Koľkokrát chceli zabiť Jozefa Tisa

13.09.2023


Koľko pokusov o atentát bolo na politika a neskôr aj prezidenta ľudáckeho štátu Jozefa Tisa? Podľa rôznych zdrojov minimálne päť. Vraj ho chceli zlikvidovať nacisti aj komunisti, Česi, Slováci, Nemci aj Rusi. Prečo sa žiadny pokus nevydaril, ba vlastne ani neuskutočnil - to je otázka.

Pritom Tiso sa pohyboval zväčša bez ochrany, prípadne, v horších časoch, s jediným osobným strážcom (ak nepočítame vodiča jeho kadillaku Kišku z Bánoviec).

Je tu ďalšie výročie Povstania, v poradí už 79., a tak si možno pripomenúť správu, ktorá na jeho začiatku obletela Slovensko: „Prezidenta zavraždili!“ Vraj kto? Predsa sprisahanci, pučisti! (tak vládna propaganda vtedy nazývala povstalcov). Ale medzi ľuďmi sa tiež povrávalo, že to urobili Nemci, ktorí práve obsadzovali Slovensko.

Nič z toho nebola pravda, Tiso musel vystúpiť v rozhlase, aby presvedčil neveriacich. „Žijem, stojím na svojom mieste, vláda plní svoje povinnosti, za niekoľko dní budeme mať pokoj…“ V tom sa mýlil. Uplynú takmer dva mesiace, kým sa divíziám SS podarí zatlačiť povstalcov do hôr.

Mali ho odstrániť „pučisti“
Je síce pravda, že podľa pôvodných plánov ilegálnej Slovenskej národnej rady sa počítalo s uväznením prezidenta i členov vlády, nie však s ich likvidáciou. Podľa historika Stanislava Mičeva by ich pravdepodobne letecky poslali do Moskvy. Tak, ako tam neskôr poslali ministra obrany slovenského štátu Ferdinanda Čatloša, ktorý predtým ušiel z Bratislavy do Banskej Bystrice, alebo zajatého generála Jozefa Turanca, ktorý do centra povstania išiel 29. augusta 1944 „urobiť poriadok“ so „vzbúrencami“.

S útokom na Prezidentský palác rátal plán, ktorý ešte 4. augusta odniesol do Moskvy – kvôli koordinácii s plánmi velenia Červenej armády – jeden z organizátorov Povstania Karol Šmidke. Povstalci mali držať hlavné mesto aspoň tri dni proti predpokladanej nemeckej presile a potom ustúpiť na stredné Slovensko. Mali obsadiť kľúčové štátne inštitúcie a rozhlas, vyhodiť do povetria mosty atď. Ale bratislavská posádka sa nakoniec do ozbrojeného konfliktu so štátnou mocou vôbec nezapojila.

Mohla mať vtedy na likvidácii Tisa záujem nemecká strana? Samozrejme, že nie. Prezident síce hrubo podcenil silu partizánskeho hnutia i občianskeho protifašistického odboja, ale keď už bolo horúco, nerozpakoval sa požiadať o vojenskú pomoc Berlín. Podľa svedectva Tisovho osobného tajomníka Karola Murína Nemci poslušného „farárka“ (Hitlerov výrok o Tisovi) ochraňovali v tých dramatických dňoch ako oko v hlave. Radšej ho načas vyviezli z Bratislavy do bezpečia, aby sa mu nič zlé neprihodilo.

„Nemci mali obavy, že pri vstupe ich vojska do Bratislavy (v noci z 1. na 2. septembra 1944) môže dôjsť k bojom,“ spomínal Murín. „Preto zorganizovali v tú noc cestu do Viedne a ,stretnutie' prezidenta s Hitlerom. Vedeli totiž, že keby prezidentovi povedali, o čo v skutočnosti ide, tak by naisto odmietol opustiť Bratislavu.“ Inými slovami, sľubované tzv. stretnutie s Hitlerom bola z ich strany bohapustá lož – Hitler vo Viedni vtedy vôbec nebol. Podvedený prezident sa čoskoro mohol vrátiť na Slovensko. V Bratislave sa predsa nebojovalo…

Na muške fašistických úderiek
Po vojne ľudáci doma i v exile s obľubou rozširovali historku o tom, že nacisti Tisa neznášali, lebo údajne bol na ich vkus priveľmi umiernený. Zámerom týchto rečí bolo „vyviniť“ Tisa alebo aspoň zmierniť jeho vinu pred chystaným súdnym procesom s ním. „Keby nacistom vyhovoval, tak by predsa nezorganizovali proti nemu toľko atentátov,“ namietali.

Po roku 1989 sa situácia s menšími obmenami zopakovala. „Argument“ o údajných atentátoch prevzali neoľudáci, ktorých cieľom sa stala rehabilitácia Tisa.

Podľa historičky práva z Univerzity Mateja Bela Alexandry Letkovej chcú neoľudáci týmto spôsobom „dotvárať príbeh o Tisovom martýrstve a jeho veľkosti, čím sa pokúšajú zakrývať jeho skutočné zločiny, ktorých sa dopustil voči československému štátu a voči vlastným občanom“.

S pokusmi likvidovať Tisa vraj začali nacisti a ich domáci prisluhovači už 12. marca 1939, čiže dva dni pred vznikom Slovenského štátu. Vtedy bol Tiso čerstvo zosadeným predsedom autonómnej slovenskej vlády.

Ulice niektorých slovenských miest vtedy ovládli polovojenské oddiely Deutsche Partei (politickej strany karpatských Nemcov). Na niekoľkých miestach explodovali nastražené nálože. Jedna vybuchla v aute, ktoré parkovalo v Kostolnej ulici pred kláštorom jezuitov, kde počas svojho bratislavského pobytu býval Tiso. Ale iba človek s bujnou fantáziou to mohol považovať za pokus o atentát naňho. Veď výbuchy v tú noc zazneli aj pred vládnou budovou pri Starom moste a v záhrade bytu nového predsedu vlády Karola Sidora.

Navyše, Hitler, nespokojný s postojom Sidora k možnému vyhláseniu samostatnosti, pozval na druhý deň práve Tisa do Berlína, kde dohodli odtrhnutie Slovenska od ČSR. Tak čo potom?

Mal skončiť pod ruinami chrámu?
Ak sa povie „atentát na Jozefa Tisa“, tak najčastejšie je reč o jeho návšteve hlavného mesta Ukrajiny a tamojšej kyjevsko-pečerskej lavry 3. novembra 1941.

Prezident so sprievodom sa vybral po stopách bojov, ktorých sa na východnom fronte zúčastnila Rýchla divízia slovenskej armády. Návšteva pravoslávneho kláštorného komplexu v Kyjeve bola súčasťou spoločenského programu. Režisér Ivan J. Kovačevič zachytil v propagačnom filme Od Tatier po Azovské more, ako si Tiso prezerá centrálnu stavbu tohto komplexu – Uspenský chrám, postavený v roku 1073. Ten 20 minút po jeho odchode z Pečerskej lavry premenil výbuch na hromadu trosiek.

„Ešte bol každý z nás pod dojmom videnej krásy, keď vzduch preťala obrovská detonácia,“ rozprával režisér filmu v júni 1942 pri jeho uvádzaní do kín.

O nastraženej výbušnine, ktorú ktosi uložil v chráme, aby zabil „druhú hlavu Slovenska po Svätoplukovi“, vtedy nikto verejne nehovoril. Nemci krátko po výbuchu stručne oznámili, že išlo o útok sovietskych diverzantov. Troch vraj zastrelili na úteku, ale nepodarilo sa ich identifikovať.

Na norimberskom procese s nacistickými zločincami v roku 1946 sa konštatovalo, že Uspenský chrám vyhodili do vzduchu nemeckí okupanti. Napokon, ešte 13. júna 1944 to potvrdil referent pre otázky cirkevnej politiky na ministerstve pre východné teritóriá Karl Rosenfelder v liste svojmu vedúcemu do Berlína.

