Nebol len western, ale aj eastern

15.02.2024


Ruská expanzia na Sibír bola rovnako krutá ako tá v Amerike

Potomkovia pôvodných národov dnes bojujú v prvej línii na Ukrajine.

Vraždenie Indiánov, zničenie celých civilizácií, devastácia kultúrneho aj prírodného dedičstva. Dobytie západu, teda kolonizácia Ameriky, je dnes všeobecne známou témou.

Oveľa menej sa vie, že to nebol len western. Podobná expanzia sa udiala aj na východe, za Uralom, na Sibíri s jej nekonečnými tajgami a tundrami pretkanými veľtokmi, ktorá bola domovom pôvodných Sibírčanov s originálnou kultúrou.

Práve ruská expanzia na východ vytvorila z ríše najväčší štát sveta. Dnešné Rusko o nej zakazuje hovoriť. A do vojny na Ukrajine rekrutujú množstvo vykorenených pôvodných Sibírčanov.

Zákaz vydania knihy
„So Sibírou som sa stretla prvý raz na gymnáziu, keď som písala históriu rodnej obce a od deväťdesiatročnej hostinskej som získala denník jej manžela, ktorý bol kedysi v Rusku ako legionár, v jeho zápiskoch som čítala o sibírskych obyvateľoch. Už ako dieťa som mala rada sibírske rozprávky, boli také odlišné od našich. Všetko sa mi prepojilo. Akosi som cítila, že sa tam dosiaľ nachádza archaický svet, v ktorom stále žijú šamani, takisto ma priťahoval život v tajge. Krátko po začiatku štúdia etnológie na Karlovej univerzite som sa v novembri 1991 vydala do Ruska. Jedna cesta mi nestačila, potrebovala som ďalšie a ďalšie.“

Česká etnologička a spisovateľka Pavlína Brzáková patrí medzi neveľa ľudí z nášho geopolitického priestoru, ktorí poznajú Sibír osobne. Odľahlé končiny navštívila mnohokrát, na rozdiel od turistov to neboli destinácie cestovných kancelárií. Celé týždne, ba aj mesiace žila medzi pôvodnými obyvateľmi v severskej tajge.

Dostala sa až k Evenkom, pastierom sobov, žijúcim v centrálnej Sibíri. Bývali v čume, tradičnom obydlí kočovníkov obtiahnutom kožami alebo kôrou, ktoré sa podobá na indiánske típí.

„Prvé dni a týždne boli ťažké,“ hovorí Pavlína Brzáková pre SME. „Snažila som sa zapájať do práce, učiť sa rôznym činnostiam. Písala som si denník v ruštine a pastieri ma párkrát požiadali, či môžu doň nahliadnuť. Dôveru sme si budovali postupne. Potom prišli chvíle, keď mi dovolili vypytovať sa. A úľavu mi napokon priniesla veta jedného z Evenkov: Si človek ako my.“

O svojich skúsenostiach a o kultúre pôvodných Sibírčanov napísala niekoľko kníh. Potom napísala román Dědeček Oge v štýle magického realizmu, v ktorom opisuje príbeh tunguzského šamana a jeho premenu z obyčajného človeka na kmeňového liečiteľa, priblížila v nej aj praktiky sibírskych šamanov.

Pripravil sa jej ruský preklad, kniha sa vytlačila, pripravovala sa jej prezentácia v sibírskych osadách, autorka sa mala v lete 2021 zúčastniť aj na tamojšom festivale. Zo všetkého však zišlo.

Odrazu v januári 2021 prišiel príkaz, aby knihu stiahli z distribúcie. Dovolila si v nej totiž spomenúť fakty o histórii Sibíri. Vrátane následkov ruskej expanzie.

„Niektorí Evenkovia napísali petíciu, zastalo sa ma veľa ľudí, ale nič to nebolo platné,“ podotýka.

Zákaz knihy odôvodnili tým, že nie je v súlade so zákonmi Ruskej federácie.

„Áno, v románe sa objavujú zmienky o systematickom devastovaní kultúry zo strany sovietskej propagandy. Ale ako inak som mala knihu napísať, keď vznikla na základe skutočných svedectiev?“

Dobytie Sibíri
Zákaz knihy ukazuje trend putinovského Ruska ohýbať históriu podľa vôle vládcov z Kremľa. Spoločne s vyzdvihovaním sovietskych čias sa zatvárajú múzeá gulagu a väznia nepohodlných bádateľov, takisto je zakázané hovoriť o tom, čoho sa dopustilo Rusko na Sibíri.

Expanzia je podľa historikov kľúčovým znakom v dejinách Ruska. Práve vďaka dobytiu Sibíri sa Rusko stalo svetovou veľmocou, ktorej autokratická vláda riadi zaostalú krajinu.

Cestu za Ural otvorilo ovládnutie Kazane v roku 1552 za vlády cára Ivana IV. Hrozného. Expanziu financovala rodina bohatých podnikateľov Stroganovovcov, kozáci v cárskych službách zaberali územie a budovali drevené osady, z ktorých neskôr vznikli mestá Krasnojarsk, Simbirsk, Irkutsk a ďalšie.

Na Sibír prenikali aj kupci kožušín, dobrodruhovia, zlatokopi, súčasťou kolonistov boli aj vyhnanci a trestanci.

V širšom ponímaní zahŕňa Sibír severnú časť Ázie, tiahne sa od Uralu na západe až po Tichý oceán na východe, na severe od Severného ľadového oceána až po hranice Číny a Mongolska. Ide o územie s rozlohou, ktorá sa vymyká predstavivosti obyvateľa strednej Európy. Sibír s rozlohou trinásť miliónov štvorcových kilometrov zaberá takmer desatinu svetovej súše, dnes tvorí dve tretiny dnešnej Ruskej federácie.

Spočiatku sa ruská expanzia orientovala na kožušinovú zver, ktorú na mnohých územiach takmer vyhubili, potom Sibír poskytla aj ohromné prírodné bohatstvo. Okrem ťažby dreva sú to rozsiahle zdroje nerastných surovín ako železo, zlato, striebro, meď a iné kovy, diamanty, čierne uhlie, v 20. storočí došlo k rozmachu ťažby ropy a zemného plynu.

Kolonizačný tlak sa ešte zvýšil na prelome 19. a 20. storočia vybudovaním transsibírskej železničnej magistrály. Na urbanizácii a industrializácii sa do značnej miery podieľala otrocká práca väzňov z gulagov.

Sibír fungovala ako väznica, popri tom sa Rusko cielene zameralo na jej zaľudňovanie. Kolonizácia sa rozbehla veľkým tempom za komunizmu, Rusko ju podporovalo štedrými dotáciami, výhodnými pôžičkami, platovým zvýhodnením.

Odvrátenou stranou industrializácie Sibíri je aj drancovanie prírodného bohatstva: loviská a pastviská zaberajú ropné spoločnosti, tamojšie metalurgické kombináty patria medzi najväčších znečisťovateľov životného prostredia na svete, veľkým znečisťovateľom je aj armáda, ktorej vojenské základne s jadrovými zbraňami sú celkom neprístupné verejnej kontrole.

Spoločne s kolonizáciou prišla rusifikácia. Pestrá mozaika sibírskych národov s vlastnou kultúrou sa stávala minulosťou, pôvodní obyvatelia sa v domovine stali cudzincami.

Dobyvatelia ako bohovia
„Veľa, veľakrát sa premenil mesiac od tých čias. V jazerách bolo toľko rýb, že ich Nenci nemohli vyloviť, v tundrách líšok, že ich nemohli pochytať. Od mora k lesom sa pásli stáda sobov Nencov. Svietilo im veľké slnko. Závistlivý duch prišiel k Nencom. A keď tvrdo spali, opustil táborisko a čakalo ho sedemdesiattisíc bojovníkov. Namierili ohnivé palice na slnko, každá chrlila oheň. Zlý duch vravel rôzne zaklínadlá. Jeho nájazdníci vystrelili na slnko a odvtedy prestalo Nencom slnko svietiť. Jeho lúče už v tundre nehriali. Zlý duch strážil slnko. Stlstol ako tuleň a zlý bol ako vlk.“

Skúsenosť s ruským kolonializmom sa nachádza aj v mýtoch sibírskych národov. Odzrkadľovali sa v nich dávne spomienky ľudstva, zvieratá boli súrodencami ľudí, bežné boli kozmologické mýty o stvorení sveta. Okrem šamanizmu obsahovalo náboženstvo archaické totemistické prvky, animizmus, uctievanie prírodných živlov a kult predkov, ale aj prastaré zvyky ako spoločný lov a deľba koristi či pozostatky matriarchátu.

Etnológovia zaznamenali aj modernú kontamináciu folklóru. Z dobyvateľa sa stal nový boh. Nenecký mýtus z ruského zborníka Skazki narodov Severa, ktorého preklad vyšiel aj v Československu, pokračuje: „Ale ruskému ľudu sa narodil bohatier. Rástol a silnel, vzal sedemmíľový prút a udrel ním zlého ducha. Odvtedy nad tundrou znova svieti slnko. A ten bohatier je Lenin.“

Expanzia znamenala zánik celých komunít, viaceré národy vymreli a zostali po nich len názvy. Sibírske národy nikdy neboli veľké, napríklad Evenkov, ktorí sú jedným z najväčších sibírskych národov, je 37-tisíc.

„Kozákom nič nestálo v ceste,“ opisuje dobytie Sibíri Brzáková.

„Pôvodné etniká síce kládli odpor, najmä Čukčovia, ale aj tých sa im nakoniec podarilo zdolať. Od všetkých porobených etník vyberali ,jasak‘, naturálnu daň. Ak sa im zdala malá, ako sa to stalo napríklad v prípade Jakutov, vešali mužov na háky, znásilňovali ženy aj deti. V ďalšom obrovskom vymieraní zohrali úlohu epidémie zanesených chorôb ako kiahne.“

V súčasnosti sú viaceré národy na pokraji vyhynutia. Okolo päťsto príslušníkov majú Aleuti, Čulymci, Orokovia. Napríklad Encov bolo pri sčítaní v roku 2010 len 227, z toho ani stovka neovládala pôvodný jazyk, Kerekovia žili podľa rovnakého sčítania len štyria a dnes už zrejme niet ani jedného.

K fyzickej likvidácii sa pridružila duchovná. V stopách dobyvateľov prichádzali pravoslávni kňazi, ktorí likvidovali tradičnú vieru, ďalšou ranou bol ateistický sovietsky režim.

Sibírčania sa museli vzdať svojho spôsobu života, prestať kočovať, vzali im soby a nútili ich pracovať v kolchozoch, muži boli „brigadíri“, ženy „čumrabotnice“ a deti sa pod Stalinovým portrétom učili ruštinu. Na Sibíri prebiehala cielená násilná asimilácia, ktorú využívali kolonisti aj na iných kontinentoch.

„Dostávali nové mená od misionárov. Videla som zápisy z polovice 19. storočia, v ktorých bolo zapísané evenkovské meno a vedľa neho nové ruské, ktoré dostali,“ vymenúva etnologička.

„K rusifikácii dochádzalo spoločne s kolektivizáciou. Budovali sa dediny, kočovníci museli odovzdávať svoje stáda sobov. Odoberali im deti a umiestňovali ich do materských škôl internátneho typu, kde sa o ne starali ruské vychovávateľky. Po škole sa už nedokázali vrátiť do tajgy, nerozumeli tradičnému spôsobu života. Vtedy došlo k najväčšiemu vykoreneniu.“

Vykorenení
Ruská expanzia pokračovala až k Tichému oceánu a zastavila sa až na Aljaške. Tú napokon museli Rusi predať USA z prostého dôvodu: mocensky skrátka nedokázali udržať taký obrovský priestor.

Na rozdiel od dobytia divokého západu a zločinov páchaných v rámci americkej kolonizácie sa o tejto kapitole dejín na Slovensku veľa nevie. Nenašli sme žiadneho slovenského znalca, ktorý by sa odborne zaoberal štúdiom kultúr sibírskych kočovníkov alebo ruskou expanziou na Sibír.

Doklady uchovávajú viaceré európske archívy a múzeá, napríklad švédske Múzeum etnografie, Národná knižnica Nórska, Estónske historické múzeum či Americké prírodovedné múzeum.

Čiernobiele fotografie, staré vyše storočia, sú dnes zdigitalizované a zachytávajú kočovníkov na soboch, lovcov, šamanov s bubnami. Stoja v tajge s kopijami alebo sedia s deťmi pred stanmi, ponášajú sa na amerických Indiánov.

Čakal ich podobný osud, vykorenenie, beznádej, alkoholizmus. Posledné zvyšky pôvodnej kultúry ohrozuje komercionalizmus, ktorý ju mení na vyprázdnenú atrakciu pre turistov.

Pavlína Brzáková zažila realitu aj medzi lesnými Evenkami. Ich deti sa dnes vidia s rodičmi len pár dní v roku. Cez letné prázdniny ich vrtuľníkom privezú do tajgy k rodičom, inak žijú celý čas bez nich v internátnych školách.

„Väčšina pôvodných obyvateľov Sibíri podlieha alkoholizmu a sebadeštrukcii,“ konštatuje etnologička.

„Životu v tajge či tundre sa deti kedysi učili od najranejšieho detstva, v divej prírode bez znalostí dlhodobo neprežijú. Mladí muži, ak by aj chceli odísť do tajgy, by museli žiť sami, nemajú na to ženy. Máloktorá je ochotná opustiť pohodlie dediny. Rodiny žijú v dedinách väčšinou zo sociálnych dávok, pracovných príležitostí takmer niet. Práve z tohto prostredia pochádzajú muži, ktorí idú bojovať na Ukrajinu, je to jedna z mála príležitostí, ako si zarobiť.“

Hanbil som sa
„Putinovi sme sami dovolili, aby sa tak dlho držal pri moci, aj keď sme videli, ako žijeme. Narodil som sa v Ulan-Ude v južnej Sibíri a v škole nás učili, že národnostné republiky boli k Rusku pripojené dobrovoľne, ale nie je to pravda. V archívoch som spoznal históriu Burjatov, ako nás kolonizovali, ako ničili celé rody, nútili ich učiť sa ruštinu. Keď sa začala vojna, bol som na montáži, na budovaní potrubia zemného plynu. Čítal som a videl tie zločiny, ktoré páchalo Rusko. Hanbil som sa. Odišiel som na Ukrajinu, aby som sa mohol pozrieť na seba v zrkadle.“

Mladý Buriat z bataliónu Sibir, ktorý je súčasťou ukrajinskej armády a bojuje proti Rusku, v tom má jasno.

Mladý Buriat v reportáži.
Podobne sa v reportáži serveru Nastojaščeje vremja vyjadril aj Jakut z rovnakého bataliónu: „Pracoval som ako ichtyológ so zameraním na výskum rýb, u nás v Jakutsku sú všetky rieky znečistené a ryby veľmi trpia, ale pokutujú len prostých ľudí, nie tých, čo sú pri moci a ničia ryby masovo. Keď nastala čiastočná mobilizácia, odišiel som cez Mongolsko a Turecko na Ukrajinu. Chcel som zastaviť chaos, ktorý Kremeľ urobil na celom svete.“

Na dnešnej vojne na Ukrajine sa dnes nachádza množstvo mužov z pôvodných sibírskych národov. V predných líniách bojujú Buriati, Tuvianci a ďalší muži z diaľok za Uralom. Rusi ich ženú do vojny a vykorenení a bez perspektívy sú potravou pre kanóny vo vojne, ktorá pripomenula ruskú expanziu aj v 21. storočí.

„Aj medzi zajatcami sú často príslušníci sibírskych národov,“ hovorí Pavlína Brzáková.

„Najprv si mnohí mysleli, že idú iba na cvičenie, neskôr sa objavili aj dobrovoľníci, ktorí idú bojovať za vidinou peňazí. Mnohí precitnú až v ukrajinskom zajatí. Okrem bataliónu Sibir bojuje za Ukrajinu aj ruský Legion Svoboda, v ktorého radoch sú takisto príslušníci sibírskych národov. Protesty proti mobilizácii prebiehajú stále menej, ale proti odvodom sa búria aj ženy a matky mobilizovaných. Exilové organizácie ako Free Buratia radia súkmeňovcom, ako sa mobilizácii vyhnúť."

Prehodnocovanie kolonizácie je v posledných rokoch aktuálnou témou. Pôvodní Američania strhli viaceré sochy Krištofa Kolumba a na Deň vďakyvzdania usporadúvajú demonštrácie, ktoré vyvracajú mýty okolo tohto amerického sviatku, premenovali ho na Deň národného smútku.

Nenastal čas hovoriť o zločinoch a genocíde spáchanej Ruskom na Sibíri?

„Genocída sa stále deje,“ hovorí Brzáková. „Aj teraz prebieha strašné utrpenie a umierajú ľudia. Sú medzi nimi civilné obete aj netušené množstvo mladých mužov z pôvodných kultúr. Je bolestné sledovať, ako hynú nádherné typy ľudí v mene chtivosti a krutosti mocných. Spolu s nimi tak nenávratne miznú stopy po dávnych koreňoch sveta a ľudstva.“

V čume s babičkou Nonnak
Pavlína Brzáková strávila najviac času medzi lesnými Evenkami, ale navštívila aj iné pôvodné národy Sibíri.

Dnes sa označujú ako pôvodné malé národy Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie a oficiálne je ich uznaných viac ako štyridsať. Obývajú rozsiahle územie, od Nencov na západe po Čukčov na Čukotke, od Nganasanov na severe po Ugedejcov na juhu.

Napríklad Mansovia majú jazyk blízky maďarčine, Jakuti boli skvelí kováči spracovávajúci surovú železnú rudu, Ulčovia mali rituálny medvedí sviatok, pri ktorom zjedli vykŕmeného medveďa. Nivchovia si až do začiatku 20. storočia uchovali veľmi archaické inštitúcie ako skupinové manželstvo a Evenkovia považujú za svojho predka medveďa, preto je slovo „chomoty“ (medveď) tabu a nazývajú ho „amikan“, teda otecko. V mýtoch Korjakov sú vlci a medvede súrodenci ľudí a v mytológii Čukčov havran vykloval dieru do neba, ktorou prišlo na svet slnko.

„Mala som aj obdobie, keď som sa už domov nechcela vracať,“ spomína Pavlína Brzáková. „Uvarili sme si jedlo na nízkej piecke a potom sme všetci lyžicami jedli z jednej panvice. Viem si predstaviť, ako v tejto chvíli kričia hygienici, ale ja som to mala rada. V tej chvíli som prežívala pocit blízkosti. A práve v takých chvíľach som počúvala tie najkrajšie príbehy. O zvláštnych miestach, o nadprirodzených bytostiach, o šamanoch.“

Práve Sibír sa považuje za klasický areál šamanizmu. Aj termín šaman pochádza práve zo Sibíri, z jazyka Evenkov.

Šamanizmus sa označuje aj za dávny hlas z hĺbky histórie ľudstva, podľa Pavlíny Brzákovej môže byť aj „hlasom v hĺbke nás samých“. Sama viackrát zažila šamanské rituály. U sibírskeho národa Tuviancov to boli rituály svätenia stromov, pri ktorom pokryli korunu stromu prúžkami farebných látok, šaman si uctil ducha ohňa a zvolal svojich duchov pomocníkov, strom očistil dymom zo sibírskej borievky a pohostil aj ducha stromu kvapkami mlieka z obradnej lyžice. Oživený strom je symbolom sily rodu a ľudia posielajú k nemu svoje prosby.

U Evenkov v tajge videla, že rituály boli prirodzenou súčasťou každodenného života. V čume žila s babičkou Nonnak. Bola v tej dobe už slepá, ale stále jazdila na sobovi.

„Evenkyne v starobe slepnú, lebo spracovávajú kože za šera a v dyme čumu, v lete sa musí veľa dymiť pred komármi a muškami. Babička Nonnak každý večer nakŕmila ducha ohňa kúskom tuku a rozprávala s ním, kam ísť loviť, ako sa majú jej príbuzní, čo je nového,“ spomína si. „Keď sme v noci počuli údery do stromu, Nonnak vravela, že je to amikan, medveď, ktorému sa niečo nepáči.“

Peter Getting
Redaktor


zdroj:
https://svet.sme.sk/c/23282651/nebol-len-western-ale-aj-eastern-ruska-expanzia-na-sibir-bola-rovnako-kruta-ako-ta-v-amerike.html

foto:
Dobytie Sibíri kozákom Jermakovom, obraz Vasilija Ivanoviča Surikova. 
zdroj: Europeana 

Aktuality

Zobraziť všetky
20.05.2024

V Starij Ľubovni odbŷv s’a jubilejnŷj 15-ŷj Sejm Rusyňskoj obrodŷ na Sloveňsku

Na posadi predsedŷ bŷv potverdženŷj Martin Karaš. V Starij Ľubovni odbŷv s’a jubilejnŷj 15-ŷj Sejm Rusyňskoj obrodŷ na Sloveňsku V nediľu 19-ho maja 2024-ho roku zŷšly s’a v Starij Ľubovni delegatŷ i hosti na jubilejnim 15-im Sejmi Rusyňskoj…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
20.05.2024

„Jenom deset dní nepil, a ejhle! Umřel.“

K alkoholismu na Podkarpatské Rusi   V 19. století se začaly objevovat spolky propagující střídmost a abstinenci a došlo také k  lékařskému popsání následků popíjení alkoholu. Nepřekvapí, že mnohé oblasti a  společenské skupiny byly k těmto názo…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
19.05.2024

Vychvaľovaný aj kritizovaný Edvard Beneš

Aký bol politik, ktorý doplatil na krutosť dejín V máji pred 140 rokmi sa narodil druhý československý prezident Edvard Beneš. Čo v skutočnosti „napáchal“, čo ho k tomu viedlo a v čom mu jeho vášniví kritici krivdia? V českom Senáte sa bud…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
19.05.2024

Beneš sa Mussoliniho neobával. Pred 100 rokmi s ním vyjednal medzištátnu zmluvu

V polovici mája 1924 rokoval československý minister zahraničných vecí Edvard Beneš v Ríme s talianskym premiérom Benitom Mussolinim. Výsledkom rokovaní bola československo-talianska zmluva o srdečnej spolupráci. Československý minister zahrani…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
18.05.2024

Rozhovor. Veľa závisí aj od toho, v akej rodine človek vyrastá

Ocenený Marián Marko: Zbožňoval matematiku, páčilo sa mu povolanie rušňovodiča, je z neho herec Už takmer 25 rokov šéfuje jedinému rusínskemu divadlu na Slovensku so sídlom v Prešove. S úsmevom konštatuje, že hercom sa stal vlastne vďaka svoj…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.05.2024

Atentáty v našich dejinách  

O život išlo Masarykovi, Hlinkovi, Tisovi a ďalším Ani medzivojnová československá demokracia sa nevyhla atentátom či aspoň neúspešným pokusom. Po atentáte na Roberta Fica sa začali objavovať varovania, že prudká polarizácia slovenskej spolo…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Vasyľ i Paraska sja bars ľubyly hraty na schovanku...
U subotu rano schovala Paraska pered Vasyľom flašku rusyňskoj borovičky... Po obiďi Vasyľ palinku našov i vypyv...
Poťim sja musila schovaty Paraska...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať