- ochranca zachovania národnej identity Rusínov
 
 
Povedali o knihe...

doc. Michal Šmigeľ: „Dielo Ivana Popa považujem za serióznu monografiu sumarizačného charakteru, venujúcu sa dlhodobo zatracovanej a aj málo prebádanej téme (v čom vidím aj autorov jednoznačný prínos, ako pre historiografiu, tak aj pre samotných Rusínov), zostavenú na solídnej faktografickej báze, a s ohľadom na jej vysokú úroveň a tiež aj popularizujúcu funkciu.

prof. Peter Švorc:  "Ivan Pop ponúkol slovenskému čitateľovi stručné, ale prehľadné dejiny  Rusínov, ktoré ho dokážu zorientovať v základných momentoch ich histórie a  pomôžu pochopiť súčasné postavenie a snahy o plnohodnotné etablovanie sa ako  príslušníkov samostatného národa. Kniha je napísaná pútavo, dobre sa číta,  hoci miestami prekladateľovi českého textu do slovenčiny unikli viaceré  bohemizmy tak pri písaní mien ako aj niektorých slov, či slovných väzieb.  Význam i podstatu knihy to však nenaruší."

 

Obsah knihy

*******************
Milí čitatelia,
prekladáme Vám monografiu prof. Ivana Popa „Malé dejiny Rusínov“, ktorá  predstavuje súhrnnú prácu o histórii Rusínov v celom priereze dejín tohto malého stredoeurópskeho národa.

Podkarpatskí Rusíni patria geopoliticky aj zemepisne do strednej Európy, do jej najvýchodnejšej časti, ktorá sa už dotýka pomyselnej  historicko-civilizačnej čiary rozdeľujúcej svet na západný - svet latinskej kultúry a  východný - ortodoxný, svet byzantskej kultúry.

Rusíni nikdy nemali vo svojich dejinách vlastný štátny útvar,  ich politické dejiny sú úzko spojené s dejinami štátnych útvarov, ktorých súčasťou bolo nimi obývané územie, s Uhorským kráľovstvom, Sedmohradským kniežatstvom, s habsburskou monarchiou, Maďarskou republikou, Československou republikou, Maďarským kráľovstvom, Sovietskym zväzom a Ukrajinou. Podkarpatskí Rusíni prežívali spolu so všetkými národmi tohto regiónu zložité, búrlivé a často protirečivé dejiny.   
Vlastné politické dejiny Rusínov začínajú v dobe rusínskeho národného obrodenia v 19. storočí. Dejinami podkarpatských Rusínov sa zaoberala nielen rusínska historiografia, ale tiež maďarská, rakúska, ruská, česká, slovenská, sovietska a ukrajinská. Úvahy maďarských, rakúskych, českých  a slovenských historikov o tom, že Rusíni sú súčasťou stredoeurópskych dejín sú logické. Na druhej strane dnešná beletrizovaná, nadmieru spolitizovaná a nacionalistická ukrajinská historiografia neuznáva Rusínov ani ako svojbytný národ, ani samostatnosť ich dejín.    

Chceme zdôrazniť, že vydať túto knihu sme sa rozhodli s cieľom  prezentovať ucelený, objektívny pohľad na dejiny malého stredoeurópskeho národa – podkarpatských Rusínov a vzhľadom  na problematiku sme považovali za veľmi potrebné, aby publikácia  na jednej strane vyplňovala medzeru v málo prebádanej a publikovanej téme, ale na druhej strane, aby odbúravala romantické mýty z histórie  Rusínov. Úspešnosť nášho zámeru preverí čas, ale už dnes môžeme zacitovať z recenzie knihy z pera Michala Šmigeľa: „Dielo Ivana Popa považujem za serióznu monografiu sumarizačného charakteru, venujúcu sa dlhodobo zatracovanej a aj málo prebádanej téme (v čom vidím aj autorov jednoznačný prínos, ako pre historiografiu, tak aj pre samotných Rusínov), zostavenú na solídnej faktografickej báze, a s ohľadom na jej vysokú úroveň a tiež aj popularizujúcu funkciu. Z autorskej pozície Ivan Pop neskĺzol do podoby suchého interpreta dejinného vývoja Rusínov, ale práve naopak sledoval ich vývoj v symbióze s priestorom, v ktorom sa nachádzalo ich územie, a všímal si aj vonkajšie vplyvy susedných národov, s ktorými boli Rusíni úzko prepojení, respektíve s nimi zdieľali spoločný osud v rámci rôznych štátotvorných aspektov, majúcich dosah na rodné kraje Rusínov.“

Dovoľte mi vysloviť touto cestou  poďakovanie Ivanovi Popovi, autorovi knihy, Michalovi Šmigeľovi, ktorý recenzoval knihu, Jarmile Knapovej, Denise Margetovej a Jarmile Mikovej za ich odbornú pomoc pri preklade, prepise a úprave textu.   

Našim želaním je, aby si kniha, ktorá vychádza za finančnej pomoci Úradu vlády SR, našla široký okruh čitateľov na Slovensku. Budeme veľmi radi, keď osloví aj mladú generáciu, pre ktorú je poznanie dejín kľúčom k pochopeniu aktuálnych výziev doby. 
 
Ján Lipinský,
za vydavateľa - Združenie inteligencie Rusínov Slovenska 
 

 

***************

 

RECENZIA: POP, Ivan: Malé dejiny Rusínov, Bratislava (ZIRS, 2010) 
prof. Peter Švorc

Slovenskú i českú spoločnosť začali priťahovať dejiny Rusínov najmä po roku 1989. Súviselo to so zmenou spoločenských pomerov a s akceptovaním Rusínov  ako osobitného národa, ktorý sa začal po dlhom čase na Slovensku opäť hlásiť  o slovo. Záujem o Rusínov sa premietol do záujmu o literatúru zaoberajúcu sa  týmto obyvateľstvom a jeho osudmi. Kým v Čechách záujem siahal najmä na bývalú Podkarpatskú Rus, na Slovensku vari viac na územie severovýchodného Slovenska, kde žijú Rusíni ako susedia slovenského národa.

Ivan Pop, ktorého knihu  chceme predstaviť, patrí k historikom, čo dôverne poznajú dejiny Rusínov a  svoje poznanie sprostredkúvajú širšej verejnosti prístupným a zaujímavým  štýlom. Toto konštatovanie potvrdzuje aj jeho kniha pripravená na vydanie  Združením inteligencie Rusínov Slovenska s názvom Malé dejiny Rusínov.  Rozdelená je do 38 častí, v ktorých autor prechádza celými dejinami Rusínov,  ba začína už pravekom, a to charakteristikou územia, na ktorom žijú. Do  akejsi „prehistórie“ Rusínov spadá aj druhá časť knihy, kde píše o príchode  Bielych Chorvátov medzi slovanské kmene osídlené na južných svahoch Karpát, od ktorých Rusíni odvodzujú svoj pôvod. Uvádza však  aj stanovisko slovenskej, maďarskej a ukrajinskej historiografie, ktoré  odmietajú autochtónnosť karpatských Chorvátov, a ako hovorí autor, aj  karpatských Rusínov, a spoločne im prisudzujú len úlohu kolonistov v čase  valašskej kolonizácie. Tieto názory však odmieta ako nepodložené dôkladným výskumom.

Nasledujúce časti knihy predstavujú vývoj na území najmä dnešného  Zakarpatska po bitku pri Moháči a dôsledky, ktoré mala pre Uhorsko i jeho obyvateľstvo, vrátane Rusínov. Pomerne veľkú časť textu (v pomere k väčšine ostatných častí) venuje Ivan Pop problematike zmeny konfesionality rusínskeho obyvateľstva v kontexte reformácie a protireformácie. Popisuje zložitý a neraz i protirečivý prechod z pravoslávia k únii s rímskokatolíckou cirkvou a dôvody, prečo a ako sa to dialo obzvlášť na území dnešného Zakarpatska. Ďalšie kapitoly sledujú dejiny Rusínov v čase protihabsburských vojen, ich spojenie s Františkom II. Rákocim, činnosť  biskupa Jozefa de Camellis, ktorý prispel k účinnejšiemu presadzovaniu sa  gréckokatolíckej cirkvi medzi Rusínmi, reformu školstva a vznik rusínskych štátnych škôl, dopad reforiem Jozefa II. na rusínske obyvateľstvo, národné  obrodenie Rusínov, ktorí sa začali národne prebúdzať v závere 18. a  začiatkom 19. storočia. „Jar národov“ – revolučné roky 1848 – 1849 – neobišla ani Rusínov, hoci ich národné aktivity nedosiahli také rozmery ako  aktivity ostatných nemaďarských národov Uhorska. Išlo však o obdobie, ktoré malo vplyv na rusínsku inteligenciu a aj v neskorších rokoch 19. storočia poznamenaných maďarizačným úsilím Budapešti tvorilo aspoň spomienkovú opornú bázu pre neskoršie národné aktivity.

Ivan Pop pokladal za potrebné čitateľom priblížiť aj dve významné osobnosti národného obrodenia – a to Adolfa Dobrianskeho a Alexandra Duchnoviča. Toto rozhodnutie bolo správne, pretože všetky politické a kultúrne aktivity Rusínov od prelomu 19. a 20. storočia a v 20. storočí sa viazali na spomínané osobnosti, resp. na ich konanie a odkaz. Čitateľ tak získava aspoň tie hlavné informácie o rusínskych činiteľoch, ktorí ovplyvnili konanie svojich nasledovníkov.

Posledných dvanásť častí sa zaoberá dejinami Rusínov v 20. storočí. Autor tu podáva obraz rusínskej spoločnosti,  píše o ich politickej aktivizácii,  národných i štátotvorných snahách, ktoré sa prebudili v závere prvej  svetovej vojny a v prvých týždňoch po jej skončení. Jednou z posledných kapitoliek je časť nazvaná Problém „Ruskej krajiny“. Ivan Pop v nej opisuje  úsilie Budapešti o zachovanie Podkarpatska ako súčasti Maďarska. Jedným z  krokov malo byť aj vyhlásenie autonómnej provincie nazvanej Ruská krajna,  nie krajina. Krajna bola okrajovým územím Uhorského kráľovstva s relatívne  značnou samostatnosťou. Použitie pôvodného označenia istého typu administratívneho členenia Uhorska v už novom Maďarsku malo symbolizovať  starobylé slobodné postavenie obyvateľov Podkarpatska, resp. Ruskej krajny v  nových podmienkach. Tento plán však nevyšiel ani v podmienkach  demokratického Maďarska, ani v podmienkach boľševickej Maďarskej republiky  rád.

Ak sa v prvých častiach autor pomerne stručne zaoberal dejinami  Rusínov, prvej polovici 20. storočia venoval podstatne viac priestoru. Vidieť to aj na rozsahu všetkých nasledujúcich častí. Nakoniec, je to vo  vzťahu k autorovi aj celkom prirodzené, keďže jeho doménou sú najmä novšie  dejiny. Na druhej strane, práve udalosti a postavenie  Rusínov v novom štáte – v Československu, krátko v horthyovskom Maďarsku a nakoniec v  komunistickom Sovietskom zväze znamenali celý rad dramatických zvratov, ktoré zasiahli osud každého jednotlivca.

Ivan Pop ponúkol slovenskému čitateľovi stručné, ale prehľadné dejiny  Rusínov, ktoré ho dokážu zorientovať v základných momentoch ich histórie a  pomôžu pochopiť súčasné postavenie a snahy o plnohodnotné etablovanie sa ako  príslušníkov samostatného národa. Kniha je napísaná pútavo, dobre sa číta,  hoci miestami prekladateľovi českého textu do slovenčiny unikli viaceré  bohemizmy tak pri písaní mien ako aj niektorých slov, či slovných väzieb.  Význam i podstatu knihy to však nenaruší.

Zdroj:
Dejiny - internetový časopis Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove
http://dejiny.unipo.sk

************

Časopis SAV Človek a spoločnosť: Recenzia knihy I. Popa: Malé dejiny Rusínov ( 2011 )

Anna Virostková, virostkova@saske.sk

Je všeobecne známe, že Rusíni nikdy nemali vo svojich dejinách vlastný štátny útvar. Ich politické dejiny sú úzko späté s dejinami iných štátnych útvarov. Ivan Pop sa spolu s ďalšími iniciátormi usilovali o uznanie svojbytnosti Rusínov, o autonómiu Podkarpatskej Rusi na Ukrajine. Narazil však na tvrdý centralizmus a unitarizmus ukrajinskej politiky a ideológiu ukrajinského nacionalizmu a preto musel odísť. V roku 1994 odišiel do Českej republiky. Je autorom viacerých kníh o Podkarpatskej Rusi. Vydal Encyklopédiu Podkarpatskej Rusi, Stručnú históriu štátu, Dejiny Podkarpatske Rusi v datech, Podkarpatská Rus, osobnosti její histórie, vedy a kultury a spolu s P. R. Magocsim vydal i Encyklopédiu rusínskych dejín a kultúry. Združenie iteligencie Rusínov Slovenska vydalo I. Popovi tohto roku monografiu Malé dejiny Rusínov, ktorá obsahuje pohľad do histórie Rusínov v celom priereze dejín tejto malej národnostnej menšiny.

Autor pri spracúvaní dejín Rusínov chronologicky začína obdobím praveku, kedy bolo územie Rusínov súčasťou kultúrne homogenného regiónu nazývaného Horné Potisie, dnes Zakarpatská oblasť Ukrajiny (Podkarpastká Rus), časť východného Slovenska, karpatské predhorie juhovýchodného Poľska (Lemkovina), severná časť kraja Maramures v Rumunsku, a taktiež menšie enklávy v srbskej Vojvodine, srbskom a chorvátskom Sreme a v severovýchodnom Maďarsku (Mučoň, Komloška) a svoj bádateľský záber doťahuje do konca 50. rokov 20. storočia.

Značný priestor venuje I. Pop otázke karpatských Slovanov a začleňovaniu územia juhokarpatských Rusínov do Uhorska, ako aj kolonizácii na Podkarpatsku a východnom Slovensku. V nasledujúcich kapitolách sa okrajovo venoval rozpade uhorského kráľovstva po bitke pri Moháči, reformácii a protireformácii, ako aj obdobím protihabsburských vojen druhej polovice 17. storočia. I. Pop neobišiel ani 18. storočie, v ktorom zdôraznil osvietenské obdobie Márie Terézie a Jozefa II. Vyzdvihol najmä reformu školstva a vznik rusínskych štátnych škôl, v ktorých výučba prebiehala v rusínskom jazyku. Vysoko pozdvihol osobnosť Andreja Bačinského, užhorodského gréckokatolíckeho biskupa, ktorý bol poverený v rusínskych stoliciach školskou reformou. Spomenul aj ďalších významných rusínskych vzdelancov z toho obdobia, napríklad Michail Baluďanský, Peter Lodij, Vasilij Kukolnik a ďalší.

Autor je presvedčený, že vlastné politické dejiny Rusínov začínali v dobe rusínskeho národného obrodenia v 19. storočí. Z tohto obdobia vyzdvihol osobnosť Alexandra Duchnoviča – buditeľa Rusínov, ktorý je dodnes považovaný za najvýznamnejšiu osobnosť, na ktorú sa s úctou odvolávajú aj súčasníci. Oceňujem autorove vnímanie historických súvislostí a faktov. Chronologicky neobišiel ani významný historický medzník 1867 – vznik Rakúsko-Uhorska, kde si všímal aj postavenie Rusínov.

Monografia I. Popa je štylisticky rozdelená na 38 kapitol s úvodným slovom Jána Lipinského (za vydavateľa Združenia inteligencie Rusínov Slovenska) a v jej závere je uvedený výberový zoznam použitej literatúry. Celá publikácia obsahuje 137 strán.

Práve 20. storočie je dominantným obdobím Popovej monografie. Prvá svetová vojna zohrala v dejinách jednotlivých národov veľký zvrat, nevynímajúc Rusínov. Predovšetkým koniec prvej svetovej vojny zmenil politickú mapu vo svete. Na základe mierovej zmluvy z 10. 9. 1919 bola Podkarpatská Rus začlenená do Československej republiky, kde sa prakticky celý politický a kultúrny život rusínskej spoločnosti koncentroval. Autor sa v tomto období dotkol aj rusínskych politických strán či volieb v roku 1925, ktoré zaznamenali na Slovensku úplný prepad. Okrem politickej roviny sa I. Pop venoval aj kultúrnej otázke a to jazykovej.

Ďalej autor pokračuje v chronologickej línii bádaním v oblasti druhej svetovej vojny, venuje sa Podkarpatskej Rusi v Československej exilovej politike a doťahuje postavenie Rusínov v povojnovej Európe. Veľký význam pripisuje vzniku Ukrajinskej národnej rady Prjaševščiny, ktorú nazval ochrankyňou práv všetkých „Ukrajincov“. V závere I. Pop konštatuje, že od konca 40. rokov 20. storočia nastupuje v dejinách Rusínov „doba temna“, doba denacionalizácie i etnocídy vo všetkých štátoch, ktoré si rozdelili územie Rusínov.

Na rozdiel od iných neštátnych národov a národností Európy, Rusíni nemajú v susedstve svoj materský štát, ktorý by ich zastupoval na medzinárodnej scéne. Monografiu uzatvára výrokom: „Rusíni žili, žijú a žiť budú!“

Kniha Malé dejiny Rusínov je zaujímavým dielom, ktoré po rôznych stránkach rozširuje vedomosti pre čitateľov o dejinách Rusínov. Súčasťou celej knihy sú rôzne fotografie významných osobností či dôležitých udalostí a tie ju robia ešte pútavejšou. Vedecko-populárna publikácia je napísaná historickou metódou.
Bezpochyby sa stane významným zdrojom inšpirácií tak pre akademickú a univerzitnú obec, ako i pre všetkých záujemcov, ktorí sa zaujímajú o Rusínov.

Zdroj: http://www.saske.sk/cas/zoznam-rocnikov/2011/2/5935/

Človek a spoločnosť č.2 /2011,
internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied
----
-----