KOMENTÁR: Čo dnes zostalo z Mníchova 1938? 

Pripomínanie zrady nám škodí.

Trauma a zrada. To sú dva hlavné motívy, ktoré už 85 rokov súvisia s podpisom mníchovskej dohody. Netrápime sa nimi už trochu zbytočne? A nezakrýva to náš pohľad na dnešný svet? pýta sa Jan Kudrna z Právnickej fakulty UK.

Hoci tento rok nie je "osmičkový", prináša vzhľadom na svoju trojku na konci polkôlne výročie osudových udalostí formujúcich československú a nakoniec aj českú štátnosť a spoločnosť. Aktuálne je to 85. výročie mníchovskej dohody.

To prirodzene vybádza k hodnoteniu a spomínaniu. Na mieste je položiť si otázku, či by sme to nemali robiť už trochu inak? Najmä opustiť naratív "traumy" a "zrady". Nie, že by oba prvky v tejto dejinnej udalosti neboli prítomné. Ale úprimne povedané - týka sa nás to? Zo skutočných pamätníkov už v podstate nikto nežije. Netraumatizujeme teda už len sami seba? A načo?

Zrada a trauma nemajú byť základom nášho pohľadu na svet. Ten je totiž pomerne skresľujúci.
Podobne je to s onou "zradou". Jasné, k zrade záväzkov a ideálov zo strany časti zmluvných strán mníchovskej dohody došlo. Ale aký má zmysel pre nás v dnešnej dobe takto emočne túto skutočnosť prežívať?

Tu je veľký rozdiel oproti povojnovej dobe, kedy tento prvok tvoril jeden zo základných kameňov zahraničnej a nakoniec aj štátnej politiky 3. republiky a celého komunistického režimu. Stáli na traumate opustenia zo strany západných spojencov.

Nedialo sa tak náhodou. V prípade 3. republiky išlo o prežívané trauma Edvarda Beneša a ďalších politikov, ktorí hľadali zabezpečenie na viac stranách, ale aj o modus vivendi so Sovietskym zväzom, ktorý v dôsledku vojny vošiel hlboko do strednej Európy. V prípade komunistického režimu išlo o jasné spojenie západných krajín s demokraciou. Teda demokracia zradila, sovietsky režim je kvalitnejší a nikdy by nezradil a nezradí, a nezlomiteľné spojenectvo so Sovietskym zväzom je zárukou, že Československo nebude už nikdy ohrozené, nie to ešte zničené. Toľko k dôležitosti prvku zrady pre interpretáciu histórie a svetovej politiky zo strany vtedajšieho komunistického režimu.

O nás bez nás? Ale kdeže...
Čo nám teda dnes prináša otváranie rán a pripomínanie zrady? V podstate škodí. Pretože stále vkladá do verejného priestoru a prejavov myšlienku viny Francúzska a Británie (ktorá mimochodom k nám zmluvne viazaná nebola). Zatiaľčo to už dávno patrí do učebníc dejepisu.

Podobné je to s úvahou „o nás, bez nás“. Tá však nie je celkom pravdivá. Platí len ohľadom záverečného činu celého dramatu, teda rokovania v Mníchove. Je však historicky doložené a spracované, ale málo verejne pripomínané, že československá vláda a prezident boli počas celého roku 1938 v neustálom kontakte s Francúzmi a Britmi a boli informovaní o postoji oboch týchto krajín.

A tiež boli tlačení k ústupkom. Prezident aj vláda už 21. septembra 1938 v podstate prijali to, čo sa o osem dní neskôr stalo predmetom mníchovskej dohody. Táto skutočnosť je čiastočne prekrytá všeobecnou mobilizáciou z 23. septembra 1938. Tá vyvoláva dojem, že národ plne pripravený v bojových pozíciách bol zrazu zradený zvonku a donútený ustúpiť. Realita bola trochu odlišná a je zrejmé, že československí politici boli pod tlakom účastní rokovaní a ústupkov a z rôznych dôvodov plne neinformovali verejnosť o vývoji udalostí.

Nemá zmysel príliš špekulovať o tom, či sa mal štát brániť. Francúzi mali pomerne ambiciózne a dokonca z vojensko-technického hľadiska nie celkom nerealisticky nastavené plány, počítajúce s veľkorysou ofenzívou naprieč Nemeckom. Avšak s ohľadom na traumu vlastnej spoločnosti zo strašných dôsledkov 1. svetovej vojny nemali dostatok vôle plány realizovať. Plnohodnotne to ukázalo napadnutie Poľska o rok neskôr. Vtedy sa Francúzsko odhodlalo k minimalistickému prekročeniu hraníc do Sárska, odkiaľ sa po niekoľkých dňoch stiahlo, bez toho, aby bolo k tomu vojensky prinútené. Československo by nedopadlo inak. Iba by bolo zničené, vnútorne rozvrátené a označené za viníka európskej vojny. Do tej museli byť západné štáty Nemeckom dotlačené.

Československý prezident a vláda si boli tejto skutočnosti vedomí. A ťažko ísť do vojny, ak vám strategický spojenec oznámi, že dokonca ani v prípade, že zvíťazíte (!), nie je schopný zaručiť územnú celistvosť vášho štátu.

A možno si tiež nemusíme toľko vyčítať, čo sme mohli ako Česi urobiť vo vnútri štátu inak. Niekedy zaznievajú hlasy, že kvôli nejakej tajomnej vine alebo arogancii nás všetci opustili a nikto s nami nechcel v jednom štáte zostať. Československo nebolo zďaleka dokonalé, ale na východ od Rýna a na juh od Baltu to bol najslušnejší štát, čo sa týka vzťahu k vlastným menšinám. A v tejto oblasti jediný demokratický štát. Aj tu platí, že z fľaše boli vypustení takí džinovia, s ktorými si Československo nemohlo poradiť. A nevyvolalo ich ani ono, ani Česi. Stratégia radikálnejších západných krajín vychádzala z negácie neblahé mníchovskej dohody, v ktorej sa Británia, Francúzsko, Nemecko a Taliansko dohodli na postúpení českého pohraničia Berlínu, čo viedlo k druhej svetovej vojne. (30. septembra 1938)

Čo si teda z udalostí roku 1938 vziať? Možno vedomie, že k väčšine zmien v našej krajine dochádza v dôsledku vonkajších udalostí. Aj samotné Československo takto vzniklo. Ďalej to, že ovládnutie najväčšej krajiny v centre Európy gangsterským režimom znamenalo situáciu natoľko zložitú, že najlepšie zmluvné záväzky mohli padnúť. Ak sa pozrieme na signatárov mníchovskej dohody, francúzsky premiér Daladier podľa všetkého osobne až do konca života ťažko niesol to, že Francúzsko nedokázalo svojem záväzky splniť. Nedokázalo to však nie preto, že by cieľavedome nechcelo, ale preto, že v celej Európe boli v hre sily dokonca aj nad jeho možnosti.

Teda ponaučenie z Mníchova môže spočívať aj v snahe podporovať stabilné usporiadanie Európy.

V každom prípade ide o nesmierne zaujímavé historické udalosti, z ktorých si môžeme brať mnohé ponaučenia. Ale nemali by byť v rovine tej „zrady“ a „traumatu“ základom nášho pohľadu na svet. Ten je totiž pomerne skresľujúci.

Jan Kudrna

zdroj:
https://www.idnes.cz/zpravy/zahranicni/mnichov-zrada-druha-svetova-valka.A230928_181014_zahranicni_dyn

Foto:
Fotografie z průběhu mnichovských jednání – zleva: Neville Chamberlain za Velkou Británii, Édouard Daladier, zástupce Francie, Adolf Hitler za nacistické Německo a Benito Mussolini za fašistickou Itálii
Bundesarchiv, Bild 183-R69173 / CC-BY-SA 3.0
cz.wikipedia.org