Dobová tlač o Starine. Eugen Gindl: Starina - Presídlenci

NOVÉ SLOVO, 15. apríla 1982

 Na bežných mapách tých sedem dedín z údolia Cirochy ešte existuje. Sedem názvov, okolo ktorých projektant vykrúžil hrubým klajbasom kruh: Starina, Veľká Poľana, Zvala, Smolník, Dara, Ostrožnica a Ruské. Koncom desaťročia už tých sedem čiernych koliesok na žiadnej mape nenájdete. Namiesto nich sa objaví neveľký modrý fliačik: Starinská vodná nádrž. Pod hladinou vody sa však ocitne iba Starina. Z ostatných šiestich obcí sa musia ľudia vysťahovať preto, aby voda v nádrži bola stopercentne čistá.

Starinský prírodný vodojem bude zásobovať najlepšou pitnou vodou štyri okresy, ktoré kvalitnou pitnou vodou už dnes príliš neoplývajú: Humenský, Vranovský, Michalovský, Trebišovský a mesto Prešov. Dohromady 300 000 ľudí. Starinská vodná nádrž je projekt národohospodársky predvídavý. Kalamitný nedostatok vody v budúcnosti by mohol ohroziť zdravie ľudí i chod výroby. Urýchlené zabezpečovanie vody z náhradných zdrojov by bolo iba neuveriteľne nákladným plátaním dôsledkov nedbanlivosti. Stavba vodnej nádrže na Ciroche je preto nevyhnutná. Samozrejme, voda by sa dala zabezpečiť aj z iných zdrojov, najmä spoza hraníc kraja. Uskutočnenie takého projektu by však trvalo nepomerne dlhšie a pohltilo by oveľa viac peňazí.

Z národohospodárskeho hľadiska je starinská vodná nádrž najlepším riešením. Kým však potečú prvé litre smerom na Prešov, budú musieť košický Hydrostav a košické Inžinierske stavby preinvestovať trištvrte miliardy korún, z čoho, okrúhlu tretinu na výdavky spojené s presídlením 3500 obyvateľov zátopovej oblasti.

PROLÓG:
V Humennom stojí hotel hneď vedľa stanice. Celú noc počúvam ako dôverne narážajú do seba nákladné vagóny. Železničiari podľa potreby zostavujú novú vlakovú sústavu. Nad ránom sa nákladný vlak ľahostajne pohne. Vagónom je jedno, že za týmto rušnom idú prvýkrát. Je im fuk, v akom poradí ich rušňovodiči pospájali. Cieľová stanica ich nezaujíma. Sú to vagóny a nikto sa s nimi nebabre. Sú rady, keď im starý železničiar pobúcha po kolese a natrie špachtľou na ložisko guču medovej vazelíny. Ľudia sú náročnejší... Majú hlbšie korene.

Súdruh Onderko
Inžinier František Onderko nosí vo vnútornom vrecku módneho saka veľkú bielu vreckovku. Utiera si ňou zarosené čelo, keď sa veci zauzľujú viac, ako by bolo treba. A veci, akoby naschvál, zauzľujú sa každý deň, odkedy ho ha ONV v Humennom poverili tou nevďačnou funkciou. Inžinier František Onderko je splnomocnencom Okresného národného výboru  pre zátopovú oblasť. Za necelých päť rokov musí ako platený generál presunu do poslednej nohy vysťahovať zo zátopovej oblasti tritisíc päťsto obyvateľov zo siedmich dedín. Nie je to ľahká úloha, niekedy by sa mu zišli aj dve vreckovky.

Súdruh Onderko sa denne dostáva do konfliktných situácií. Nebyť vodnej nádrže, najmenej dve tretiny obyvateľov by sa zo siedmich dedín v najbližších desiatich rokoch neodsťahovalo. Väčšina z nich opúšťa svoje domy a gazdovstva neochotne, s pocitom krivdy. Všetky prosby, sťažnosti, výčitky i zastrájania, sypú sa na hlavu súdruha Onderku.
- Akoby som to všetko spískal ja - sťažuje sa. - Akoby sa kvôli mne museli sťahovať.

Presvedčil som sa, že niektorí obyvatelia dedín si naozaj myslia, že iba kvôli súdruhovi Onderkovi musia opustiť svoje malebné dedinky v dlhých dolinách Bukových hôr. Keď cez dedinu prebehol jeho modrý žigulák, dlho a zamračene sa za ním pozerali. Súdruh Onderko, splnomocnenec ONV pre zátopovú oblasť si však už dávno zvykol na úlohu nevítaného hosťa. Málokto by sa dokázal neuraziť, nezvyšovať hlas, nevyhrážať sa tak ako on, keď mu zahorklí ľudia brnkajú na city. Vytiahne vreckovku, utrie si čelo a hovorí aj s tými najzlostnejšími tak, akoby sa nechumelilo. Vykonáva funkciu tak ako vie. Súcitne i neústupné. Chodí za ľuďmi, pokiaľ ich nepresvedčí. Naučil sa ospravedlňovať aj za veci, za ktoré vonkoncom nemôže. Napríklad za to, keď ľuďom nepríde v určený deň nákladné auto. Na druhej strane, keď všetko ide ako na motúziku, nikto sa mu nepoďakuje.

Jeden krížik na sťahovacom pláne 
Keď som bol vo Veľkej Poľane naposledy, bývali ľudia už iba na niektorých číslach. Všetci sa odsťahovali. Na prehľadnom plániku, čo visel na vyrámovanej zasadačke bývalého MNV, ježila sa sila červených krížikov na číslami označujúcimi domy. Zanedlho súdruh Onderko zakreslil ďalší.

V dlhom úzkom dvore stojí veľké, žlté sťahovacie auto. Ľudia mlčky vynášajú z domu kusy nábytku, periny, nádoby, lustre, nástenné hodiny, starodávne mlynčeky na kávu. Sťahovák je už skoro plný. Naokolo, pozdĺž štrbavého plota obšmietajú sa psi. Obyčajní dedinskí havkáči  bez rodokmeňa, bez slávnych rodičov. Previnilo hľadia karpavými očami, usilujú sa zalíškať, uskakujú pred kopancami nervóznych ľudí. Ich gazdovia sa už odsťahovali do mesta, nechali ich tu napospas. Títo psi už pochopili, že vo Veľkej Poľane nemajú čo strážiť, ale ešte dúfajú, že si ich niekto všimne, poškrabká za uchom, alebo im hodí kosť. Možno tušia, že keď odídu poslední, príde horár a po jednom ich vystrieľa.

Psi sa obšmietajú, ľudia nakladajú nábytok do sťahováku. Dom je už prázdny, posledné vynášajú staré, zažltnuté rodinné fotografie v okrúhlych čiernych rámoch. V sťahováku už nieto miesta. Vtedy otec rodiny chytí sekeru a zamieri ku kurníku. Po jednom chytá sliepky a držiac ich za nohy dolu hlavami ako veľký operený strapec, zamieri ku klátu. Nevzrušené, jediným presným úderom odtína im hlavy. Keď odsekne poslednú, bezhlavé sliepky hodí na nábytok do sťahováku. Začapí dvere, zasunie rígeľ. Motor ozrutného auta zašomre, vzdychnú brzdy. Sťahovák sa pomaly šinie zo dvora. Psi za ním hľadia, prežúvajú. Medzi tenkými, hnedými pyskami trasú sa trasú červené hrebienky kuracích hláv.

Laco Kaboš
Mladý kameraman a dokumentarista Laco Kaboš, čerstvý absolvent Pražskej filmovej akadémie, nakrúcal zo zátopovej oblasti dokumentárny film. Scénu so psami, ktorú práve videl, už nenakrúti. Vizuálne zázraky, v ktorých je zakonzervovanej toľko nefalšovanej atmosféry, sa dejú iba raz. Keď prišiel o tri mesiace so štábom, všetko bolo inakšie. Na sťahovacom pláne pribudlo plno nových krížikov. Ďalšie domy spustli. Päťstodvadsať ich bolo na začiatku, bývalo v nich vyše šesťsto rodín. Koľko ešte ostáva? Ostružnicu, Smôlnik a Daru už odovzdali hydrostavákom na  demoláciu. Ešte predtým, ako prišli buldozéry a bagre, deti poodliepali z orientačných tabuli  písmeno po písmene, názvy bývalých dedín. Za slepými tabuľami je už všetko poriešené. Laco Kaboš, keď nahrával do magnetofónu rozprávanie súdruha Onderku, všimol si, že slovo „poriešené" používa zmocnenec ONV pre zátopovú oblasť mimoriadne často. Čo je poriešené, s tým už nebude mať trampoty. Aspoň tu nie. V meste, to je iná vec.  V meste ešte dlho nebude všetko poriešené.

Laco Kaboš pozerá, ako deti stŕhajú z orientačných tabuli fosforeskujúce písmená. Robí si poznámky. Tento obraz nebude v jeho filme chýbať aj keby mal písmená vystrihnúť, natrieť fosforom a opäť ponaliepať. Bude to dobrý obraz. Ale rovnako dobrých má už poznamenaných najmenej päťdesiat. Mohol by nakrútiť celovečerný dokumentárny film.

Na spiatočnej ceste z Ostružnice zastaví sa Laco Kaboš pri orientačnej tabuli za Starinou. Čierna čiara, krížom cez názov dediny zvestuje pocestným, že tu obec končí. Laco Kaboš si pomyslí, že táto tabuľa by pokojne mohla stáť pred dedinou. Zaumieni si, že, veľký detail tejto tabule s prečiarknutým nápisom použije ako názov filmu.
            
Intermezzo
V Nórsku premiestnili dedinu na druhú stranu fjordu. Kvôli nafte. V severočeskom hnedouhoľnom revíre zrušili a obďaleč nanovo postavili mesto Most aj so starodávnym kostolom. Kvôli povrchovej ťažbe uhlia. Vo Francúzsku zrušili dedinu pod Parížom kvôli novému letisku. Obyvatelia Stariny a ostatných siedmich dedín sa museli presťahovať do miest, aby štyri okresy mali pitnú vodu. Jednotlivec, čo by mal aké korene, musí sa podriadiť záujmom spoločnosti. Lenže ťažko je podriadiť sa, pochopiť. Vydržať aspoň tento rok ešte. Vydržať do jesene. Vydržať, kým vykopú bandurky. Ešte v polovici šiestej päťročnice pridelili ľuďom zo zátopovej oblasti tristo bytov v Humennom a Snine, ale iba do desiatich sa noví nájomníci nasťahovali. Nechceli sa prenáhliť. Čo, ak je to všetko iba planý poplach? Nemýlia ich ani tí, čo už bývajú v meste a pochvaľujú si. Bohvie, čo im dali zato, že tak vravia. Radšej teda platia byt v paneláku a ďalej bývajú v domoch, čo im už nepatria. Od štátu dostali za domy v priemere po 180 000.
        
Stop
Istý kolega, ktorému som o tom všetkom rozprával, spýtal sa ma, či treba ľuďom zo zátopovej oblasti brnkať na city. Nespomenul som desiatky kníh, filmov a reportáží, ktoré stvorili autori preto, aby v nich ukázali ľudí v takej hraničnej situácii, ako je definitívny odchod z domova. V takej chvíli aj najobyčajnejší prestanú byť najobyčajnejšími. V takej chvíli zvykne z človeka vytrysknúť to, čo je v ňom najhlbšie, najzatajenejšie.
Počul som, ako sa Laco Kaboš niekoľkokrát spýtal ľudí, s ktorými počítal pre film:
-  Nehneváte sa na nás, že sa vás toľko vypytujeme ?                                          
-  Ta ľem se pytajce panečku moj zlatý - odpovedali mu najčastejšie - a zrobce ten film, žeby ľudze vedzeli, že sme tu žili.  Žeby po nás dačo zostalo. A žeby vedzeli, že i sme pošli, žeby mali co pic...                   

Posledný mohykán
Súdruh Onderko neraz nahlas ľutuje, že si o veľkom presune nepíše denník. Všeličo hovorí, čo som myslel, že mi naveky ostane v pamäti, zanáša sa novými a novými príhodami. Všelijaké komédie musí súdruh Onderko zažívať najmä s tými, čo preťahujú termíny presídlenia. Najviac oštary mal však s jedným ujčekom z Ostružnice.

Ujček sa zabarikádoval v dome, nikoho neprijímal. Zaprisahal sa, že aj keď celá dedina odíde, on sa vysťahovať nedá. Nepustil do dvora ani komisiu, čo mu mala odhadnúť cenu domu. Na starom bicykli roznášal poštu  až do posledného týžďňa dediny, ale vlastnú korešpondenciu nepreberal. Ani súkromné, ani úradné obálky. Kúpil si petrolejku, pre prípad, že by mu vypli prúd a po Ostružnici rozhlásil, že má v predsieni nabitú dupľovku. Nakoniec boli investori prinútení vynútiť si úradný vstup do chalupy. 

Komisia s úradným papierom v ruke zaklopala na dvere.
Rozpráva súdruh Onderko:
- Pustím vás, dal sa napokon ujček prehovoriť, ale ten Onderko nech sa mi na oči neukazuje. Hľadel na nás cez úzku škáru vo dverách, nuž som sa kryl poza chrbty ostatných. Napokon otvoril dvere dokorán. Vošli sme, ja samý posledný. Pojednali sme sa, starký mal dojem, že dom nepredal štátu najhoršie, nuž nás počastoval pálenkou. Keď nalieval do štamperlíka mne, prižmúril oko a vraví: - Vy ste dajaký podobný na toho Onderku. Ja? Onderko je taký vysoký s okuliarmi. Kde máte auto? Ten deň som neprišiel na svojom modrom žiguláku, zviezol som sa s ostatnými na služobnom aute. Ujček pozrel cez okno a uveril: - Máte šťastie, keby sce buli Onderko, tak stadzi lem tak nepujdzete, pohrozil mi kladivom. Ubezpečil som ho, že Onderku budem od neho pozdravovať.

Muzikanti boli, ale odišli
Keď sa musí celá dedina presťahovať, vždy je niekto prvý a niekto posledný. Vždy sa nájde aspoň jeden, ktorý nechce odísť. Iba o spomínanom ujčekovi z Ostružnice mohol Laco Kaboš nakrútiť podarený dokument. Koľko námetov má Laco Kaboš v hlave, v magnetofóne, v zápisníku. Počas niekoľkých týždňov príprav na štvrťhodinový film sa toho nazbiera. Napríklad toto by naozaj nevymyslel ani Fellini:

Na rumovisku domu, medzi zaprášenými jabloňami, stoja dvaja starkí, v čiernych staromódnych oblekoch a vrzúkajú na husliach. Hrajú strnulo, akoby sláky pohybovali rukami a nie ruky slákmi. Na tvárach, ako nalepe¬ný, meravý, nehybný úsmev. Vzadu za nimi sedí bubeník. Búcha nohou a šúcha metličkami. Vpravo od bubeníka zapichnutá do suti matne sa leskne na slnku veľká basa. Basistu nevidieť. Laco Kaboš už niekoľko mesiacov vie, že basista dávnejšie umrel. Nebude sa musieť sťahovať. Mŕtvych budú exhumovať iba zo starinskeho cmitéra, lebo ten zaleje voda. Ale zrazu vidí basistu, ako vychádza spoza humien. Pomaličky, nekonečne dlho naťahuje nohy ako v spomalenom filme. Staríci hrajú, tvária sa, že ho nevidia. Žmúria oči proti slnku a kožené sa usmievajú.
- Škoda lásky, kterou jsem tobě dala. Nem való bokréta hideg súveg mellé.
Ej boli, muzikanti, skoro v každom dome, boli, ale odišli.

Tajomník z Ruského
Ľudia z Ruského sa budú sťahovať až o dva roky. Dva roky to je doba. Nikto ešte nemyslí na deň, keď aj v ich dvore bude stáť veľký žltý sťahovák. Žijú pre prítomnosť a nežije sa im zle. Jeden z tých, čo myslí v Ruskom na budúcnosť, je tajomník MNV Michal Bodnár. Aj vlani ho zvolili, naposledy. Do funkcie sa mu veľmi nechcelo. Vie, že ho čakajú ťažké, posledné tri roky dejín obce. Mladí si väčšinou zo sťahovania ťažkú hlavu nerobia. Ľahko strávia prechod do mesta, prispôsobia sa zo dňa na deň. Podaktorí sa dokonca tešia, netrpezlivo čakajú, kedy im v meste pridelia byt. Pristanú aj na desiate poschodie. Ale on? Tu, v Ruskom je voľakto. Tu ho poznajú, tu voľačo urobil. Ľudia si ho vážia, dajú na jeho slovo. Lenže Michala Bodnára nehreje myšlienka ako iných dlhoročných tajomníkov, že keď odíde, voľačo po ňom zostane. Voľačo, čo nástupcovia budú zveľaďovať. Tajomník MNV v Ruskom vie, že v tomto hádam naj malebnejšom údolí Bukovských hôr sa nebude môcť obzrieť hrdo za seba. Deštrukčné čaty všetko zrovnajú so zemou. Na planírke sa ešte prvý rok chytí tráva. A v Snine kto bude potrebovať starého, vyslúžilého funkcionára?  Majú dosť svojich, mladších.

Napriek všetkému Michal Bodnár pozerá do budúcnosti nesentimentálne. Ruské zanikne, ale ľudia v štyroch okresoch budú mať na sto rokov čistú pitnú vodu. Keď sa na to pozerá takto, nezdá sa mu byť obeť taká veľká. A takto sa to snaží vysvetľovať aj ľuďom, hoci nie vždy má na to silu. Aj funkcionár je len človek. Keď príde večer domov, sadne v kuchyni za stôl, zloží baretku a povolí si kravatu, je mu clivo. Proti tomu sa nedá nič robiť. Starý funkcionár vie, čo je jeho povinnosť, má svoj honor. Je rovnako statočný ako kapitán potápajúcej sa lode, ktorý do poslednej chvíle vie, že jeho miesto je na kapitánskom mostíku. Michal Bodnár by mal dostať metál za statočnosť.

Pečiatky, ktoré už neplatia
Máločo je nepoužiteľnejšie ako pečiatky úradu, ktorý už neexistuje. Vyšúchané dlaňami do svetložltá, s odratými, takmer neviditeľnými písmenami na okrúhlej, odvrátenej strane. Na koľko listov, oznamov, výziev, žiadostí, vyrozumení a iných dokumentov buchli? Kto všetko sa pod ne, alebo krížom cez ne podpísal? Pečiatky, predné nárazníky pravdy. Fascikle: ošúchané do chĺpkavá, nepotrebné, pohádzané na kope v kúte pri peci. Ich obsah poputoval do zberu: matrika, záznamy z grundbuchu, kópie povolení stavieb, zápisnice komisie pre občianske záležitosti o nezhodách, škriepkach a iných hriechoch medzi rodinami a susedmi, spravodlivé i menej spravodlivé rozsudky, sťažnosti na Zdroj kvôli nepravidelnému zásobovaniu, hlásenia na okres, účtovníctvo, rozhodnutie o zabavení pozemkov na Dolnom konci kvôli futbalovému ihrisku... To všetko vykúpili Zberné suroviny po pár halierov za kilo. Koľko by dal za to súčasný spisovateľ, ktorý nervózne obhrýza pero, lebo, nemá námet? A koľko by dal za to historik z dvadsiateho piateho storočia? - (Poznámky zo zátopového denníka)

Jedna z hrdiniek Rasputinovho románu Lúčenie vybielila niekoľko týždňov pred odchodom z ostrovnej dediny Maťory celú chalúpku. Vydrhla dlážku, nafarbila okná, vyprala koberce. Zdalo sa jej, že nemôže nechať spustnúť dom, v ktorom žili generácie jej predkov. Keby sme sa v Snine nestretli s pani S., pokladal by som možno veľké upratovanie pred odchodom na Maťore za spisovateľskú licenciu. Pani S. rok dopredu vedela, kedy sa bude sťahovať. Ale na rozdiel od mnohých nenechala dvor zarásť žihľavou. Upevňovala latky na plote, ošetrovala stromy v záhrade, ba niekoľko mesiacov pred odchodom dala omietnuť kus múru, z ktorého opadala omietka. Keď prišiel sťahovák, dom bol ako vynovený. Naraňajkovala sa a ticho si naposledy v kuchyni posedeli. Potom naložili, nábytok a odišli do Sniny. Deštrukčná čata našla dom, v takom stave, že sa dlho ošívali, kým sa ho pribrali zbúrať.
       
Nechceli byty bez balkónov
V doline Cirochy, i v Snine a Humennom, strávil som kvôli reportáži, necelý týždeň. Stretol som tam kdekoho a zhováral som sa o kadečom. Jedno mi však nešlo do hlavy: nestretol som tam ani jedného sociológa. Spýtal som sa súdruha Onderku, ale ani on sa nepamätal, že by sa bol dajaký uňho zastavil. Škoda. Dobre pripravená skupina sociológov by v Humenskom okrese slávila hotové hody. V mimoriadne koncentrovanej, zrýchlenej podobe tam totiž prebieha proces prispôsobovania sa vidieckeho človeka mestu. Proces, ktorý v prirodzene, na desaťročia rozťahanom tempe je príznačný pre celé povojnové Slovensko.

Adaptácia. Prispôsobiť sa zmeneným podmienkam, prejsť z dediny do mesta. Čohosi sa po troške zbavovať, iné si po troške osvojovať. Meniť sa postupne, od povrchu. Na niečo pomaly zabúdať, po inom začať túžiť. Menej šetriť, viac míňať. Zrýchliť pohyby, ráno spávať dlhšie. Banovať i pochvaľovať si.

Poriešiť vysťahovanie, to je prvá etapa. Končí dňom, keď do dvora zacúva sťahovák. Poriešiť prispôsobenie sa presídlencov mestu, to je otvorená kapitola, ktorá neskončí ani vtedy, keď súdruh Onderka presťahuje posledného obyvateľa zo siedmich dedín a definitívne zloží funkciu splnomocnenca ONV pre zátopovú oblasť. Súdruh Onderko vie, ako ťažko sa dali „novomešťania" nahovoriť,  aby zobrali byty na vyššom ako treťom poschodí. Ako doslova bojovali o byty s balkónmi. Nielen kvôli sušeniu bielizne. Na balkóne si mnohí zakladajú záhradky. Nie sú to len úzke rady kvetináčov s muškátmi, ale v nejednom prípade skutočné visuté minizáhony, na ktorých sa (vraj) darí rovnako dobre reďkovke ako cesnaku. Bohvie, čo všetko zmierňuje stres z vynútenej zmeny spôsobu a štýlu života.

Ešte viac ako sťahovanie stresuje ľudí zo zátopovej oblasti chodenie po úradoch. Všeličo potrebujú vybaviť. Prevážajú sa zo Sniny do Humenného, putujú z budovy do budovy, od jedných dverí k druhým. Dlho študujú nápisy na ceduľkách, opytujú sa nervóznych sekretárok, čo podchvíľou, so spismi pod pazuchou vybehnú na chodbu. Máločo vedia vybaviť na prvýkrát, hoci často ide iba  o novú pečiatku do občianky. O niečo lepšie sa vedia zorientovať, keď sa súdia najčastejšie kvôli peniazom za štátom vykúpené domy. Spoludediči sa hlásia zblízka i zďaleka, hoci neinvestovali ani korunu. Presídlenci sa stále potĺkajú po úradoch, ktoré predtým v živote nenavštívili. Vypĺňajú tlačivá, radia sa s úradníkmi a právnikmi. Často je im z toho do zúfania.

Noční hostia ujka H.
V panelákoch sú dlho nesvoji. V noci sa budia a kontrolujú uzávery plynu, aby sa nepodusili. Často vetrajú, pri radiátoroch je im horúco, v suchom vzduchu ich morí smäd. No najviac ich skľučuje, že nemôžu, keď sa im zachce, vyjsť na dvor, oprieť sa o plot a s cigaretkou v ústach hľadieť do ulice. V prvých týždňoch mnohí „utečú" domov, ak ich dom ešte stojí.

Návrat pána H: (rozpráva jeho manželka) .. .Naraz mi ten môj hovorí, ani mesiac nebol, čo sme sa sťahovali, že on tu nebude, že sa vráti domov. Hovorím mu choď, ale ja s tebou nejdem. Mne je tu dobre. (Ďalej rozpráva pán H.) ...Prídem do nášho domu v Poľane, ale tam zima, štyri holé steny, mokrota. Zakúril som do piecky, ľahol na posteľ a ako tam ležím, zaspal som. Keď som sa zobudil, bola už noc. V piecke vyhaslo, cez okno svietil mesiac a mňa len tak drvilo od zimy Aj reuma sa začala hlásiť. Najprv v ramenách, potom v kolenách, má už svoje cestičky, ani raz sa nepomýli. Zabalil som sa do deky, ale spať som už nemohol. Vŕzgala dlážka, otvárali sa dvere, ani čoby sa tam zišli všetci nebohí obyvatelia domu. Chodili po zemi, po stenách aj po plafóne, pekne dolu hlavou. Skákali zo strechy do záhrady. Museli to byť oni, lebo zakaždým, čo sa mi zdriemlo, prisnili sa mi rodičia, starí rodičia, alebo nebohé sestry. Aj pradedo sa mi ukázal, hoci som ho poznal len z rozprávania. Krivý, nahrbený, ale predsa len ozrutný chlap. Pri peci stál, držal sa rúry a hančkal sa zo strany na stranu. Potom prišiel ten zo Sobraniec. Dobrý chlapec. Otvoril dvere, baterkou vysvecoval po izbe. Prešiel do kuchyne, prevrátil lavór, zahrešil, až potom posvietil na mňa. Fuj, ale ste ma nastrašili, dedo. Tak sa mi prihovoril. Čo tu reku, zháňaš? Ale pozerám, či by sa mi dačo nezišlo. Ľudia tu ponechávali vecí...        A vy, čo? Nemohol som vydržať v paneláku. Zasmial sa, ponúkol ma cigaretou. Voľáke panské mal, taký dohán som ešte nefajčil. Spýtal sa, či mám dačo vypiť. Mal som tľapkavicu, spolu sme ju vycedili. Ráno si vygúľal žarnov, čo som mal pod gánkom. Na čo ti bude? Zíde sa. Mám rád také veci. Aj tak by to zahrabali do zeme. Na druhú noc už spal lepšie, iba reuma ho nad ránom morila. Prišla starká z horného konca, čo má tie kozy. No vraj, už iba my dvaja sme ostali. Nechceš sa ku mne nasťahovať. Na tretí deň som bol doma. Sadol som si do kuchyne, oprel sa chrbtom o radiátor a pozeral som sa na vodovodné kohútiky. Aký zázrak: skrútiš jeden, tečie studená voda, krútiš druhý, pustí sa teplá. A doma som musel najprv do hrnčeka vody doniesť, naliať do pumpy a tak...

Cibuľa pri miešačke
Pohodlie najrýchlejšie rozpúšťa clivotu presídlencov. Na teplú vodu a vykúrené byty si ľudia vedia zvyknúť náramne rýchlo. Nemusia sa starať o drevo, kúriť, zohrievať vodu na šparkerte. Panelákové pohodlie povolilo strunku, ktorá ich doma nútila stále voľačo robiť, kým si večer neľahli do postele. Najmä tí, čo majú reumu.- Obvodní lekári by potvrdili, že každý tretí pacient zo zátopovej oblasti trpí už v strednom veku reumou.

No nielen reumári sa prispôsobujú. Aj ostatní presídlenci, napriek tomu, že v poschodovej, železobetónovej dedine bývajú so svojimi, postupne sa začínajú prispôsobovať mestu. Mladší sa začali provokatívne prispôsobovať už doma, na dedine, starší sa postupne vzdávajú až po niekoľkých mesiacoch. Najprv začnú obmieňať háby, topánky. Ženy si dajú urobiť prvú trvalú. Nakoniec odložia po vidiecky uviazané šatky a domäkka ohmatané gazdovské klobúky.  Ešte predtým si kúpia aspoň do jednej izby mestský nábytok. Navysoko ustlané periny kopia sa aj v najmodernejších spálňach.

S kolaudačnými závadami sa na súdruha Onderku neobracajú. Utesniť okná, opraviť vodovod, či navŕtať potrebný počet dier do steny, to si vedia zariadiť aj sami. Na dedine si nezvykli kvôli každej daromnici volať opravárov. Väčšie starosti robia súdruhovi Onderkovi tí, čo začali stavať Na Brehoch za Sninou. Vodu Na Brehy ešte nedotiahli, musia ju voziť cisterny a rozdeľovať do sudov. Keď nepríde cisterna, môžu poslať dojednaných murárov domov. Vtedy hromžia na súdruha Onderku.

Nová dedina z modrosivých škvárobetónových tvárnic rastie ako z vody. Na vyše tridsiatich bachratých domoch vyťahujú zodraní stavebníci glajchu. A práve tu, na tomto veľkom stavenisku, našiel Laco Kaboš motív, ktorým zakončil svoj film. Malú hriadku cibule, fialového kalerábu a astier polieva rovno z pokrčeného, od malty bieleho vedra, statná stavebnícka zo Stariny. Muž stavia Prahu a ona z peňazí, čo dostali za dom a z pôžičky, ťahá spolu so synmi stavbu. Hriadka, rovno medzi miešačkou, vápennou jamou a hrdzavými sudmi je sugestívnym symbolom prispôsobovania. Ľudia Na Brehoch privykajú na svoj nový údel za pochodu.

Nechcú sedieť so založenými rukami
Zo začiatku mal Laco Kaboš dojem, že presídlencom v panelákoch, čo sa z najrozličnejších príčin nezmohli na vlastný dom, potrvá dlhšie, kým sa prispôsobia. Napriek tomu, že v pivničnej práčovni objavil ženy už druhý deň po nasťahovaní a v kočikárni, medzi syntetickými a vychrómovanými tuzexovými kočíkmi videl pani D., ako melie zrno na múku na starodávnom kamennom žarnove. Ženy privykajú rýchlejšie, povedal si, denné starosti im nedovoľujú donekonečna žalostiť nad osudom, aj keď práve ony už po týždni zistia, že život v meste je aspoň o tretinu drahší ako na dedine. Starší presídlenci však plusy a mínusy dávno prekalkulovali. Pred presídleneckou bytovkou v Snine fotografovali sme Ostružničana Jána M., ktorý na chodníku pod schodami ostril motyky. Nenáhlivo, s pasiou, akoby to robil doma, na dvore. Na opatrnú otázku, či sa mu v meste páči, odpovedal skoro trpko:

- Keby som vedel, ako dobre sa žije v meste, už dávno by som sa presťahoval. Narobil som sa v živote ako kôň. Doma, na poli v lese, pri dreve. Nevedel som, čo je to oddýchnuť si.
Len robota a robota. V meste si ľudia žijú.... A my sme o tom ani nevedeli.

Podobný pocit krivdy majú viacerí hospodári zo zátopovej oblasti, najmä z dedín, kde sa neujalo družstvo. Už majú za sebou prvý polrok na sídlisku, keď ešte neochotne a podozrievavo prijímali mestské rozkoše:

...Prídem z roboty domov, môžem si ľahnúť na otoman a spať. Alebo si napustiť do vane horúcu vodu. Keď sme sa nasťahovali, zo začiatku mi bolo hlúpo zobliekať sa do nahá. Prvýkrát som vliezol do vane v trenírkach. Po prvýkrát som pocítil, aká je to dobrota, sedieť po krk v horúcej vode. Ako by ma celého horúcim maslom natreli. Doma som si musel zohriať vodu do lavóra a umývať sa po kuse... (Z rozprávania presídlenca N.)

Poslankyňa Miestneho národného výboru v Snine, doktorka Hesteričová, býva s presídlencami pod jednou strechou. Rozpráva, aké privítame na MNV pre nových občanov pripravujú. Slávnostnú reč na radnici, v gala, so všetkou obradnosťou. Aby pocítili, že si mesto všimlo ich príchod.
Laco Kaboš chcel privítanie nakrútiť!  Mal, ako rád vraví, vymyslené: rozpačitých, v trapiech prešľapujúcich presídlencov v „kostolných" háboch a slávnostných trochu kožené sa usmievajúcich funkcionárov v akomak tesných košeliach. Malá pionierka by mohla predniesť básničku a zbor žiakov z miestnej ZDŠ zaspievať zopár pesničiek.

Neviem, či sa plánované prijatie už konalo. Viem iba, že privítanie by malo byť iba začiatkom dlhodobej starostlivosti o presídlencov. Mnohým ešte treba nájsť prácu. Nadbytok voľných miest nemá ani Chemko v Humennom, ani Vihorlat v Snine. Ani obchody a Komunálne služby v okrese nemusia predbežne vyliepať papieriky s nápismi: Prijmeme, hľadáme... Dokonca upratovačiek je v okrese viac ako treba. Ponuka pracovných síl jednoducho prevyšuje dopyt. Časom sa pre každého zamestnanie nájde. Súdruh Onderko a jeho štáb sa bude musieť s týmto problémom popasovať. Horšie to bude s problémami, ktoré pod kompetenciu Onderku nespadajú.

Napríklad problém voľného času 
V rodných dedinách presídlenci problém voľného času nepoznali. Okolo domu bolo vždy roboty dosť. Prišli do mesta, ale na mestskú záhaľku si ešte nezvykli. Leňošenie, čo ako si ho v prvých týždňoch pochvaľovali, začína ich postupne kváriť. Celí sú nesvoji, že nemajú do čoho pichnúť. Na futbal, na volejbal, na zápasenie si ešte nezvykli chodiť, kino ich neťahá, na celovečerné vysedávame pred televízorom ešte nie sú naučení tak ako ľudia z mesta.  A tak sa potĺkajú bezcieľne okolo panelákov alebo neďalekej reštaurácie  Herkules. Vypijú pivo, obrátia poldecák, podebatujú. Debatujú postojačky, vo výčape, do „nóbl" kaviarne sa ostýchajú zasadnúť. Radi by boli užitočnejší.

Kompetentné orgány v Snine a v Humennom by túto zakonzervovanú aktivitu mali vhodne usmerniť a využiť. Nielen na úpravu sídlisk. Ľudia zo zátopovej oblasti vedia priložiť ruku k dielu. Ešte doma, „na svojom" naučili sa riešiť problémiky i problémy bez veľkých rečí a nákladov. Vedia používať hlavu i obe ruky. Medzi mešťanmi sú pracovití „ezermešteri" so zlatými rukami stále vzácnejší. Kto dokáže využiť tento tvorivý potenciál, ten urýchli aj ich naozajstné prispôsobenie.

Z denníka dvadsaťtriročnej T.
...Dve izby ešte nemáme zariadené. Tak bývame. Staré haraburdy som vyhodila do pivnice. Iba nástenné hodiny som si nechala. Zavesím ich na chodbu. Nech ich mama hneď vidí, keď príde na návštevu, aby sa neurazila kvôli nábytku. Suseda mi ostrihala vlasy. Nakrátko... Neviem si na seba zvyknúť, ale vravia, že mi to pasuje...

...Robotu zatiaľ nemám, som doma s malou. Peter chodí na týždňovky do Košíc. Robí dvanástky, aby viac zarobil. Prst a ukazovák má hnedý od fajčenia. Keď príde v piatok domov, ľudia mu nedajú pokoja. Chodia, aby im prišiel pomôcť na stavbu. Na Brehy. Vedia, že je dobrý murár, dávajú mu aj päťsto na deň. Sprvoti som sa tešila, ale čo mám z tých peňazí? Celý týždeň som sama, a ešte aj cez sobotu, nedeľu... Kúpila som mu modernú kravatu. Úzku s takými pásikmi.

... Dnes neprišla Na Brehy cisterna s vodou nemohli múrať. Peter prišiel domov, išli sme sa prejsť do mesta. Obliekla som si nové šaty, mali ich v Priore iba troje a po prvýkrát som si obula maďarské topánky,: čo' mi priniesol z Košíc. Aj Peter si obliekol najlepšie šaty. Trochu nemoderné, ale idú mu k tej kravate.
Len čo sme vyšli zo sídliska, chytil ma okolo bokov. Na dedine sa neodvážil ani po svadbe. Spoza každého plota sa dakto pozeral. Aj ja som ho chytila okolo pása. Tak sme išli, nikto si nás nevšímal. Pri parku sme si kúpili zmrzlinu. V rade na zmrzlinu stáli dve dievčatá a obzerali si moje šaty. Tvárila som sa akože nič, ale dobre mi to padlo. Až teraz mi to dochádza celkom: budeme žiť v meste, už nikdy sa nevrátime na dedinu. Aj na futbale sme boli. Naši vyhrali o dva góly...  Hovorím naši, aj keď za Sninu nehral ani jeden z našej dediny.

Eugen Gindl

Foto: 
Starina, teraz.sk