Poznáš Pieseň práce, súdruhu? Aká bola pop music pred novembrom 1989

Každý, kto sa chcel pred rokom 1989 živiť hudbou, musel absolvovať kvalifikačnú prehrávku alebo rekvalifikačný kurz ako konferenciér alebo diskdžokej. Po zaplatení poplatku 200 Kčs ste absolvovali potupné grilovanie pred komisiou, ktorú často viac ako váš talent zaujímalo, či poznáte generálneho tajomníka Komunistickej strany Mongolska.

Jan Malinda

Normalizácia dozrela tak nešťastne, že raz sa musel na kvalifikačnú hru dostaviť aj spevák a skladateľ Josef Fousek. V Semafore už vystupoval, ale stále viac-menej tajne, a tak mal v ten osudný deň trému. Manželka mu poradila, aby si zobral belaspon. Vzal si tri. A dva panáky rumu. Luděk Sobota mu poradil: „Pepiku, chcú, aby si vedel naspamäť Rudé právo.“ A on sa na to pozrel. Bolo to 7. júna 1985 v Obecnom dome. V sídle Pražského kultúrneho strediska (PKS) si Fouska predvolali pred 6-člennú komisiu, belaspony a rumy nezabrali, v ústach mal sucho.

„Čítali ste dennú tlač?“ bola prvá otázka. „Prvý raz som si prečítal Rudé právo,“ odfrkol si spevák a skladateľ. „Prvýkrát?“ Fousek začal koktať: „Nie po prvý raz. Čítal som ho viackrát.“ „A čo zaujímavé sa stalo?“ „Vystrelili na ten Bajkantur, no, vyletel do vesmíru - rúra s dvoma Rusmi v nej. „Rura,“ zamračil sa skúšajúci. „Možno raketa?“ „Áno, raketa,“ povzdychol si Fousek.

„A boli to Sovieti,“ dodal bradáč trochu vyčítavo. „Jeden z nich bol Rus,“ prikývol Fousek. „Čo sa stalo na Maninách?“ vypálil ďalší, okuliarnatý člen komisie. Fousek sa na chvíľu zamyslel. „Tam sa lepia brzdové obloženia na fiaty,“ vyhrkol radostne. Komisia sa odmlčala. „Bola tam aj robotnícka spartakiáda!“ poznamenal niekto. „Aj to mohlo byť, ale to muselo byť neskôr,“ vysvetlil Fousek. „Pred mesiacom mi robotníci lepili brzdové doštičky.“ Komisia sa naňho čudne pozrela. Na druhý deň zavolal riaditeľ PKS Richard Němec do Semaforu Miloslavovi Šimkovi a spýtal sa, či si Fousek robí z komise srandu, alebo je to magor. „To druhé,“ povedal Šimek, a tak Fousek mohol začať zarábať dve stovky za koncert.

Premenujte sa
Od likvidácie kapelových živnosti po februárovom prevrate v roku 1948 trvalo deväť rokov, kým si režim uvedomil, že by mal evidovať zmluvy, honoráre a úroveň hudobných telies. V populárnej hudbe sa objavovali nové tváre, a tak v roku 1957 Mestský dom osvety v Prahe zorganizoval prvé kvalifikačné predstavenia, aby  chaos uviedol do socialistického poriadku. Rovnako sa postupovalo vo všetkých krajoch.

Malo to tragikomické následky, na skúšky boli pozývaní sedemdesiatroční vedúci dychových orchestrov, ktorí museli spoznať Pieseň práce podľa notového zápisu a okrem učiva o harmónii museli preukázať vedomosti o „optimálnom rozmiestnení elektrických zosilňovacích zariadení presne podľa zákonov akustiky“, hoci skúšajúci úradníci často nerozoznali flautu od trúbky, v politickej časti trápili spevákov otázkami o tom, kto je ministrom kultúry v Albánsku.

