Perzekúcie Rusínov od Rakúsko-uhorského vyrovnania po začiatok Veľkej vojny

Uhorské kráľovstvo, či už existujúce ako samostatný celok alebo pod patronátom Habsburgovcov, bolo označované za mnohonárodnostný štátny prvok, čo malo počas celého tisícročia trvania ríše pozitívne aj negatívne aspekty. Prvé desaťročia Uhorského kráľovstva sa nesú v znamení konštituovania moci panovníka a vytvárania priestoru v strede Európy. Národnostná politika nebola v období stredoveku taká dôležitá ako v neskorších obdobiach, za čo čiastočne môže rozvoj miest, nárast inteligencie, reformácia, prenikanie myšlienok z vyspelých krajín západu či renesančného Talianska alebo vojenská expanzia Osmanskej ríše od polovice 15. storočia do Európy. Tieto udalosti zasiahli Uhorsko na prelome stredoveku a novoveku, čo však obyčajný sedliak vzdialený od vyspelých miest nepostrehol okamžite a taktiež nechápal pojem národnosť ako príslušenstvo k určitej etnicite. Pre poddaných, ktorí dominovali v uhorskej spoločnosti, bola dôležitá príslušnosť k spoločenskému statusu, miestu bydliska a zemepánovi. Až obdobie novoveku, hlavne jeho posledná fáza tzv. dlhé 19. stor., prináša národnoemancipačný boj v heterogénnych krajinách, medzi ktoré patrilo aj Uhorské kráľovstvo. /1

 

Demografické údaje a postavenie Rusínov v 19. storočí.

Je veľmi ťažké rekonštruovať demografický a etnický vývoj stredovekého či včasnonovovekého Uhorska, keďže prvé oficiálne sčítania sa realizujú až v období osvietenstva. Samozrejme, máme určíte indície a náznaky o pohybe národností vďaka stredovekým kronikárom, oficiálnym úradným a súdnym zápisom či cirkevným záznamom. Až druhá polovica 18. stor. nám podáva základné otázky o zložení spoločnosti, pričom celá krajina zahrňovala 11 hlavných národností. /2  Prvý ucelený uhorský údaj máme z roku 1785 až 1787 aj to na základe sčítania ľudu v Rakúskom cisárstve, kde samozrejme dominovalo maďarské etnikum, ku ktorému sa z približne 8 003 000 obyvateľov, prihlásilo 37,7%. Až 15.6% bolo podľa tohto sčítania slovenskej národnosti. Tu musíme pripomenúť fakt, že od tohto sčítania počet Slovákov začína postupne klesať, čo môžeme sledovať až do vypuknutia Veľkej vojny. Z veľkej časti to môžeme pripísať maďarizačnej politike, ktorá vedome ovplyvňovala štatistiky. Oveľa viac nás zaujíma dielo Eleka Fényesa Statistik des Königreiches Ungarn, kde sa stretávame s percentuálnym vyjadrením rusínskeho etnika (4,7%), pričom nám poklesol počet Slovákov (15,3%) a ostatných národností (20,7%) na úkor Maďarov. Relatívne pokojné obdobie 30. rokov, kedy táto štatistika vznikala, umožnilo nárast obyvateľstva na 10 677 859.  Ak sa zameriame iba na rusínske etnikum, pretože táto štúdia sa bude venovať práve tejto minorite, aj počet Rusínov, podobne ako Slovákov, postupne klesal. Rakúske sčítanie ľudu z prelomu rokov 1850 a 1851 uvádza v krajine 3,6% Rusínov žijúcich prevažne v zaostalých severných župách Uhorska. O 6 rokov neskôr ich počet klesol o 0,3%. Od roku 1880 čelní politickí predstavitelia iniciovali pravidelné sčítavanie obyvateľstva, pričom počet rusínskej minority sa od spomínaného roku do roku 1910 takmer nezmenil a počet Rusnákov /3 dosahoval čísla okolo 2,5% až 2,6%, čo pri pozitívnej demografickej krivke znamenalo stagnáciu nielen tohto rozmeru, ale do určitej miery s postupujúcou maďarizáciou aj útlak a utlmenie ich politickej a kultúrnej činnosti. /4

 

To, že Uhorska či neskôr po vyrovnaní Rakúsko-Uhorsko, disponovalo na svojom území množstvom národností, ktoré sa medzi sebou diferencovali nielen na základe jazyka ale aj konfesie, zvykov, tradícií či názorov malo vplyv na dianie v dunajskej monarchii. Heterogénnosť by nebola až takým problémom, ak by sa majority, čiže Rakúšania a Maďari, nesnažili podmaniť si ostatné, väčšinou slovanské národy, a nevyužívali ich len na udržiavanie hospodárskeho chodu krajiny. Práve Slovania cítili od konca 18. storočia veľkú krivdu, pretože ich politické, kultúrne či spoločenské ašpirácie neboli splnené. /5   Snaha o národnostnú emancipáciu podmienili aj udalosti v Európe, kde vznikali rôzne študentské organizácie na podporu vlasteneckého povedomia. Ako príklad môžeme uviesť nemecké mládežnícke spolky či talianske spolky carbonárov. /6   Aj u nás sa slovenská inteligencia snažila o podobné združenia a zhromaždila sa najprv okolo Antona Bernoláka a neskôr okolo Ľudovíta Štúra. /7   Aj rusínski predstavitelia sa snažili o podobné aktivity na severovýchode Uhorska najmä v súčasnom Prešovskom kraji.  Na čelo rusínskeho obrodenia sa postavil Adolf Dobriansky aktivizujúci sa od konca revolúcie. Podarilo sa mu síce získať podporu z Viedne priamo od cisára, ale nedokázal zjednotiť dva znepriatelené tábory na domácej scéne, pretože proti sebe stál biskup Popovič, predstavujúci užhorodský okruh, a promaďarsky orientovaný  prešovský biskup Gaganec. Najväčší vplyv na rusínske etnikum mal prešovský kanonik Alexander Duchnovič symbolicky označovaný za buditeľa Rusínov. Obaja sa snažili vytvoriť vhodné podmienky na vytvorenie rusínskeho vojvodstva, čo mali v pláne presadiť na uhorskom sneme, do ktorého boli zvolení v roku 1861. Ich návrh bol poburujúci a boli zatlačení do úzadia a taktiež prišli aj o mandát poslanca uhorského snemu. Po tomto kroku sa rozhodol Dobriansky orientovať svoju činnosť na osvetu a vzdelávanie Rusínov, čo však nezískalo pozitívnu odozvu u gréckokatolíckej cirkvi či už v Prešove alebo Užhorode. /8

 

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní aj Rusíni pocítili zostrenú maďarskú politiku orientovanú na násilnú asimiláciu všetkých minorít s tou dominantnou. Na prvom uhorskom sneme po vyrovnaní bol schválený kontroverzný zákon č. XLIV /9, ktorý mal podľa samotného znenia zrovnoprávniť všetky národnosti v Uhorsku, čo však nebolo až také jasné, keďže spomínané zákonné nariadenie neobsahovalo žiadne práva pre národnostné menšiny a taktiež neurčoval ani žiadne sankcie v prípade nedodržiavania noriem. Maďarskí politici si vykladali tento zákon zo svojho uhla pohľadu, čiže rovnoprávnymi národnosťami sú len Maďari a asimilovaní Maďari. /10. Na potvrdenie tohto tvrdenia sa môžeme pozrieť na štatistický dokument z roku 1842, čo však len dokazuje to, že Maďari už v čase Ľudovíta Štúra začali s masívnou kampaňou a pretváraním iných národností na maďarskú. Ako príklad nám poslúžia východoslovenské mestá ako Prešov, kde z celkového počtu obyvateľov 8600 bolo 1400 Maďarov a 1600 ľudí bolo pomaďarčených. V Košiciach toto číslo bolo samozrejme vyššie. Z 13 500 ľudí bolo až 4500 pomaďarčených a ďalších 3000 bolo čistokrvných Maďarov. Aj najsevernejšie kráľovské mesto na území súčasného Slovenska Bardejov si prešlo podobným vývojom. Medzi 5500 Bardejovčanmi bolo 250 Maďarov a 350 asimilovaných Maďarov. Môžeme pochybovať o hodnovernosti tejto štatistiky, pretože bola vytvorená Viedňou a taktiež už sa prejavovali maďarské asimilačné tendencie. Táto štatistika síce nezahŕňa rusínske etnikum, ale čiastočne ju môžeme rekonštruovať na základe konfesie, pretože pre Rusnákov /11 bol typický východný rítus, čiže gréckokatolícke vierovyznanie.  /12

 

Perzekúcie a súdy Rusínov v 2. polovici 19. stor.

Druhá polovica 19. stor. uhorských dejín je spätá s maďarskými snahami vytvoriť jeden dominantný národ, ktorý bude kontrolovaný Maďarmi či už v politickej, kultúrnej alebo sociálnej úrovne. Taktiež môžeme povedať, že posledných 50 rokov monarchia nemusela vytiahnuť so svojou armádou na bojisko a mohla sa plne koncentrovať na vnútornú politiku, pretože v tej zahraničnej sa pričlenila k Nemeckému cisárstvu vedenom Otto von Bismarckom. V spojeneckom pakte, najprv známom ako Dvojspolok a následne po pridaní sa Talianskeho kráľovstva hovoríme o Trojspolku, bolo Rakúsko-Uhorsko pod silným vplyvom Bismarcka a muselo sa prispôsobovať veľkým plánom svojho nemeckého spojenca z čoho chcelo vyťažiť aj Uhorsko, snažiace sa uchopiť na Balkáne. /13

 

Obyčajní Rusíni žijúci na území Haliče a severovýchodného Slovenska nevnímali tieto politické hry a sústredili sa na svoju vlastnú obživu, pretože ako je všeobecne známe, práve v posledných dekádach 19. stor. a potom aj na začiatku 20. stor. množstvo Slovákov, a medzi nimi aj početné skupiny Rusnákov, odchádzali za prácou do zahraničia najmä do USA /14, kde si vydávali vlastné noviny a podporovali tých, ktorí ostali doma, aby sa nebáli bojovať za vlastné práva. /15   Práve v tom videli vrchní maďarskí politici zárodok budúcich problémov a možných vzbúr, a tak sa náčelník generálneho štábu Conrad von Hötzendorf rozhodol sledovať pohraničné oblasti monarchie, čiže oblasti obývané rusínskym obyvateľstvom. Hlavne na prelome storočí sa objavovali rusofilské myšlienky najmä u kňazov a myšlienka na rýchlu pomoc Ruska ako tomu bolo počas revolučných rokov sa nedala vylúčiť. Conradove obavy boli oprávnené lebo reálne sa vytvárali menšie špionážne organizácie v pohraničných oblastiach, ktoré mali jednak zisťovať lokalizáciu pohraničnej stráže či vojska, dôležité strategické úseky ako mosty či tunely. /16

 

Spočiatku sa do pozornosti úradov dostávali rusínski politici a duchovenstvo. Prvým a snáď najznámejším politickým súdom sa stal ten s Oľgou Grabar Dobrianskou, dcérou politicky činného Rusína Adolfa Dobrianskeho, konanom v Ľvove v dňoch od 12. júna do 29. júla 1882. Politickými úradmi bola označená za rusofilku a taktiež ju monitorovali v rodnom sídle Dobrianskych v Čertižnom. Aj napriek prísnej ostrahe sa jej podarilo odviesť deti do Ruska za manželom, ktorý sa taktiež stal nepohodlným pre jeho politickú činnosť v uhorskom sneme. Avšak nič jej nebránilo v ďalšej proruskej agitácii, čo sa samozrejme nepozdávala žandárom a uhorským politikom na čele s ministerským predsedom Kalmánom Tiszom, ktorý na ňu a jeho otca vydal zatykač. Tento súdny proces sa stal asi tým najsledovanejším v danej dobe, pretože súdnictvo bolo pod patronátom Maďarov a celá Európa mohla vidieť ich tendenčnosť a nespravodlivosť. Nakoniec to skončilo obrovským fiaskom a Oľga sa nadobro rozhodla opustiť územie Uhorska podobne ako jej otec, aby svojou činnosťou nevyprovokovala uhorské súdy k hľadaniu ďalších, možno aj vymyslených, dôkazov jej protimaďarskej činnosti. V Rusku mali väčší priestor na realizáciu a Oľgin syn sa stal významným imperialistickým maliarom, ktorý napísal aj prvé ucelené dejiny ruského umenia. /17

 

Dynamicky rozvíjajúca sa spoločnosť v mestách podnietila aj mladú generáciu Rusínov k uvažovaniu nad celkovým postavením v spoločnosti. Ak chceli dosiahnuť významné posty v štátnej či cirkevnej správe, museli sa podriadiť majorite. Na prahu nového storočia nemali Rusíni žiadneho zástupcu na sneme, čo sa snažila využiť vláda ale aj opozícia. Keďže vzdelanostná úroveň tejto minority bola na nízkej úrovni, mohli to dosiahnuť len prostredníctvom cirkvi na čele ktorej stáli v tej dobe promaďarskí biskupi ako Štefan Novák. /18   Tento krok bol nevyhnutný keďže sa za hranicami dunajskej monarchie rozmohli hnutia snažiace sa o prechod z gréckokatolíckej cirkvi do tej pravoslávnej, čo uhorské úrady nemohli nechať bez povšimnutia. /19

 

V 19. stor. sa okrem vyššie spomínaného prípadu konali viaceré súdne procesy, ale nemali nejaký veľký dopad a zostali mimo pozornosti novín či spoločnosti. Avšak s narastajúcou aktivitou pravoslávnych kňazov snažiacich sa o masové konvertovanie Rusínov sa dvihla aj vlna nevôle vo vysokej politike. Moskovský patriarcha ako najvyššia inštancia pravoslávnej cirkvi by tak mohol vedome ovplyvňovať veriacich na území svojho nepriateľa, keďže na začiatku 20. stor. bola Európa bipolárna /20. Na jednej strane stáli Centrálne, alebo inak Ústredné, mocnosti a na tej druhej zase operovala Dohoda. Ani rakúska vláda ovládajúca oblasť Haliče a ani uhorská vláda, ktorá kontrolovala situáciu v pohraničných župách susediacich s Ruskom, nemala záujem strpieť na svojom území agitujúcich pravoslávnych kňazov. Preto sa v rokoch 1904 až 1906 začal veľký súdny proces v Debrecíne a Budapešti s rusínskymi sedliakmi, ktorí sa verejne prihlásili k ortodoxii. Mali  iba dve možnosti. Mohli poprieť svoju novú vieru a boli oslobodení, ale ich činnosť bola neustále monitorovaná, alebo hrdo sa prihlásili k ortodoxii čím však boli odsúdení a uväznení. /21

 

Najväčší súdny proces s Rusínmi sa odohral v decembri 1913 v Marmarošskej Sihoty. Pred súd sa postavilo 94 rusínskych sedliakov, ktorých obžalovali z velezrady, rozširovaniu pravoslávia a snahy odčleniť hraničné územia Uhorska a následne ich pripojiť k ruskému impériu. Aj tento súd bol pozorne sledovaný celou Európou. Spoločnosť pobúrilo najmä to, že profesor a ríšsky poslanec Tomáš Garrigue Masaryk a slovenský politik Milan Hodža sa nemohli zúčastniť tohto procesu, kde chceli neprávom obvinených Rusnákov obhajovať. Nepomohli ani výzvy zo zahraničia či domáceho prostredia a uhorské súdy ignorovali dôkazy o nevinnosti. Nakoniec odsúdili 33 ľudí a ďalší museli zaplatiť vysokú pokutu. /22

 

Ďalší súd proti pravoslávnym Rusínom sa konal od 9. marca do 6. júna 1914 s pravoslávnymi kňazmi a aktivistami bojujúcimi za ortodoxiu. Medzi súdenými sa ocitol aj pravoslávny kňaz Maxim Sandovič sledovaný už od začiatku svojej kňazskej služby. 2. decembra 1911 bol napomenutý jasielským starostom a keďže neuposlúchol výzvu musel zaplatiť pokutu a putovať do väzenia. Ani po návrate z väzenia neprestal so šírením svojich ortodoxných myšlienok, a tak bol opäť deportovaný do väzenskej cely tentokrát do Ľvova, hlavného mesta Haliče. Opäť bol prepustený, ale po vpáde cárskych vojsk do Haliče ho úrady opäť zavreli. /23   Takto vo väzniciach skončilo množstvo Rusínov, pretože či už rakúske alebo uhorské úrady sa obávali, že ruská armáda v prípade postupu do Haliče, čo sa v jesenných mesiacoch roka 1914 stalo krutou realitou, sa bude snažiť za každú cenu presvedčiť slovanské obyvateľstvo, aby sa pridali na stranu cára, ktorý dokonca vydal manifest pre minority v monarchii. Cár sa zaviazal, že ak mu pomôžu v boji proti Rakúsko-Uhorsku, tak všetkým utláčaným národnostiam prisľúbi slobodu a najmä Poliakom dá toľko vytúžený národný štát.  /24    Ak sa pozrieme na ruskú spoločnosť v 19. a 20. stor. tak si musíme uvedomiť, že nič také sa udiať nemohlo a bol to iba chabý pokus získať si na svoju stranu spojenca vo vnútri nepriateľa a pokúsiť sa o rozvrat spoločnosti. Skúsme sa pozrieť iba na Židov či Poliakov v Rusku, ktorí nemali takmer žiadne národnostné práva a boli len utláčaní. /25   Kňaza Maxima Sandoviča postihol fatálny osud. Po prvotnom úspechu generála jazdectva Viktora Dankla pri Krasniku sa rakúsko-uhorskej armáde nepodarilo využiť víťazstvo a dobrú morálku vojska a nechali priestor pre cársku armádu, ktorá ovládla Ľvov, hlavné mesto Haliče, a zatlačila armádu monarchie do vnútrozemia Haliče. /26   Preto rakúske úrady nemohli čakať a povolali do väzenia v Gorliciach skupinu žandárov na čele s rotmajstrom Dietrichom z Linzu, ktorý vykonal popravu viacerých zadržaných a medzi nimi bol aj Maxim. Jeho smrť sa stala inšpiráciou pre mnohých ďalších bojujúcich za svoju konfesiu a národ. Nebohý otec Maxim Sandovič bol kanonizovaný a dodnes je chápany ako symbol mučeníctva Lemkov /27 a haličských pravoslávnych a preto dostal aj predikát Gorlický. /28

 

Osobitnou kapitolou boli perzekúcie gréckokatolíckych kňazov na území severovýchodného Slovenska. Nebola to len pravoslávna cirkev proti ktorej sa postavili maďarskí politici, ale aj gréckokatolícke biskupstvo v Prešove muselo riešiť svojich rusofilských kňazov. Keď sa to nepodarilo vyriešiť biskupovi Štefanovi Novákovi, inak prívržencovi maďarčiny, museli zasiahnuť úrady. Sú známe viaceré prípady z menších obcí, kde kňazi vyzývali ľudí, aby sa postavili proti Rakúsko-Uhorsku a podporovali svojho veľkého slovanského brata Rusko. /29

 

Gréckokatolícky kňaz Alexej Petrašovič slúžiaci v rokoch 1912 až 1918 vo farnosti Habura /30  bol zadržaný a vypočúvaný pred uhorskou kráľovskou honvédskou prokuratúrou kvôli svojej kázni počas liturgie v čase všeobecnej mobilizácie. „Choďte do vojny, pretože musíte, ale nestrieľajte, nevraždite, pretože stojíte proti bratskému národu, oni sú takí istí Rusi, ako vy ste.“ Niekoľko slov adresoval aj tým, čo zostali doma : „Šetrite potraviny a až príde Rus, nebojte sa, nepokladajte ho za nepriateľa, pretože je taký ako vy, vaša krv a dajte im všetko, pretože vám neublížia…“ /31

 

V Čertižnom pôsobil taktiež rusofilský kňaz Irenej Chanáth. Odchádzajúcim mužom do ich posádok adresoval : „….nebojte sa, teraz len choďte, pretože je to vaša povinnosť, ale nezabudnite na svoju vieru, pretože stojíte proti bratskému národu, preto nestrieľajte, nevraždite… /32

 

Okrem týchto dvoch spomínaných kňazov existujú aj ďalšie prípady rusofilstva. Aj v jednom z pútnických miest na východnom Slovensku v monastyre v Krásnom Brode<33> posluhujúci Artur Brinský prejavoval svoju antipatiu voči cisárovi a celkovej politike. Do pozornosti úradov sa dostal aj Alexej Molčányi, správca farnosti Čabalovce, pretože sa modlil za víťazstvo Rusov na východnom fronte, čo na prelome augusta a septembra vyzeralo celkom reálne a neskorší vývoj po zajatí Ľvova a vpáde ruských vojsk do centrálnej časti Haliče bol aj reálny. /33

 

Perzekúcia Jaroslava Kmicikieviča

Perzekúciam sa nevyhli ani obyčajní ľudia bez rozdielu veku. Jedným z nich bol aj Jaroslav Kmicikievič, známy skôr z obdobia 2. svetovej vojny ako plukovník československej armády, narodený v lemkovskej obci Dnestrik – Dubovy na území súčasnej Ukrajiny. Narodil sa rusínskym rodičom, pričom otec bol gréckokatolíckym kňazom čím sa okamžite Kmicikievičovci dostali do pozornosti vrchných kruhov. Jeho začiatky sú späté s gymnáziom v Przemysli, kde sa počas rokov 1905 až 1913 vykreovala tajná organizácia bojujúca proti Rakúsko-Uhorsku. Mladí študenti pripravovali plán odtrhnutia Haliče od monarchie a následne sa mali nenásilnou formou dostať pod patronát ruského cára a moskovského patriarchu. Spočiatku zohrával mladý Jaroslav funkciu spojky, kedy na železničnej stanici mal vyčkávať na ľudí a informovať ich o činnosti spolku a prebiehajúcich súdnych procesov proti Lemkom. V tejto činnosti pokračoval aj po skončení činnosti. /35

 

Od začiatku roka 1914 sa sprísnila kontrola a sledovanie rusofilov, na čo doplatil aj samotný Jaroslav. Vďaka jeho spomienkam môžeme rekonštruovať snahu o únik pred policajnými orgánmi. „Utiekol som do Karpát, do obce Komárniky, kde býval môj strýc. Tam som sa zdržiaval do mobilizácie. Dostal som sa medzi vojakov z mojej rodnej obce. Agitoval som medzi nimi, aby nestrieľali na Rusov, aby sa pri najbližšej príležitosti vzdali. Išlo o vojakov pluku 77 /36 , ktorý celý potom prešiel do Ruska. /37  Následne odišiel do obce Sulimov, kde pôsobil jeho otec ako gréckokatolícky kňaz, ktorého o pár dní prišli prešetriť, a tak jeho syn Jaroslav s malou sumou peňazí odišiel do mesta Žovkva. 5. augusta roku 1914 sa rozhodol narukovať k svojmu 11. delostreleckému jazdeckému pluku v Ľvove. /38

 

Po 10 dňoch vo vojsku bol zatknutý s ďalšími mladými študentmi a ocitol sa vo väzení v Žovkve, kde bola vytvorená len provizórna väznica. Následne sa presunuli do veľkej väznice v Ľvove. Tu bola na dvore zmontovaná šibenica a každý deň sa vykonávali popravy, čoho svedkom bol aj Jaroslav. Keďže frontová línia sa približovala a samotné mesto bolo v ohrození, tak sa vrchné velenie rozhodlo na transport zajatcov ďalej do vnútrozemia. Existovali isté obavy, že väzni by mohli vyvolať vzburu vo väznici a tým destabilizovať situáciu v meste a ruská armáda by tým mohla ľahšie vniknúť do mesta. Všetci väzni boli na konci augusta vyhnaní na dvor a jednotlivo zaraďovaní do skupín. Všetci zadržaní sa mali presunúť do Terezína, známej väznice, kde dokonca bol držaný aj Gavrilo Princip.

 

Jaroslav Kmicikievič opisuje transport nasledovne : „Namiesto 40 ľudí, natlačili do vagóna až 80 väzňov. Boli sme bez jedla, bez vody a bez odpadkového kýbla. Medzi nami boli aj ženy. Viezli nás celý deň a celú noc. Na všetkých staniciach policajti otvárali vagóny a chválili sa, že vezú špiónov. Je len samozrejmé, že ľudia, ktorí stáli na staniciach, nás za takéto obvinenia kameňovali.“[39] Agresívna reakcia obyvateľstva bola spôsobená jednak strašením úradov a taktiež aj propagandov, keďže množstvo ľudí síce čítalo noviny, ale nevedeli objektívne zhodnotiť aktuálny stav a hodnovernosť tlače, ktorú v čase Veľkej vojny ovládali politické strany. /40

 

29. augusta sa Jaroslav dostal so svojím transportom do českého mesta Přerov. Tu sa stretávame s opačnými reakciami miestneho obyvateľstva, ktoré donieslo prevážaným jedlo či oblečenie. Dokonca chorých sa ujali aj dobrovoľníci z Červeného kríža. Po krátkom zastavení sa transport dostal do Prahy a následne do konečnej stanice Bohušovíc nad Ohří. Odtiaľ boli zadržaní hnaní do väzenského komplexu v Terezíne. Podľa odhadu Jaroslava Kmicikieviča bolo v Terezíne vraj 800 zadržaných a neskôr sa ich počet vyšplhal až na číslo 1000, pričom žili v dosť nehostinných podmienkach natlačení v jednej malej miestnosti často vo vlhkom prostredí s bahennou podlahou. /41

 

Prvé mesiace boli pre zadržaných veľmi ťažké aj napriek tomu, že ostraha nebola príliš prísna a zajatci sa mohli voľne pohybovať po areáli. Zdraví muži museli pracovať v tábore niekoľko hodín denne, starší a nemohúci sa snažili z obyčajných surovín ako kameň, bahno či seno vyrobiť niečo užitočné na výmenu za iné suroviny ako aj jedlo. Ak Jaroslav nepracoval, tak sa učil češtinu či maďarčinu, čo mu pomohlo v neskoršej vojenskej kariére v československej armáde. /42

 

Veľkým problémom bola hygiena. Množstvo ľudí na malom priestore predznamená nejakú lokálnu epidémiu. Ak si uvedomíme, že ľudia boli na konci augusta nahnaní do vagónov bez náhradného oblečenia, hygienických potrieb a dokonca dokladov, tak nejaké vážne ochorenie bolo len otázkou času. Jaroslav Kmicikievič počas svojho pobytu nemusel prekonať žiadnu závažnejšiu chorobu a aj vďaka miestnemu obyvateľstvu, ktoré pravidelne nosilo nejaké oblečenie do tábora. /43

 

Dozorcovia vo väznici boli tolerantní aj čo sa týka konfesie. Drvivá väčšina zo zadržaných bola pravoslávnych či gréckokatolíkov. Horlivé náboženské prenasledovanie uhorských úradov upadlo v rakúskej časti monarchie. Zomrelým väzňom bol vystrojený pohreb s obradmi danej cirkvi. Druhým veľkým poľavením v krutej náboženskej politike bolo, že rakúske úrady dovolili sláviť vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára a mohli navštíviť s policajnými jednotkami blízky kostol a odslúžiť svätú liturgiu.  /44

 

Jaroslav bez problémov prežil všetky útrapy Terezíne, keď na prelome apríla a mája 1915 prišiel rozkaz o transporte väzňov do ďalšieho tábora v súčasnom Rakúsku, do Talerhofu. Tento rozkaz bol vydaný pred rozhodujúcou bitkou pri Gorliciach, kde sa malo rozhodovať o ďalšom vývoji na východnom fronte. /45  V novom tábore boli podmienky oveľa horšie. Rozmočené steny, bahenné podlahy, vlhkosť či deravé strechy boli len najvážnejšími problémami vtedajšieho tábora. Ľudia podobne ako v Terezíne, museli pracovať niekoľko hodín a po pracovnej činnosti boli úplne vyčerpaní. A keďže nedostávali ani adekvátnu stravu, ktorú reprezentovalo jedno jedlo denne v podobe suchého chleba či studenej polievky, množstvo ľudí zomrelo na vyčerpanie či na podvýživu. /46    Dnes nie je úplne jasné koľko Lemkov zahynulo v tábore, avšak len cez Talerhof prešlo približne 30 000 Rusínov medzi rokmi 1914 až 1917. /47

 

Útrapy Talerhofu znášal Jaroslav do novembra roka 1915. Po zapojení sa Talianska do vojny na strane Dohody sa vytvoril nový front, tzv. apeninský, a Rakúsko-Uhorsko bolo nútené vyslať ďalšie záložné jednotky na bojisko. Nových členov vojska hľadali aj v radoch zajatcov, a tak sa Jaroslav Kmicikievič dostal k 19. domobraneckému pluku, neskôr je začlenený k 36. domobraneckému pluku a v roku 1916 bol opäť prevelený k 6. domobraneckému pluku. V polovici mája toho istého roka sa dostal do zajatia pri Monfalcone a participoval na vytvorení československých légií  /48.

 

Rusíni, vyznávajúci gréckokatolícky obrad, museli od 19. stor. čeliť maďarskej majorite a ich smelým asimilačným plánom. Maďari sa snažili využívať školstvo, cirkev či neskôr aj súdnictvo, aby dosiahli svoje ciele. Na základe jednotlivých spomienok, ktoré sme si popísali vyššie, môžeme rekonštruovať danú dobu a stav v spoločnosti, čo nám pomáha pochopiť celkový kontext a sled udalostí.

 

 

Napísal MagistraHistoria,  dňa 19 december, 2016 

Autor: Matúš Burda (študent)

 

Univerzita sv. Cyrila a Metoda

 

Filozofická fakulta

 

Katedra historických vied a stredoeurópskych štúdií

 

Klub vojenskej histórie Beskydy

 

šéfredaktor katedrového časopisu Via Historiae (FF KHIST UCM TT) 

 

 

_________________        

 

<1> MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : PERFEKT, 2012. s. 13-261 ISBN 978-80-8046-586-5.

 

<2> Tento údaj zahŕňa obdobie od roku 1867 až po koniec Habsburskej monarchie v roku 1918, čiže v čase Rakúsko-Uhorska. Avšak môžeme ho generalizovať na novovekú uhorskú spoločnosť, pretože ani jedna časť monarchie nebola heterogénna.

 

JUNG, Peter. The Austro-Hungarian Forces in the World War (1). Oxford : Osprey Publishing, 2003. 48 s. ISBN 1-84176-594-5. 

 

<3> Iné pomenovanie pre Rusínov.

 

<4> MESÁROŠ, Július: Zložité hľadanie pravdy o slovenských dejinách. Bratislava : Veda, 2004, s. 414 – 487. ISBN 80-224-0808-5

 

<5> KÓNYA, Peter a kol: Dejiny Uhorska. Prešov : Citadella, 2014, s. 600-628. ISBN 978-80-86928-59-9.

 

<6> RAPPORT, Michael: Evropa devatenáctého století. Praha : Vyšehrad, 2005, s. 184 – 207 ISBN 978-80-7429-061-9.

 

<7> MRVA – SEGEŠ, ref. 1, s. 223-261.

 

<8> MRVA, Ivan: Slovensko a Slováci v 2. polovici 19. storočia. Bratislava : PERFEKT, 2010.  s. 101-114 ISBN 978-80-8046-458-5.

 

<9> Pre bližšie informácie pozri : http://1000ev.hu/index.php?a=3&param=5366

 

<10> BURDA, Matúš: Prenasledovanie Rusínov od roku 1867 až do konca 1. svetovej vojny očami Jaroslava Kmicikievič. (práca ŠVOČ), UCM Trnava, 2016 (odborný konzultant PhDr. Peter Sokolovič, Phd.)

 

<11> Zachytáva iba Valachov, čo však nemôžeme stotožniť s Rusínmi, žijúcimi na území súčasného severovýchodného Slovenska či Haliče.

 

<12> Bližšie pozri historický dokument : Übersicht der Bevölkerung in den Stadten Ungarns nach Religion und Sprache.

 

<13> SEGEŠ, Vladimír a kol.: Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha : Ottovo nakladatelství, 2015. s.180-219. ISBN 978-80-7451-649-2.

 

<14> Je veľmi komplikované určiť presné čísla Rusínov v USA, Kanade či Argentíne, pretože väčšina z nich odišla neoficiálnou cestou. Profesor Ivan Pop odhaduje, že v poslednom decéniu opustilo svoje domovy až 150 000 Rusnákov.

 

<15> NEZNÁMY, Chronológia histórie a kultúry Rusínov (PDF dokument). Získané z http://www.rusyn.sk/data/files/13.pdf

 

<16> DORNIK, Wolfram. Conrad von Hötzendorf and the “Smoking Gun”: A Biographical Examination of Responsibility and Traditions of Violence against Civilians in the Habsburg Army. In BISCHOF, Günter – KARLHOFER, Ferdinand (ed.) 1914 : Austria-Hungary, the Origins, and the First Year of World War I. Innsbruck : Innsbruck University Press, 2014, s. 55-77. ISBN 9783902936356.

 

<17> POP, Ivan: Osobnosti našich dějín – GRABAR Emmanuil a GRABAR (Dobrjanská) Olga. www.rusyn.sk, 2015, [cit. 15.08. 2016]. Dostupné na webovej stránke (world wide web): http://www.rusyn.sk/ivan-pop-osobnosti-nasich-dejin-grabar-emmanuil-a-grabar-dobrjanska-olga/

 

<18> Jedným z takých biskupov bol prešovský gréckokatolícky biskup Štefan Novák. Pozri bližšie : SZABÓ, Viktor: Obyvatelia Zemplína vo Veľkej vojne 1914-1918 na stránkach regionálnej dobovej tlače. In. Prvá svetová vojna a východné Slovensko. Klub vojenskej histórie Beskydy, 2014. ISBN 978-80-971858-5-5. str. 15.

 

<19> POP, Ivan: Malé dejiny Rusínov. Bratislava : Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2010. s. 50-65 ISBN 978-80-970354-4-0.

 

<20> Myslí sa tým Dohoda a Trojspolok.

 

<21> POP, Ivan, ref. 15, s. 61

 

<22> POP, Ivan: Dějiny Rusínů. www.rusyn.sk, 2015, [cit. 15.08. 2016]. Dostupné na webovej stránke (world wide web): http://www.rusyn.sk/dejiny-rusinu-h/

 

<23> BZÍK, Peter: Svätý svätiteľ novomučeník Maxim Sandovič (Gorlický). In. Prameň. 2008, roč. 16, č. 2, s. 3.

 

<24> HORVÁTH, Jakub: Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica: Jakub Horváth, 2014, s. 16-31 ISBN 978-80-971688-6-4.

 

<25> SŘIVAN, Aleš a kol.: Kapitoly z dějin 19. století. Plzeň : Západočeská univerzita v Plzni. s. 424-432. ISBN 978-80-261-0208-3.

 

<26> BURDA, Matúš: Bitka pri Krasniku – prvé veľké víťazstvo Rakúsko-Uhorska. http://www.kvhbeskydy.sk/, 2015, [ cit.18.08.2016 ]. Dostupné na webovej stránke (world wide web): http://www.kvhbeskydy.sk/bitka-pri-krasniku-prve-velke-vitazstvo-rakusko-uhorska/

 

<27> Východoslovanské etnikum žijúce na území Ukrajiny, Poľska a severovýchodného Slovenska.

 

<28> BZÍK, Peter, ref. 18

 

<29> SZABÓ, Viktor: Obyvatelia Zemplína vo Veľkej vojne 1914-1918 na stránkach regionálnej dobovej tlače. In. Prvá svetová vojna a východné Slovensko. Klub vojenskej histórie Beskydy, 2014. ISBN 978-80-971858-5-5. s. 15.

 

<30> Gréckokatolícka farnosť Habura disponovala v roku 1908 1351 gréckokatolíkmi, pričom ako hlavný jazyk sa uvádza slovensko-rusínsky. Bližšie pozri : Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperjesiensis. 1908.

 

<31> Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XI b. Slováci v prvej svetovej vojne 1914-1918. Ed. Dušan Kováč. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2010, s. 129 ISBN 978-80-8119-027-8.

 

<32>] Ref. 24

 

<33> Gréckokatolícka farnosť Krásny Brod disponovala v roku 1908 952 gréckokatolíkmi. Do tejto farnosti však  patrili filiálky – Monastyr v Krásnom Brode s 21 veriacimi, Pod kláštorom 16 veriacich a Rokytovce, kde bolo podľa matriki 249 gréckokatolíkov. Ako jazyk sa uvádza slovensko-rusínsky. Bližšie pozri : Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperjesiensis. 1908.

 

<34> Ref. 24, s. 130

 

<35> BYSTRICKÝ, Jozef: Plukovník Jaroslav Kmicikievič. www.vhu.sk, 2014, [cit. 7.4. 2016].  Dostupné na webovej  stránke (world wide web): http://www.vhu.sk/plukovnik-jaroslav-kmicikievic/

 

<36>

 

<37> Vojenský historický archív Bratislava, fond Spomienky, signatúra ŠZ X-34.

 

<38> BYSTRICKÝ, Jozef. Plukovník Jaroslav Kmicikievič. In. Obrana. 2013, roč. 21, č. 1, s. 46.

 

<39> Ref. 29

 

<40> Ref. 29

 

<41> Ref. 29

 

<42> Ref. 29

 

<43> BURDA, Matúš, Ref. 9

 

<44> Ref. 29

 

<45> Österreich-Ungarns Letzter Krieg 1914-1918, Zweiter  Band: Das Kriegsjahr, Wien : Verlag der Mlitarwissenschaftlichen Mitteilungen, 1930. s. 319-374.

 

<46> Ref. 29

 

<47> POP, Ivan, ref. 15, s. 61-65.

 

<48> NEZNÁMY, Jaroslav Kmicikievič (PDF dokument). Získané z http://www.osveta.mil.sk/data/files/2637.pdf

 

________________

 

Obrázok: Gregory Zatkovic upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/af/Gregory_Zatkovich_signing_the_Declaration_of_Commons_Aims_of_the_Independent_Mid-European_Nations.jpg/550px-Gregory_Zatkovich_signing_the_Declaration_of_Commons_Aims_of_the_Independent_Mid-European_Nations.jpg