval v kuchyni akoby v tranze dlho do noci. Na tri hodiny si zdriemol, oblečený, rovno na podlahe a ráno pokračoval ďalej plný nových nápadov.

Otec bol skrátka notorický celoživotný zberateľ a bádateľ. Zbieral po chalupách, stodolách, sypancoch do posledných dní života, ešte v posledných dňoch napísal svoje posledné poznámky na gumený obrus na kuchynskom stole, nechcel strácať čas hľadaním nepopísaného papiera,“ zaspomínal si pre Život syn Ľubomír.

List babe Vange
Počas rokov učiteľovania v dedinách s Levočskými vrchmi za humnami, v Polome, vo Vysokej, v Brezovičke, Oľšove, Krivanoch, zakladal ovocné škôlky. Keď mu udrel v dedine do očí voľný pozemok, hneď tam vysadil ovocné stromy, popritom učil dedinčanov, ako správne štepiť ovocné stromy.

Len vo Vysokej, v Brezovičke a Krivanoch vysadil viac než 3 000 ovocných stromčekov. Deti, ktoré učil, museli povinne zbierať a do zápalkových škatuliek odkladať jadierka zo zjedených jabĺk, aby ich na jar vysiali na školskom pozemku.

V prírodovedeckej stanici v Šarišských Michaľanoch si Ján Lazorík chcel splniť aj svoj šľachtiteľský sen – tak ako Mičurin krížil rôzne sorty ovocia, aby vypestoval mrazuvzdorné jablká, hrušky, slivky, marhule.

Povestné boli jeho informačné tabule na železničných staniciach v Prešove, Sabinove, Lipanoch, na ktorých informoval najmä o vrúbľovaní, spôsobe nepriameho vegetatívneho rozmnožovania.

Syn Ľubomír pridáva aj úsmevnú spomienku: „Raz otec kdesi stratil, zapatrošil veľký zošit s textami málo známych ľudových piesní a príbehmi najstarších hornotoryských pamätníkov.

Bol z toho veľmi nešťastný, nevedel sa s touto stratou zmieriť. Napísal teda babe Vange, bulharskej slepej veštkyni, či by mu nepomohla nájsť zošit s jeho zápiskami. Odpísala, že mu nevie pomôcť ani poradiť, po zošite sa skrátka zľahla zem...“

Chirurg, ktorý operoval pána Lazoríka, si zaspomínal, ako pred podaním narkózy pobavil celý operačný tím. Lekárom dal jasné zadanie: „Chlopi, režce, operujce tak, abi som to prežil, nemožem vám tu dneška umrec, bo mam ešči roboti na pejdzešat roki...“

Najťažší jazyk
Ako vraví poslankyňa obecnej samosprávy, rodáčka z Krivian Martina Kuchárová, do opusteného krivianskeho kaštieľa aj svojho domu zvážal Ján Lazorík zo širokého okolia všetko, čo dedinčania povyhadzovali ako zbytočné predmety.

Keď na začiatku 70. rokov predal Krajskému múzeu v Prešove 1 800 predmetov, za odmenu si kúpil ojazdený trabant, aby mal širšie pole pôsobnosti. Ako vravieval, bola to nepodarená kúpa, „papundekel“ fungoval iba v tej chvíli, keď ho kupoval.

Veľkú radosť mal, keď počul ľudí rozprávať v nejakom nárečí. Ak sa mu niekto neprozreteľne prihovoril po slovensky, hneď ho stopol ostrou výčitkou: „A tvoja mac, jak rozpraviala, po slovensky? Haňbiš še za svoju matku, dzeda, narečie, ty bortaku?“

Pár spomienok pridal aj syn Andrej (73), ktorý sa upísal novinárčine: „V živej pamäti mám onen deň roku 1967, keď sa otec vrátil vo veľkej eufórii z rokovania v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV. Už na dvore nám kričal novinku, že sa konečne zruší ypsilon.

Ako učiteľ slovenčiny každý deň ľutoval svojich žiakov, že sa musia učiť aj mnohé neprirodzenosti. Čudoval sa, prečo sa obilie píše s mäkkým i, ale bylina s ypsilonom, podobne je to so slovami štvorica a štvorylka. Preto otec považoval slovenský jazyk a jeho pravopis za jeden z najťažších na svete. Ako novinár môžem potvrdiť, že nebol ďaleko od pravdy...“