Problém východnej hranice Slovenska na prelome rokov 1938/1939 

05.04.2024

V kontexte autonómie Podkarpatskej Rusi a rozbitia Č-SR 
 
Okolnosti vyhlásenia Slovenského štátu 14. marca 1939, anexia Karpatskej Ukrajiny Maďarskom a následný ozbrojený konflikt medzi honvédmi a vznikajúcou slovenskou ozbrojenou mocou v marci 1939 patria medzi pomerne dobre prebádané problémové okruhy. Platí to tak o slovenskej, ako aj maďarskej a čiastočne aj o českej a nemeckej historiografii. Z tohto dôvodu je pre bádateľa, najmä profesionálneho, nachádzať nové dezideráta čoraz náročnejšie. Napriek množstvu odbornej literatúry a publicistických článkov vyprodukovanému k téme zostávajú viaceré otázky stále nezodpovedané, resp. v úzadí, mimo zorného poľa historikov. Medzi ne patrí čiastočne aj problém opätovného otvorenia otázky administratívnej/krajinskej hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v záverečnom období existencie medzivojnovej československej štátnosti od októbra 1938 do marca 1939. Otvorenie tejto otázky bolo logickým dôsledkom sledu udalostí spochybňujúcich výsledky prvej svetovej vojny. Jej význam dokonca rástol v priamej úmere jednak s mocenskými ambíciami Maďarska či Poľska, a jednak s agóniou druho-republikového Česko-Slovenska. Nová geopolitická situácia a črtajúce sa zmeny usporiadania hraníc v strednej Európe aktivizovali aj politicky roztrieštenú a názorovo nestálu politickú reprezentáciu tunajšieho, prevažne rusínskeho obyvateľstva. Je zrejmé, že všetky zmeny sa museli diať za tichého súhlasu nacionálno-socialistického Nemecka, ktoré si postupne s drobnými výhradami osvojovalo argumentáciu maďarskej diplomacie. 

Genézu vzniku a vytýčenia krajinskej hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou /1 podrobne spracoval slovenský historik Peter Švorc. /2  Z jeho výskumu vyplýva, že zdanlivo nenápadná hranica, ktorá bola v podstate od začiatku vnímaná ako vnútroštátna administratívna hranica, vzbudzovala vášne a pozornosť už na parížskej mierovej konferencii.  Okrem známych obštrukcií, ktoré spôsobili, že definitívne určenie a uznanie hraníc  Československa mohlo prísť až v roku 1920 trianonskou zmluvou, v otázke budúcej  krajinskej hranice panovala zjavná nedôvera a nejednotnosť najmä vnútri samotnej  československej politickej reprezentácie, medzi slovenskými a rusínskymi predstaviteľmi.  Slovenská strana sa obávala promaďarskej orientácie veľkej časti gréckokatolíckych kňazov,  ktorí mali výrazný vplyv medzi chudobným a jednoduchým rusínskym obyvateľstvom na východnom Slovensku. Tŕňom v oku jej boli tiež rusínske politické skupiny orientované na boľševické Rusko alebo Ukrajinu. Predstavitelia Rusínov žiadali posunúť hranicu čo najviac na západ, v najodvážnejších koncepciách dokonca až po rieku Poprad. Za všetkými požiadavkami boli predovšetkým skryté záujmy maďarskej zahraničnej politiky ale tiež opodstatnená obava, že Rusíni ostanú v novom štáte v tieni Slovákov. Svoju rolu zohrala i konfesionálna otázka. /3 V rokoch 1920 – 1938 sa podarilo spory udržať pod kontrolou a dohodnutá krajinská hranica nepredstavovala vážny problém. Politickú scénu oveľa viac zamestnávali diskusie o slovenskej autonómii, príp. problém v ústave zakotvenej, no nerealizovanej autonómie Podkarpatskej Rusi. Na Podkarpatskej Rusi sa popri celoštátnych stranách a stranách menšín (maďarskej, nemeckej, židovskej) vyprofilovali aj zoskupenia reprezentujúce mieste obyvateľstvo a jeho skutočné či domnelé záujmy. Tieto strany boli značne heterogénne nielen z pohľadu svojich politických východísk, ale tiež z pohľadu svojej kultúrnej orientácie, v rámci ktorej súperili tri tradičné smery – rusínsky, ukrajinský a ruský. 

Najvplyvnejšou podkarpatoruskou stranou bol Autonómny poľnohospodársky (roľnícky) zväz, orientovaný autonomisticky a súčasne promaďarsky, pod vedením Andreja Bródyho. V roku 1935 vznikla v Mukačeve Ruská nacionálno-autonómna strana. Jej vodcom sa stal polonofil Štefan Fencik, ktorého od roku 1938 dala Varšava k dispozícii maďarským záujmom. Práve spolupráca Bródyho a Fencika predstavovala významný nárast ohrozenia relatívnej stability Podkarpatskej Rusi a súčasne výrazné zvýšenie pravdepodobnosti úspechu pre maďarskú politiku. Vlastné ciele v rámci situácie na Podkarpatskej Rusi sledovala skupina okolo Augustína Vološina združená v Kresťansko-ľudovej strane, ktorá sa ideovo radila k proukrajinskému smeru a zahraničnopoliticky sa orientovala na Nemecko. Všetky uvedené strany usilovali o spojenie Rusínov až po rieku Poprad a mali svojich stúpencov i v prostredí rusínskej menšiny na východnom Slovensku. /5  Okrem týchto politických strán do diania okolo autonómie Podkarpatskej Rusi vstupovali vo väčšej či menšej miere, ale vždy badateľne i ďalšie subjekty. Spomenúť je potrebné amerických Rusínov reprezentovaných v polovici 30. rokov Alexejom Gerovským, inak vnukom známeho rusínskeho buditeľa Adolfa Dobrianskeho, a tiež podkarpatoruskú frakciu agrárnej strany vedenú poslancami Pavlom Kossejom a Petrom Židovským a senátorom Edmundom Bačinským. Výraznou osobnosťou proukrajinského smeru bol pôvodne priekopník sociálnej demokracie na Podkarpatskej Rusi Julian (Július) Révay. /6 
 
Na území Slovenska žilo rusínske obyvateľstvo od stredoveku, no po ustanovení krajinskej hranice sa stalo politickou menšinou, ktorej predstavitelia mali vlastné ambície. Preto pre nich boli sklamaním výsledky mimoriadneho sčítania z roku 1919, podľa ktorého žilo na území Slovenska len 81 332 Rusínov (2,78 %). /7  Rusínska menšina na Slovensku v medzivojnovom období nezaložila vlastnú politickú stranu, nemala ani jednotné vedenie. Jej politika bola značne ovplyvnená prvo-republikovým partajníctvom, nevyhranenou predstavou o vlastnej národnej identite, komplikovaným vzťahom národnej a konfesionálnej identity i sociálnymi faktormi. Navyše sa záujmy rusínskych politických reprezentantov z Podkarpatskej Rusi stabilne stotožňovali so záujmami menšiny žijúcej na Slovensku, čo nezodpovedalo realite. Typickým príkladom je práve otázka autonómie, ktorá bola pre Podkarpatskú Rus či Slovensko kľúčová, avšak v prostredí rusínskej menšiny na Slovensku vzbudzovala obavy. Posilnenie slovenského národa mohlo totiž znamenať ohrozenie menšinových práv. Oveľa pálčivejším problémom ako zmena krajinskej hranice bolo, aby sa  vôbec jednoduchý ľud k rusínskej menšine hlásil. Vlastný politický program rusínskej menšiny na Slovensku bol fakticky formulovaný až v máji 1938Ľ aj to pod vplyvom delegácie amerických Rusínov. Tvorilo ho 25-bodové memorandum adresované prezidentovi Benešovi. /8  Rok 1938 v plnej nahote ukázal, že v podstate všetky sporné momenty ohľadom krajinskej hranice pretrvali a jej životnosť nebola dlhšia ako životnosť ostatných hraníc  vytvorených po prvej svetovej vojne v stredoeurópskom geopolitickom priestore.  Sklamanie z nenaplnenej autonómie garantovanou Saint-germainskou mierovou zmluvou  a z provizória vládnuceho na administratívnej hranici medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou vytvárali vhodné podmienky pre šírenie nespokojnosti v rusínskych/ukrajinských politických kruhoch, a tým aj živnú pôdu pre maďarskú revizionistickú politiku. /9
 
