Politický monsterproces: Väzeň Husák svojich mučiteľov vytočil 

27.04.2024

Čo priznal, vzápätí odvolal

Všetci buržoázni nacionalisti sa dopustili najťažších trestných činov. To bola kľúčová veta obžaloby v kauze Gustáv Husák a spol. Čoskoro uplynie 70 rokov od konania tohto politického monsterprocesu. Súdne pojednávanie sa pripravovalo v réžii najlepších Stalinových odborníkov. Ale ani oni si nevedeli poradiť s hlavným obžalovaným, ktorého nezlomili gestapácke metódy vyšetrovania.

Podľa viacerých historikov mal byť súd nad Gustávom, Husákom, Ladislavom Novomeským, Ivanom Horváthom a Danielom Okálim prvým, a nie posledným zinscenovaným procesom v bývalom Československu. Veď už v roku 1949 vyfabrikovala Štátna bezpečnosť na nich dosť kompromitujúceho materiálu a vytĺkla z kajúcnikov potrebné „usvedčujúce“ svedectvá.

Napokon sa proces konal až v apríli 1954, po tom, čo si obžalovaní odsedeli tri roky vo vyšetrovacej väzbe.

Medzitým sa pri vedení vyšetrovania vystriedali tri skupiny sovietskych poradcov, spravidla plukovníkov KGB. Z Moskvy do Prahy ich vysielali alebo odtiaľ odvolávali len so súhlasom Josifa Stalina.

Prečo sa tým zaoberal osobne a tak intenzívne Stalin? V tom čase už 70-ročný až chorobne podozrievavý diktátor prišiel s teóriou o vnútorných nepriateľoch so straníckym červeným preukazom, ktorí sa pokúšali zvrátiť vývoj ľudovodemokratických štátov – satelitov Sovietskeho zväzu.

Bolo ich treba stoj čo stoj odhaliť a zneškodniť.

Prišli vykrúcať krky
Prvýkrát sa toto obvinenie objavilo v súvislosti s roztržkou Stalina s juhoslovanským vodcom Josipom Brozom Titom v roku 1948. Moskva upozornila, že „titoisti“ a „buržoázni nacionalisti“ prenikli do vedúcich orgánov ďalších komunistických strán. Za osobitný prípad považovala "titovskú agentúru“ v Československu. V jarných mesiacoch 1949 už prebehlo zatýkanie a vyšetrovanie v Sofii a Budapešti. V Bulharsku skončil za mrežami podpredseda vlády Trajčo Kostov, v Maďarsku – minister vnútra László Rajk. Obaja politici zastávali zároveň vysoké funkcie v strane.

Maďarský stranícky vodca Mátyás Rákosi opakovane vypisoval listy predsedovi KSČ Klementovi Gottwaldovi, v ktorých ho informoval o buržoáznych nacionalistoch medzi slovenskými politikmi, ktorí vraj mali spojenie so „zradcami“ v Maďarsku. Na zozname, ktorý Rákosi poslal aj Stalinovi, sa objavili mená Husáka, Novomeského, Okálilo, Horvátha, ale aj vtedajšieho ministra zahraničných vecí ČSR Vladimíra Clementisa.

Ale fabrikovať takéto justičné prípady prakticky z ničoho, to si žiada ľudí takpovediac zvláštneho razenia, s mimoriadnymi schopnosťami a skúsenosťami.

A tak v jeseni 1949 pricestovali do Prahy Michail Lichačov a Nikolaj Makarov, obaja plukovníci sovietskej štátnej bezpečnosti. Prvý by sa už mohol pochváliť „konzultáciami" pri vyšetrovaní Rajka a spol. Druhý bol pri vyšetrovaní Kostova.

Podľa údajov, ktoré o nich zhromaždil ruský historik Nikita Petrov, obaja sa ako vyšetrovatelia NKVD zúčastnili už stalinského teroru v ZSSR proti „vnútornému nepriateľovi“ pred vojnou. Makarov bol dokonca na pol roka postavený mimo služby za "používanie fyzického násilia voči väzňom“.

Ich úlohou v Československu bolo vybrať vhodných protagonistov a vyfabrikovať obžalobu pre ukážkový politický proces s buržoáznymi nacionalistami.

„Československí činitelia sa na nich dívali s takmer zbožnou úctou a ich rady, domnienky a názory prijímali, akoby im ich dával sám Stalin,“ približuje český historik Michal Macháček, autor prvej vedeckej biografie Husáka. „Sovietski odborníci kritizovali dovtedajšiu prácu Štátnej bezpečnosti za prílišnú mäkkosť.“

Mali rozviazané ruky, a tak menili štruktúru ŠtB podľa vzoru KGB, žiadali si drsnejších vyšetrovateľov a tých učili novým metódam fyzického i psychického týrania.

Napokon elitní vyšetrovatelia ŠtB Bohumil Doubek, Karel Košťál alebo Vladimír Kohoutek volali Lichačova a Makarova „našimi učiteľmi“.

Podľa predstáv Stalinových katanov mal skupinu slovenských buržoáznych nacionalistov viesť pôvodne Clementis. Zdal sa im vhodný, lebo v roku 1939 v parížskej emigrácii dokázateľne kritizoval pakt Ribbentrop – Molotov a cez vojnu pôsobil v londýnskom exile. Pri troche úsilia ho budú môcť obviniť aj zo špionáže…

Okrem Clementisa do buržoáznonaci­onalistickej skupiny zaradili aj Husáka – vtedy predsedu Zboru povereníkov, najvyššieho exekutívneho orgánu na Slovensku, a básnika Novomeského – povereníka informácií. Štátna bezpečnosť na pokyn sovietskych poradcov zbierala materiály o ďalších osobách z Rákosiho zoznamu.

Tibor Baláž, ktorý na Slovensku viedol útvar boja s vnútorným nepriateľom, neskôr vypovedal, ako ho Lichačov nútil dodávať mu informácie o vedúcich činiteľoch KSS. Baláž namietal, že tie, ktorými disponujú, sú neoverené a môže ísť o podvrhy. „Čo si myslíte, že mňa sem poslali, aby som s vami o tom diskutoval?“ nahneval sa Lichačov. "Mňa sem poslali preto, aby som vykrúcal krky. A radšej vykrútim stopäťdesiat iných krkov, ako by mi potom mali vykrútiť môj vlastný.“

Neskôr prišla reč aj na Viliama Širokého, predsedu KSS a podpredsedu vlády ČSR. Baláž sa nesmelo pýtal, či si môžu dovoliť „preklepnúť“ i jeho. „A čo? Kopneme do zadku aj toho!“ drzo odpovedal Lichačov.

Zabehneme trocha dopredu. Lichačovovi skutočne vykrútili krk jeho chlebodarcovia. Najprv ho v júli 1951 zatkli v Moskve a s ďalšími vyšetrovateľmi obvinili z fabrikovania obvinení. Nie však v prípadoch Rajka, Kostova či Clementisa, ale v kauze sovietskych lekárov židovského pôvodu, ktorí vraj chceli otráviť čelných predstaviteľov ZSSR.

V roku 1954, už po smrti Stalina, Lichačova popravili, Vojenský súd mu kládol za vinu fyzické a psychické mučenie lekárov. Jeden z nich, profesor Jakov Etinger, mučeniu podľahol po výsluchu vo väznici. Uvádza to súčasný ruský historik Gennadij Kostyrčenko.

Potrebovali väčšiu rybu
V marci 1950 po ďalších intervenciách Rákosiho u Stalina i Gottwalda vznikla v spolupráci vedenia ŠtB a sovietskych poradcov písomná správa o slovenských buržoáznych nacionalistoch. Prípravu tohto elaborátu stranícky riadil generálny tajomník ÚV KSČ Rudolf Slánský.

Treba poznamenať, že generálny tajomník vtedy ešte nebol lídrom strany, mal v jej vedení na starosti organizačné otázky. Patril však medzi najbližších spolupracovníkov Gottwalda. Pohon na slovenských nacionalistov sa preto nemohol začať bez vysloveného súhlasu predsedu KSČ a bez vedomia predsedu KSS, čiže Širokého.

Široký patril medzi iniciátorov pohonu na Clementisa i Husáka, lebo si uvedomoval, že sám sa môže stať terčom tohto prenasledovania. Napokon replika Lichačova v rozhovore s Balážom to potvrdzovala.

„Bola to aktivita sebazáchovy, vedená podľa zásady: aby nebol sám považovaný za nositeľa buržoázneho nacionalizmu, musí namiesto seba nastrčiť niekoho iného,“ uviedol v našom rozhovore pred 20 rokmi český historik Karel Kaplan.

„Nepriateľskej“ skupine Clementisa, Husáka a ďalších sa v správe kládlo okrem iného za vinu, že podporovali „osobitnú slovenskú cestu ku komunizmu“, že sa usilovali o rozšírenie právomocí slovenských národných orgánov, že mali v pláne federalizáciu Československa a potom odtrhnutie Slovenska, prípadne jeho pripojenie k Titovej balkánskej federácii. Na vtedajšie časy to boli veľmi vážne obvinenia, zločiny proti republike.

Sovietski experti priniesli do Prahy aj know how, technológiu na postupné vynútenie priznania obvinených, na „vykrúcanie ich krkov“, povedané Lichačovom. Začínalo sa to kritikou vytypovaných súdruhov a ich sebakritikou na zasadnutiach ústredného výboru. Nasledovalo odstavenie z vedúcich funkcií na menej významné. Súčasne prebiehala propagandistická kampaň proti nim v médiách. Onedlho prišlo zatknutie a vyšetrovanie z údajných zločinov.

Začiatkom roku 1951 takto pochodil ako prvý zo skupiny Clementis. Zatkli ho, keď bol na ulici na vychádzke so psom. To už nebol ministrom, ale úradníkom v štátnej banke.

V tom čase Moskva odvolala Lichačova s Makarovom z Prahy a poslala do „stovežatej“ ako hlavného poradcu 35-ročného plukovníka Vladimira Bojarského. Hoci bol pomerne mladý, mal už povesť "majstra vo vynucovaní priznaní“ a v príprave politických procesov. Ostrohy dôstojníka NKVD získal v boji s nacionalizmom v Severnom Osetsku.

Prečo Moskva menila poradcov? Stalinovi sa Clementis ani Husák nevideli ako dostatočne „veľké ryby“ pre prvý a najväčší proces s „vnútornými nepriateľmi“. Navyše po "zrade“ lídrov Izraela, ktorí sa čoraz viac orientovali na Spojené štáty, Stalin začal ťaženie proti svetovému sionizmu. Preto vedenie Ministerstva bezpečnosti ČSR (vyčlenili ho z ministerstva vnútra) spolu so sovietskymi poradcami vyfabrikovalo takzvané protištátne sprisahanecké centrum, v ktorom bolo až 11 obvinených židovského pôvodu. Zaradili sem aj Clementisa, hoci nebol Žid, ale pôsobil ako exminister v Prahe a cez vojnu žil v Londýne.

Aj na čelo skupiny však bolo treba postaviť židovského, a nie slovenského buržoázneho nacionalistu. Bojarského najväčšou chybou bolo – a čoskoro sa mu to vypomstilo, že navrhol brnianskeho tajomníka KSČ Otta Šlinga. Ten mal síce židovský pôvod, ale išlo iba o regionálneho politika. Bolo treba loviť v najbližšom Gottwaldovom okolí. Tak napokon chytili jeho pravú ruku – Slánskeho.

Červené myšky liezli po stenách
Pre Husáka si eštebáci prišli vo februári 1951. To už bol po nevyhnutnej kritike a sebakritike degradovaný, pracoval na roľníckom oddelení v ústrednom aparáte KSS. Zatýkali ho priamo tam, v kancelárii tajomníka Štefana Bašťovanského, ktorý si Husáka pozval "na kus reči“.

"Traja muži s namierenými revolvermi mi oznámili, že na rozkaz ministra bezpečnosti ma zatýkajú,“ spomínal po rokoch. "Na ruky mi dali putá, oči zaviazali a odvliekli ma neznámo kam.“

Najprv ho dopravili do ruzynskej väznice a hneď na druhý deň ho previezli do zámku Koloděje na východnom okraji Prahy. „Tam prežil najbrutálnejšie obdobie svojej väzenskej anabázy,“ konštatuje Husákov životopisec Macháček. „Prvé tri dni nesmel spať a musel nepretržite stáť. Nasledujúcich päť dní mohol síce spať, ale nepretržite ho budili.“

Neskôr vypovedal: „To mi tak vyčerpalo organizmus, že mi prestali fungovať zmysly, nohy som mal opuchnuté, omrznuté, upadal som do mdlôb. Vynechával mi zrak i sluch. Prvýkrát v živote som videl, ako vzory na koberci ožili, pohybovali sa, červené myšky liezli po stenách, nemohol som hýbať jazykom, ledva som vykoktal nejasné slovo.“

V stave úplnej fyzickej vyčerpanosti podľahol a priznal členstvo v „podvratnej organizácii Slovenskí nacionalisti“ a podpísal vopred pripravený protokol. Ale len čo sa trocha pozviechal, svoj podpis odvolal. Nasledovala séria násilností, ktoré vydržal znášať tridsať dní a opäť celkom vyčerpaný podpísal rozsiahle priznanie. Keď znova trocha zosilnel, nový protokol odmietol v auguste potvrdiť. A všetko sa opakovalo. Samotka, temnica, niekoľkohodinové nočné výsluchy.

Husákovo správanie muselo vytočiť už aj Bojarského a nariadil vyšetrovateľovi Doubkovi, aby pritvrdil. Ten bol až brutálny, použil pri výsluchu fyzické násilie a poranil Husáka na krku. Husák v novembri 1951 podpísal ešte jeden protokol a po zotavení ho odvolal.

Potom sa vyšetrovatelia nadlho prestali Husákovi venovať. Mali plné ruky práce so skupinou "protištátnych sprisahancov“. Pripravné konanie s nimi trvalo takmer celý rok. Riadil ho už nový hlavný sovietsky poradca plukovník Alexej Bezčastnov, ktorý medzitým vystriedal Bojarského.

Mimochodom, aký bol ďalší osud Bojarského? Ako zistila ruská investigatívna novinárka Jevgenija Aľbacová, v roku 1954 ho degradovali a poslali do výslužby. O dva roky neskôr ho vylúčili zo strany, ale za nezákonnosti v Severnom Osetsku v rokoch 1937–1939. Bojarskij sa potom dal na vedeckú kariéru v oblasti výskumu rudných nálezísk. Stal sa profesorom na jednej z moskovských vysokých škôl. Zomrel v kruhu rodiny ako 94-ročný.

"Som nevinný, budem sa brániť“
Bezčastnov a jeho pomocníci do výsluchov bezprostredne nezasahovali, radili však svojím československým kolegom – vyšetrovateľom – použiť násilie, lebo viacerí obvinení sa odmietali priznať.

Nakoniec však všetci priznali aj to, čo ani v najhoršom sne nespáchali. Niektorých presvedčilo ubezpečovanie vyšetrovateľov, že len takto pomôžu strane i sebe. V procese s protištátnym centrom to obžalovaným "pomohlo“ tak, že jedenásti z nich vrátane Clementisa skončili začiatkom decembra 1952 na šibenici.

Potom mal prísť na rad proces s Husákom a spol. Ostatní to vzdali už na začiatku vyšetrovania a stali sa z nich kajúcnici. Novomeský neskôr ľutoval, že tým pomohol potopiť priateľov, ale ako sa verejne vyznal – neznášal bolesť, tie muky boli nad jeho sily.

Husák to nevzdával a vzdoroval do poslednej chvíle. Na chvíľu síce podľahol mučiteľom, ale potom sa na nich sťažoval a vynútené priznania odvolával.

Ako to mohol vydržať? Podľa Kaplana to bol komunista fanatik a takí sa nevzdávali. Macháček upozorňuje, že Husák sa vo väzení dozvedel, ako skončil Clementis s jeho "priznaním“, a ešte viac sa zaťal.

Až do leta 1953 ho nepredviedli na jediný výsluch, ale mal nariadený najprísnejší väzenský režim. "Za 500 dní som bol iba raz na vychádzke na čerstvom vzduchu – na 10 minút,“ spomínal. Vážil iba 55 kg (pri výške 175 cm).

Potom Bezčastnov a Doubek zmenili taktiku. Poskytli Husákovi písomné protokoly s "priznaniami“ jeho spoluväzňov, neskôr zariadili aj osobné konfrontácie. Husákov postoj to nezmenilo.

Medzitým, pravda, Stalin aj Gottwald zomreli. A to zrejme rozhodlo. Keby žili, Husáka určite odsúdia na smrť, tak dostal "iba“ doživotie.

V noci z 20. na 21 apríla 1954 pred súdnym pojednávaním podnikli vyšetrovatelia posledný pokus. Vraj ak zmení svoje odmietavé stanovisko k obvineniam, zachráni si život. "Som nevinný a budem sa brániť,“ reagoval.

Obhajcov odmietol, rozhodol sa obhajovať sám. Keď ho predseda senátu vyzval, aby sa vyjadril k obžalobe, povedal, že jej porozumel, ale vinným sa necíti byť v žiadnom smere. "Lebo som sa nikdy ničoho nečestného nedopustil,“ dodal.

Odsedel si ešte šesť rokov, potom ho amnestovali. V roku 1963 sa dočkal rehabilitácie. A čo jeho katani? Bezčastov sa v septembri 1954 vrátil do Moskvy a začal kariéru v KGB ZSSR. Ako generálporučík to dotiahol v polovici 70. rokov až do kresla v kolégiu tejto tajnej služby.

A Doubek? Povýšili na plukovníka, ale v roku 1955 ho zatkli a o dva roky odsúdili na deväť rokov väzenia za nezákonnosti pri vyšetrovaní. Už o niekoľko mesiacov po procese ho však prepustili a potom až do smrti v roku 1975 pracoval v Čedoku.

„Drž nakrátko tú sviňu!“
Lístok s takouto inštrukciou poslal predseda Zboru povereníkov a člen užšieho vedenia KSS Rudolf Strechaj predsedovi senátu Najvyššieho súdu ČSR Jurajovi Uhrínovi. „Sviňou“ mal byť hlavný obžalovaný Gustáv Husák, ináč Strechajov predchodca vo vysokej funkcii.

Táto neuveriteľná príhoda sa skutočne odohrala v bratislavskom Justičnom paláci v Bratislave počas politického procesu s buržoáznymi nacionalistami. Konkrétne počas čítania rozsudkov 24. apríla 1954. „Proces bol neverejný, ale Strechaj a ďalšie slovenské špičky ho sledovali za plentou z balkóna,“ vysvetľoval nám vtedajšie pomery v súdnictve i politike historik Jan Pešek.

Mimochodom, Strechaj sa stal neskôr prototypom hlavného hrdinu v Mňačkovom románe Ako chutí moc. A spomínaný lístok našla rehabilitačná komisia o deväť rokov neskôr v pojednávacom spise, kam ho úmyselne alebo nechtiac zastrčil Uhrín.

Významnú úlohu v príprave procesu zohral najmä Viliam Široký, v tom čase už predseda československej vlády. Podľa niektorých historikov Široký dokonca nadiktoval obžalobu, keď si s ňou nevedel poradiť ani generálny prokurátor.

„Široký nevedel zabudnúť Husákovi a ďalším organizátorom Povstania, že ho koncom augusta 1944 nechali trčať v nitrianskej väznici, hoci bolo dohodnuté jeho oslobodenie,“ približoval nám svojho času generál Anton Rašla, bývalý povstalecký prokurátor. „Stále ich podozrieval, že to urobili naschvál a po vojne sa za to všetkým pomstil.“


Vladimír Jancura, Pravda

zdroj: 
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/706527-vazen-husak-svojich-mucitelov-vytocil-co-priznal-vzapati-odvolal/

foto: Husák ako väzeň vo februári 1951 
zdroj: M. Macháček: Gustáv Husák

Aktuality

Zobraziť všetky
20.05.2024

V Starij Ľubovni odbŷv s’a jubilejnŷj 15-ŷj Sejm Rusyňskoj obrodŷ na Sloveňsku

Na posadi predsedŷ bŷv potverdženŷj Martin Karaš. V Starij Ľubovni odbŷv s’a jubilejnŷj 15-ŷj Sejm Rusyňskoj obrodŷ na Sloveňsku V nediľu 19-ho maja 2024-ho roku zŷšly s’a v Starij Ľubovni delegatŷ i hosti na jubilejnim 15-im Sejmi Rusyňskoj…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
20.05.2024

„Jenom deset dní nepil, a ejhle! Umřel.“

K alkoholismu na Podkarpatské Rusi   V 19. století se začaly objevovat spolky propagující střídmost a abstinenci a došlo také k  lékařskému popsání následků popíjení alkoholu. Nepřekvapí, že mnohé oblasti a  společenské skupiny byly k těmto názo…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
19.05.2024

Vychvaľovaný aj kritizovaný Edvard Beneš

Aký bol politik, ktorý doplatil na krutosť dejín V máji pred 140 rokmi sa narodil druhý československý prezident Edvard Beneš. Čo v skutočnosti „napáchal“, čo ho k tomu viedlo a v čom mu jeho vášniví kritici krivdia? V českom Senáte sa bud…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
19.05.2024

Beneš sa Mussoliniho neobával. Pred 100 rokmi s ním vyjednal medzištátnu zmluvu

V polovici mája 1924 rokoval československý minister zahraničných vecí Edvard Beneš v Ríme s talianskym premiérom Benitom Mussolinim. Výsledkom rokovaní bola československo-talianska zmluva o srdečnej spolupráci. Československý minister zahrani…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
18.05.2024

Rozhovor. Veľa závisí aj od toho, v akej rodine človek vyrastá

Ocenený Marián Marko: Zbožňoval matematiku, páčilo sa mu povolanie rušňovodiča, je z neho herec Už takmer 25 rokov šéfuje jedinému rusínskemu divadlu na Slovensku so sídlom v Prešove. S úsmevom konštatuje, že hercom sa stal vlastne vďaka svoj…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.05.2024

Atentáty v našich dejinách  

O život išlo Masarykovi, Hlinkovi, Tisovi a ďalším Ani medzivojnová československá demokracia sa nevyhla atentátom či aspoň neúspešným pokusom. Po atentáte na Roberta Fica sa začali objavovať varovania, že prudká polarizácia slovenskej spolo…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


-Vasyľu i jake otnošiňa vy mate ku afryckym emigranťim?
-Joj, bars pozitivne, ja bym dokinca taku dovhonohu eksotiku i doma v obyscju pryvytav... Lemže moja Paraska ne je takoho dobroho serdcja, jak ja...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať