Natočil film o dedine zasiahnutej výstavbou nádrže Starina: Ľudia tam dodnes cítia krivdu

Dávid Gabera






V priebehu 80. rokoch zaniklo pre výstavbu Stariny na severovýchode Slovenska sedem dedín a viac ako tritisíc ľudí prevažne z rusínskej menšiny muselo opustiť svoje domovy. Po nariadení úradov brali so sebou všetko, čo dokázali odniesť – nábytok, okná aj zvieratá. Chceli totiž v novom prostredí začať život pripomínajúci ten, ktorého sa museli v krátkom čase vzdať.

Začiatok týchto udalostí zachytáva nový celovečerný film Potopa, ktorý je vôbec prvý hraný film o tejto téme. Režisér Martin Gonda v ňom okrem profesionálnych hercov pracoval aj s nehercami a celý ho natočil v rusínskom jazyku.

Film mal začiatkom novembra svetovú premiéru na festivale Internacional de Cine de Mar del Plata v Argentíne a filmári ho v predpremiére uviedli aj na viacerých miestach na východnom Slovensku. V kinách bude od 4. decembra.

Zhovárame sa deň po predpremiére filmu v Snine, teda v meste, ktoré sa nachádza v tesnej blízkosti priehrady Starina a v ktorom dodnes žije mnoho obyvateľov z vysídlených dedín. Ako dopadla?

Myslím, že veľmi dobre, ale priznám sa, že spočiatku som sa premietania trochu obával. Starina je naša najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu, pričom zásobuje prakticky celý východ Slovenska. Preto sme aj lokality predpremiér orientovali na túto časť krajiny a zároveň sme miesta premietaní vyberali aj podľa toho, kde žije najviac rusínskej populácie. Snina je najbližšie z týchto miest a nevedeli sme, ako to tam dopadne.

Prečo?

Za tie roky, čo som na tomto filme pracoval, sa považujem za človeka, ktorý síce nie je odborník, ale ktorý je zorientovaný v téme. Keď sa však stretnem s niekým, kto vysídlenie zažil, cítim sa strašne maličký a spochybňujem každé slovo, ktoré chcem povedať. Nevedel som, čo očakávať, keď na film prídu pamätníci týchto udalostí.

Čo vám povedali?

Aspoň tí, s ktorými sme sa rozprávali, hovorili, že sa im to páčilo. Keď sme po filme vchádzali do kinosály na diskusiu, videli sme dva alebo tri páry návštevníkov odchádzajúcich s plačom. Vtedy som si uvedomil, že pre niektorých divákov to bude ťažká téma, keďže sa v zásade pozerajú na príbeh, ktorý je na motívy toho, čo sa im dialo. Ak mali žiaľ, s ktorým sa im v priebehu štyridsať rokov podarilo vyrovnať alebo s ním pracovať, tak sa im to zrazu všetko znova otvorilo. Muselo to byť pre nich veľmi náročné.

Film sa odohráva na pozadí reálnych udalostí spojených s budovaním priehrady Starina, ktoré sa uskutočnilo v rokoch 1981 až 1987. Jej výstavbe museli ustúpiť obce, kde žili najmä obyvatelia rusínskej komunity – Starina, Zvala, Smolník, Veľká Poľana, Ruské, Dara a Ostrožnica. Ako vznikol nápad urobiť film o tejto téme?

Bol to dlhší proces, keďže myšlienku natočiť film som mal v hlave veľmi dlho. V prvom rade to súvisí s tým, že moja babička žila v dedine Kolbasov, ktorá sa nachádza o dolinu ďalej, ako je starinská dolina. Odmalička som tam trávil letá, pričom otec mňa a brata brával bicyklovať sa po okolí priehrady.

Celá táto oblasť Bukovských hôr je nádherná, pričom okolie nádrže je od zvyšku krajiny oddelené závorou. Dnes tomu hovoríme aj 121 kilometrov štvorcových krajiny nikoho. Hoci sú už na území nové asfaltky, donedávna tam ešte boli zničené cesty, prícestné kríže a ovocné sady, ktoré sa zachovali po pôvodných obyvateľoch. A toto všetko ma fascinovalo už ako malého chalana. Presne takto som si predstavoval koniec sveta.

Ako filmár som sa pracovne do regiónu vrátil počas štúdia na VŠMU. Bolo to v rámci natáčania študentského filmu Pura Vida o dvoch bratoch žijúcich v hladovej doline na východe Slovenska, pričom dej som situoval do tohto regiónu. Pracoval som tam so scenáristkou Dominikou Udvorkovou, scenáristom Martinom Šusterom, producentom Tomášom Gičom a kameramanom Oliverom Záhlavom a miestni nám začali hovoriť, aby sme sa sústredili aj na udalosti spojené so vznikom Stariny. S kameramanom sme sa preto neskôr rozhodli do toho ísť a urobiť dokument

Dobová tlač o Starine. Eugen Gindl: Starina - Presídlenci
Na bežných mapách tých sedem dedín z údolia Cirochy ešte existuje. Sedem názvov, okolo ktorých projektant vykrúžil hrubým klajbasom kruh: Starina, Veľká Poľana, Zvala, Smolník, Dara, Ostrožnica a Ruské. Koncom desaťročia už tých sedem čiernych koliesok na žiadnej mape nenájdete. Namiesto nich sa objaví neveľký modrý fliačik: Starinská vodná nádrž. Pod hladinou vody sa však ocitne iba Starina. Z ostatných šiestich obcí sa musia ľudia vysťahovať preto, aby voda v nádrži bola stopercentne čistá.
zdroj: NOVÉ SLOVO, 15. apríla 1982

Dokument?

Áno, chceli sme urobiť dokument. Bolo to v roku 2018, teda v čase, keď som končil školu, a natočiť celovečerný film o tejto téme mi vtedy pripadalo nereálne. Film na túto tému je veľmi drahá záležitosť a nikto vám na to nedá peniaze a len tak si nenájdete producenta. Skrátka nikto vám nebude veriť, že to viete spraviť. S Oliverom sme preto chodili po regióne a natáčali rozhovory, ktoré sme chceli spracovať v dokumentárnej podobe.

Napokon ste však urobili celovečerný film. Čo sa zmenilo?

Hlavne to, že náš absolventský film Pura Vida zobrali na festival do Cannes. Dostali sme sa do sekcie Cinefóndation, ktorej cieľom je dodať energiu začínajúcim filmárom, aby točili filmy. To sa aj podarilo. Od toho momentu sme mali veľa energie a išli sme si za tým. V dobrom slova zmysle nás to veľmi postrčilo a otvorilo nám to mnohé dvere.

Film Potopa ste zasadili do roku 1980 a jeho dej sa odohráva v obci Ruské. Film sa začína v momente, keď v tamojšom obecnom úrade zasadá starosta a ľuďom oznámi, že dedina ja zaradená do druhého ochranného pásma pitnej vody a nebudú tak môcť na jej území nič stavať. Prekvapilo ma, že s takouto informáciou starosta prišiel až tesne pred začiatkom vysídľovania. Znamená to, že úrady ľuďom až do posledných chvíľ nevraveli, čo sa bude diať?

To, že sa obyvatelia musia vysídliť, vedeli už oveľa skôr. Východné Slovensko v tých rokoch trpelo akútnym nedostatkom pitnej vody. Bolo preto potrebné spraviť veľkú vodnú nádrž, ktorá by tento problém vyriešila. Zvažovala sa vraj aj obec Pichne, no údajne tam žil človek, ktorý mal prepojenie na politikov, a preto napokon úrady vybrali starinskú dolinu. A tam sa už od konca 70. rokov začali realizovať prieskumné štôlne, aby sa zistilo, aká tam je voda.

Práce na výstavbe sa realizovali v 80. rokoch a v roku 1987 začali priehradu slávnostne napĺňať. Pre výstavbu nádrže pritom zatopili len obec Starina, všetky zvyšné dediny boli vysídlené a zaradené do ochranného pásma, aby neznečisťovali pitnú vodu. Najďalej z nich bola obec Ruské, ktorá sa tuším nachádzala až dvadsať kilometrov od nádrže smerom na severovýchod. Bola to zároveň obec, ktorá bola ako posledná vysídlená. A ako filmári sme sa preto zhodli, že miestnym dáme nádej, že sa ich vysídlenie nedotkne. Preto aj vyzerajú prekvapení, keď im starosta oznámi túto správu.

Je teda film do istej miery fikciou?

Povedal by som, že film je inšpirovaný vysídlením, no obsahuje scény, kde si uplatňujeme autorskú licenciu. Je to totiž obrovská téma a potrebovali sme nájsť kľúč, ako ju uchopiť a spraviť komornejšie. Nie všetko pritom ako filmári dokážeme urobiť jedna k jednej a niektoré veci sme z toho dôvodu museli dramatizovať.

Deje sa to napríklad aj pri scéne exhumácie cintorína v Ruskom, ku ktorej v skutočnosti nedošlo. Je to vec, ktorú sme prebrali z knihy o vodnej nádrži Domaša, kde k exhumáciám dochádzalo. V knihe bola aj pasáž o tom, ako počas vyberania hrobov veľmi pršalo a jedna z truhiel sa zlomila. Vypadli z nej pozostatky muža, ktoré jeho žena z mokrého blata ručne vyhrabávala. Boli to veľmi silné príbehy a chceli sme s tým pracovať aj v Potope.

Odkiaľ ste čerpali informácie?

Zo všetkých dostupných zdrojov. Rešerš k téme vyžadoval veľké úsilie, pričom sme prešli snáď všetky dokumenty aj literatúru k téme. Ešte za socializmu sa uskutočnil veľký etnografický výskum, v rámci ktorého odborníci zaznamenávali, aké mali tamojší obyvatelia zvyky, ako rozprávali, čo nosili alebo koľko televízorov bolo v dedine a aké autá. Vedelo sa, že tento kus zeme zanikne, preto to všetko zdokumentovali a výsledky publikovali v knihe Horná Cirocha. Zároveň vo Vihorlatskom múzeu v Humennom majú aj obrovskú zbierku fotografií od autorov, ktorí dediny krátko pred vysídlením dokumentovali v rámci fotografického výskumu vedeného kultúrnou pracovníčkou Máriou Miškovou.

Najviac informácií sme však mali priamo od ľudí, ktorí vysídlenie zažili. Mali sme s nimi veľmi dlhé diskusie a rozhovory. Od každého človeka, ak to bolo možné, sme si pýtali aj fotografie a osobné archívy. Zaujímalo nás, aké to boli typy ľudí, aké mali účesy, aká bola móda, ako vyzerali ich domy, ako mali namaľované ploty, aké periny používali. Skrátka všetko. V tomto môžem osobitne spomenúť fotografa Jozefa Lauruského žijúceho v Humennom, ktorý pochádzal z obce Ruské a neskôr vysídlenie aj dokumentoval.

Okrem toho sme chceli počuť aj príbehy ľudí „z druhej strany“. Išlo o projektantov a robotníkov, ktorí sa podieľali na výstavbe priehrady, či potomkov ľudí, ktorí presviedčali obyvateľov, aby svoje domy predali. Chceli sme mať pohľad na vysídlenie z každej strany.

Ktorý príbeh vás osobne najviac zasiahol?

Silných príbehov bolo skutočne veľa, ale spomínam si na rodinu Skirčakovcov z Veľkej Poľany, ktorí odišli medzi poslednými. V každej z dedín boli ľudia, ktorí vyslovene odmietali opustiť svoje domovy, a úrady preto na nich začali tlačiť a postupne im rušili obchody, autobusové zastávky a nakoniec im vypli aj elektrinu. A traduje sa, že táto rodina si vzala dynamo a dala ho do potoka, čím si začala vyrábať elektrinu sama. A to sú veci, ktoré ma naozaj fascinovali. Hovoria totiž o odolnosti a vzdore. Ľudia si išli chrániť svoju pôdu, lebo im nič iné neostávalo.

Zároveň mi v hlave utkvel aj jeden obrázok, ktorého sa neviem zbaviť. Viaže sa naň historka o jednej pani z Ruského, ktorá nechcela odísť a vravela, že ju z domu odnesú jedine tak v truhle. To sa aj napokon stalo. Zároveň v Ruskom bolo veľa lastovičiek, a ako sa búrali domy, nemali kde hniezdiť. A dom tejto panej bol posledný, ktorý ostal, lastovičky ho absolútne obhniezdili. Tento obrázok si už niekoľko rokov nesiem v hlave. Chceli sme ho použiť aj do filmu, no napokon sme sa toho vzdali, keďže by to bolo náročné vierohodne natočiť.

Je pre ľudí téma vysídlenia Stariny dodnes aktuálna? Vracajú sa ľudia počas rozhovorov k týmto udalostiach sami, alebo už to je pre nich minulosť a snažia sa pozerať do budúcna?

Je to veľmi individuálne. Ale povedal by som, že sa k tomu vo väčšine prípadov vracajú. Každá jedna vysídlená obec máva každoročne dni obce vysídlencov. Zúčastnil som sa napríklad dní vysídlencov v Ruskom, kde prišlo veľmi veľa ľudí. Súčasťou podujatia boli tanečné aj spevácke zbory a stánky s občerstvením. A na pozadí toho všetkého sa ľudia stretávajú, zabávajú a spomínajú. Na podujatie pritom prišli aj mnohí potomkovia ľudí, ktorí vysídlenie zažili, čo ukazuje, ako sa téma prenáša z generácie na generáciu.

Pre náš filmový štáb bolo podujatie skvelou príležitosťou stretnúť a spoznať týchto ľudí. Ľudia nám tam vraveli veľa historiek, veselých aj tragických. Všetko sme si to zapisovali a neskôr sme sa z toho snažili niečo postaviť. Miestni nám veľmi pomohli, pekne nás prijali, boli milí a pohostinní. Bolo to super.

Ako reagovali na to, že chcete ich príbehy sfilmovať?

Boli radi. Samozrejme, mali sme aj zaujímavé strety a dramatické úvody. Neviem, aké vzťahy majú ľudia medzi sebou, ale mám pocit, že medzi miestnymi a ochranármi prebieha konflikt. Ľudia totiž po odchode z dedín získali náhradné byty v Snine alebo Humennom a  dostávali aj kompenzácie. Znamená to, že štát odkupoval ich domy, no nie pozemky. Na tých však nemohli nič robiť, keďže sa ocitli v ochrannom pásme a k tomu ešte na tomto území v roku 1997 úrady vyhlásili Národný park Poloniny. Často si nás v obciach spájali s ochranármi. Videli mladých ľudí s fotoaparátmi a na aute s bratislavskou značkou a aj preto nás spočiatku odmietali.

Našťastie, moja babka bola Rusínka, a keď sa to dozvedeli, hneď sa nám otvorili. Naozaj veľa nám rozprávali a pozývali nás aj k sebe domov. Z môjho pohľadu majú pocit, že sú pre mnohých v krajine neviditeľní. Stala sa im krivda a vec, ktorá ich ranila, a nikde sa o tom nehovorí. Boli preto radi, že sa konečne niekto zaoberá touto témou.

Film postupne graduje. Najprv vidieť scény zo zasadnutia výboru, neskôr pribúdajú zábery, ako ľudia vypratávajú svoje domovy, rozkladajú ich tehlu po tehle, až sa napokon dívame na to, ako veci, ktoré im nevojdú na nákladiaky, pália na záhradách. Priebeh dramatických udalostí pritom sledujeme cez dve hlavné postavy – pätnásťročnú Maru a jej otca Alexandra. Ako sa líšil pohľad generácií na tieto udalosti?

Bol odlišný. Keď sme sa rozprávali s ľuďmi, ktorí boli vtedy tínedžermi, často hovorili, že sa tešili, ako to tam úrady zbúrajú. V dedinách, v ktorých žili, sa totiž nedokázali realizovať a považovali ich za koniec sveta. Naopak, vďaka výstavbe priehrady sa mohli presťahovať do miest, kde mali viac možností. A toto mi utkvelo v hlave, pretože nazvať svoju rodnú obec koncom sveta znamená, že musíte tým miestom do istej miery opovrhovať.

Mladí preto ani neriešili vysídlenie, ale skôr život a svoje sny. Počúvali sme, ako chodili medzi dedinami a pili alebo sa naháňali s verejnou bezpečnosťou. Z toho dôvodu sme sa rozhodli pre postavu Mary, ktorá sa chce stať pilotkou. Niekomu to možno bude pripadať ako zvláštny sen, no pre nás to predstavovalo modernitu. Ako niečo, čo je úplne cudzie jej otcovi Alexandrovi, ktorý je zemitým rusínskym sedliakom.

V prípade starších obyvateľov vidieť, že na nich doľahla ťarcha udalostí. V čase, keď do dediny prichádzajú tatrovky alebo úradníci, ktorí oceňujú a neskôr odkupujú domy, oni doma popíjajú alkohol, hrajú karty a odovzdane mrmlú, že musia odísť. Cítiť z nich úplnú rezignáciu.

Áno. Všetky postavy, s ktorými pracujeme, sú kompilátom príbehov, ktoré sme počuli. A boli medzi nimi také prípady, ako po presťahovaní na sídliská ľudia po nociach stratení kráčali v župane, ďalší sa vracali k ruinám svojich domovov. Bol prípad jedného človeka, ktorý kosou sekal trávnik na sídlisku alebo rúbal strom, iní si pred panelákmi robili záhradky, na ktorých pestovali paradajky a papriky.

To všetko ukazuje, že títo ľudia nedokázali žiť v novom prostredí. Oni potrebovali robiť, na čo boli zvyknutí, ale v paneláku to odrazu nebolo možné. Je až neuveriteľné, o akú akcelerovanú podobu prerodu dedinského človeka na mestského človeka išlo. A to veľa ľudí, žiaľ, nezvládlo.

Film sa sústreďuje najmä na vnútorné prežívanie Alexandra a Mary a ich vzťah, ktorý je o tichu a napätí. Do veľkej miery stojí na výborných výkonoch neherečky Sáry Chripákovej a herca Jozefa Pantlikáša, ktorý je členom rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Ako ste ich vyberali?

Výber vychádzal z toho, že ide o film o vysídlení rusínskych dedín a zároveň, že sme chceli film v rusínčine. Aj preto sme vedeli, že herci musia byť jednoducho Rusíni, pričom jediné rusínske divadlo na Slovensku, odkiaľ môžeme čerpať hercov, je prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča.

Druhou vecou je, že sme chceli mať vo filme mladé Rusínky, pričom mladí rusínski herci v tomto veku takmer nie sú. Podľa posledného sčítania ľudu je na Slovensku okolo 60-tisíc Rusínov, pričom pätnásť- alebo šestnásťročné dievčatá z tohto predstavujú len zlomok. Vedeli sme, že sa k nim musíme nejak dostať, preto sme uskutočnili sériu kastingov po rusínskych mestách. Trvalo to dva roky, až sme napokon našli Sáru Chripákovú a Katarínu Babejovú, ktorá vo filme stvárnila jej rovesníčku a najlepšiu kamarátku.

S nehercami ste pracovali už vo filme Pura Vida. Prečo?

Pretože vždy hľadám reálnych ľudí, ktorí naozaj existujú. Sú to ľudia, ktorí ma niečím fascinujú a sú pre mňa zaujímaví. Zároveň, vždy keď si vyberám nehercov, je to na základe nejakej typológie, schopnosti improvizovať a rýchlych spontánnych reakcií na konkrétne situácie. Okrem toho mám rád, keď neherci nemajú predchádzajúce herecké skúsenosti. Znemená to, že ich k tomu nikto neviedol a nik ich nič neučil. Sú ako nepopísaný papier, vďaka čomu ich ja ako režisér môžem vyformovať.

V prípade Potopy som si Sáru vybral už na začiatku kastingového procesu, pretože sa mi hneď pozdávala. Aj napriek tomu som ju ťahal po všetkých kastingoch, aby som sa uistil, že som si vybral správne. Sára sa ich pravidelne zúčastňovala a zakaždým sa mi páčila. Zároveň som pochopil, že je odolná a že tú rolu naozaj chce.

Sára Chripáková v jednom rozhovore spomínala, že s vami a Katarínou Babejovou počas príprav na film trávila čas v opustených dedinách v okolí Stariny aj v rusínskych komunitách. Prečo to bolo pre vás dôležité?

Hlavne preto, aby bol film autentický. Scenár dávam do ruky len profesionálom, ale nikdy nie nehercom. Je to preto, aby si ho doma nečítali a neskúšali pred zrkadlom, pretože v takom prípade sa ich prejav mení na divadelné herectvo a je ťažké sa toho zbaviť.

Preto som na to išiel okľukou a dievčatám som dával len kontext o vysídlení. Vysvetlil som im históriu, porozprával príbehy a osobne sme sa stretávali aj s vysídlencami. Vyznie to možno trocha „blbo“, ale obe boli ako špongie, ktoré to všetko nasávali. Formovalo to ich pocity aj vlastný kontext, s čím sme potom mohli pracovať vo filme.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že už len práca s neherečkami vyžadovala dlhý a náročný proces.

Určite. Pár mesiacov pred natáčaním som sa presťahoval do hotela v Medzilaborciach, kam som chodieval v cykloch. Bol som tam preto, lebo Sára pochádza z neďalekej dediny Volica, a chcel som byť blízko pri nej. V rámci tohto procesu sme sledovali aj filmy, aby spolu s Katarínou pochopili, ako funguje kamera.

Okrem toho sme spolu denne trávili čas aj niekoľko hodín. V rámci toho sme na jednom z dedinských ihrísk hrávali futbal a počas toho sme sa rozprávali. Keď sme skončili, robili sme improvizačné scénky, v rámci ktorých sme skúšali modelové situácie ako súčasť prípravy na prácu pred kamerou. Trvalo to aj niekoľko hodín a bolo to preto, aby si zvykli, že natáčací deň trvá dvanásť hodín, a zároveň, aby medzi nami vznikol vzťah založený na dôvere.

Prečo na dôvere?

Vysvetľoval som im, že v našom prípade nejde o vzťah herečky a režiséra, ale partnerov, ktorí spolu idú kreovať postavy. Obe totiž mali obrovskú mieru slobody a ja v nich dôveru, že to, čo spravia, spravia dobre. Proces výberu bol taký komplikovaný, že už ako režisér viete, že ak ich dostanete do určitej situácie, tak predpokladáte, ako budú reagovať. Načítali sme jeden druhého, vďaka čomu som vedel, kedy sú smutné, čo ich trápi, kedy ich niečo rozosmeje alebo nahnevá. Sú to nástroje a triky, s ktorými ako filmár pracujete a môžete ich použiť pri skúške alebo pri „ostrej“. A v tomto momente prichádzajú do roviny aj profesionálni herci, ktorí mi s tým pomáhali.

Ako?

Tak, že v niektorých scénach spravili niečo inak, než neherci pôvodne očakávali. Napríklad v scéne, pri ktorej otec Maru hodil do potoka. Predtým mala vojsť do domu a vkročiť do kuchyne, pričom ako štáb sme na ňu „zahrali“, že otec tam vtedy nebude. Sáre som pritom dal do ruky nesprávne kľúče od domu, ktorý zrazu na „ostrú“ nevedela otvoriť, pričom tie dvere odrazu zvnútra otvoril Jožo, ktorého nečakala. Veľmi vtedy znervóznela a na záberoch bol jej údiv a prekvapenie autentické. Sú to všetko veci, na ktorých sme film budovali.

Chripáková zároveň vravela, že najmä zo začiatku natáčania mala z Jozefa Pantlikáša veľký rešpekt. Mala vraj pocit, že je k nej odmeraný aj mimo nakrúcania, ale že až neskôr pochopila, že to tak malo byť. Bol to zámer?

Áno, bola to veľká „búda“, ktorú sme s Jožom na ňu ušili. Potreboval som totiž, aby postava Mary nemala rada svojho otca. S Jožom sme preto vymysleli plán, že keď spolu budeme my traja trénovať, bude ju ignorovať, nebude reagovať na jej vtipy a pri rozhovore sa bude dívať len na mňa.

Už po dvoch dňoch to začalo fungovať. Sára za mnou prišla a vravela mi, že Jožo je čudný. Ja som ju v tom podporil, a preto k nemu začala mať averziu. V tomto patrí veľká poklona Jožovi, ktorý je pre mňa jeden z najsrdečnejších a najmilších ľudí, akých poznám. Muselo to byť pre neho strašne ťažké držať si odstup od Sáry a svojím spôsobom podal druhý herecký výkon mimo kamier. Nakoniec sme jej to povedali a absolútne nás vysmiala. Myslím, že jej potom veľmi odľahlo.

Potopa je vôbec prvým hraným filmom, ktorý rozpráva príbeh vysídľovania dedín kvôli budovaniu priehrady Starina. Čím si vysvetľujete že okrem niekoľkých dokumentov doposiaľ nikto nenatočil hraný film o tejto téme?

Prvým dôvodom môže byť to, že na východe Slovenska nie sú mnohí filmári prítomní a nemajú to pochodené. Keď napríklad hovorím o Starine kamarátom v Bratislave, málokto z nich vie, kde sa nachádza. To však chápem, pretože ani ja veľmi neovládam, aké zákutia máme na severnom Slovensku, keďže ich nemám pochodené.

Druhou vecou je podľa mňa náročnosť témy. Keď som prvýkrát ľuďom z filmovej oblasti povedal o zámere natočiť tento film, tak som dostával zmiešané reakcie. Napríklad, že je to široká téma a pomerne veľká oblasť, ktorá sa navonok nedá spracovať.

Na filme ste začali pracovať v roku 2019. Samotné natáčanie prebiehalo v septembri a októbri 2023 v obci Čertižné a v mestách Snina, Humenné či Košice. Podľa čoho ste vyberali lokality?

Chceli sme byť čo najvernejší Ruskému a celej tejto oblasti. Hľadali sme preto lokácie, ktoré sú priamo v regióne. Mám pocit, že sme v regióne prešli asi každú obec, ktorá existuje. Zaujímalo nás, aké sú tam domy, ulice a štruktúry, ktoré sú zachované v čase.

Hlavný filmový dom sme napokon našli v Čertižnom, kde nám jeho majiteľka prikývla, že v ňom môžeme točiť. Dom sme výrazne upravili, pričom v tomto patrí kredit scénografovi Jurajovi Kuchárekovi, ktorý aj so svojím tímom urobili kus obrovskej roboty a prerobili lokality na uveriteľné dobové scény. Zároveň nám všade pomáhali miestni, ktorí nám nosili staré veci, ktoré sme použili ako rekvizity. Bez ich pomoci by sme nemali dosť financií, aby sme film natočili v tejto podobe.

Už ste spomínali, že film ste natočili v rusínčine. Rusínsky jazyk patrí medzi najmladšie u nás a oficiálne bol kodifikovaný až v roku 1995. Pri tejto príležitosti rusínske menšinové organizácie združené v platforme Okrúhly stôl Rusínov Slovenska vyhlásili rok 2025 za Rok rusínskeho jazyka. Tušili ste to?

Priznám sa, že to počujem prvýkrát. Ale podľa našich informácií je Potopa prvý hraný celovečerný film v rusínčine, takže som rád, že sa to takto spojilo.

Ovládate rusínčinu?

Rozprávať neviem. Viem len nejaké slova a základné vety. Rozumiem však veľa, keďže od detstva som bol konfrontovaný s týmto jazykom. Aj keď sa občas pri rozhovoroch s Rusínmi stratím, dokážem z kontextu pochopiť, o čo ide. Rozumiem však všetkému, čo je použité vo filme.

Mali ste na pľaci aj jazykovedca, ktorý korigoval prejavy hercov?

To nie, hoci na začiatku sme mali taký plán. Všetci herci aj neherci totiž ovládajú slovenčinu aj rusínčinu, takže pri nejakých nejasnostiach sme si vzájomne vedeli všetko vysvetliť.

Jazyk však bola vec, ktorú počas predpremiér diváci veľmi riešili. Rusínčina na Slovensku má totiž dva dialekty – pidacina a pujďacina, ktoré sa líšia v slovách a výrazoch. V starinskej doline sa pôvodne hovorilo pujďacinou, no my sme pracovali s druhým dialektom. Dôvodom bolo, že naše neherečky sú „pidacky“ a potrebovali sme, aby boli pri reakciách spontánne a autentické. Nemohli sme si dovoliť, aby v rýchlom momente ešte uvažovali nad správnym slovom. Bola to preto praktická voľba a bolo pre nás dôležitejšie herectvo než jazyková korektnosť.

Film mal začiatkom novembra svetovú premiéru na medzinárodnom argentínskom festivale Internacional de Cine de Mar del Plata, kde získal cenu nezávislej poroty SIGNIS za najlepší film. V priebehu mesiaca ste ho zároveň uviedli aj na najväčšom indickom filmovom festivale Goa IFFI. Podarilo sa vám podľa vás odkomunikovať tému vysídlenia Stariny aj v iných kútoch sveta?

Myslím, že áno. Či už je to Liptovská Mara, Domaša, alebo Starina, pri každej z týchto vodných nádrží sa zopakovala tá istá vec, a teda, že individuálny ľudský osud musel ustúpiť verejnému záujmu. A mám pocit, že je to niečo, čo sa ľahko predkladá divákom hocikde, keďže takých incidentov, či už v prípade výstavby priehrad, alebo diaľnic, máme na svete tisíce.

Na festivale v Indii som osobne nebol, film tam uviedla naša producentka Katarína Krnáčová, v Argentíne nám diváci po diskusii podávali ruky a dokonca ma jedna staršia pani objala. Vtedy som pochopil, že hoci je to lokálna téma, tie príbehy sú univerzálne a ľudia sa s pocitmi obyvateľov starinskej doliny dokážu stotožniť, nech žijú kdekoľvek.

Martin Gonda (1990)
Je absolventom Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave, magisterský titul získal v odbore filmovej a televíznej réžie. Jeho absolventský film Pura Vida (2019) mal svetovú premiéru na 72. ročníku festivalu v Cannes – v sekcii Cinefóndation. Niekoľko mesiacov strávil na stáži v produkčnej spoločnosti Atelier de Film v Bukurešti. Pracoval ako asistent producenta na viacerých komerčných projektoch, ale aj ako vedúci programového oddelenia festivalu Arcadia Short Film Fest. Vo filme Potopa (2025), ktorý vznikol v slovensko-česko-poľsko-belgickej koprodukcii, otvára prostredníctvom sveta poznamenaného výstavbou vodárenskej nádrže Starina tému kolektívnej pamäti, zániku komunít a hľadania identity.

zdroj:
https://dennikn.sk/5004266/natocil-film-o-dedine-zasiahnutej-vystavbou-nadrze-starina-ludia-tam-dodnes-citia-krivdu/

foto: Režisér filmu Potopa Martin Gonda 
zdroj – archív MG