Pred 18 rokmi kodifikovali rusínsky jazyk na Slovensku

Bola to zdanlivo obyčajná informácia, ktorá sa objavila v slovenských médiách uprostred januára 1995. Správa o tom, že v Bratislave sa v jednom kongresovom centre konala netradičná slávnosť, kodifikácia rusínskeho jazyka. Udalosť mala dátum 27. január 1995, pričom stručné spravodajstvo o nej priniesli denníky SME a Pravda.

Efekt snehovej gule
Poznáte to – občas sa vám niečo zadrie do pamäti a pripomína sa so železnou pravidelnosťou. Trúfnem si povedať, že toho 27. januára by na spomínanej kodifikácii nikto z prítomných nedokázal predvídať, aká budúcnosť čaká na rusínsky jazyk a na Rusínov. Ani z pohľadu dneška netvrdím, že by bola jednoznačne žiarivá a prajná. A aké to malo vlastne pokračovanie? Už v nasledujúcom sčítaní ľudu v roku 2001 sa Rusíni tak „prebudili“, že ich počet stúpol o 40 percent a v ďalšom sčítaní v roku 2011 dokonca o 96 percent (oproti roku 1991).

Vždy, keď ku mne každodenný život privanie tieto štatistiky, v pamäti si pripomeniem aj kodifikáciu z roku 1995. Jej neprajníci vyťahovali najmä argumenty o tom, že Rusíni sú len vetva ukrajinského národa a že kodifikovaný jazyk nemôže vzniknúť z nárečia. Narastajúci počet ľudí hlásiacich sa k určitej, hoci aj „malej“, národnosti je však proces, ktorý argumentuje sám za seba. Takže rozhodnutiu Rusínov pokladať sa za osobitný národ im štát, ani úrady, ani neprajníci v tom čase nemohli zabrániť.

Tiene minulosti
Vráťme sa však k tomu, čo vlastne predchádzalo tejto kodifikácii, a teda aj roku 1995. K tomu, aby sa vôbec vykročilo smerom k uzákoneniu nového jazyka, prispeli v novodobých dejinách najmä dva impulzy: „nežná revolúcia“ v roku 1989 a zmeny v niekoľkých dôležitých článkoch vo vtedajšej Ústave ČSFR. Po tom, ako v priebehu roka 1990 vzniklo na východnom Slovensku najvýznamnejšie občianske združenie Rusínov Rusínska obroda, zakrátko štát akceptoval aj jednu z jej základných požiadaviek. Šlo o to uskutočniť zmenu v ústavnom zákone o postavení rusínskej národnosti v ČSFR tak, aby sa z oficiálneho pomenovania ´ukrajinská (rusínska) menšina ´vybralo slovo ´rusínska´ zo zátvoriek a uvádzalo sa samo ako ´rusínska menšina´, ďalej aby sa uznali Rusíni za národnosť a taktiež aby sa zrovnoprávnil rusínsky jazyk s ostatnými jazykmi.

Po vzniku Slovenska sa aj do Ústavy SR dostal článok, hovoriaci o tom, že každý má právo slobodne sa rozhodovať o svojej národnosti, a ďalšie ustanovenia, ktoré hovoria, že národnostným menšinám sa zaručuje rozvoj vlastnej kultúry, právo na vzdelanie v materinskom jazyku aj jeho používanie v úradnom styku, právo rozširovať a prijímať informácie vo svojom jazyku, ako aj zakladať a udržiavať svoje vzdelávacie a kultúrne inštitúcie.

Prvé signály
Okrem týchto zmien sa však na východe Slovenska rozhýbali aj ďalšie, menej viditeľné, no rovnako prevratné procesy. Od roku 1991 sa už objavujú prvé podnety na spracovanie gramatiky moderného rusínskeho jazyka. Ako hovorí líder vtedajšej kodifikácie, vysokoškolský učiteľ ruského jazyka Juraj Paňko, v máji v roku 1991 zorganizovali učitelia ukrajinského jazyka v Prešove jazykový seminár, kam pozvali aj jeho. Paňko už v tom čase pracoval nad spisovným rusínskym jazykom, na čo ho osobne oslovil vtedajší predseda Rusínskej obrody Vasiľ Turok. Keď však Paňko prišiel na spomínaný seminár ukrajinistov a zmienil sa o pláne s rusínčinou, reakcia bola jednoznačná. Paňko si spomína: „Bolo mi povedané, že z dialektu sa vytvoriť spisovný jazyk nedá. Odpovedal som, že z každého dialektu sa dá vytvoriť, treba však na ňom pracovať.“ Spolu s Paňkom robil v tom čase nad normami rusínčiny aj stredoškolský učiteľ ruštiny Štefan Bunganič a veľký diel práce odviedol aj ďalší významný „otec“ kodifikácie, vysokoškolský učiteľ ruštiny Vasiľ Jabur.

Základné minimum spisovnej reči
Spisovná rusínčina sa na území Slovenska vytvorila z dvoch územne najrozsiahlejších dialektov: východozemplínskeho a západozemplínskeho. Využil sa tak živý hovorový jazyk ľudí z dedín, kde sa udržala najčistejšia podoba nárečia pôvodných rusínskych obyvateľov žijúcich na Slovensku dlhé storočia. Tím ľudí okolo Paňka a Jabura spracoval a v priebehu dvoch rokov vydal základné minimum nevyhnutné na to, aby sa jazyk vôbec mohol kodifikovať. Boli to predovšetkým knihy upravujúce normy nového spisovného jazyka, slovníky a prvé učebnice. Do januára 1995 tak boli vydané: Pravidlá rusínskeho pravopisu, Ortografický slovník rusínskeho jazyka, ďalej rusínsky šlabikár, čítanka a učebnica histórie Rusínov na Slovensku. Po kodifikácii začali vychádzať po rusínsky aj básne, poviedky, romány, náboženská literatúra a spisovná rusínčina vstúpila aj do mediálnej, divadelnej a úradnej sféry.

Táňa Rundesová

Viac na: http://cemerica.rusyn.sk/

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitosti SR rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedné OZ Združenie inteligencie Rusínov Slovenska.