Tá sa začala aktivizovať koncom 20. rokov a v polovici 30. rokov sa už systematicky zapájala do nemeckých plánov územnej dezintegrácie Československa, sledujúc opätovný návrat  Slovenska a Podkarpatskej Rusi pod svätoštefanskú korunu. V tomto smere jej nahrával aj  postoj Prahy, ktorá problematiku západnej hranice Podkarpatskej Rusi považovala za príliš  vzdialenú, komplikovanú a neprehľadnú. Rovnako ani Bratislava jej nepripisovala nejaký  zásadnejší význam, najmä ak výsledky sčítaní ľudu na spornom území severovýchodného  Slovenska, Zemplína a Šariša hovorili v prospech Slovákov. /10 

Pod vplyvom zhoršujúceho sa medzinárodného postavenia ČSR a nárastu  vnútropolitického napätia z dôvodu odsúvania národnostných problémov od polovice 30. rokov minulého storočia si pražská vláda nemohla už viac dovoliť úplne ignorovať rusínske  požiadavky spojené s praktickou realizáciou prisľúbenej samosprávy. Tie boli samozrejme  neoddeliteľne spojené s posunutím hranice smerom na západ na úkor Slovenska. /11  Nešlo len o politikov z Užhorodu, ale k nim sa pridávali aj aktivisti zo severovýchodu Slovenska,  nárokujúc si na „pripojenie ruského obyvateľstva bývalých žúp Zemplín, Abauj, Šariš a Spiš k Podkarpatskej Rusi“. /12  Otázku hranice sa rusínski predstavitelia koaličných strán pokúšali  vpašovať aj na rokovania o autonómii Podkarpatskej Rusi s československou vládou na  prelome rokov 1936/1937, no vtedajší ministerský predseda, Slovák Milan Hodža, túto  možnosť kategoricky zavrhol ako „nezodpovedné rečnenie o hraniciach“. /13 Hodža sám v tom čase usiloval o uskutočnenie svojej idei regionalizmu, ktorú považoval za prijateľnú „mäkkú“ alternatívu autonomistických programov. V otázke Podkarpatskej Rusi sa mu nakoniec podarilo presadiť kompromisné vládne stanovisko v podobe zákona č. 172/1937 Zb. z. a n., ktorým bolo dočasne upravené postavenie guvernéra Podkarpatskej Rusi. Nebezpečný rozmer nadobudol problém od toho momentu, keď sa ho snažili zapriahnuť do svojich plánov susedné štáty – konkrétne Maďarsko a Poľsko. Ideu spoločných hraníc obnovili Gyula Gömbös a Józef Piłsudsky počas stretnutia na jeseň 1934. Varšava následne v marci 1936 inštruovala Š. Fencika, aby žiadal zrušenie generálneho štatútu Podkarpatskej Rusi z novembra 1919 (určoval jej štátoprávne postavenie a hranicu so Slovenskom), a zároveň vytvorenie zmiešanej slovensko-rusínskej komisie za účelom definitívneho usporiadania „sporného“ pomedzia. /14  Fencik sa aj v ďalších rokoch pridržiaval naoktrojovanej línie a na jar 1938 (v tom čase už v maďarských službách) začal postulovať ešte nástojčivejšie myšlienku revízie hranice. /15  Bolo to presne v intenciách budapeštianskych vládnych miest, ktoré od konca mája do konca septembra 1938 viedli tajné rokovania so zástupcami Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) o autonómnom statuse Slovenska v prípade rozbitia republiky a následného pripojenia k svätoštefanskej korune. V maďarských kalkuláciách sa pritom počítalo s pokiaľ možno najrozsiahlejším posunutím hranice Podkarpatskej Rusi na západ so zámerom čo najviac oklieštiť do úvahy prichádzajúce  samosprávne slovenské územie. /16

Realizáciu plánov Budapešti mala priblížiť Mníchovská dohoda so svojím doplňujúcim vyhlásením o riešení problémov maďarskej a poľskej menšiny v Československu v lehote troch mesiacov. Imrédyho kabinet sa pokúšal zo vzniknutej situácie vyťažiť maximum. Ešte pred začatím rokovaní v Komárne si vytýčil za hlavné ciele okamžité odstúpenie južných  oblastí Slovenska a Podkarpatskej Rusi, obývaných maďarským obyvateľstvom, a zabratie zostávajúceho teritória Podkarpatskej Rusi spolu s územím východného Slovenska s rusínsky hovoriacim obyvateľstvom. /17  Pravda, v takejto podobe bol posledne uvedený cieľ len sotva uskutočniteľný. Preto ho pred československými zástupcami zastrel do všeobecnej požiadavky práva na samourčenia, resp. vykonania plebiscitu na ostatnom území Slovenska a Podkarpatskej Rusi. /18  Delegácia vedená predsedom autonómnej vlády v Bratislave ju kategoricky odmietla. Nielenže išlo o výrazne premrštené územné nároky, ale hlavne boli nad rámec Mníchovskej dohody. Na dosiahnutie zámeru získať Podkarpatskú Rus a východné Slovensko Maďarsko podľa všetkého nasadilo aj novovymenovanú autonómnu vládu v Užhorode. Jej premiér Andrej Bródy, platený agent Budapešti, a splnomocnený minister pre rokovanie o slovensko-rusínskej hranici Š. Fencik (ústredná vláda ho touto funkciou poverila na svojom zasadnutí 11. októbra 1938) /19 mali byť dostatočnou zárukou na to, aby zverenú úlohu zvládli k plnej spokojnosti maďarských vládnych miest. Už prvé Bródyho oficiálne vystúpenie po dohode s Prahou 9. októbra 1938, v ktorom sa okrem iného nezabudol zmieniť o revízii hranice so Slovenskom, /20  dávalo tušiť, ktorým smerom sa budú uberať aktivity jeho kabinetu. Oporou pri agitácii za pripojenie problematických oblastí k Podkarpatskej Rusi mu mali byť z veľkej časti zhungarizované gréckokatolícke duchovenstvo a učiteľstvo. Hlavný propagandisticko-agitačný nápor smeroval na východnom Slovensku do okresov Medzilaborce, Stropkov a Snina. Išlo o regióny s najvyššou koncentráciou rusínskeho obyvateľstva /21 a ležiace bezprostredne na slovensko-podkarpatskoruskom pomedzí. Bokom nezostávali ani ďalšie okresy s podielom rusínskeho živlu ako Bardejov, Stará Ľubovňa, Sabinov či Giraltovce. Už krátko po vyhlásení autonómie prichádzali z Užhorodu na severovýchodné Slovensko rôzni aktivisti s cieľom zapojiť do kampane za pripojenie tunajšiu gréckokatolícku inteligenciu. /22  Zvýšený pohyb bolo možné sledovať už na prelome prvej a druhej októbrovej dekády 1938 na nápadnom náraste počtu odoslaných telegramov z rusínskych obcí členom užhorodskej autonómnej vlády, žiadajúc v nich začlenenie pod správu Podkarpatskej Rusi. /23 Keď vzápätí zaplavili Zemplín a Šariš letáky, v ktorých boli oba kraje vydávané za rusínske, a rozbehla sa podpisová akcia za ich pripojenie k Podkarpatskej Rusi, /24 nemal bratislavský kabinet iného východiska, ako rozhodne zasiahnuť. 