Po augustovej invázii režim najprv normalizoval nepriateľov vo vlastných radoch, novinárov a filmárov, a až v poslednej vlne v roku 1972 vyšlo uznesenie vlády č. 212 s úlohou zvýšiť úroveň výkonov v oblasti populárnej zábavy. S odôvodnením: „Kríza našej populárnej hudby, charakterizovaná neuspokojivými výkonmi mnohých interpretov, mnohými zlými textami a nízkou programovou úrovňou, vyvrcholila v druhej polovici 60. rokov. Niektoré negatívne javy tohto obdobia pretrvávajú dodnes...“

Len PKS evidovala 3 054 interpretov, z ktorých 875 bolo v klasifikácii „slobodný umelec“. Pracujúci ľud toľko hudby nepotreboval, rozhodli normalizátori, a ak po nej túžil, predložíme mu ju v podobe, ktorá sa nám páči. Preškoľovanie Pragokoncertu aj regionálnych agentúr bolo rozsiahle. Zažil ich aj Tomáš Stabenov, frontman beatovej skupiny The Crash, ktorá sa koncom šesťdesiatych rokov presadila v Karlovarskom kraji. Chceli, aby sme sa premenovali, spievali české texty, dali sa ostrihať, mali stále zamestnanie a odstránili výzdobu z nášho klubu.“

So zmenou názvu kapely súhlasili tak, že ho počeštili a zrkadlovo obrátili: Crash - Šerk. „Išli sme do práce, ale strihanie sme odmietli a klub aj tak zavreli, takže kapela skončila.“ K vzkrieseniu The Crash došlo až o štyridsať rokov neskôr.

Aj ostravských rockerov zo skupiny Star nabádali, aby si zmenili názov, vraj by to lepšie znelo ako Starci. Z The Cardinals, ktorí spievali po anglicky, sa stali Kardináli. Odporúčali im doplniť kapelu o speváčku, a tak si vyhliadli Petru Černockú. „Boli ku mne zhovievavejší, asi preto, že každá speváčka bola vítaná, aby mal kto spievať pre vojenskú posádku,“ spomína Černocká. Dostala aj rady, čo má zlepšiť. „Riaditeľ PKS mi to vyčítal: Stále nosíte tie nohavice... Pozrite sa na Milušku Voborníkovú s jej krásnymi nohami, to je radosť!“

Dokonca aj Kardináli riešili problém oficiálnej neexistencie pozície manažéra. „Tak môj muž si myslel, že bude chodiť na skúšky ako muzikant, že sa niečo naučí a zahrá. Investoval a kúpil si bongo. Odborník by asi vedel povedať, že na ne nehral celkom zdatne, ale splnilo to svoj účel a bol zaradený do najnižšej triedy, takže mal nárok cestovať s nami a bývať v hoteli,“ povedala Petra Černocká. O tom, ako musel členov svojej kapely Faraon priviesť pred preškoľovaciu komisiu, píše Karel Šíp vo svojej knihe Zabávač. Gitaristu Pátka zmiatla záludná otázka, koľko krížikov má stupnica C dur (tipoval jeden, maximálne dva), a bubeníka Vávru zasa "zarezala" spevácka skúška, konkrétne požiadavka zaspievať "Ó hřebíčku záhradnický...".

„Preskúšania sa zúčastnil aj Honza John, ktorý zaspieval hit Šlapací kolo,“ píše Šíp. „Honza bol politicky celkom dobrý, okrem premiéra Štrougala stihol vymenovať dvoch či troch ministrov a komisia spokojne mrnčala, a tak mu na rozlúčku položili ľahkú otázku. Kto je primátorom Prahy? Honza skamenel. Pár dní pred skúškou si prečítal noviny, ale politika na regionálnej úrovni ho vôbec nezaujímala. Nemal teda ani potuchy, že primátor sa volá Zuska. Primátor? Honza sa ešte raz spýtal, či sa nepomýlil. Zapátral v pamäti a vyšiel mu jediný starosta, ktorého poznal: Primátor Dittrich. Nie, je to Zuska. No tak, hovorí Honza, ale musí byť nejaká nová, inak by som ju musel poznať. Potom išiel pracovať ako taxikár.“

Basgitarista kapely Františka Ringo Čecha nerozumel otázke o zvuku basovej gitary (o oktávu nižšie), a tak povedal: „To je tak: „Brum-brum...“ Sedemnásteho mája 1973 sa The Plastic People Of The Universe ocitli pred preškoľovacou komisiou PKS. V komisii sedel hudobný publicista Jiří Černý, ktorý si na priebeh spomínal v Reflexe: „Zahrali nám inštrumentálku od NF 811 a Mejla zaspieval svoju pomalú pieseň na text Jiřího Kolářa Růže a mrtví. Je to dosť zložité blues, náročné pre hráčov aj poslucháčov. Účinkujúci dohrali, vyšli za dvere a naša komisia sa rozhovorila.

Country spevák Ladislav Vodička, prezývaný Voda: Nebolo to nejaké falošné?
Greenhornský textár Jan Vyčítal: Nie, tak to má byť.
Voda: No, ja neviem, neviem.
Vyskočil: Mne sa páčilo, že ten spevák to tak nejako odhadzuje.

Gitaristovi Jiřímu Jirmalovi sa to, čo si pamätám, veľmi nepáčilo, ale bol zdržanlivý. Neskôr Petr Janda: Každopádne je fakt, že na iných vystúpeniach sa tu stále skôr rozprávalo, zatiaľ čo teraz sme všetci počúvali. Diskdžokej a funkcionár Jožka Zeman hovoril, že oni (asi nejakí zväzácki organizátori) by sa nemohli zaručiť za skupinu.

Čo na to všetko povedal riaditeľ PKS Ján Zvolský, predtým snáď vývozca šijacích strojov, sa ťažko reprodukuje. Hovoril dlho, nahlas a nahnevane. Zvlášť rád mal slovo morbídny. Pri inej príležitosti vyčítal morbídne texty aj Jaroslavovi Hutkovi. Nevedel, že Hutka spieva moravskú národnú. Keď Zvolský dovynadával, odišiel. Jediné, čo považujem za naozaj morbídne, bol proslov riaditeľa, Milivoja Uzelaca, slávneho dirigenta všelijakých orchestrov, ktorý po ňom kričal. Uzelac potom pokračoval vo vedení svojho a my s Jiřím Tichotom sme mu prikyvovali. Nakoniec naša komisia navrhla Plastikom druhý najvyšší možný kvalifikačný stupeň. Zvolský im ju nedal a už nás do tej komisie nikdy nepozval.“

Michal Prokop mal pri prehrávkach veľké šťastie. „Na požiadavku zaspievať a cappella ľudovú pieseň  som si vybral Vinš biely, pričom som nevedel, že to nie je ľudová pieseň, pretože ju napísal Fanoš Mikulecký, ale našťastie to nevedela ani komisia.“ V politickej časti sa ho pýtali, čo mu hovorí slovo Moncada. „Najskôr som sa celý uškrnul, ale potom som si spomenul na cestu na Kubu a povedal som, že to sú kasárne, na ktoré zaútočil Fidel Castro. Komisia spokojne prikývovala, ako som oslnil.“

V rokoch 1973 až 1974 museli džezoví hudobníci, hráči klasickej hudby a operní speváci tiež absolvovať potupnú rekvalifikáciu. Sólista Národného divadla Karel Berman vraj pri vstupe do skúšobne  zahľadol v komisii strýčka Jedličku, známeho imitátora zvieracích hlasov. Berman sa vraj vo dverách znechutene otočil a povedal: „Ja prasa neviem...“

Bol som v Moskve
František Ringo Čech vo svojej biografii Ringo opísal chémiu preškoľovacích komisií: „Paradoxom bolo, že nás skúšali konkurenti, a to ešte zakomplexovaní. To bol pravý boľševizmus: snaha robiť všetko tak, aby sa človek musel báť, aby nad ním vždy visela hrozba. Znížim ti kvalifikačnú úroveň, súdruh, ozývalo sa v podvedomí.

Najhorší boli ľudia, ktorí s tým žánrom nemali nič spoločné. Napríklad operetný spevák Soumar, ktorý vytrvalo do všetkého kecal a otravoval všetkých spevákov. Medzi nimi bol aj nejaká Čápová z PKS. Typické je, že bola sekretárkou a kecala do všetkého najviac. Ale vždy sa našli ľudia, ktorí boli ochotní pomáhať. Napríklad Víťa Hádl, ktorý sa ako predseda poroty hanbil a povedal: „Ringo, to je dobré. A pomohol mi aj trumpetista Nikola Janev, ktorý mi dával vopred otázky. Vždy sa našiel kamarát, ktorý sa hanbil, že skúša. Nakoniec sa všetci hanbili, lebo oni možno skúšali aj Vlacha.

Skvelý bol Hybš, ktorému zavolali z Pragokoncertu a povedali: Súdruh Hybš, v pondelok sú preškoľovacie skúšky. A Hybš im povedal: Áno - a koho budeme skúšať? A oni museli povedať: „Vás, súdruh Hybš.“ „Keď sa ma pýtali, čo som robil v auguste 1968, tak som len odvetil: Bol som v Moskve. A bolo po otázkach. Naozaj som bol v Moskve, na zájazde s Karlom Vlachom.“

Finančná odmena za vystúpenia podľa kvalifikačnej triedy bola v období normalizácie stanovená nasledovne: najnižšia prvá trieda bola 120 korún brutto, súborová dvojka 240 a sólo tri znamenalo až 600 korún za vystúpenie. Dochádzalo však aj ku kurióznym javom. Keď vznikol Blues Band Luboša Andršta a Petra Lipu, ukázalo sa, že pre Ondreja Konráda, ktorý hral na ústnej harmonike, nie je možné získať kvalifikačnú triedu. „Harmonika nie je nástroj,“ znel verdikt komisie, a tak Konrád, hlavný sólista kapely, musel dlho hrať ako čierna duša, za ktorú bol na súpiske gitarista Zdeněk Fišer, ktorý mu odovzdaval honorár.

Vít Sázavský dnes hovorí: „Náš Nerez bol pre papalášov celkom neškodný, naše texty ich až tak nedráždili a hudobne sme boli pre nich na dostatočnej úrovni. Keď sme však dobrovoľne podstúpili skúšky v snahe zvýšiť si kvalifikáciu, dali nám sólovú dvojku, čo by bolo fajn, ale riaditeľ PKS láskavo dodal, že v záujme zachovania nášho umeleckého rastu nám nedá plnú za štyri stovky za koncert, ale len za tristo. To nás dožralo.“ V osemdesiatych rokoch už bol kvalifikačný systém dobre zabehnutý a časopis Melodie bilancoval: „Medzi interpretmi sú jednotlivci, ktorí nevedia, kto bol Ivan Olbracht, nevedia nič povedať o Márii Pujmanovej a nemajú potuchy o tvorbe Václava Řezáča.“

Michael Kocáb spomína, že jeho situácia bola vysoko komfortná, ako vyštudovaný organista prevyšoval požiadavky komisie. „Dokonca v eštébáckych materiáloch o nás písali, že si myslíme, že keď hráme virtuózne, môžeme si dovoľovať všetko. A pokiaľ išlo o politické otázky, nebol problém. Vždy som bol homo politicus, a preto dramaturg Chlíbec, ktorý nad nami držal ochrannú ruku, zasiahol a presvedčil previerkovú komisiu: „Kocába sa na politiku ani nepýtajte, nemá to zmysel.“

Bez krížika na krku
Bára Basiková urobila svoje prvé kvalifikačné skúšky, keď pracovala ako sekretárka - hospodárka v ľudovej škole umenia. Spomína si na istú nervozitu. „Skúsenejší nás zásobovali informáciami, ale aj tak to musel každý zvládnuť po svojom. Ja som neriskovala a dávala som si pozor na svoj vzhľad. Z krku som si zložila krížik a obliekla som sa takpovediac ako dáma.“

Ivan Hlas spomína na svojich kolegov oblečených na chodbe. „Jeden hudobník omdlel od nervového vypätia.“ On aj skupina Nahlas mali šťastie na komisiu. „Bolo tam viac slušných ľudí. Jeden profesor z konzervatória si ma zobral bokom, aby ma individuálne vyskúšal. Predtým som sedem rokov chodil na klasickú gitaru, ale dlho som necvičil, takže po dohraní bolo chvíľu ticho a profesor povedal: Ktorý mizera Vás učil hrať na gitare? Povedal som, že Mirek. Mirek Mizera.“

Hlas dopadol s kapelou mizerne, dostali najnižšiu známku, ktorú až časom vylepšili na dvojku, z čoho sa už dalo žiť. „Veselší bol môj kamarát Petr Kalandra z Marsyas, ktorého komisia nemala rada od prvého pohľadu. Jedna súdružka sa ironicky opýtala: Vy asi nesledujete angažovanú tlač? A Petr: Ale áno, sledujem! Súdružka obrátila svoju pozornosť na Petra a čakala, že zaperli čítaním Tvorby alebo Tribúny, ale on celkom vážne povedal, že odoberá časopis Pes, priateľ človeka.“

Anabázu absolvoval pesničkár Jan Burian, ktorý sa v roku 1976 prešiel kvalifikáciu PKS, ale o tri roky neskôr o ňu prišiel, potom ju na devätnásť dní získal v Stredočeskej agentúre, aby dostal spolu s Jiřím Dědečkom zákaz až do roku 1983, keď si ich dramaturg PKS pozval na bizarnú predkvalifikáciu. „Povedal, že pomohol Mišíkovi a ďalším a že mu máme dôverovať. Tak sme mu dôverovali. Pozval nás na predstavenie do klubu v Řeznické, kde sme pre neho a dve dámy, asi sekretárky, odohrali hodinové predstavenie. On sedel, mlčal a robil si poznámky. Potom pokrútil hlavou a pozval nás na ďalší týždeň do kaviarne. Povedal, že treba vyriešiť problémy, že pod jeho dohľadom urobíme ešte niekoľko takýchto predstavení a potom nás pozve na oficiálne kvalifikačné skúšky. Potom sa ešte Jiřího Dědečka opýtal, či má jeho text Nerostou houby považovať za konjunkturálny.“

Nakoniec z toho nič nebolo, dramaturg sa im už neozval, ale Jiří Dědeček mu ešte stihol povedať: „Viete, pán doktor, my dobre vieme, že PKS tu nebude, a my tu ešte budeme.“ Jan Burian si potom našiel prácu v Stredočeskej agentúre a stal sa definitívnym profesionálom.

Aleš Brichta sa s Arakainom presadil  mimo Prahy. „Prišli si nás bez ohlásenia vypočuť na koncert a na prehrávkach sa riešili len politické otázky, z ktorých najťažšia bola, ako sa volá minister kultúry," spomína. „Zakázali nám však hrať pieseň Propadák, tak som sa nahneval a účelovo som ju prihlásil do okresného kola Festivalu politickej piesne, kde zvíťazila. Keď nám jedna súdružka blahoželala, spomenul som, že Propadák nesmieme hrať. Bola prekvapená: A ktorý idiot vám ju zakázal hrať? Odpovedal som: No predsa vy, súdružko. Ona rýchlo zmenila tému a zrazu sa chcela rozprávať o počasí."

Ak mal kandidát šťastie, mohol stretnúť aj vyslovene priateľských skúšajúcich, ktorí mu chceli pomôcť. Karel Vágner, kapelník a producent, si na jednu takúto príhodu spomína: Istý mladík dostal otázku, akú operu napísal Mozart pre Prahu. Mladý muž si z nervozity nevedel spomenúť a milý člen komisie mu radil: Aby som Vám pomohol, hovorilo sa to chlapíkom, ktorí sa viac zaujímali o dievčatá... A mladík sa zamyslel a povedal: „Kurevník" !

Jan Malinda, autor

zdroj: 
https://www.idnes.cz/kultura/hudba/komunismus-normalizace-komise-cistky-hudba-rekvalifikace.A241113_083729_domaci_ceve

foto: 
Bára Basiková prešla počas 4 rokov až do nejvyššej III. triedy
súkromný archiv Báry Basikovej