Rosenfelder sa počas výbuchu nachádzal v Kyjeve. V liste upozorňoval, že v kritickom čase Nemci evakuovali z Pečerskej lavry všetkých svojich ľudí, vrátane oddelenia tajnej polície. Čiže museli vedieť o chystanej explózii.

S verziou o chystanom atentáte na Tisa v Pečerskej larve prišli po vojne neoľudáci, ale rozvinul ju a na nový stupeň dostal vlastne až archivár Dárius Rusnák. Po revolúcii sa stal riaditeľom Slovenského národného archívu.

V októbri 1991 navštívil Rusnák Moskvu a po návrate tvrdil, že tamojší archivári mu ukazovali doposiaľ neznáme nemecké dokumenty. Z nich malo vyplývať, že zničenie Pečerskej lavry počas návštevy Tisa nariadil osobný štáb ríšskeho vedúceho SS a šéfa gestapa Heinricha Himmlera.

Hoci tento nález nebol odvtedy ničím a nikde potvrdený, hneď sa ho chytil kontroverzný exilový historik Milan S. Ďurica. Dovtedy totiž stúpenci rehabilitácie Tisa hlásali, že v Kyjeve ho dal zabiť Hitler, čo nemohlo znieť presvedčivo.

Fuhrer predsa podržal slovenského „farárka“ aj po salzburských rokovaniach v júli 1940, kde vyjadril niektoré výhrady voči jeho politike. Zrejme nevidel v špičkách ľudáckej strany nikoho, kto by mohol Tisa s jeho autoritou nahradiť. Ale Himmler, to je už niečo iné.

„Himmler prechovával voči Tisovi tvrdú nenávisť najzúrivejších národných socialistov nemeckého razenia,“ tvrdil Ďurica. Vraj prečo? „Pre nedokončenú nacifikáciu Slovenska… Preto na vlastnú päsť dal pripraviť atentát na Tisa.“

Ďurica však o tom nepredložil žiadne presvedčivé dôkazy

Kto to nastražil: komunisti či nacisti?
Po roku 1990 ruskí historici prišli s verziou, že chrám zničila sovietska diverzná skupina s cieľom pochovať pod jeho troskami ríšskeho komisára na Ukrajine Ericha Kocha, ktorý pri prehliadke sprevádzal prezidenta Tisa. Tvrdí to napríklad historik Michail Škarovskij zo štátneho archívu v Petrohrade vo svojej knihe Kríž a svastika.

Koch sa vyznačoval neslýchanou brutalitou aj v porovnaní s ďalšími nacistickými pohlavármi. Známy je jeho výrok: „Ak nájdem Ukrajinca, ktorý si zaslúži sedieť so mnou za jedným stolom, budem ho musieť dať zastreliť.“

Ale prečo by Sovietom v jeseni 1941 malo tak záležať aj na smrti Tisa? Lebo bol spojencom Hitlera vo vojne proti Sovietskemu zväzu? Prečo potom nedali zabiť Miklósa Horthyho alebo Iona Antonesca, ktorých armády (maďarská a rumunská) hrali oveľa významnejšiu úlohu na východnom fronte?

Podľa najnovších výskumov ruskej historiografie sovietske jednotky pred ústupom z Kyjeva v polovici septembra 1941 dali zamínovať všetky strategické objekty v meste vrátane kláštorného komplexu (ten od roku 1926 neslúžil pôvodnému účelu, ale boľševici ho premenili na múzejné mestečko).

Nálože neskôr odpaľovali na diaľku. Už 19. septembra pri obsadení mesta nepriateľom vyhodili takto mosty, elektrárne a vodáreň. Ako však vyplýva zo zistení historika Andreja Sidorčuka, Nemci sa zmocnili sovietskych máp o zamínovanom území a v nasledujúcich dňoch viaceré objekty odmínovali. Prečo nie aj Uspenský chrám? Hitler totiž vydal direktívu, podľa ktorej malo celý kláštorný komplex prevziať gestapo s jednotkami SS. Oni mali rozhodnúť, čo s ním ďalej – zničiť ho alebo zachovať v nejakej podobe.

Začiatkom novembra 1941 už nebolo možné odpáliť nálože pod chrámom na diaľku, museli to teda urobiť Nemci. K rovnakému záveru dospeli ukrajinskí historici. Publicista Stanislav Calik zhrnul závery ich výskumov do jednej vety: „Míny tam uložili komunisti a odpálili ich nacisti“.

Stále však ostáva záhadou, prečo to urobili len 20 či 30 minút po odchode slovenskej delegácie. Aby mohli ešte v ten deň ukázať Tisovi ruiny chrámu? Aby „farárka“ aj trocha vystrašili?

Plán letca Miloša Mečířa
Myšlienka zlikvidovať Jozefa Tisa bola živá aj v prostredí československého zahraničného odboja. V auguste 1943 predložil vlastný plán operácie s týmto cieľom letec z 313. letky Royal Air Force (RAF) Miloš Mečíř.

Podľa Martina Poscha z Historického ústavu SAV išlo o dôkladne prepracovaný plán. Mečíř, ktorý pred vojnou študoval medicínu v Brne a emigroval po zatvorení českých vysokých škôl nacistami v jeseni 1939, mal za sebou aktivity v domácom odboji. Podieľal sa napríklad na zabezpečovaní ilegálnych prechodov z protektorátu cez Slovensko a Maďarsko do Juhoslávie.

O niekoľko mesiacov nastúpil k britskému letectvu. Po absolvovaní pilotného výcviku lietal najprv v britskej a potom dva roky v čs. stíhacej peruti. Vo svojom pláne tajnej operácie navrhol Mečíř zloženie operačnej skupiny, jej výcvik, spôsob presunu vzduchom na Slovensko (vysadenie v Nízkych Tatrách, ďalej presun do Bratislavy), výzbroj, spôsob útoku, jeho možné termíny ( Vianoce 1943 alebo 14. marec 1944), spoluprácu s domácim odbojom atď.

Plán posunul svojmu známemu, ktorý pôsobil v Zvláštnej skupine D. Tá pripravovala a vysadzovala na územie protektorátu parašutistov, vrátane tých, ktorí v rámci Operácie Anthropoid zaútočili na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha.

A práve jej následky, predovšetkým straty, ktoré utrpel po atentáte domáci odboj, viedli podľa Poscha exilovú vládu v Londýne k tomu, že upustila od myšlienky ďalších atentátov na predstaviteľov Tretej ríše a ich kolaborantov. Čiže aj naTisa.

Pokúšal sa Sviatogorov i Zlámal
Ale diverzné skupiny, vysielané na Slovensko Moskvou alebo Hlavným štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve (po jeho oslobodení koncom roku 1943) sa aj naďalej usilovali odstrániť vodcu, šéfa HSĽS a prezidenta v jednej osobe.

Už sme písali na tomto mieste o majorovi Zoričovi alias Alexandrovi Sviatogorovovi a o jeho výzvedno-diverznom oddiele Zarubežnyj (Zahraničný). Od polovice októbra 1944 operoval v okolí Banskej Bystrice, neskôr v Skýcovskej vrchovine. Na juhozápadnom Slovensku sa mu podarilo vytvoriť rozsiahlu agentúrnu sieť, ktorá mala svojich ľudí v Ústredni štátnej bezpečnosti i v okolí prezidenta Tisa.

Pred rokmi sme sa rozprávali so Sviatogorovom mladším, ktorému otec na sklonku života zveril tajomstvo, že úlohou oddielu bol aj únos, prípadne likvidácia prezidenta Jozefa Tisa. „Celú vec však prepálili, poslali do akcie dve prepadové komandá, ktoré o sebe nevedeli. Napokon si len prekážali, čím zmarili plán operácie.“

Ďalší pokus o atentát sa mal udiať už počas úteku Tisa do Rakúska. K Bratislave sa totiž nezadržateľne blížili vojská maršala Radiona Malinovského. Prezidentský konvoj opustil hlavné mesto na Veľkonočnú nedeľu 1. apríla 1945. Cestou sa zastavil v Holíči a potom v Skalici.

A práve v tomto mestečku mali miestni odbojári spolu s partizánmi podniknúť útok na Tisa. Bezprostredným vykonávateľom atentátu mal byť istý Zlámal. Bývalému členovi Slovenského snemu Pavlovi Čarnogurskému to vraj prezradil bývalý člen povstaleckej SNR Anton Rašla pri stretnutí v decembri 1981.

Prečo pokus nevyšiel? Zlámal vraj nedržal jazyk za zubami a v poslednej chvíli sa údajne radil s niekoľkými skalickými činiteľmi, ktorí boli zásadne proti. Dôvodili najmä potrebou chrániť mestečko i Skaličanov. V tom čase sa tam nachádzal nielen prezident a vláda, ale i Pohotovostné oddiely HG a jednotka nemeckej armády. Odveta za Tisovu smrť by bola zničujúca.

Atentát malo organizovať blízke okolie prezidenta Edvarda Beneša, ktorý sa vracal z londýnskeho exilu a päť týždňov, až do oslobodenia Prahy, sídlil v Košiciach. Tak aspoň tvrdil Čarnogurský v samizdatovom Historickom zápisníku v roku 1986 a odvolával sa pritom na informácie od Rašlu. Ten to však vo svojej spomienkovej knihe z roku 1999 rozhodne poprel.

Čo povedať na záver? Toľko plánov a ani jeden sa nenaplnil. Akoby pri Tisovi stáli všetci anjeli strážni. Ale nakoniec aj tak skončil na popravisku. Ale to už je iná história.

Vladimír Jancura, Pravda 

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/679122-kolkokrat-chceli-zabit-jozefa-tisa/

foto:
Uspenský chrám v Kyjevsko-pečerskej lavre krátko po explózii a návšteve J. Tisa.
zdroj: https://unip.gov.ua

Aktuality

Zobraziť všetky
17.07.2024

V Užhorode vysvätili nového gréckokatolíckeho biskupa

Po štyroch rokoch a dvoch dňoch bez sídelného biskupa dostala Mukačevská gréckokatolícka eparchia na Ukrajine svojho nového pastiera. Stal sa ním otec Teodor Macapula IVE, člen rehoľného Inštitútu vteleného Slova. Biskupská chirotónia (vysviacka…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Klidný, vyrovnaný, připravený šel před 75 lety generál Heliodor Píka na popravu

Syn Milan Píka strávil s otcem poslední noc před jeho popravou, byl oběšen ráno 21. června 1949. „Není ve mně zloby, studí mne však hořká lítost nad tím, že zmizela spravedlnost, pravda – snad jen dočasně – a šíří se nenávist, mstivost,“ napsal …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Heliodor Píka – celý život ve službě vlasti

V úterý 21. června 1949, právě v den výročí staroměstské popravy sedmadvaceti českých pánů, vyhasl na šibenici postavené v areálu věznice v Plzni na Borech život hrdiny a vlastence generála Heliodora Píky. Muže, jenž se tak stal jednou z prvních o…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Psychologický syndróm obete

V psychológii existuje pojem syndrómu obete – je to stav, pri ktorom človek považuje seba za obeť negatívnych činov iných ľudí alebo okolností. To sa prejavuje nielen v vnímaní sveta, ale aj v správaní. "Obeť" obviňuje z príčin svojich problémov…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Rozhovor. Na Spiši bola v uhorských časoch taká chudoba, že Slováci chceli po príchode do USA zabudnúť na domov

Michael Kopanic Jr. sa narodil v americkom Youngstowne v roku 1954. Babka mu však inak ako „malý Michal“ nepovedala. Rozprávala totiž len po slovensky. Kopanic je americký Slovák, potomok tých, ktorým sa na Slovensku hovorievalo „amerikánci“.…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Prestaňme konečne špekulovať o zhoršení nášho volebného systému

Poučenie zo Západu Pozrime sa na to, aké paradoxy spôsobujú väčšinové volebné systémy vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve či Spojených štátoch. Pred pár dňami prebehli parlamentné voľby vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve, ktoré určili,…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Vasyľ - idealnŷj muž a Paraska - idealna žena.
-Vasyľu, zbihnŷj do obchodu borovičku kupyty...!
-Prerebač milačik, iši jem dŷľi / gratŷ ne domŷl...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať