O histórii pohrebu Adolfa I. Dobrianskeho, vodcu rusínskeho národného obrodenia

Už začiatkom roku 1901 prichádzali z Innsbrucku (Rakúsko) do Čertižného (okr. Medzilaborce) znepokojujúce správy, že Adolf Ivanovič Dobriansky, ktorý tam vtedy žil, začína byť akýsi apatický a jeho vitalita viditeľne klesá, a to až natoľko, že jeho manželka Eleonóra Josipovna sa napriek zimnému obdobiu a vlastnému pokročilému veku okamžite ponáhľala do Innsbrucku. Odkiaľ som ako správca chrámu pod záštitou A. I. Dobrianskeho, čoskoro som dostal telegram, že Dobriansky zomrel v tichosti 19. marca 1901 a želal si byť pochovaný na svojom panstve v Čertižnom. Okamžite som o tom informoval jeho dcéru Irinu I. Homičkovú, ktorá tu žila a tiež niekoľkým roľníkov, ktorých chlapci sa okamžite rozbehli po dedinách a všetkým oznámovali smutnú novinu:

-Dobriansky umrel! Dobriansky umrel...!

Veľký človek, vlastenec, politik a jednoznačný vodca Rusínov odišiel do večnosti. Vo svojom závete zosnulý nariadil, aby sa jeho majetok za lacný peniaz pridelili roľníkom v Čertižnom, Habure, Dričnej a Príkre. Nezabudol ani na pohreb,  želal si, aby ho pochovali v  starobylom chráme v Čertižnom. Toto posledné želanie sa však nesplnilo z dôvodu, že kostolík bol veľmi malý a stiesnený (teraz sa stavia nový) a v chráme sa pri otvorení podlahy našli v podzemnej hrobke dvaja neznámi zosnulí, ktorí tam už boli dlho pochovaní. V dôsledku toho som sa po porade s kurátormi cirkevnej obce rozhodlo odovzdať Dobrianskeho do matky zeme mimo svätostánku, na jeho južnej strane, kde teraz odpočíva. Bolo to správne rozhodnutie, pretože sa už stavia nový chrám na inom mieste a starý bude rozobratý. Takže pozostatky Adolfa Dobrianskeho by odpočívali aj tak mimo kostola.

Oficiálne povolenie na prepravu telesných pozostatkov zosnulého z Innsbrucku bolo riadne oznámené aj miestnemu uhorskému správnemu orgánu v Humennom, ktorého náčelník Miklos Haresti prijal opatrenia proti možným demonštráciám. Počas pohrebu bolo žandárstvo v pohotovosti. Ale jeho obavy boli úplne zbytočné. Spolu s o. Vladimírom Rojkovičom z laborskej farnosti a o. Pavlom Stavrovským (bratom nedávno zosnulého o.Popradova-Stavrovského) z farnosti Borov sme prevzali rakvu s telesnými pozostatkami Dobrianskeho.  Na privítanie zosnulého na železničnej stanici, kde prišlo množstvo farníkov s chrámovymi smutočnými zástavami, bola odslúžená prvá panychída. Potom pokračoval smutočný sprievod cez Medzilaborce. Po ceste sa čítalo evanjelium, rovnako v Medzilaborciach, ako aj v Borove a Čertižnom.

V každej dedine nášho velikána vítalo zvonenie kostolných zvonov a ľudia, ktorí mu vyšli v ústrety, v pokľaku mu vzdávali úctu modlitvou. Čertižňania, ktorí si so sebou vzali všetky cirkevné zástavy, vyšli v sprievode v ústrety zosnulému až do Habury (4 km) a na privítanie sa trikrát zosnulému poklonili, trikrát sa poklonili svojmu ľudovému vodcovi a hospodárovi, a tak ho sprevádzali za spevu "Svätý Bože" a iných cirkevných piesní až do domu, kde zosnulého uložili na katafalk vo veľkej miestnosti, ozdobený čiernou drapériou. Takto zosnulý strávil poslednú noc vo svojom dome. Počas celej noci sa ľudia prichádzali pokloniť a pozrieť (kovová rakva mala v hornej časti malé okienko) sa na svojho vodcu. Tí starší podnímali detí, ukazujúc im "vysokopostaveného pána", ako ho tu nazývali. Oblečený bol v čiernom obleku, ale vo vyšívanej bielej košeli, hlavu mierne naklonenú na ľavý bok. Jeho vyznamenania (ruské a rakúske) boli na špeciálnom vankúši na konci rakvy. Písal sa 24. marec 1901.