K eliminácii rusínskeho hnutia nútili slovenské úrady komárňanské rokovania. Neoblomný maďarský postoj počas nich dával tušiť, aký nebezpečný potenciál skrýva v sebe požiadavka Užhorodu na úpravu hraníc. Prostriedkom nátlaku na (česko)slovenskú delegáciu v Komárne bola porada Š. Fencika s vedením gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove o posunutí hranice Podkarpatskej Rusi na západ až po rieku Poprad, ktorá sa konala 12. októbra 1938, t.j. paralelne s komárňanskými rokovaniami. /25  Je príznačné, že porada sa nekonala v niektorom z centier na Podkarpatskej Rusi, ale v slovenskom meste, ktoré bolo síce deklarované ako centrum rusínskej menšiny a jej aktivít na Slovensku, no reálne také postavenie nikdy nemalo. Zohrávalo však významnú úlohu v maďarských záujmoch. Prítomnosť Fencikových agitátorov okrem toho vyvolávala nervozitu v radoch miestneho obyvateľstva s možnosťou vzniku zrážok s lokálnymi zložkami štátnej administratívy. Z tohto dôvodu sa Tisova vláda snažila upokojiť situáciu vyhlásením, že „otázka úpravy hraníc medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou sa bude prejednávať po skončení vyjednávania v Komárne“, /26  no jej zámer sa minul účinkom. Demonštrácie neutíchali a nepodarilo sa ani obmedziť pohyb Š. Fencika po stropkovskom a medzilaboreckom okrese. Nezostávalo jej teda nič iné, len trvať na zákaze zhromažďovania, platnom od polovice septembra 1938, keď sa Sudetonemecká strana pokúsila v pohraničných oblastiach západných a severných Čiech vyvolať povstanie. 

Napriek prísnym opatreniam miestne úrady nedokázali zabrániť ani nepovolenému zhromaždeniu v Medzilaborciach (14. októbra), /27 ani incidentu pri Vyšnom Svidníku (16. októbra 1938). Tu sa zmanipulovaný, približne dvojtisícový dav z okolitých obcí, vykrikujúci protičeské a protislovenské heslá a domáhajúci sa okamžitého pripojenia k Podkarpatskej Rusi, dostal do potýčky s četníctvom. ďalšiu eskaláciu napätia zastavil až príchod Š.Fencika, /28 čo užhorodská autonómna vláda nenechala bez povšimnutia. Túto okolnosť sa usilovala celkom prirodzene využiť na vytĺkanie politického kapitálu v Bratislave, Prahe, resp. v Mníchove. Tisov kabinet Fencikov návrh na vytvorenie slovenskej komisie pre posudzovanie spornej hranice ignoroval, /29 Generál Syrový na jej sťažnosti vôbec nereagoval /30  a ríšsky minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop na rokovaniach s Jozefom Tisom, Ferdinandom Ďurčanským a Edmundom Bačinským konštatáciu posledného menovaného o vládnucom provizóriu na slovensko-podkarpatskoruskej hranici vzal len sucho, bez akéhokoľvek komentára, na vedomie. /31 

Na trúfalosť rusínskych politikov zviditeľniť problém ustálenia hranice v zahraničnopolitickom kontexte odpovedala Bratislava ďalšími vnútropolitickými sankciami. Vydala príkaz k potieraniu agitácie smerujúcej proti územnej integrite Slovenskej krajiny, zakázala zhromaždenia žiadajúce pripojenie východného Slovenska k Podkarpatskej Rusi a najmä ďalší Fencikov pobyt v problematických okresoch. Na dodržiavanie verejného pokoja malo dohliadať četníctvo a v prípade porušenia prijatých krokov prikročiť k energickým zásahom. Represie neobišli ani gréckokatolícke duchovenstvo: exponenti myšlienky „anšlusu“ spomedzi jeho radov mali pykať pozastavením vyplácania kongruy. /32  Skutočný dosah opatrení bol však otázny, keďže k utlmeniu propagandy prispel v prvom rade pád prvej užhorodskej vlády. Dňa 26. októbra 1938 bol jej predseda A. Bródy (na zasadnutí ústrednej  vlády deň predtým podmieňoval svoj súhlas s arbitrážou medzi Maďarskom a ČSR práve úpravou hranice; v opačnom prípade podporoval Maďarmi navrhovaný plebiscit) /33 internovaný pre spoluprácu s Budapešťou a vo funkcii nahradený A. Vološinom. Š. Fencik, podozrivý zo špionáže v prospech Poľska, zvolil pre istotu útek do Maďarska. /34 

Slovenská strana vedomá si závažnosti situácie rozohrávala popri rôznych vnútorných opatreniach aj falošnú hru v zahraničí. Predstavitelia ľudovej strany pred Poliakmi viackrát deklarovali svoj „désintéressement“ v otázke Podkarpatskej Rusi a jej odstúpenie Maćarsku. Pravda, pritom nezabúdali zdôrazňovať, ako napr. Karol Sidor počas návštevy vo Varšave 19. – 21. októbra 1938, svoj zásadný nesúhlas s posunutím hranice smerom na západ. /35 To im ale zároveň nebránilo vedome zavádzať užhorodskú autonómnu vládu vyhlásením, že „již nyní uznává v zásadě nárok Podkarpatské Rusi na rusínske etnografické území z východního Slovenska dle zásad práva sebeurčení“. /36  Toho sa v skutočnosti nemienila držať. 
 
Rozhodcovský výrok ministrov zahraničia štátov Osi 2. novembra 1938 spôsobil autonómnej Slovenskej krajine a Podkarpatskej Rusi obrovské komplikácie. Rozsiahle územné straty ohrozovali v samotnej podstate ich vitalitu a oba samosprávne celky boli plne zamestnané úvahami nad tým, akým spôsobom zabezpečiť a udržať elementárny chod krajiny. Napriek tomu slovensko-rusínsky antagonizmus pretrvával na´dalej. Nie síce v takej konfrontačnej rovine, no latentné napätie bolo stále prítomné. V permanencii ostávala Ruská národná rada zvolená na prešovskej porade 12. októbra 1938. Jej členovia, prevažne gréckokatolícki duchovní, /37 rozpútali pomerne masívnu kampaň. Produkovali rôzne výzvy, protesty a požiadavky. V nasledujúcich týždňoch sa im podarilo stretnúť s vtedajším predsedom autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi A. Vološinom (november 1938), šéfom Úradu propagandy Alexandrom Machom (december 1938) i predsedom slovenskej autonómnej vlády Jozefom Tisom (december 1938). /38
 
Hoci na Podkarpatskej Rusi (od decembra 1938 Karpatskej Ukrajine) došlo k preskupeniu mocenských pomerov a vlády sa chopil ukrajinský smer, myšlienky revízie západnej hranici sa ani ten nechcel vzdať. /39  Za týchto okolností Tisov kabinet, vidiac v nich pokus Chustu o kompenzáciu územných strát na úkor Slovenska /40 postupne začal prechádzať do protiofenzívy. Prejavilo sa to v dvoch rovinách: na jednej strane sa usiloval presvedčiť Prahu o nutnosti odstúpenia neživotaschopnej Karpatskej Ukrajiny Maďarsku ako nevyhnutného predpokladu zlepšenia česko-slovenských vzťahov s Poľskom a na druhej sa prehĺbila jeho nedôvera v rusínske obyvateľstvo Slovenskej krajiny. Kým v prvom prípade neuspel pre výhrady českých vrcholných vládnych predstaviteľov, /41 v otázke forsírovania politiky voči domácim Rusínom mal prakticky ničím neviazané ruky. Navyše Tisov prísľub zo 6. októbra, týkajúci sa zabezpečenia menšinových práv Rusínov, /42 mal čisto deklaratórny charakter, bez akýchkoľvek záväzkov. 

Hnutie za pripojenie východného Slovenska k Podkarpatskej Rusi v októbri 1938 v zásade predurčilo negatívny pomer bratislavskej vlády k Rusínom na Slovensku. Nič na tom nezmenila istá dávka oportunizmu v postoji vodcovskej rusínskej inteligencie, prejavujúca sa nápadným zdôrazňovaním lojality k Slovenskej krajine a principiálnym odmietaním ukrajinského smeru vládnuceho v Chuste. /43  Vzájomná nedôvera sa prehĺbila už krátko po vyhlásení slovenskej autonómie, keď predstavitelia menšiny pochopili, že napriek deklarovanej lojalite slovenská vláda nebude obhajovať záujmy Rusínov. /44 Rezervovaný postoj menšiny k novej štátoprávnej situácii potvrdili výsledky hlasovania vo voľbách do Snemu Slovenskej krajiny (uskutočnili sa 18. decembra 1938) v okresoch s výrazným podielom rusínskeho obyvateľstva /45  a sťažnosti proti priebehu, resp. výsledkom narýchlo uskutočneného sčítania ľudu v posledný deň roku 1938 (podľa neho žilo na Slovensku 79 590 Rusínov, naproti tomu 216 215 veriacich gréckokatolíckeho vyznania) /46  len zvyšovali jej podozrievavosť. Nie náhodou označil jeden z nemeckých pozorovateľov „spor s Ukrajincami“ (die Auseinandersetzung mit Ukrainern) za „najpálčivejší problém“ (die brennendste Frage) slovenskej vlády na východnom Slovensku. /47 
 
Jeho vcelku výstižnú charakteristiku situácie potvrdzovali správy z prelomu rokov 1938/1939 o neutíchajúcom nároku Chustu na toto územie. Premiér Augustín Vološin Tisovmu kabinetu ostentatívne odkazoval, že ak sa s ním nedohodne, poženie spor na medzinárodné fórum. /48  Vyhrážky, pravda, nemali vecný základ; Nemecko, s ktorého podporou A. Vološin počítal, totiž postupne opúšťalo koncepciu vytvorenia Veľkej Ukrajiny a strácalo tým zároveň aj záujem o Karpatskú Ukrajinu. /49  V Bratislave to však slovenskí politici nedokázali vyhodnotiť v tomto kontexte /50  a zákonite vnímali nový rozruch okolo revízie východnej hranice s obavami. /51  Neboli vôbec neopodstatnené, pretože s eventuálnou anexiou Karpatskej Ukrajiny Maďarskom sa črtala reálna hrozba straty ďalšieho územia. Najmä ak Budapešť prijala za svoj argument rusínskych straníckych vodcov o provizórnosti vytýčenia administratívnej hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou, resp. Karpatskou Ukrajinou. V tom čase už nešlo ž len o staršie a znova otvorené spory o krajinskú/administratívnu hranicu. S jej revíziou by bolo ťažké rátať v prípade zachovanie Československa. Po Mníchove a Viedenskej arbitráži sa však republika otriasala v základoch. Z pohľadu Maďarska nastala paradoxná situácia. Na jednej strane prišlo po odvolaní Bródyho z funkcie, odchode Fencika a po rozhodnutí rusínskej menšiny zotrvať v rámci autonómneho Slovenska o svoje pozície, no na druhej strane oslabenie Československa dodávalo maďarským revizionistickým záujmom istú nádej. Preto scenár počítajúci s variantom maďarskej okupácie Karpatskej Ukrajiny, bol neustále prítomný, nakoľko budapeštianske vládne kruhy nepovažovali ustanovenia Viedenskej arbitráže týkajúce sa najvýchodnejšej časti Č-SR za záväzné. V plnej nahote sa to ukázalo v druhej polovici novembra: až zásah oboch rozhodcovských mocností prostredníctvom ostrých protestných nót (v hre bola najmä strata prestíže Nemecka ako garanta etnického princípu riešenia bilaterálnych sporov) zabránil vojenskému vpádu Maďarov na Karpatskú Ukrajinu. /52  Budapešť si z tohto nezdaru rýchlo vzala poučenie uvedomujúc si, že svoje úsilie môže korunovať úspechom len v úzkej súčinnosti s nacistami, podriadením sa ich réžii. Vhodný okamih sa priblížil keď v Berlíne začiatkom marca 1939 začali dozrievať plány likvidácie dožívajúceho Česko-Slovenska. Signál k akcii prišiel v neskorých večerných hodinách 12., resp. ráno 13. marca. /53 Neznamenal len súhlas s okupáciou, ale aj skoncovanie s politikou forsírovania práva na samourčenie v podobe, ako bola definovaná Mníchovskou dohodou a Viedenskou arbitrážou. 

Obsadenie Karpatskej Ukrajiny otváralo Maďarsku cestu aspoň k čiastočnej korektúre už bývalej krajinskej hranice so Slovenskom. Hoci vyhlásenie samostatnosti Slovenskej krajiny pod nemeckým patronátom 14. marca 1939 vyvolalo v Budapešti nepríjemný šok, /54  maďarská diplomacia začala podnikať v hlavnom meste tretej ríše kroky, sledujúce posun hranice smerom na západ. Viedli ju k tomu strategické dôvody, vplývajúce zo zabezpečenia spoločnej maďarsko-poľskej hranice. Išlo predovšetkým o železničnú trať pozdĺž rieky Uh smerujúcu do Poľska a pôvodne sa nevylučovala ani alternatíva rozsiahlejšieho prieniku do slovenského vnútrozemia. Rýchle uznanie Slovenského štátu na týchto kalkuláciách nič nemenilo. No rozhodujúcim faktorom sa napokon stal postoj Nemecka. 

Berlín počas záverečnej fázy procesu násilného rozpadu Česko-Slovenska rozohral neprehľadnú spleť diplomaticko-spravodajských ťahov. Kým na jednej strane prevzal „ochranu“ nad novým štátnym útvarom s prísľubom garancie jeho teritoriálnej integrity, na druhej strane neváhal ponúkať Slovensko ako objekt barterového obchodu s Maďarskom a Poľskom. Umožňovalo mu to nielen maskovať svoje skutočné ciele, ale aj zasievať neistotu medzi ostatných účastníkov ním režírovanej hry. Dvojtvárnosť nemeckej zahraničnej politiky so všetkými negatívnymi dôsledkami sa prejavila tiež v otázke posunutia východnej hranice Slovenska. 

Nemecko reagovalo spočiatku na porušovanie hranice maďarskými honvédmi pomerne podráždene a Maďarsko muselo dementovať správy, hovoriace o prípravách vojenského vpádu na územie Slovenska. Pravdepodobne z tohto dôvodu sa v Budapešti rozhodli sústrediť, prirodzene, nazerajúc na problém vlastnou optikou, na malú korektúru niekdajšej slovensko-karpatsko-ukrajinskej krajinskej hranice. A hlavným tromfom sa mal stať argument o provizórnom vytýčení sporného pomedzia Čechmi pred 20 rokmi. V takejto forme to prezentovala 17. marca 1939 v Berlíne. V čase, keď tu Slovensko ešte nemalo svoje diplomatické zastúpenie a čakali ho náročné rokovania s nacistickými predstaviteľmi vo Viedni o dikcii textu „ochrannej“ zmluvy a o statuse okupovaného západu krajiny jednotkami Wehrmachtu. Auswärtiges Amt návrh maďarskej strany – posunúť hranicu 10 – 20 km smerom do slovenského vnútrozemia – s malými výhradami (podľa niektorých nemeckých vojenských expertov bola maďarská požiadavka príliš preexponovaná) akceptoval. /55 Súčasne ho sprostredkoval slovenskej vláde. Tá ho odmietla, poukazujúc na „neudržateľnosť a neopodstatnenosť podobného postupu ako z vojenského, tak zo strategického a aj národnostného hľadiska“. /56

Po tejto kvázi predohre sa však paradoxne nedialo nič. Maďarský vyslanec v Berlíne Döme Sztójay len lapidárne informoval Ribbentropovo ministerstvo o ochote Telekiho kabinetu rokovať s Bratislavou v predmetnej veci. /57 Naoko pokojná situácia sa však niesla v znamení vojenských príprav. Budapešť si popri Nemecku potrebovala zaistiť aj krytie z Varšavy. Poľsko, obávajúce sa rastúceho vplyvu Nemecka v stredoeurópskom priestore, vyslovilo jednoznačné „áno“, dokonca povzbudzovalo Maďarov, aby prenikli čo najviac na západ. /58  Na to im však chýbal súhlas nacistov. A ten bol vzhľadom na Hitlerovo rozhodnutie  z 8. marca 1939 zničiť Poľsko vojenskou silou /59 sotva dosiahnuteľný. Preto sa v Budapešti museli uspokojiť s tzv. „malým riešením“, t. j. akciou v rozsahu uvedenom v nóte zo 17. marca 1939. 

Pokyn na jej uskutočnenie prišiel z Berlína 22. marca, /60 ešte pred Ribbentropovou kontrasignáciou „ochrannej“ zmluvy medzi Nemeckom a Slovenskom. Nasledujúci deň  v ranných hodinách vtrhli maďarskí honvédi bez akéhokoľvek upozornenia v troch smeroch na východné Slovensko. Večer dosiahli stanovenú líniu a zaujali obranné pozície. /61 V snahe zabezpečiť hladký priebeh operácie maďarská strana požiadala Auswärtiges Amt o zdržanlivosť nemeckých masmédií pri komentovaní udalostí na slovensko-maďarskom pomedzí. /62 Ríša s ňou bez akejkoľvek pripomienky súhlasila. Inštrukcie pre tlač hovorili jasnou rečou: „Es sollen keine Meldungen ueber den ungarischen Einmarsch in slowakisches Gebiet gebracht werden... Man wird sich bemuehen, durch DNB [Deutsches Nachrichtenbüro – M. S.] moeglichst bald eine Notiz herauszubringen, die den Tatsachen gerecht wird und auch die politisch richtige Nuance enthaelt. Grundsaetzlich ist es so, dass der leichte ungarnfeindliche Unterton in der Berichterstattung , wie er in den vergangenen Wochen – manchmal durchaus begruendet – zu verzeichnen war, jetzt unbedingt zu vermeiden ist“. /63

Pre postoj Nemecka bola symptomatická aj ďalšia skutočnosť: jeho predstavitelia sa vôbec neunúvali, aby informovali slovenskú delegáciu, ktorá sa nachádzala v Berlíne, o maďarskom postupe. /64  Prakticky rovnako reagovali na naliehanie Tisovho kabinetu o uvoľnenie zbraní a munície zabavených jednotkami Wehrmachtu v skladoch na západnom Slovensku, /65  či na výzvu ministerstva zahraničných vecí, aby si Nemecko splnilo svoje záväzky vyplývajúce z „ochrannej“ zmluvy. /66 Napriek tomu, že išlo o flagrantné porušenie dohôd a Maďarsko bolo jednoznačne agresorom. Keď ale začalo zlyhávať diplomatické úsilie Budapešti o urovnanie konfliktu, hrozila regulárna vojenská konfrontácia a postupne na povrch presakovali informácie o tichom odobrení Auswärtiges Amt-u s akciou, prinútilo Nemecko obe strany zasadnúť za rokovací stôl. Nádeje Bratislavy na udržanie sporného územia sa ukázali veľmi rýchlo ako iluzórne. Berlín sa totiž v rokovaniach nemienil v žiadnom prípade angažovať /67 a slovenskí vyjednávači nemali prakticky žiadnu možnosť eliminovať maďarské požiadavky, predkladané ultimatívnym spôsobom. /68  Nemecký „ochranca“ sa nepostavil ani za slovenské protinávrhy na teritoriálnu kompenzáciu v oblasti Žitného ostrova, /69 hoci ich vcelku energicky podporovali viedenský miestodržiteľ Arthur Seyß-Inquart a komisár pre zjednotenie Rakúska s ríšou Josef Bürckel. /70 ľahostajnými mu zostávali tiež sťažnosti Maďarov na údajné sústavné provokácie slovenských jednotiek na demarkačnej línii. /71 Napokon slovenskej vláde odporučil, aby prestala zotrvávať na pozícii udržania integrity svojho územia: „Die Deutsche Regierung glaubt unter den gegebenen Verhältnissen für die Slowakische Regierung von der integralen Aufrechterhaltung auf den vollen Bestand der von ihr beanspruchten Grenze in der Ost-Slowakei in Anbetracht der Flüssigkeit der Grenze einen Erfolg nicht versprechen zu können“. /72  Bratislave nezostalo teda nič iné ako pred maďarsko-nemeckým sústredeným tlakom kapitulovať. Prísľub Telekiho kabinetu – poskytnúť Slovensku isté hospodárske ústupky – nemal za danej situácie viac-menej žiadny význam.
 
Výslednicou súhry všetkých uvedených okolností a faktorov bol fakticky naoktrojovaný protokol o novej hranici medzi Slovenskom a Maďarskom, podpísaný v Budapešti 4. apríla 1939. Na základe neho prišiel sotva etablovaný štát o ďalšie územie. Konkrétne o 1 697 km2 so 69 636 obyvateľmi takmer výlučne rusínskej a slovenskej národnosti. /73 Hranica sa v porovnaní s demarkačnou líniou posunula ešte viac v prospech Maďarska. /74 Ozbrojený konflikt okrem toho zaťažil vzájomné vzťahy oboch krajín. Tie sa síce časom normalizovali, ale počas druhej svetovej vojny zostávali skôr chladné ako priateľské. A to aj napriek tomu, že boli od konca novembra 1940 formálne spojencami. Bez následkov nezostal ani smerom k Nemecku. Minister zahraničných vecí F. Ďurčanský, rozčarovaný z postupu a brutálnych metód nacionálno-socialistickej politiky, sa začal usilovať o nezávislejší zahraničnopolitický kurz. Jeho pokus v lete 1940 žalostne stroskotal. Rusínska menšina na Slovensku, ktorá po hektickej jeseni 1938 prestala byť relevantným medzinárodnopolitickým faktorom, sa stala trpenou minoritou bez možnosti získať status „národnej skupiny“. Vláda v podstate rezignovala na ucelenejšie riešenie požiadaviek a problémov menšiny a odsunula ju do pozície regionálnej záležitosti Šarišsko-zemplínskej župy. Príslušníci rusínskej menšiny sa dostali do postavenia pripomínajúceho 19. storočie. /75


Michal Schvarc, Historický ústav SAV, Bratislava 
Martin Pekár, Katedra histórie FF UPJŠ, Košice
 

zdroj: 
https://www.academia.edu/9956680/

foto: Ilustračné

Poznámky
1 Označenie Podkarpatská Rus sa používalo od podpísania trianonskej zmluvy po definitívnom stanovení hraníc 
Československa. Po nadobudnutí autonómie sa názov tejto časti krajiny zmenil na Karpatská Ukrajina. Počas niekoľkodňovej samostatnosti (14. – 18. 3. 1939) sa používal názov Republika Karpatská Ukrajina. Po obsadení Maďarskom sa používal názov Podkarpatsko (Karpátálja). 
2 Peter ŠVORC, Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v medzivojnovom období (1919 – 1939). Prešov 2003. 424 s. 
3 ŠVORC, Krajinská hranica, s. 133-157. 
4 Ladislav SUŠKO, Rokovania o autonómii Zakarpatskej Ukrajiny od roku 1936 do leta 1938. In: Nové obzory 15, Prešov 1973, s. 34. Tiež: Štátny archív Prešov (ďalej ŠA Prešov)Ľ Odbočka Ústredne štátnej bezpečnosti 1940 – 1945, Mat 30/3, správa policajného komisárstva z 25. 6. 1930.
5 Podrobne Michal BARNOVSKÝ, Rusínsko-ukrajinské strany. In: Politické strany na Slovensku 1860 – 1989, Bratislava 1992, s. 204-210. 
6 ŠA Prešov, Šarišsko-zemplínska župa 1940 - 1945, 97/IIIf-41 ŠBĽ Alexej Ilkovič: Podkarpatská autonómia. 
7 Pavol TIŠLIAR, Mimoriadne sčítanie ľudu na Slovensku z roku 1919, Bratislava, 2007, s. 76-82, 119.
8 ŠVORC, Krajinská hranica, s. 342. Stanislav KONEČNÝ, Rusínska otázka v období prvej Slovenskej 
republiky. In: Slovenská republika (1939 – 1945), Martin, 2000, s. 174. Pozri tiež: Paul Robert MAGOCSI, Rusíni na Slovensku, Prešov 1994, s. 163. 
9 Jörg K. HOENSCH, Der ungarische Revisionismus und die Zerschlagung der TschechoslowakeiĽ Tübingen 
1967, s. 16-18. 
10 ŠVORC, Zakletá zem, s. 79-81. Riadne cenzy od roku 1921 nezisťovali priamo ani slovenskú ani rusínsku národnosť. Slováci boli definovaní v rámci československej národnosti, Rusíni v skupine ruskej, veĺkoruskej, ukrajinskej a karpatoruskej národnosti. V rámci tejto skupiny tvorilo domáce rusínske obyvateľtvo, ktoré malo síce historicky a jazykovo ukrajinský pôvod, avšak v čase vzniku Československa odmietalo najmä na východnom Slovensku stotožňovanie s Ukrajincami väčšinu. 
11 Podrobnejšie ŠVORC, Krajinská hranica, s. 329-338. 
12 Slovenský národný archív (ďalej SNA), Ministerstvo vnútra 1938 – 1945 (ďalej MV), škatuľa (ďalej š.) 3, 704/1938 prez. Memorandum zo zasadnutia rusínskych aktivistov v Prešove zo 17. 8. 1936. 
13 SUŠKO, Rokovania o autonómii, s. 39. 
14 Ladislav SUŠKO, Nemecká politika voči Slovensku a Zakarpatskej Ukrajine v období od septembrovej krízy 1938 do rozbitia Československa v marci 1939. In: Československý časopis historický, roč. 21Ľ 1973Ľ č. 2, s. 167. SUŠKO, Rokovania o autonómii, s. 35-36. ŠVORCĽ Zakletá zem, s. 229. 
15 ŠVORC, Zakletá zem, s. 237. 
16 Valerián BYSTRICKÝ, Zahraničnopolitické podmienky vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939Ľ 
manuskript, s. 50. Tiež SUŠKO, Rokovania o autonómii, s. 35-36.
17 HOENSCH, Der ungarische Revisionismus, s. 125. 
18 Ladislav DEÁK, Hra o Slovensko. Slovensko v politike Maďarska a Poľska v rokoch 1933 – 1939. Bratislava 1991, s. 153-158. 
19 Národní archiv České republiky Praha (ďalej NA Praha), Předsednictvo ministerské rady 1918 – 1945 (ďalej PMR), š. 4143. Protokol zo zasadnutia ministerskej rady 11. 10. 1938. 
20 SUŠKO, Nemecká politika, s. 175-176. 
21 Podľa sčítania ľudu z 31. 12. 1938 žilo v okrese Medzilaborce 70,86 %, v okrese Stropkov 40,45 % a v okrese Snina 38,03 % Rusínov. SNA, Krajinský úrad 1928 – 1939 (ďalej KÚ), š. 299, 20928/1939 prez. 
22 ŠVORC, Krajinská hranica, s. 360. 
23 SNA, KÚ, š. 237, 62212/1938 prez.; MV, š. 3, 4/1938 prez. Prípis Prezídia krajinského úradu slovenskému ministerstvu vnútra z 10. 10. 1938. 
24 ŠVORC, Krajinská hranica, s. 360-363. 
25 SNA, KÚ, š. 237, 62212/1938 prez. Správa Okresného úradu v Prešove Prezídiu krajinského úradu z 26. 10. 1938. Archiv Ministerstva zahraničních věcí České republiky (ďalej AMZV), II. sekce, š. 458, 164432/II -1938. Ciekerov záznam z 22. 11. 1938. Pozri tiež: Andrej DUDÁŠ, Rusínska otázka a jej úzadie, Buenos Aires 1971, s. 26-31. 
26 SNA, KÚ, š. 237, 62212/1938 prez. Záznam Prezídia krajinského úradu z 13. 10. 1938. 
27 SNA, Kancelária krajinského prezidenta v Košiciach 1936 – 1938 (ďalej KKP Košice), š. 46, 4341/1938 prez. Správa Okresného úradu v Medzilaborciach Prezídiu krajinského úradu zo 17. 10. 1938. 
28 SNA, KKP Košice, š. 46, 4352/1938 prez. Správa Okresného úradu v Stropkove Prezídiu krajinského úradu zo 17. 10. 1938. 
29 Ladislav SUŠKO, Podkarpatská Rus ako autonómna krajina pomníchovskej – druhej ČSR. In: Česko-slovenská historická ročenka 1997, Brno 1997, s. 157. 
30 NA Praha, PMR, š. 208, 7964/418/3/S/1938. Prípis vlády Podkarpatskej Rusi ústrednej vláde zo 17. 10. 1938. 
31 Akten zur deutschen auswärtigen Politik 1918 – 1945 (ďalej ADAP), Serie D, Band IV, dokument 72, s. 83. 
32 SNA, KÚ, š. 237, 62212/1938 prez. Záznam Prezídia krajinského úradu z 20. 10. a z 25. 10. 1938. Prípis Prezídia krajinského úradu Krajinskému četníckemu veliteľstvu z 26. 10. 1938. 
33 NA Praha, PMR, š. 4143. Protokol zo zasadnutia ministerskej rady 25. 10. 1938. SUŠKO, Podkarpatská Rus, s. 158. BYSTRICKÝ, Zahraničnopolitické podmienky, s. 184-185. 
34 Albert S. KOTOWSKI, „Ukrainisches Piemont“? Die Karpatenukraine am Vorabend des Zweiten 
Weltkrieges. In: Jahrbücher für Geschichte Osteuropas, Band 49, 2001, Heft 1, s. 73. 
35 Dušan SEGEŠ, Maroš HERTEL, Valerián BYSTRICKÝ (eds.), Slovensko a slovenská otázka v poľských 
a maďarských diplomatických dokumentoch v rokoch 1938 – 1939, Bratislava 2012, dokument 172, s. 385
36 NA Praha, PMR, š. 4143. Protokol zo zasadnutia ministerskej rady 25. 10. 1938. 
37 ŠA Prešov, Odbočka Ústredne štátnej bezpečnosti, Mat 30/3, hlásenie z 25. mája 1940. 
38 DUDÁŠ, Rusínska otázka, s. 29-37. 
39 SNA, KÚ, š. 297, 310/1939 prez. Správa Prezídia policajného riaditeľstva v Prešove Prezídiu krajinského úradu z 11. 1. 1939. SNA, KÚ, š. 297, 310/1939 prez. Správa Prezídia policajného riaditeľstva v Prešove Prezídiu krajinského úradu z 15. 1. 1939. Pozri tiež Štefan PAŽUR, O vývoji národnostných pomerov na východnom Slovensku v jesenných mesiacoch roku 1938. In: Nové obzory 10, Prešov 1968, s. 22. 
40 AMZV, II. sekce, š. 458, 25363/II-1939. Prípis Prezídia krajinského úradu slovenskému ministerstvu školstva a národnej osvety zo 16. 2. 1939. 
41 HOENSCH, Der ungarische Revisionismus, s. 221. BYSTRICKÝ, Zahraničnopolitické podmienky, s. 184. 
42 ŠVORC, Krajinská hranica, s. 353.
43 ŠVORC, Krajinská hranica, s. 367. 
44 Stanislav KONEČNÝ, Rusíni/Ukrajinci ako fenomén slovenskej politiky. In: Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia po súčasnosť. Bratislava 2000, s. 136. 
45 PAŽUR, O vývoji národnostných pomerov, s. 24. Martin PEKÁR, Východné Slovensko 1939 – 1945. 
Politické a národnostné pomery v zrkadle agendy Šarišsko-zemplínskej župy, Prešov 2007, s. 55. 
46 SNA, Úrad predsedníctva vlády 1938 – 1945 (ďalej ÚPV), š. 110, 361/1939. Prípis predsedníctva slovenskej vlády predsedníctvu ministerskej rady v Prahe z 23. 1. 1939. Sťažnosť Ruskej národnej rady v Prešove z 28. 1. 1939. Prípis ministerstva vnútra predsedníctvu vlády z 2. 11. 1939. Publikované výsledky sčítania z 31. 12. 1938 uvádzajú iné počty – 69 106 prítomných Rusínov, resp. 183 736 gréckokatolíkov. Viď: Územie a obyvateľstvo Slovenskej republiky a Prehľad obcí a okresov odstúpených Nemecku, Maďarsku a Poľsku, Bratislava 1939, s. 13 a 17. 
47 Michal SCHVARC, David SCHRIFFL (eds.), „Tretia ríša“ a vznik Slovenského štátu. Dokumenty II. Das „Dritte Reich“ und die Entstehung des Slowakischen Staates. Dokumente IIĽ Bratislava 2010, dokument 83, s. 431. 
48 SNA, KÚ, š. 297, 310/1939 prez. Správa Prezídia policajného riaditeľstva v Prešove Prezídiu krajinského úradu z 11. 1. 1939. AMZV, II. sekce, š. 458, 25363/II -1939. Prípis Prezídia krajinského úradu slovenskému ministerstvu školstva a národnej osvety zo 16. 2. 1939. 
49 Ingeborg FLEISCHHAUER, Der Pakt. Hitler, Stalin und die Initiative der deutschen Diplomatie 1938 – 1939, Frankfurt am Main 1990, s. 104.
50 AMZV, II. sekce, š. 458, 25363/II-1939. Prípis Prezídia krajinského úradu slovenskému ministerstvu školstva a národnej osvety zo 16. 2. 1939. 
51 Slovenská strana naďalej trvala na zachovaní demarkačnej línie stanovenej parížskou mierovou konferenciou, resp. navrhovala posunutie hranice v prospech Slovenskej krajiny v okresoch Perečín a Veľké Berezné. (SNA, Ministerstvo hospodárstva 1938 – 1945, š. 414, III-137/1939. Návrh ministerstva dopravy a verejných prác Slovenskej krajiny z 13. 2. 1939). Okrem toho sa opäť snažila využiť Karpatskú Ukrajinu ako kompenzačný artikel s Maďarskom, a to výmenou za Košice. SEGEŠ, HERTEL, BYSTRICKÝ (eds.), Slovensko a slovenská otázka, dokument 216, 218, s. 467-470. 
52 Podrobne HOENSCH, Der ungarische Revisionismus, s. 219-226. 
53 HOENSCH, Der ungarische Revisionismus, s. 259.
54 DEÁK, Hra o Slovensko, s. 188. 
55 HOENSCH, Der ungarische Revisionismus, s. 269-270. František CSÉFALVAY, Predohra a priebeh 
maďarsko-slovenského ozbrojeného konfliktu v marci 1939. In: Vojenská história, roč.8, 2004, č. 2, s. 49. 
56 Ladislav DEÁK (ed.), Viedenská arbitráž 2. november 1938. Dokumenty III. Rokovania (3. november 1938 – 4. apríl 1939), Martin 2005, dokument 182, s. 360.
57 Johann KAISER, Die Politik des Dritten Reiches gegenüber der Slowakei 1939 – 1945. Ein Beitrag zur Erforschung der nationalsozialistischen Satellitenpolitik in Südosteuropa. Dizertačná práca. Bochum 1969, s. 81 - 82. 
58 Ladislav DEÁK, Agresia Maćarska proti Slovensku v marci 1939. In: Malá vojna. (Vojenský konflikt medzi Maďarskom a Slovenskom v marci 1939). Príspevky a materiály z konferencie v Michalovciach, 30. 3. 1993. Bratislava 1993, s.14. 
59 FLEISCHHAUER, Der Pakt, s. 128. 
60 DEÁK, Agresia Maďarska, s. 15. CSÉFALVAYĽ Predohra a priebeh, s. 51. K priebehu bojov predovšetkým zo slovenskej perspektívy pozri Igor BAKA,  Maďarská agresia na východné Slovensko v marci 1939. In: Daniel ŠMIHULA (ed.)Ľ Viedenská arbitráž v roku 1938 a jej európske súvislosti. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie, Bratislava 2008, s. 62-74. 
61 CSÉFALVAY, Predohra a priebeh, s. 53. 
62 HOENSCH, Der ungarische Revisionismus, s. 281. 
63 Peter KAREN (ed.), NS-Presseanweisungen der Vorkriegszeit. Edition und Dokumentation. Bd. 7/1: 1939. Quellentexte Januar bis April, München 2001, dokument 921, s. 306. Na chýbajúce spravodajstvo o konflikte si sťažovali viacerí slovenskí politici. (SNA, Národný súd 1945 – 1947, Tn ľud 6/1946 – Jozef Tiso, mikrofilm II. A 889. Svedecká výpoveď Vladimíra Moravčíka z 26. 11. 1946.) Stanovené moratórium porušoval denník Deutsche Partei na Slovensku Grenzbote. Svojim protimaďarským zahrotením si vyslúžil ostrú kritiku štátneho sekretára Auswärtiges Amt zbV. Wilhelma Kepplera. (Österreichisches Staatsarchiv/Archiv der Republik, „Bürckel-Materie“, Karton 13, Mappe 1580. Kepplerov prípis F. Karmasinovi z 22. 3. 1939.) Karmasina sa zastal viedenský miestodržiteľ A. Seyß-Inquart. (Institut für Zeitgeschichte MünchenĽ Nürnberger Dokumente, NG-5128. Seyß-Inquartov list W. Kepplerovi zo 7. 4. 1939.) 
64 KAISER, Die Politik, s. 84. 
65 BAKA, Maďarská agresia, s. 70. J. Tiso vo svojej obhajobnej reči pred Národným súdom v Bratislave tvrdil, že istý nemecký generál mu namiesto zbraní ponúkal nasadenie nemeckých jednotiek na východnom Slovenku. Jon SEKERA (ed.), Dr. Jozef Tiso. Die Wahrheit über die Slowakei. (Verteidigungsrede gehalten am 17. und 18. März [sic!] vor dem „National“-Gericht in Bratislava), 1948, s. 52. 
66 Ľubomír LIPTÁK, Maďarsko v slovenskej politike za druhej svetovej vojny. In: Príspevky k dejinám fašizmu v Československu a Maďarsku, Bratislava 1969, s. 193. 
67 ADAP, Serie D, Band VI, dokument 120, s. 124. 
68 DEÁK, Agresia Maďarska, s. 19. 
69 HOENSCH, Der ungarische Revisionismus, s. 286. 
70 Bundesarchiv (ďalej BArch), NS 10 (Persönliche Adjutantur des Führers und Reichskanzlers)/16, Bl. 1 -2. Hammerschmidov ďalekopis osobnej adjutantúre z 29. 3. 1939. 
71 Politisches Archiv des Auswärtigen Amtes Berlin (ćalej PA AA)Ľ R 29784. Weizsäckerov záznam z 29. 3. 1939 s prílohou.
72 PA AAĽ R 103776. Altenburgov záznam s rukopisnými dodatkami z 31. 3. 1939. 
73 HOENSCH, Der ungarische Revisionismus, s. 288. KAISER, Die Politik, s. 84. Porovnaj DEÁKĽ Agresia Maďarska, s. 20. 
74 PA AA, R 100776. Erdmannsdorffov telegram Auswärtiges Amt z 1. 4. 1939. 
75 Podrobne Martin PEKÁR, Rusínska otázka na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 a alternatívy jej riešenia. Stanislav KONEČNÝ, Rusínska a Ukrajinská menšina po vzniku prvej Slovenskej republiky. Obidva texty In: Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov IV. Banský Bystrica 2005, s. 283-291, resp. 292-302.

