Komentár: Krehká identita

Nedávno som mal možnosť zhliadnuť nový dokumentárny film slovenskej režisérky Lucie Piussi pod názvom Krehká identita. Piussi vo filme vykreslila súčasných slovenských pseudonárodných buditeľov  inak, ako ich poznáme z médií a predstavuje ich ako ľudí, ktorí si vytvorili vlastný svet, priestor, filozofiu, argumenty i pocity. Ako ľudí,  ktorých spôsob myslenia sa nám môže zdať nemoderný, smiešny a môže sa ľahko stať obeťou extrémizmu, ktorý na svoje ciele dokáže zmanipulovať čokoľvek.
 
To, že vo filme vidíme niekoľko naivných ľudí, ktorí majú vlastnú teóriu o pôvode Slovákov a tou došli k poznaniu, že všetci Slovania boli kedysi „starí Slováci“, dokonca, že aj Cyril a Metod boli Slovákmi, ešte nie je to najhoršie, čo môžeme vo filme vidieť. Je to len smiešne. Vidieť vo filme obdivovateľov vojnového Slovenského štátu  zasa nie je nič nové a takých neofašistov, ktorí sa radi schovávajú za  patriotizmus, navyše v spojení s pseudokatolicizmom, môžeme stretnúť v každom štáte. 

Ale čo je najhoršie, je fakt, že film ukazuje, ako tieto vymyslené mýty o „starých Slovákoch“ prevzala aj Ficova vládna garnitúra, ktorá ešte počas svojej prvej vlády umiestnila na Bratislavský hrad  sochu Svätopluka s doskou, na ktorej je napísané, že je to kráľ starých Slovákov. Alebo keď predseda najstaršej kultúrnej inštitúcie Slovákov - Matice slovenskej, ktorú okrem iného zakladali aj Rusíni, s vážnosťou hovorí, že podľa genetických testov si potvrdil, že jeho predkovia sú na tomto území už tritisíc rokov.   

To, o čom by sme sme si mohli myslieť, že sú len bláznivé myšlienky nejakých extrémistov, ktoré podporujú len ultranacionalistické strany a skupiny, sa dostávajú ako seriózna agenda do najvyšších kruhov slovenskej politiky a kultúrnych inštitúcií Slovenska.  Slováci ako keby nevedeli vo svojej histórii nájsť reálne osobnosti a historické fakty, na ktoré môžu byť hrdí a dusení akýmsi komplexom menejcennosti, ako aj spomienkou na tisícročnú porobu pod nadvládou Maďarov, ako to zvyknú nazývať, vytvárajú novú mytológiu, ktorej sa snažia veriť. A práve v tom sa najviac ukazuje slabosť slovenskej identity, ktorá podložená takými vymyslenými argumentmi,  môže priniesť len jeden efekt  a to ten, že je na smiech...        
 
Rusínska alebo lemkovská identita  je analogická, ale jej prejavy sú iné. Po roku 1989 sa začalo nové rusínske obrodenie, začali vznikať rusínske, lemkovské organizácie, bol založený Svetový kongres Rusínov, počet Rusínov a Lemkov postupne narastá, čo sa dá doložiť  výsledkami sčítania obyvateľstva každých desať rokov po sebe. Spolu s rusínskymi organizáciami existujú aj združenia ktoré sú proukrajinského smeru a pokračujú v ukrajinizácii našich ľudí tak, že naďalej používajú názov Rusín-Ukrajinec, rusínsko-ukrajinská kultúra, pozmeňujú našu históriu  a parazitujú na nás.  Rovnaké je to v každej krajine, kde Rusíni žijú. Mnohokrát som počul, ako ľudia tento stav kritizujú a nesúhlasia s tým, že po našich dedinách i mestách sa organizujú festivaly alebo iné kultúrne podujatia, kde našu kultúru prezentujú ako ukrajinskú, hoci nájsť tam aspoň jediného Ukrajinca je mnoho krát nemožné.      
 
Môžeme spomenúť také podujatia ako Slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov vo Svidníku alebo Lemkovskú vatru v Ždyni, ktorá má s Lemkami v ostatných rokoch spoločné asi len to, že drevo na vatru bolo naštiepané z lemkovských lesov. Treba sa ale opýtať, ako je možné, že sa im to také dlhé roky, počas ktorých sa môžeme slobodne hlásiť ku svojej identite, darí.  Kde je reálna chyba, v čom spočíva naša krehká identita?   
 
Žiaľ, len sťažovať sa na ukrajinizátorov nám v tomto prípade nepomôže. Zrkadlo si musíme nastaviť sami.
 
Po prvé, mnoho krát sme svedkami, že predstavitelia našich organizácií robia rôzne dohody s predstaviteľmi druhej strany. Ekumenizmus v takomto prípade je neprijateľný. My môžeme komunikovať s reálnymi Ukrajincami, ale nie s takými, ktorí majú nejasnú vlastnú identitu a navyše falšujú aj našu.    
 
Po druhé, veľa našich umelcov,  ktorí sa hrdia tým, že sú Rusíni, či Lemkovia a sú takmer vždy pripravení hovoriť o tom, že naša kultúra je najkrajšia, za slušný honorár radi prídu vystupovať na ukrajinizačné festivaly s tým, že s vôňou sviežo zarobených peňazí im akosi automaticky do hlavy prichádzajú aj svieže myšlienky o tom, že „veď to je jedno, robíme to pre ľudí, nie pre toho, kto je za tým.“    
 
A  po tretie, sú tu obyčajní ľudia, ktorí sa týchto podujatí zúčastňujú a je im jedno, kto podujatie organizuje. Im ide len o to, aby sa zabavili pri kvalitnom programe, niečo vypili, zajedli,  stretli známych,  bez premýšľania o tom, čo vlastne svojou účasťou podporujú.
 
Vďaka týmto trom faktorom môžu ukrajinizátori dodnes robiť svoje podujatia, pretože pokiaľ by sme im sami nedávali takouto formou podporu, nemali by ich pre koho a s kým robiť.       
 
Sila identity nie je založená na tom, aký máme počet organizácií, ani na tom, koľko ľudí sa k nám hlási. Sila identity je schovaná niekde inde. A okrem agitácie ľudí, aby sa ľudia hlásili ku svojmu pôvodu, snahe o dotačné granty na projekty, ktoré sú mnohokrát absurdné, nezostáva nám nič iné, len pokračovať ďalej v jej hľadaní.  Odkrývať ju, aby si ju ľudia uvedomovali a osvojili. Lebo inak zostane krehká a čo je krehké, je ľahko napadnuteľné.
 
Peter Medviď
(napísané ako komentár  pre lemkovské radio lem.fm)