Na druhý deň (pondelok) sa konal slávnostný pohreb za účasti veľkého počtu ľudí z okolitých dedín. Prišli - mladý priateľ zosnulého  V. F. Dudykevič, advokát z Kolomije, delegáti Černoveckej univerzity,  I. J. Curkanovič a za Bulharov Stefan Cankov. Z príbuzných stihli prísť len tí, ktorí žili v bývalom Rakúsko-Uhorsku (Gerovskí a Homičkovci). Z Ruska (Chrabrov, Prodan, Budilovičovci) prišli až po pohrebe.

V dome sa rozlúčkovým slovom prihovoril  o. Vladimír Rojkovič. Pohrebnú liturgiu slúžili traja kňazi na čele starším lipoveckým duchovným  o. Nikolajom Vološinovičom z Haliče. Pri hrobe sa s velkým karpatským vlastencom rozlúčil a jeho odkaz/zapoveď dodržiavať a zveľaďovať mu v svojom mene sľúbil  o. V. F. Dudykevič - po rusky, I. J. Curkanovič sa lúčil v mene ruských študentov Černoveckej univerzity, tiež po rusky, a Štefan Cankov veľmi živou oduševnenou bulharčinou.

Je jasné, že maďarské noviny sa k svojmu slávnemu protivníkovi nevyjadrovali veľmi priateľsky. Noviny "Zemplen", ktoré mu chceli zasadiť posledný úder, škodoradostne poznamenali, že slávny "zradca" Dobriansky konečne prijal pomenovanie "zosnulý"!

Na hrobe ctihodného Adolfa I. Dobrianskeho sa nachádza mramorová doska s nasledujúcim nápisom:

Здесь покоится угрорусский деятель 
и ктитор церкви чертежнянской
АДОЛЬФ ИВАНОВИЧ ДОБРЯНСКИЙ
 * декаб. 1816 г. в Рудлёве
 + марта 1901 г. в Инсбруке.

Вечная ему память!

«Блажени, ихже избрал и приял еси Господи, и память их в род и род!»


Irinej I. Chanat, autor 

Narodený 14.10.1857, Jakubany, okr. St. Ľubovňa
Zomrel   20.08.1934, Čertižné, okr. Medzilaborce 

Kňaz, ktorý bol počas 1. svetovej vojny za idey slovanstva prenasledovaný, vo vyšetrovacom väzení a pod eskortným dozorom strávil 145 dní. Pochádzal z kňažskej gréckokatolíckej rodiny (otec Ján; mama Antónia, rod. Skorodinská; manželka Irena Vislocká, dcéra gr. kňaza z Vyš. Orlíka),  slúžil v Čertižnom (1900-1930), organizoval pohreb  A. I. Dobrianskemu, postavil s veriacimi murovaný chrám. Po konflikte s biskupom Gojdičom (odmietal na bohoslužbe spomínať rímskeho pápeža) prestúpil na pravoslávie (15.3.1930). Na pamätnej tabuli v Ruskom dome v Prešove figuruje jeho meno medzi zakladateľmi, čestný člen Centrálnej ruskej národnej rady (CRNR), študentských spolkov PROLOM a VOZROŽDENIJE. Napísal mnoho článkov o kultúre a cirkvi v prešovskom regióne, ktoré publikovali noviny "Russkaja zemlja", "Narodnaja gazeta", "Russkij narodnyj holos", "Karpatskij svit" a i.  

zdroj:
Historická a literárna zbierka "Prjaševsčina"



ADOLF I. DOBRIANSKY
19.12.1817 narodil sa v Rudlove, okr. Vranov n/Topľou, Adolf Dobriansky, politik, vedúca osobnosť rusínskeho národného obrodenia, zakladajúci člen Matice slovenskej. Študoval na gymnáziu v Levoči, Rožňave, Miškolci, dokončil v Levoči, filozofiu v Košiciach, dokončil v Egeri, právo v Egeri. V r. 1836-40 študoval na Banskej a technickej akadémii v Banskej Štiavnici, v r. 1847 absolvoval Vysoké technické inžinierske učenie vo Viedni. Spolupracoval s J. M. Hurbanom, A. Radlinským. Počas svojho pobytu v Čechách v r. 1846-48 sa zoznámil osobne s E. Palackým, K. Havlíčkom-Borovským, F. L. Riegerom. Zdieľal ich austroslavistickú koncepciu a predstavy o federalizácii Rakúska. Zároveň bol silne naklonený myšlienkam slovanskej vzájomnosti a rusofilstva. Po vypuknutí revolúcie v r. 1848 sa vrátil do Banskej Štiavnice, kde kandidoval vo voľbách do uhorského snemu, avšak poslanci odmietli uznať jeho mandát. Dobriansky sa uchýlil na východné Slovensko, kde sa stal vedúcou osobnosťou skupiny rusínskych intelektuálov. Skupina okolo Dobrianskeho zostavila politický program zjednotenia Rusínov Uhorskej Rusi, východnej Haliče a Bukoviny do jednej provincie v rámci Habsburskej monarcie. V podobe memoranda ho odovzdali na audiencii cisárovi Františkovi Jozefovi I. (január 1848). Plán bol vážnou ranou pre hlavného rivala Viedne v tej dobe - maďarskú revolučnú vládu. V apríli 1849 sa Dobriansky znovu vrátil do Viedne. Cisársky dvor a vláda už boli zaneprázdnení prípravou rozhodujúceho úderu proti Uhorsku a o rusínsku vec stratili úplne záujem. Vytvorenie rusínskej provincie bolo zamietnuté "zo štátnych záujmov". V máji prijal ponuku od ministra vnútra A. Bacha na cisárskeho komisára v štábe ruskej armády smerujúcej do Uhorska. V októbri 1849 do Viedne pricestovala delegácia prešovských Rusínov na čele s Dobrianskym. 19.10.1849 vykonala audienciu u cisára Františka Jozefa I. Delegácia odovzdala cisárovi Memorandum (Pamjatnyk Rusynov Uhorskych), ktorého autorom bol Dobriansky. Koncom októbra 1849 bol menovaný prvým referentom a vedúcim kancelárie hlavného administrátora novozriadeného Užhorodského okruhu. Ihneď začal uskutočňovať prorusínske opatrenia. V mestách nariadil nahradiť maďarské nápisy trojjazyčnými rusínsko-maďarsko-nemeckými a pokúsil sa zaviesť úradný rusínsky jazyk. 28.03.1850 bol Užhorodský okruh zrušený na základe rozhodnutia ministra Bacha o likvidácii civilných okruhov v Uhorsku. Bola to katastrofa pre rodiace sa národné rusínske hnutie. Dobriansky bol menovaný referentom Košického dištriktu (1850-51). Tajomník jednotného miestodržiteľstva v Budíne (1851-53), ministerský rada v Arade (1853-60), ministerský rada pri uhorskom miestodržiteľstve (1860-1861). V marci 1861 sa konali prvé voľby do krajinských snemov vrátane uhorského. Z radov Rusínov Uhorska boli zvolení A. Dobriansky, J. Markuš a A. Seregéli. V predvolebnej kampani Dobriansky predložil ucelený národný program Rusínov: zriadenie rusínskeho vojvodstva podobného srbskému, zvolenie rusínskeho snemu, voľba biskupov podľa zvykov gréckokatolíkov, zriadenie podkarpatorusínskeho arcibiskupstva, zjednotenie komitátov obývaných Rusínmi do jednotného celku, vymenovanie rusínskych úradníkov do vyšších miest, autonómny štatút rusínskeho územia. Na prvom zasadnutí uhorského snemu skupina maďarských poslancov vytkla Dobrianskemu jeho pôsobenie ako komisára u ruských intervenčných vojsk v r. 1849, hanlivo ho označila za "moskalského vodcu" a "Pansláva". Výbor snemovne zrušil platnosť jeho mandátu. Koncom r. 1861 sa Dobriansky rozhodol zostaviť nové memorandum. Do jednotlivých rusínskych gréckokatolíckych farností rozoslal tajný obežník. List bol koncipovaný v tvrdom protimaďarskom tóne (".. je nutné oslobodiť sa od maďarského jarma ..."). Znovu raz precenil národnú uvedomelosť rusínskeho duchovenstva a odhodlanosť rusínskej inteligencie. V r. 1866 v Užhorode začala svoju činnosť Spoločnosť sv. Vasilija Veľkého (Obščestvo sv. Vasilija Velikoho). Predsedom spoločnosti bol zvolený Dobriansky. Hlavnú úlohu spoločnosti jej členovia videli v zabezpečení farností mukačevskej a prešovskej diecézy učebnicami pre rusínske školy, vydávaní rusínskych novín, literárnych almanachov a ročeniek. Od r. 1867 začala spoločnosť vydávať prvé rusínske noviny vychádzajúce v kraji "Svet" (1867-71) a prvú literárnu ročenku "Mesjaceslov". V r. 1871 Dobriansky vydal brožúru s programom vytvorenia tzv. Rakúskej Rusi, teda zjednotenie predlitavských provincií Haliče a Bukoviny so zalitavskou Uhorskou (Podkarpatskou) Rusou. Zopakoval tak svoj program z r. 1849. Brožúra vyvolala ostrú reakciu v maďarských politických kruhoch. Na Dobrianskeho bol dokonca spáchaný atentát. Po atentáte sa stiahol na svoj statok v Čertižnom a politického diania v Uhorsku sa už nezúčastňoval. V 70. rokoch pochopil nereálnosť orientácie na Viedeň, zameral sa na spoluprácu s haličskými rusofilmi. V r. 1875 pod tlakom maďarizátorov emigroval do Poľska, ktoré bolo vtedy zabraté Rusmi (Kongresówka). Šesť rokov strávil vo Varšave v rodine svojho zaťa, profesora varšavskej univerzity, Antona Budiloviča (1846-1908), slavjanofila, zakladateľa Haličsko-ruskej spoločnosti. V r. 1881 sa presťahoval do Ľvova a pokračoval v spolupráci s haličskými rusofilmi. Uhorským ministerským predsedom Kálmánom Tiszom bol vykonštruovaný súdny proces proti nemu, jeho dcére a niekoľkým rusofilom. Boli obvinení z velezrady a hrozil im najvyšší trest. Všetci boli nakoniec zbavení viny. Na odporúčanie rakúskej vlády a cisárskej kancelárie sa potom Dobriansky natrvalo usadil v Innsbrucku. Pokračoval vo svojej publicistickej činnosti, rozpracoval ďalší program federalizácie Rakúska (Programm zur Durchführung der nationalen Autonómia in Oesterreich, 1885), propagoval ideu kultúrnej jednoty Rusínov s ruským národom a Ruskom (O sovremennom religiozno-političeskom položenii avstro-uhorskoj Rusi, 1885). Avšak s rodným krajom už žiadne spojenie nemal. Zomrel 19.03.1901 v Innsbrucku, pochovaný je v Čertižnom, okr. Medzilaborce.

zdroj: Rusínske kalendárium 

foto: Odhalenie sochy Adolfa Ivanoviča Dobrianského na obecnom cintoríne v Čertižnom, okr. Medzilaborce (24.8.2023)
zdroj: fb Obec Čertižné