Aktuality

Zobraziť všetky
20.05.2024

V Starij Ľubovni odbŷv s’a jubilejnŷj 15-ŷj Sejm Rusyňskoj obrodŷ na Sloveňsku

Na posadi predsedŷ bŷv potverdženŷj Martin Karaš. V Starij Ľubovni odbŷv s’a jubilejnŷj 15-ŷj Sejm Rusyňskoj obrodŷ na Sloveňsku V nediľu 19-ho maja 2024-ho roku zŷšly s’a v Starij Ľubovni delegatŷ i hosti na jubilejnim 15-im Sejmi Rusyňskoj…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
20.05.2024

„Jenom deset dní nepil, a ejhle! Umřel.“

K alkoholismu na Podkarpatské Rusi   V 19. století se začaly objevovat spolky propagující střídmost a abstinenci a došlo také k  lékařskému popsání následků popíjení alkoholu. Nepřekvapí, že mnohé oblasti a  společenské skupiny byly k těmto názo…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
19.05.2024

Vychvaľovaný aj kritizovaný Edvard Beneš

Aký bol politik, ktorý doplatil na krutosť dejín V máji pred 140 rokmi sa narodil druhý československý prezident Edvard Beneš. Čo v skutočnosti „napáchal“, čo ho k tomu viedlo a v čom mu jeho vášniví kritici krivdia? V českom Senáte sa bud…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
19.05.2024

Beneš sa Mussoliniho neobával. Pred 100 rokmi s ním vyjednal medzištátnu zmluvu

V polovici mája 1924 rokoval československý minister zahraničných vecí Edvard Beneš v Ríme s talianskym premiérom Benitom Mussolinim. Výsledkom rokovaní bola československo-talianska zmluva o srdečnej spolupráci. Československý minister zahrani…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
18.05.2024

Rozhovor. Veľa závisí aj od toho, v akej rodine človek vyrastá

Ocenený Marián Marko: Zbožňoval matematiku, páčilo sa mu povolanie rušňovodiča, je z neho herec Už takmer 25 rokov šéfuje jedinému rusínskemu divadlu na Slovensku so sídlom v Prešove. S úsmevom konštatuje, že hercom sa stal vlastne vďaka svoj…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.05.2024

Atentáty v našich dejinách  

O život išlo Masarykovi, Hlinkovi, Tisovi a ďalším Ani medzivojnová československá demokracia sa nevyhla atentátom či aspoň neúspešným pokusom. Po atentáte na Roberta Fica sa začali objavovať varovania, že prudká polarizácia slovenskej spolo…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


-Ujku Vasyľu, čom mate takyj smrid u motori?
-Što sja čuduješ - 110 koňi...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať