Prešov je tretie najväčšie mesto, napriek tomu o ňom skoro nepočuť.

Prečo je to tak a kto sú ľudia, ktorí to chcú zmeniť?

V čom spočíva prekliatie centra Šariša a kto sú tí exoti, ktorí sa s tým nechcú zmieriť?

Prešov je tretie najväčšie mesto, napriek tomu o ňom skoro nepočuť. Prečo je to tak a kto sú ľudia, ktorí to chcú zmeniť?

spýtajte sa Bratislavčana na Prešov a je veľká šanca, že mu ako prvé napadne niečo z nasledujúcej trojice – cestný obchvat, rivalita s Košicami a futbal. A potom sa na tieto témy spýtajte Prešovčana a dostanete tristný obraz o dnešnom stave metropoly Šariša: S dopravou je to v Prešove stále tragické, ekonomická rivalita s Košicami je už dávno témou minulosti a najstarší futbalový klub na Slovensku Tatran Prešov nebude od budúcej sezóny hrať ani v najvyššej súťaži, ani na svojom vlastnom štadióne. Ten obraz je o to šokujúcejší, keď si v prestávke po každej čiarke uvedomíte, že je stále reč o treťom najväčšom slovenskom meste.

Lenže okrem tejto zaspatej tváre Prešova existuje aj druhá. Ešte stále roztrieštená v rôznych iniciatívach, ale s tým sa vraj treba v Prešove zmieriť. Lebo, ako často opakuje zakladateľ platformy Východné pobrežie Mišo Hudák, fakt, že v Prešove je v porovnaní s Košicami oveľa viac samostatných podnikateľov, ženie Prešovčanov k samostatnému prístupu k svetu. Žiadne veľké továrne, veľké kultúrne iniciatívy ani priestory. Iba niekoľko ostrovov, ktoré aj samostatne vyvrátia depresívny motív o zabudnutom meste. O to viac, keď sa konečne nájde niekto, kto ich, aspoň na papieri, spojí do jedného celku. To potom Prešov vyzerá ako moderné mesto a budúce útočisko všetkých hipsterov, pre ktorých sú už aj Košice príliš masové a obyčajné.

ajaševéra
Ten spomínaný celok sa volá Ta Take Mesto a má podtitul „sprievodcu paralelnou kultúrou Prešova”. Je to čerstvá publikácia, po ktorej prečítaní sa Prešov ukazuje ako prekvapivo živé mesto, ktoré má presne tú správnu veľkosť na to, aby dokázalo trefne pomenovať svojho ducha. A na trefné pomenovania mali Prešovčania vždy talent. Hneď v úvode autori označujú ako hymnu prešovskej nátury pieseň, „ktorú hádam ešte nikto nikdy nespieval triezvy, ale opilecké falošné intonácie dokonale akcentujú jej tragikomický obsah”. Autori mali na mysli ľudovú pesničku A od Prešova a vyzdvihujú najmä jej refrén: „ajaševera, ajaševera ňevracim”, ktorého časť dali vytlačiť aj na tričká. „Áno – ajaševéra – šarišsko-hinduistická nihilistická mantra alebo šarišsko-japonské duševné harakiri: kecšeňeda – tašeňeda.” Tak nejako vyzerá podľa autorov knihy Kristíny Šebejovej a Slava Capeka ten východniarsky nihilizmus, ktorý sa v Prešove odráža v recesistickom humore.

Bola to práve grafická dizajnérka Šebejová, ktorá začala ešte pred troma rokmi vydávať prešovské alternatívne noviny Ta Take Town. Postupne sa jej hlásilo čoraz viac Prešovčanov, ktorí chceli o meste písať – a niektorí z nich dnes pravidelne prispievajú aj do .týždňa, do rubriky .hlas východu. Aj keď náklad prešovských novín vykúpi skromná komunita približne dvesto ľudí, je to presne tá cieľovka, ktorá robí mesto originálnym.

Dramatička Michaela Zakuťanská, spoluzakladateľka Prešovského národného divadla.
Vyvrcholením novín je práve kniha Ta Take Mesto, ktorá v rozhovoroch s pätnástimi Prešovčanmi potvrdzuje, že aj napriek malej mierke má mesto zaujímavé osobnosti. A to z rôznych sfér – od riaditeľky komunitného centra pre ženy v núdzi až po umelca Miša Kačmára, ktorý organizuje tie najlepšie recesistické akcie, ktorými je Prešov známy. Napríklad aj udalosť nazvanú „dobývanie obchodných centier”, počas ktorej sa skupina ľudí v turistickom oblečení a s plnými ruksakmi jedla snažila vyštverať až na samotný vrchol nákupného centra. (Namiesto výhľadu ich na konci čakal zvyčajne esbéeskár.)

Typickou charakteristikou Prešova je podľa Slava Capeka fakt, že ide o rozdelené mesto – a to ešte výraznejšie, než ostatné slovenské obce. „Stretáva sa tu vyššia vrstva stelesnená v univerzite a silnej klubovej scéne a zároveň nízka. To je mestský folk, symbolizovaný prízvukom a kadenciou reči, ktorou sa inšpirujú aj Chiki Liki Tu-a či Heľenine oči,” opisuje Capek. Môžu za to podľa neho aj „traja krajčíri z východu” – Špak, Biľak, Parada – komunistickí funkcionári, ktorí presadili v Prešove výstavbu veľkých fabrík. Do mesta sa tak nárazovo prisťahovali tisíce ľudí z vidieka a počet obyvateľov sa zdvojnásobil. Capek opisuje, ako spomínaný nízky folk učaroval režisérovi Štefanovi Uherovi, ktorý keď prvýkrát nazrel do kultovej prešovskej krčmy Šlintak, svojho kamaráta sa spýtal: „Prečo sa tí ľudia sústavne vadia?” Odpoveď bola jednoduchá: „Oni sa nevadia, oni takto normálne komunikujú.”

good Place to Die
Keďže je Prešov tretie najväčšie slovenské mesto, mal by mať prirodzene väčšiu skupinu aktívnych osobností. Dramatička Michaela Zakuťanská sa však provokatívne pýta, koľko ľudí má v tomto meste iba nahlásený trvalý pobyt, a koľkí z nich žijú a tvoria kdesi ďalej na západe. Keď sa pozrie na fotku svojej stredoškolskej triedy, iba tretina spolužiakov zostala žiť na východe. Tento problém, v Prešove možno ešte o čosi vypuklejší než v blízkych Košiciach, priznáva aj primátorka mesta Andrea Turčanová. „Problémom sú stále odchádzajúci mladí ľudia. Aj keď... musím povedať, že aj táto situácia sa už mení,” snaží sa byť optimistická prešovská primátorka.

„To potom Prešov vyzerá ako budúce útočisko všetkých hipsterov.“
Pre Michaelu Zakuťanskú však bola téma odchodu verzus návratu do rodného mesta dlho aj vnútornou dilemou. „Rozhodovala som sa medzi tým, či zostanem po škole v Bratislave a na prežitie budem písať seriály alebo robiť v reklamnej agentúre. A len popri tom tvoriť to, čo naozaj chcem. Rozhodla som sa pre Prešov, kde mám slobodu a žijem z tvorby,” vysvetľuje mladá scenáristka, ktorá má práve za sebou premiéru novej divadelnej hry Cesta hrdinov.

Zakuťanská vzala slobodu v tvorbe doslovne. Spolu s Júliou Rázusovou založili v roku 2013 vlastné nezávislé divadlo so skratkou PND, čo síce znamená Prešovské národné divadlo, ale mnohým táto skratka pripomína aj anglické heslo Punk's Not Dead. V celkom prvej hre divadla Single radicals sa rozoberali témy, ktoré v tom čase riešila ich generácia – návrat mladého človeka po vysokej škole do malého mesta, kde je nezadanosť komplikovanejšia, či už preto, že sa všetci poznajú, alebo nechcú ustúpiť zo svojich nárokov na vlastnú predstavu o živote. V neskoršej hre s názvom Good Place to Die sa postavy posúvajú ďalej a skúmajú svoje profesijné naplnenie v malomestskom prostredí. A to prostredníctvom učiteľa na ZUŠ, ktorý je zároveň aj bývalou seriálovou hviezdou a skúša s deťmi nacvičiť Čechovovho Platonova. Dramatička Zakuťanská vysvetľuje, že rada necháva svoje postavy zacykliť sa. A to nielen tie malomestské – v tretej hre Deň, keď zomrel Gott šťastný koniec nečaká ani ostrieľanú cestovateľku, ktorá sa vrátila domov z Thajska.

Vladimír Moško s partnerkou stojí za Centrom súčasnej kultúry Wave.
Zakuťanská pripomína, že hry nie sú len o Prešove, dobrý ohlas mali aj v iných malých mestách v Poľsku či v Maďarsku, ktoré majú podobný vzťah centrum verzus periféria, ako Prešov a Bratislava. A rovnako globálne má prehovárať aj pripravovaný muzikál Jahodové polia, ktorého reálie však môžu pôsobiť o čosi lokálnejšie. Mal by sa odohrávať v kráľovskom meste Eperješ (Prešov po maďarsky) s obrovskými jahodovými poliami, na ktoré prichádzajú pracovať imigranti zo Západu. „Príde aj John Wish z Anglicka zarobiť si na prvú gitaru, lebo chce hrať v kapele z Východu,” opisuje so smiechom Zakuťanská originálny námet.

Nezávislé divadlo získalo aj ocenenia – Cenu Stana Radiča ako Objav roka na festivale Kremnické Gagy v roku 2014 a v rovnakom roku aj nomináciu na Objav roka v súťaži Dosky. Zakuťanská sa však teší najmä z toho, že Prešovčania radi chodia do divadla a predstavenia majú vypredané. Preto neľutuje, že sa vrátila: „Fakt je výhodné sa vrátiť, najmä ekonomicky. Tu sú náklady dva- až trikrát menšie. Ušetrené peniaze potom môžem investovať do lístkov na vlak a za týždeň si v Bratislave prebehnúť všetky divadelné akcie, ktoré ma zaujímajú,” hovorí s dávkou typicky prešovskej irónie v hlase. „Ale nie je to len ekonomické rozhodnutie. Pre mňa je to aj o vytváraní rovnováhy medzi východom a západom Slovenska.”

najprv treba dačo robiť
O kultúre v Prešove vie málokto viac, ako Vladimír Moško, jeden z dvojice spolumajiteľov Centra súčasnej kultúry Wave. Podniku, ktorý začínal čisto alternatívne, ako priestor pre koncerty elektronickej hudby. Ako však komunita okolo Wavu dospievala, menil sa postupne aj jej vkus. A tak je dnes, po vyše štrnástich rokoch, Wave útočiskom koncertov všetkých možných žánrov, ale čím ďalej aj rôznych workshopov, výstav či divadiel. Ozajstné kultúrne centrum s multižánrovou náplňou, ktoré však tiež zápasí s problémom, o ktorom hovoria všetci opýtaní. S postojom „tých tam hore“, ktorí nemajú problém nezávislým centrám žiadajúcim o pomoc mesta odkázať, že „najprv treba dačo robiť, až potom naťahovať ruky.”

A tak, asi aj na znak hrdosti, ruky k mestu už takmer nenaťahujú. Vyžiť sa dá z prostriedkov z Fondu na podporu umenia, no hlavne z komunity Prešovčanov, ktorí do Wavu prídu, aj keď sa tu práve nič výnimočné nedeje. To je pre každého majiteľa podniku sen, no zároveň aj tiché riziko – po čase sa tváre aj myšlienky začnú opakovať a z progresívneho klubu sa môže stať nudná inštitúcia. Moško si to uvedomuje a v boji proti hroziacej konvencii nachádza spojenca tam, kde by ho ešte pred niekoľkými rokmi nikto nehľadal – v Košiciach.

„Medzi východoslovenskými metropolami sa vytvorili partnerstvá.“
„To, čo sa okolo futbalu kazilo, sa okolo kultúry začalo zlepšovať. Teraz už nie sú žabomyšie vojny. Ešte okolo roku 2002 boli Košice silno diskofilným mestom. Potom sa však veci začali meniť a ukázalo sa, že Európske hlavné mesto kultúry bol dobrý projekt. Nenaplnili sa obavy, že keď dáte cez ľudom koncerty zadarmo, potom si za ne nebudú platiť. Naopak, vznikli nové centrá, galérie, ktoré dobré fungujú. Priučili sa PR, technike a vďaka rezidentským pobytom sa celá kultúrna sféra sprofesionalizovala,” tvrdí Moško. A tak nielenže je pre Prešovčanov jednoduchšie dotiahnuť do Wavu kapelu, ktorú si predtým obzreli v Košiciach, ale medzi východoslovenskými metropolami sa vytvorilo aj niekoľko výrazných partnerstiev. To najvýraznejšie pred ôsmimi rokmi.

Volalo sa POKE a išlo o spoločný prešovsko-košický festival. „Počas kandidatúry na EHMK sme začali spolupracovať s košickou Tabačkou a dopracovali sa k myšlienke o spoločnom festivale,“ spomína Moško. Každý klub z Prešova si našiel v Košiciach svoju dvojičku a s ňou sa predstavil aj na POKE. Unikátnom festivale v historickom areáli starej tehelne v obci Drienovská Nová Ves na polceste medzi oboma mestami. „Posledný rok tu bol Peter Hook z Joy Division a došla taká zostava, že to tu na východe ešte nebolo. Zainteresovaných bolo asi sedemsto ľudí. Možno preto si potom už nemal kto kúpiť lístky,“ smeje sa Moško a priznáva, že aj to mohol byť jeden z dôvodov, prečo si POKE dal v roku 2013 pauzu. Neskôr sa pol roka rekonštruoval Wave, ešte dlhšie aj košická Tabačka a festival na svoje tri ročníky nenadviazal. Hoci myšlienka oživenia festivalu visí vo vzduchu stále, obe strany čakajú na pokojnejšie časy, keď tú mašinériu roztočia znova. To bude jasné znamenie, že s kultúrou v Prešove je to oveľa lepšie, než sa zdiaľky môže zdať.

hlavne pokoj
Takmer polovicu knihy Ta Take Mesto tvorí časť venovaná architektúre. A aj z tej prvej, rozhovorovej, vyčnieva rozhovor s miestnym architektom – Iraklim Eristavim. Rodák z gruzínskeho Tbilisi, ktorého dedo prebehol zo sovietskej do slovenskej armády, pri Dukle bol ťažko zranený a v nemocnici sa zoznámil so svojou budúcou ženou. Príbeh ako z filmu, ktorý to do filmu aj dotiahol – Eristaviho deda si vo filme Prerušená pieseň z roku 1960 zahral Július Pántik. Rodina sa neskôr viackrát sťahovala medzi Gruzínskom a Prešovom, sám Irakli Eristavi sa narodil v Gruzínsku, no vyrástol v Prešove. Študoval aj v Bratislave, žil v Londýne, Rotterdame či Berlíne, no už dávnejšie sa rozhodol usídliť v Prešove. „Nejaké ambície byť v Bratislave už dávno vyprchali. Snažíme sa sústrediť na to, čo tu máme,“ priznáva zmierene.

Prešovčan s gruzínskym pôvodom Irakli Eristavi je výraznou osobnosťou slovenskej architektúry.
Nebolo to tak vždy. Eristavi priznáva, že v jeho ateliéri zerozero viackrát zvažovali sťahovanie do väčšieho mesta či spoluprácou s väčším developerom. „Nikdy však nedošlo k nejakému súzvuku. Oni chcú od nás stále niečo, čo my robiť nechceme a nefunguje to,“ hovorí. Do Bratislavy mu však pred niekoľkými rokmi odišla dlhoročná dvojička – architekt Martin Jančok, s ktorým spolupracoval už od študentských čias. Z Jančoka je dnes v hlavnom meste čosi ako architektonická superstar a laureát niekoľkých architektonických cien. Eristavi, naopak, zostáva v Prešove a nevie si to vynachváliť. „Máme tu pokoj. Nie je tu nejaký veľký tlak zarábať, a preto máme čas premýšľať,“ tvrdí Eristavi a aj na otázku, či je Prešov architektonicky vôbec zaujímavý, odpovedá po krátkom premýšľaní kladne. Napriek tomu bez problémov formuluje oblasti, v ktorých mesto zaostáva najviac.

Hlavnou je podľa Eristaviho chýbajúca vízia mesta. Aké chce byť, čo ho odlišuje a malo by odlišovať od miest v okolí. A tu sa dá podľa neho vychádzať aj z vecí, ktoré sú všeobecne prijímané ako negatíva. „Ešte pred vojnou tu naozaj bola cítiť rivalita Prešov verzus Košice. To sa zmenilo, v Košiciach vznikli VSŽ, prišlo k veľkému prílevu obyvateľstva a Košice sa začali Prešovu razantne vzďaľovať. Lenže ono to môže byť aj dobre, lebo sa vďaka tomu vytvorila istá odlišnosť a na tej by sme sa mali definovať,“ rozpracúva svoj koncept Prešova Eristavi. Mesto má podľa neho potenciál prezentovať sa ako pokojné univerzitné mestečko, z ktorého je každým smerom blízko do lesa a ponúka tak pomalšiu alternatívu čoraz rýchlejším Košiciam. Svoje srdcové mesto sa týmto smerom snaží posúvať aj vlastnými silami – veď väčšina prác jeho štúdia nejako súvisí s Prešovom alebo blízkym okolím. Len keby sa vo veľkom pridali aj tí zodpovední, s ktorými nie a nie pohnúť. „Posledné roky máme napríklad novú hlavnú architektku mesta, ktorá prezentovala, že by chcela kultivovať inštitút verejnej architektonickej súťaže. Nič také sa však neudialo.

„Mesto má potenciál prezentovať sa ako tiché univerzitné mesto.“
Pred rokom a pol bola súťaž na futbalový štadión Tatrana Prešov. No bola tak zle pripravená – nevyhovujúce podmienky, nešťastné lehoty či náhrady – že sme sa na nej vôbec nezúčastnili,“ posťažuje sa. Podobná situácia nastala pri rekonštrukcii kultového prešovského kina Scala, Prešovčanmi obľúbenej funkcionalistickej budovy. V kontexte toho, že Prešov je pravdepodobne jediné krajské mesto, ktoré nemá vlastné kino, začalo mesto budovu rekonštruovať. No v kritizovanej architektonickej súťaži, ktorá vybrala najlacnejší, a nie najkvalitnejší návrh. Je preto otázne, budova akej kvality bude v centre mesta stáť. Pritom len o zopár desiatok metrov ďalej, na Hlavnej ulici, už podľa miestnych nastala architektonická katastrofa. Súkromný investor zbúral budovu starého Tesca a Prešovčania kritizujú, že namiesto nej pribudne iba obyčajná „krabicová architektúra”. V Prešove sú však tí, ktorí sa zaujímajú o dobré verejné priestranstvo, stále len v menšine. Ani architekt Eristavi si nemyslí, že sa to v dohľadnom čase zmení. Z Prešova však aj tak nikam neodchádza, o zmenu sa bude snažiť ďalej. Teda odchádza – o pár dní letí do Tbilisi, aby na ten boj načerpal nové sily.

ako by to mohlo byť lepšie
Je až zarážajúce, ako sa všetci opýtaní zhodnú na tom, čo považujú za kľúčový problém svojho mesta. Za najväčšiu prekážku, ktorá bráni tomu, aby bolo o alternatívnej kultúre tretieho najväčšieho mesta Slovenska počuť aspoň tak, ako je to v prípade Banskej Bystrice či Žiliny. Je to vlažná spolupráca s vedením mesta, ktoré existenciu podobného typu kultúry úspešne ignoruje. S úradníkmi na odbore kultúry je podľa oslovených ťažká komunikácia. Na mail s informáciou, že práve vydali knihu o Prešove, nedostali Kristína Šebejová a Slavo Capek od mesta žiadnu odpoveď. Niektorí vidia problém aj v tom, že vedenie je príliš konzervatívne a radšej podporí koncert Michala Davida než málo známu kapelu vo Wave. Možno najlepšie tento stav ilustruje trápenie prešovských grafitti writerov, ktorých v Prešove stále nikto nevníma inak ako vandalov. Dôležitú stenu v meste stratili po tom, čo sa na ňu mestská poslankyňa Janette Langová rozhodla maľovať gýčové historické fotografie Prešova.

Primátorka Prešova Andrea Turčanová však tvrdí, že hlavnou devízou mesta je podľa nej práve kultúra. „Prešov má veľa talentovaných a šikovných ľudí. Iste, mnohí budú oponovať, že je to všade. Všimnime si však pomer kultúry, aj amatérskej, ktorá funguje v Prešove, koľkí umelci tvoria podstatnú časť súčasnej populárnej kultúry už mimo Prešova. Ale aj doma, máme kvalitné divadlo, dokonca nie jedno, nádherné kultúrne stánky, profesionálne i amatérske súbory. Sme skutočne kultúrnym mestom,” odpovedá Turčanová mailom na našu otázku. Na otázku, na ktoré podujatia je primátorka za posledné roky hrdá, spomína národné stretnutie kresťanskej mládeže P18, ktoré je predzvesťou Svetových dní mládeže v Paname. Potom aj Dni mesta či cyklopodujatie Tour de Prešov.

Akým smerom by sa malo mesto podľa primátorky uberať? „Prešov disponuje vynikajúcimi školami, preto sme stále študentské mesto a bola by som rada, ak by sa mesto vyprofilovalo ako dobré miesto pre život,” hovorí. V tom sa zhodne asi s každým Prešovčanom. Cesty, ako sa k takému stavu dopracovať, však budú asi dosť odlišné.

.denisa Gdovinová .filip Olšovský 

Zdroj:
https://www.tyzden.sk/temy/49145/presov-alebo-kecseneda-ta/

Foto
autort BORIS NÉMETH
Kristína Šebejová a Slavo Capek, autori sprievodcu paralelnou kultúrou Prešova s názvom Ta Take Mesto.