Ondrej Kandráč: V štyridsiatke už normálneho človeka popularita ani sláva neprevalcujú

„Takú prajnú atmosféru, akú teraz máme na Slovensku, som zažil v USA v 90. rokoch,“ hovorí o folklóre Ondrej Kandráč, v poslednom čase najpopulárnejší muzikant na Slovensku.

Keď sa vám pred rokmi rodila v hlave myšlienka na založenie vlastnej ľudovej muziky, pomysleli ste si v najtajnejšom kútiku duše, že by sa raz mohla stať až takým fenoménom našej hudobnej scény?

Musím vás vyviesť z omylu, pretože tento nápad sa nezrodil v mojej hlave. Keby som to nepriznal, chválil by som sa cudzím perím. A to nikdy nerobím.

Tak to ste ma dosť prekvapili, lebo Kandráčovcov každý akosi prirodzene považuje za vaše dieťa...

Lenže pravda o vzniku našej ľudovej hudby má inú podobu. V čase, keď som bol hudobným redaktorom národnostného vysielania, šéfoval košickému štúdiu Vlado Puchala, terajší generálny riaditeľ Tlačovej agentúry Slovenskej republiky.

Jedného dňa ma zavolal k sebe a stroho mi oznámil: „Založíš Ľudovú hudbu Ondreja Kandráča.“ Keď som v šoku zalapal po dychu, snažil sa ma upokojiť, vraj: „Budete mať veľký úspech, v tom projekte vidím veľkú perspektívu.“ Takže tak to bolo so založením našej muziky.

Iste máte v pamäti dobre uložený prvý koncert ľudovej hudby nesúcej vaše meno.

Pravdaže, na také chvíle sa nezabúda. Pri oslavách 70. výročia denného vysielania pre Rusínov z košického štúdia sme sa vo februári 2004 prvýkrát predstavili verejnosti vo Svidníku v programe rusínskych spevákov A čia to chyža? Mal som takú trému, že väčšia už ani byť nemôže. No naša premiéra dopadla skvele, ukázalo sa, že riaditeľ košického štúdia vedel, čo na trhu chýba, bola to veľká predvídavosť.

Dnes sú Kandráčovci na roztrhanie – televízia, koncerty, firemné večierky, folklórne festivaly. Čo sa to vlastne udeje, že sa človek zrazu ocitne na výslní?

To nie je zrazu, veď moja cesta k úspechu, k tomu, kde sme dnes, sa začala už v detstve. Stojí za ňou príbeh mojej rodiny žijúcej pod úpätím Levočských vrchov, v Krásnej Lúke. O tom, že som sa učil hrať už v detských rokoch, rozhodol otec. Nepáčilo sa mi to, radšej by som bol s chlapcami naháňal loptu, alebo chodil do lesa na huby, jahody, maliny, otec však rozhodol inak.

Ako sa vraví, mal zmysel pre ťah na bránku, nebál sa popasovať so žiadnou životnou situáciou. Ukázalo sa, že mal pravdu, keď mi bez nároku na odvrávanie vložil do rúk husle. A mama, známa speváčka ľudových piesní, tiež žila v presvedčení, že to pravé orechové je pre mňa hudba. Ani ona sa nemýlila.

Otec i mama často stáli na pódiách folklórnych slávností. Dali aj vám v detstve šancu ukázať sa na verejnosti, alebo ste hrávali len na domácich oslavách?

O moje prvé verejné vystúpenie sa postaral otec. Ako riaditeľovi základnej školy v Toryse a aktívnemu milovníkovi folklóru mu prischla aj funkcia osvetára. Keď vrchnosť nariadila dedinčanom, že treba osláviť x-té výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Rusku, otec mal na starosti kultúrny program.

Tak ma ako osemročného vystrčil s husličkami na pódium kultúrneho domu. Torysania boli prvými divákmi, ktorí moju hru odmenili potleskom. Vtedy som zistil, že je to veľmi príjemný pocit, ktorý som dovtedy nepoznal.

To, o čom hovoríte, je pozadie vašej úspešnej kariéry. Čo zohralo rozhodujúcu úlohu v umeleckom smerovaní vašej muziky?

Za veľký míľnik považujem to, že sme sa prestali orientovať výlučne na rusínske a šarišské ľudové pesničky a napriek mnohým varovným hlasom sme svoj repertoár obohatili aj o piesne v slovenčine.

A nič lepšie sme urobiť nemohli, lebo sme si tým otvorili prístup na pódiá na celom Slovensku. Vo Zvolene, v Dolnom Kubíne, Nitre by sme asi divákov unudili, keby mali dve hodiny počúvať iba rusínske či šarišské pesničky. Ďalší míľnik, ktorý nás posunul o veľký kus dopredu, prišiel, keď sme vydali prvé cédečká, to už nás spoznali aj ľudia, ktorí nás nikdy nevideli na pódiu.

Za tretí významný míľnik v našej kariére považujem to, že sme sa do repertoáru odvážili dať po dlhých úvahách aj vlastné texty. Vôbec sme nepredpokladali, aký to bude dobrý marketingový ťah, ako sa nám otvoria ďalšie možnosti.

Podobne ako Mišo Hudák či Marián Čekovský sa aj vy pri každej príležitosti hrdo hlásite k tomu, že ste východniar...

Splácam tým dlh všetkým našim fanúšikom z východného Slovenska, lebo boli to oni, kto začal chodiť na naše koncerty, kto nás pozýval na folklórne slávnosti, kto si kúpil naše prvé cédečká, kto nám prvýkrát zaplnil sály kultúrnych domov, východniari nám zatlieskali prví. Preto sa hrdo hlásim k tomu, že aj ja som východniar.

Čo myslíte, ako dlho sa dá vydržať také pracovné tempo, aké vám dnes diktujú ponuky na koncerty?

Snažíme sa byť v dobrej fyzickej aj duševnej kondícii, takže nepociťujeme potrebu poľaviť. Vieme aj relaxovať, ja trávim každú voľnú chvíľu s manželkou, päťročnou dcérkou Emkou a osemročným synom Ondrejkom. Aj pred naším rozhovorom som bol zahrať deťom na košickej onkológii a bola tam so mnou celá rodina. Aj keď ma zavolajú kamaráti na pivo, radšej dám prednosť rodine.

Závideli ste vo svojich začiatkoch niektorej ľudovej hudbe, že majú vypredané sály, že ich ľudia zbožňujú, ponuky sa im len tak sypú?

Nezávidel, ale obdivoval, ako to dokázali. Či už prešovských Mlokov, Drišľak z Vranova, ktorý dokázal zabávať celé Slovensko, ale aj Elán a Tublatanku, čo bola hudba z iného súdka. Obdivoval som aj Andera z Košíc, po boku ktorého sme mali prvé koncerty. A stále vravím, klobúk pred ním dolu!

Keď ste teraz taká vychytená muzika, beriete všetky ponuky na vystúpenie, alebo si vyberáte – tam hej, tam nie?

Nerobíme to radi, no musíme na niektoré ponuky povedať nie. Z jediného dôvodu a tým je čas. Nemôžeme v jeden fašiangový večer hrať na dvoch, troch, štyroch miestach. A je zbytočné uvažovať, mohli sme to zobrať, boli by sme zarobili. Tak sa fungovať nedá, keby sme sa dali na takú cestu, rýchlo by sme na to škaredo doplatili. Takže občas musíme, či sa nám to páči, alebo nie, povedať aj nie.

Keď redaktorka košického rozhlasu nahrávala s vašou mamkou – známou speváčkou ľudových piesní – na začiatku osemdesiatych rokov rozhovor, mali ste iba štyri roky a skrývali ste sa hanblivo za jej sukňu. Mama vtedy povedala: „Teraz sa skrýva, ale raz to bude skvelý spevák a hudobník.“ Jej predpoveď sa naplnila do bodky, ako prežíva vaše úspechy?

Čo vám poviem, teší sa. Ako vraví moja manželka, je to najtolerantnejšia mama, svokra a babka na svete. Bol by som veľmi šťastný, keby raz takto o mne a manželke vraveli aj naše deti.

Aký ste ako primáš na svojich kolegov? Prísny, benevolentný, robíte v záujme veci aj kroky, ktoré sa im nepáčia?

Určite nie som ideálny šéf, taký na svete asi ani neexistuje. Zlé veci síce neviem zabudnúť, no viem ich odpustiť. Ak ma niekto sklame, stopa v mojej duši ostáva veľmi dlho. Inak som v pohode, dá sa so mnou celkom dobre vyjsť.

Zdá sa, že folklór zažíva zlatú éru, myslíte, že tá priazeň divákov, organizátorov, médií vydrží dlhšie, alebo je len akýmsi módnym výkrikom?

Takú prajnú atmosféru, akú teraz máme na Slovensku, som zažil v USA v 90. rokoch. Tretia, štvrtá generácia Slovákov žijúcich na americkom kontinente, mladí ľudia, ktorí nikdy neboli vo vlasti svojich prarodičov, dychtili po našich krojoch, piesňach, ľudových tancoch. Veľmi som si vtedy želal, aby raz bol o folklór taký záujem aj na Slovensku. A vidíte, vďakabohu, dočkal som sa. Podľa všetkého folklór čakajú dobré roky.

Keby som bol pred takými pätnástimi rokmi robil rozhovor s primášom ľudovej hudby, väčšina čitateľov by tie strany preskočila. A dnes ste na titulke...

Myslím, že ten obrat prišiel ruka v ruke so zvyšovaním životnej úrovne. Nájdu sa iste aj ľudia, ktorí so mnou nebudú súhlasiť, no Slovensko sa vo svojej samostatnej existencii nikdy nemalo tak dobre ako teraz. A

ko členovia Európskej únie si zrazu uvedomujeme, že sme Slováci, že máme svoju históriu, kultúru, ľudové zvyky a obyčaje. A keď naše folklórne súbory tak obdivujú v zahraničí, začíname rozumieť folklóru i na Slovensku.

Pravda, aj folklór musí ísť s dobou, už nestačí sa na pódiu točiť pol hodiny jedným a druhú polhodinu opačným smerom. Ľudí bavia zvykoslovné pásma s príbehmi, treba to vedieť podať, chce to nové nápady, humor, zvukovú aparatúru a hru svetiel ako na dobrom rockovom koncerte. Ako sa dá moderne a príťažlivo robiť folklór, ukázali svetu tvorcovia televíznej šou Zem spieva.

Čo vám zobralo veľké pracovné nasadenie?

Predovšetkým som prišiel o anonymitu, o veľa voľného času, ktorý by som mohol venovať rodine.

Deti sú pyšné na to, že ste často na televíznej obrazovke, v novinách, alebo vašu popularitu berú ako čosi prirodzené?

Emka to prežíva emotívnejšie, tento týždeň sa ma z ničoho nič opýtala: „Tatko, ty si slávny?“

Čo ste jej odpovedali?

Že svet je plný slávnejších ľudí.

Manželku ste na čo zbalili? Na hudbu?

Neskromne tvrdím, že na svoju dobrotu. Opatrne, až nesmelo, som jej kurizoval už na lipianskom gymnáziu, boli to však márne pokusy. Tak som ich vytrvalo opakoval, keď sme sa stretli ako študenti na Prešovskej univerzite, no výsledok bol stále žalostný, nula bodov.

Napokon ste uspeli, vytrvalosť či tvrdohlavosť sa vám vyplatila.

Hrali sme na Zamagurských folklórnych slávnostiach v Červenom Kláštore, keď za mnou Erika prišla pod pódium, povedal by som – s malou dušičkou, či by som jej nedal autogram. Po tých rokoch odmietania som mal zrazu pocit, že na mňa padlo nebo. Do roka bola svadba.

Zdedili deti folklórne gény?

Ondrejko už celkom slušne hrá na husle, no história sa opakuje. Tak ako sa mne nechcelo brať každý deň husle do rúk, tak ani jemu sa nechce pravidelne cvičiť.

Máte popri hudbe nejakého koníčka?

Radi si s manželkou dáme pár kilometrov na bežkách, z domu vo Vyšnom Lorinčíku hore na Bukovec, keď hráme v končinách, kde je dosť snehu, pribalím si k husliam bežky. Rád si zahrám s kamarátmi aj bedminton. A potom mám ešte jedného, dosť zvláštneho koníčka, o ktorom vie len moja manželka.

Keď prídem domov po koncerte, hoci aj po polnoci, idem sa zbaviť prebytočného adrenalínu a napätia do drevárne a tam uprostred hlbokej noci rúbem drevo do kozuba. Hodinu relaxujem pri ohni a ráno som po takej kúre opäť vo forme.

Čo máte najradšej od manželky na tanieri? A to nemyslím obrazne, ale naozaj.

Nie som prieberčivý, zjem všetko, čo navarí. No nadovšetko mám rád halušky s tvarohom, vyprážaný syr a silný hovädzí vývar. Nedávno ma pozval bohatý český podnikateľ na večeru do najluxusnejšej pražskej reštaurácie. Keď som čašníkovi oznámil, že si dám vyprážaný syr, takmer ho museli kriesiť. Napokon sa v kuchyni vynašli a vypražili mi plátky francúzskeho a holandského syra. Môj hostiteľ mi povedal, že v tejto noblesnej reštaurácii si ma budú dlho pamätať.

Bez čoho si neviete predstaviť svoj život?

Bez rodiny a viery v Boha. Vyrastal som na dedine v kresťanskom prostredí, som veriaci človek a vôbec to na rozdiel od mnohých ľudí netajím.

Keby ste neboli muzikantom a spevákom, aká profesia by vás bavila?

Asi by som bol farárom. Ako študent som uvažoval aj o kariére právnika, jeden čas som chcel byť stomatológom, dokonca som si pozháňal skriptá pre medikov študujúcich tento odbor. No najlepšie by som sa cítil v úlohe farára, sutana by mi sadla, dobre by som sa cítil na kazateľnici i v spovednici.

V ktorom období by ste chceli najradšej žiť?

Dal by som prednosť stredoveku, ten ma ozaj fascinuje. Páčilo by sa mi, keby som bol statočným rytierom kdesi v južnom Francúzsku. A moja manželka princeznou, ktorú by som oslobodil z rúk zloducha. Pekná predstava, čo poviete?

Nájdete si niekedy čas aj na sledovanie televízie?

Ja som taký netypický televízny divák, dávam prednosť historickým filmom, seriálom a historickým dokumentom, najmä o 1. a 2. svetovej vojne. Teraz som film spoznal z druhej strany, s Ivanom Táslerom sme pre film Čiara naspievali pieseň Sokoly, pozvali ma teda na premiéru do Karlových Varov.

Zažil som na vlastnej koži červený koberec a potlesk tisícky divákov. Môžem povedať, že to boli príjemné chvíle, no neprevalcovali ma. Lenže keby ma to postretlo v osemnástich, ťažko by som asi tu parádu a slávu uniesol.

Manželka sa viackrát objavila ako divák v televíznej relácii Všetko čo mám rád. Sprevádza vás často na koncertoch?

Popri hudbe som sa našiel v poslednom čase aj v moderovaní, pribudli mi teda akcie. Keď sa dá, idú so mnou ona aj deti. Vtedy to berieme ako rodinný výlet a všetci si to užívame.

Kto sa stará o deti, keď nie sú s vami a manželkou?

Sú u mojej mamky v Krásnej Lúke alebo u Erikiných rodičov v Lipanoch. Všetci sú už na dôchodku, tak im opatrovanie vnúčat robí radosť. Keď ich má na starosti moja mama, zakaždým si prinesú nové šarišské výrazy, ktorými nás dobre pobavia.

Kam najďalej do sveta ste sa s ľudovou muzikou dostali?

Hral som pre krajanov v Severnej Amerike, Mexiku, Japonsku, v Austrálii. Sú to koncerty, na aké sa nezabúda.

Pani manželka nedávno povedala, že sa možno presťahujete z predmestia Košíc do Bratislavy, lebo tam máte aj vďaka televízii viac práce. Je vaše sťahovanie už na spadnutie?

Zatiaľ určite nie, je to len v štádiu takých rodinných úvah. Predsa len tu máme rodiny, priateľov, vo Vyšnom Lorinčíku sme našli aj dobrých susedov. Z takého prajného prostredia sa ťažko odchádza.

Čo vás vie najviac potešiť?

Doma ranný pohľad na manželku, v práci plná sála spokojných divákov, vďačný potlesk, ale aj žiadosť o autogram.

A čo nahnevať, rozhorčiť?

Ak ľudia súdia konanie iných bez toho, aby ich dôverne poznali, ak o ich nedostatkoch hovoria poza chrbát, ak si názory nevravia z očí do očí. Vždy ma zabolí, keď u niekoho zlyhá človečina, keď pri riešení problémov či sporov absentuje chlapský princíp.

Vaša predstava o ideálnej dovolenke?

Môže byť kdekoľvek, len nech sme spolu celá rodina, to je pri výbere dovolenky pre mňa rozhodujúce. Radi chodievame na Jadran, do malej rybárskej dedinky na ostrove Hvar. Na Chorvátoch sa mi páči, že sú takí „šaľeni, jak mi vichodňare“.

Na Slovensku sa vám kde najviac páči?

V mojej rodnej dedine, kde s konškolákom Mariánom Bujňákom ohromne rád chodievam na hríby, za čarovný kút považujem prírodu a horské dedinky v Levočských vrchoch. Niekedy, keď sa unavený a totálne vyšťavený vraciam domov z Bratislavy, urobím si obchádzku cez Uložu, Nižné a Vyšné Repaše, Oľšavicu, Brutovce, tam sa tak nabijem pozitívnou energiou, že sa cítim ako znovuzrodený. V duchu ďakujem Bohu, že nám nadelil aj taký malebný kraj.

Zdroj:
http://www.zivot.sk/clanok/550156/ondrej-kandrac-v-styridsiatke-uz-normalneho-cloveka-popularita-ani-slava-neprevalcuju

Foto:
Ondrej Kandráč: V štyridsiatke už normálneho človeka popularita ani sláva neprevalcujú
Ondrej Kandráč je dnes najpopulárnejším muzikantom na Slovensku.
Autor fotografie: TV Joj