Maľuje to, čo sa ľuďom nepáči. Jej obrazy si nekupujú, aby ich mali doma (rozhovor)

V mekke umelcov pracovala 15 rokov.

Na plátno zachytáva náladu, pocity aj starosti ľudí. MÁRIA CINGELOVÁ, rodáčka z Uliča v Poloninách, žila a pracovala 15 rokov vo Florencii, mekke umelcov, odkiaľ si priniesla okrem nádherných malieb aj iný pohľad na život. „Ak maliar pracuje ako čašník, aby mohol slobodne maľovať, o to viac si ho v Taliansku vážia. U nás je to opačne,“ vzdychla si umelkyňa s umeleckým menom Maya Cingelová.

„Nechodila som ani na základnú umeleckú školu, veď kto by ma nosil z Uliča do Sniny? A ako, na voze? Mali sme úplne iné starosti,“ spomína na svoje začiatky.

V rámci akcie Objavte Poloniny, ktorý sa uskutoční od 17. do 20. augusta, pozýva na workshop maľovania nedotknutých lúk v národnom parku. Pre nadšencov bude dostupná aj výstava obrazov maliarky uznávanej doma aj v zahraničí.

V rozhovore sa dočítate:
Ako si vyberá koho namaľuje,
prečo bola jej modelka zhrozená, keď uvidela svoj portrét,
prečo si nepýta súhlas človeka, ktorého maľuje,
kto jej dal prvú pochvalu,
či je jej ľúto, že sa jej obrazy nepredávajú vo veľkom.
Vaše diela tvoria väčšinou portréty. Prečo práve tie, a nie napríklad krajinky alebo zátišia?

Lebo v tvári je všetko. My sa obliekame, zahaľujeme si celé telo a to, kde vidno celú našu dušu, myslenie a trápenie, je v tvári. To máme odhalené. Preto aj názvy mojich výstav boli Holé tváre, Ukradnuté pohľady a Bez masky. Nepotrebujem mať výtvarný výraz v niečom inom ako v tvári. Kedysi som našla starú Bibliu v našom starom dome. Bola v nej len jedna jediná malá kresba atramentovým perom, a to bola tvár. To mi tak ostalo podvedome v pamäti. Aj keď som maľovala krajinky a zátišia, nebola som v nich ja. Nebol tam výraz môjho ja tak ako v tvárach.

Ako si vyberáte, koho namaľujete?

Pozriem a vidím. Nevyberám si pekné tváre. Skôr také, na ktorých niečo je. Škoda, že ľudia sa väčšinou nechcú dať maľovať. Hlavne náhodní okoloidúci. Mala som taký malý telefón, starú nokiu, nikto by neveril, že sa s tým dá fotiť. Ja som sa tvárila, že telefonujem, a pritom som si nafotila zaujímavých ľudí. Pretože úplne iný výraz v tvári má človek, keď len tak sedí zamyslene a čaká na niečo. Náhodný záber má pre mňa väčšiu cenu. Pretože ak človek vie, že ho idete fotiť, nastaví sa ako na občiansky preukaz. Už sa štylizuje. Chcel by byť krajší, veselší, usmievavý.

To je logické, chceme si pamätať skôr dobré časy ako zlé.

Skúste si pozrieť napríklad ľudí, čo čakajú na autobusovej zastávke alebo už sedia v autobuse. Vidieť na nich, ako rozmýšľajú. Je to niekedy aj smutný pohľad. Nerobím pekné obrazy. Sú iné. Moje obrazy si ľudia nekupujú len tak, aby si ich zavesili doma. Kto by si dal do obývačky portrét neznámeho smutného starého človeka? Dokonca som jednému pánovi povedala – vy to chcete kúpiť? A kam si to, prosím vás, dáte? Neviem, prečo maľujem to, čo sa ľuďom nepáči. Bohužiaľ.

Zrejme nežijete z predaja svojich obrazov.

Ďakujem Bohu, že som nemusela maľovať tak, aby sa to predávalo. Maľovala som pre seba, to, čo som chcela. Je to moje vnútro, moje videnie. Pre mňa je umenie priestor medzi obrazom a vami. Priestor, ktorý prenáša vyžarovanie z obrazu. Ja chcem, aby to tam ostalo. Lebo keby sme iba tak prišli k obrazu a pochválili ho, že je pekný, tak to je načo? Keď maľujem nejakého človeka, pozerá sa na mňa aj týždeň. Pozerám mu do očí, akoby som v ten moment bola s ním.

On sa na vás pozerá týždeň z fotky?

Áno. Ak by mi sedel naživo, bolo by to dobre, ale to chce málokto.

Nepotrebujete súhlas náhodného človeka, ktorého si odfotíte a namaľujete?

Nie je to celkom realistický portrét, dám to do takej formy, aby to nikomu neublížilo.

Stáva sa niekedy, že sa ľudia spoznávajú na vašich portrétoch?

Stalo sa, že sa niekto uvidel na výstave namaľovaný. Jeden obraz som musela kvôli tomu aj stiahnuť. Ale väčšinou boli spokojní. Človek má takú prirodzenú tendenciu, že by sám seba chcel vidieť hlavne veselého, usmiateho a hlavne bez vrások. Maľovala som raz jednu pani na objednávku v Taliansku. Namaľovala som ju tak, ako som ju videla. Bola zhrozená, povedala mi, že neviem maľovať. Trápila som sa preto.

Tak som sa zaťala a namaľovala ju ešte raz, tak ako chcela. O 20 rokov mladšiu, peknú, hladkú, učesanú, s intelektuálnym výrazom, ktorý nemala. Potom bola maximálne spokojná, ešte mi aj doplatila.

Sme my ľudia, keď nás nikto nepozoruje, väčšinou v smutnej alebo priemernej nálade? Je pre nás prirodzené viac zamyslenie sa ako veselosť?

Neviem. O mne hovoria, že som veľmi veselá osoba. Asi tam niečo je, že ma viac zaujmú smutné tváre. Keď má človek zamyslenú tvár, aj sa zastavím a zamyslím, čo mu je.

Maľujete aj na objednávku?

Áno, podľa fotiek alebo naživo, ak posedia. Ale pre ľudí je to zdĺhavé, sedieť treba viackrát po dve hodiny minimálne.

Robili ste aj autoportét?

Áno, veľa. Každý mi hovorí, že som tam škaredšia a staršia ako v skutočnosti.

Aj vy sa tak vidíte?

Asi hej. Ale ja sa sebe páčim, keď sa namaľujem. Nepozerám sa na to tak, či som tam pekná, alebo nie. Raz som sa namaľovala dokonca aj s natáčkami a mne sa ten obraz páči.

Maľujete celý svoj život?

Neviem, odkedy maľujem, lebo dieťa si prakticky neuvedomuje to, že maľuje. Je to spontánny prejav a myslí si, že maľuje každý. A každé dieťa si aj myslí, že každý vie nejako maľovať. Nerozlišuje, či je to pekné, alebo aké.

Chválili vás už v detstve, že pekne maľujete?

Moja prvá pochvala bola v prvom ročníku, keď pán riaditeľ prišiel do triedy a tak od dverí ukázal prstom na mňa, že – tamto dievčatko v poslednej lavici nakreslilo najkrajšie šaty pre mamu. Vtedy som si vôbec neuvedomovala, že to môže byť niečo zvláštne. Potom som sa v piatom ročníku čudovala, keď mi pochválili výkres, že je pekný. Pritom ja viem maľovať ešte krajšie, ten nebol až taký výnimočný. Keď spolužiaci zistili, že viem trochu lepšie maľovať, nosili mi výkresy, nech namaľujem aj im. Čo som robila. Moje práce som maľovala až nakoniec, niekedy ostali nedokončené, takže sa mi aj stalo, že som mala trojku z výtvarnej. Ostatní mali dobré známky, lebo mali odo mňa dobré výkresy.

Išli ste aj študovať umeleckým smerom?

Nie, ani umeleckú priemyslovku, ani vysokú školu. Dokonca som nechodila ani na základnú umeleckú školu. Kto by ma vozil z Uliča do Sniny? A ako? Na voze? Nedalo sa to, mali sme úplne iné starosti. Vyučila som sa obuvníckemu remeslu, tak ako sa patrilo. Pracovala som v JAS Bardejov. Mala som z toho úzkosť, už keď som tam vstúpila. Naozaj budem toto robiť celý život? Stále som hľadala chodníčky a krúžky, kde maľovať. Potom som si vyhľadala výtvarníka Ivana Chapčáka, ktorý ma učil pravidlám.

Nechceli ste maľovať tak ako dovtedy, len podľa seba?

Ale áno, chcela. On aj vravel, že som neposlušná, že nerobím to, čo treba. Na čo som mu povedala, že to robiť ani nebudem. Maľovala som, čo som chcela. Neskôr ma život zavial ďaleko do Talianska, do Florencie. Chodila som na Súkromnú školu Andrea Sole Costa. Najviac ma ovplyvnila Ersilia Leonini, ktorá mi odovzdala bohaté umelecké skúsenosti. V Taliansku som žila a pracovala 15 rokov, takže sa nedalo nenasať tú atmosféru. Tam ma to posunulo veľmi dopredu. Začala som chápať, akým smerom sa mám ubrať, lebo ja som predtým skúšala všetko možné. Teraz sa prakticky venujem len maľbe portrétu.

V Taliansku ste pracovali v umeleckej sfére ako maliarka?

Nie, nie. V Taliansku je strašne veľa dobrých vecí. Jedna z nich je, že keď vyštudovaný maliar povedal, že musí robiť čašníka popri maľovaní, dalo mu to taký pozitívny podtón. Ľudia si ho o to viac vážili, že si sám pomáha, obetuje sa, aby mohol tvoriť. Na Slovensku sa na to pozerá opačne. Ja som tam pracovala v sanatóriu. Žiť len z umenia je šťastie, ktoré má iba pár ľudí.

Robili ste aj ilustrácie detských kníh? Niektoré vaše portréty bucľatých detských tváričiek by sa tam úplne hodili.

Ilustrovala som síce detskú knihu pani Vierky Kováčovej, ale väčšinou maľujem starých ľudí. Nie kvôli vráskam, ale kvôli tomu, čo je zapísané v ich tvárach. Čo prežili, aký bohatý životopis majú vo svojich výrazoch.

Kde máte vystavené vaše obrazy? Sú zavesené u vás doma?

Mám ich veľmi veľa, väčšinou sú založené, nezaberajú veľa miesta. Robím väčšinou s pastelom. Páči sa mi práca s farbou a dotyk farby v rukách.

Čo vás pri práci najviac naučilo, posunulo?

Plenéry, na Slovensku aj v zahraničí v Poľsku a Taliansku. Kde som sledovala a študovala iných maliarov, ako pracujú. Lebo ja som prakticky samouk. A potom pomoc Ivana Chapčáka a Ersilie Leonini. Veľa som sa naučila aj zo svojich kolektívnych a samostatných výstav v Taliansku, Nemecku, Poľsku, Maďarsku a na Slovensku. Dostala som sa do bodu, keď chcem robiť už len tak, ako to chcem ja. Ak sa niekomu nepáčim, neprekáža mi to.

Na čo sa u vás môžu návštevníci tešiť v rámci akcie Objavte Poloniny?

Pripravujem workshop maľovania v prírode od 17. do 20. augusta. Cieľom je len tak sa zastaviť, pohrať sa s farbami, naniesť vlastnú fantáziu farieb na to krásne, čisté, biele plátno. Spolu sa pokúsime preniesť vôňu poloninských lúk do vašich obrázkov, ktoré si potom môžete odniesť ako spomienku na krásny tvorivý deň v Uliči. Technikou suchým alebo mastným pastelom, akrylom a olejom.

Aký máte ešte v živote sen? Čo by ste chceli dosiahnuť?

Aby som nezastala, aby som sa ďalej posúvala. V hlave mám predstavy a plány. To umelecké cítenie je niekedy také, že sa zastaví a nejde ďalej. Potom sa človek už len motá. Chcela by som, aby som sa ešte nezamotala, aby som ešte čosi vytvorila. Ešte by som chcela viac maľovať olejovým pastelom. Ten je pre mňa zatiaľ taký tajomný a zákerný.

zdroj:
https://korzar.sme.sk/c/23204911/maluje-to-co-sa-ludom-nepaci-jej-obrazy-si-nekupuju-aby-ich-mali-doma-rozhovor.html

foto: 
Autorka Maya Cingelová pri tvorbe diela. (zdroj: FB M. Cingelovej)