Prof. Peter Švorc: MOJA CESTA KU KRAJINSKEJ HRANICI

11.06.2024

Medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou

Je to už viac ako 30 rokov, keď som sa prvýkrát pustil do poznávania dejín Podkarpatskej Rusi, o ktorej sme sa na vysokej škole počas štúdia na odbore dejepis v 70. a 80. rokoch minulého storočia v podstate nič neučili, resp. tak málo, že sme si toto územie ani bližšie v  historickom kontexte strednej Európy poriadne neuvedomili. Dejiny Uhorska, súčasťou ktorých bolo nielen Slovensko, ale aj Uhorská (Podkarpatská) Rus reflektovali toto územie len stručnou zmienkou vo vzťahu k Helene Zrínskej a Františkovi II. Rákocimu v rámci protihabsburských povstaní, a dejiny Československa po roku 1918 sa jeho územného rozsahu, a teda aj komplexného pohľadu na jeho dejiny takmer dokonale vyhli. Politický záujem socialistického Československa, ktorý museli akceptovať aj jeho historici, prikazoval nepísať, nehovoriť o Podkarpatskej Rusi, a teda sa ani nezamýšľať nad tým, prečo po druhej svetovej vojne Československo ako súčasť víťazných krajín prišla o časť svojho územia v prospech Sovietskeho zväzu. Na školách – a to aj vysokých, kde sa dejiny študovali, sa medzivojnovej podobe ČSR nevenovala pozornosť celkom zámerne. Bol to buržoázny štát a teda si nezaslúžil ani väčšiu pozornosť. Okrem toho Československo bolo geograficky vnímané od Ašu po Vyšné Nemecké.

Po páde železnej opony v novembri 1989 sa v niektorých kruhoch českej politickej scény síce otvorila otázka obnovenia prvorepublikovej ČSR s územím bývalej Podkarpatskej Rusi, no súčasne sa ukázali riziká pri realizácii takejto požiadavky. Nastolenie otázky nových hraníc by stredoeurópsky priestor zneistil a rozkolísal. Nakoniec, z geopolitického pohľadu sa rozpadom Československa a vznikom Českej republiky a Slovenskej republiky tak či tak rozkolísal, ale našťastie nie dramaticky. Pre Slovensko ako samostatný štát tento fakt okrem iného znamenal pozrieť sa na svojich susedov novými očami a vyhodnotiť svoju pozíciu v novom geopolitickom priestore. Bolo to dôležité o to viac, že sa rozpadol aj Sovietsky zväz a okrem iných postsovietskych štátov v roku 1991 vznikla samostatná Ukrajinská republika, východný sused Slovenska. To bolo impulzom, aby sa Slovenská republika zaujímala o svojich susedov aj cez poznanie ich minulosti. Vo vzťahu k Česku, Rakúsku, Maďarsku a Poľsku to nebola ťažká úloha, ale ako sa ukázalo, vo vzťahu k Ukrajine už áno. O nej sme vlastne veľa nevedeli a čo bolo smutné, nevedeli sme už veľa ani o najbližšom susednom území – o Zakarpatsku, s ktorým sme viac ako tisíc rokov mali spoločnú uhorskú a medzivojnovú československú minulosť.

V roku 1993, po vzniku Slovenskej republiky, vyšiel kolega a dnes už profesor Alexander Duleba s iniciatívou pozrieť sa komplexnejšie na Zakarpatsko ako naše najbližšie susedné územie Ukrajinskej republiky. Oslovil historikov, etnografov, geografov, aby pripravili do publikácie o Zakarpatsku kapitoly z dejín, etnológie, politickej a fyzickej geografie, z politológie a ponúkli ucelený hoci stále len prehľadový pohľad na toto územie. Mňa požiadal spracovať dejiny Zakarpatska od roku 1918 do roku 1945. V tom čase som sa venoval emigrácii zo Slovenska do USA na prelome 19. a 20. storočia. A tá sa netýkala len Slovákov, ale aj Rusínov, a tak som Dulebovu požiadavku zobral ako výzvu hlbšie sa zoznámiť s históriou Rusínov a územia, na ktorom žili.

V roku 1995 kolektívna monografia pod názvom Zakarpatsko vyšla tlačou, ale súčasne ktosi na Ministerstve zahraničných vecí SR usúdil, že v čase prebiehajúcich diplomatických rozhovorov s Ukrajinou je takáto publikácia nežiadúcou a je zasahovaním do vnútorných záležitostí cudzej krajiny. Každý z autorov dostal honorár a dva autorské výtlačky a ostatná časť nákladu bola odložená v depozite MZV SR. Vo všeobecnosti platí, že čo je zakázané, to zvedavosť ľudí najviac priťahuje, a tak úradnícke rozhodnutie smerom ku knihe jej a nám autorom urobilo nebývalú reklamu. Texty sa fotili, kopírovali a šírili ako v čase disidentskej literatúry v socialistickom Československu. Našťastie bez negatívnych dôsledkov pre autorský kolektív. Mne však bolo ľúto vynaloženého úsilia, nebol som nadšený tým, že by som mal tému Zakarpatska – či správne Podkarpatskej Rusi, odložiť nabok. Navyše táto téma ma zaujala aj odborne, aj ľudsky. Naša univerzita – vtedy Univerzita P. J. Šafárika, mala dlhoročné družobné vzťahy s ukrajinskou Užhorodskou národnou univerzitou, vzájomne sme sa navštevovali, poznali sa so zakarpatskými kolegami osobne, ale poznali sme aj Užhorod a iné zakarpatské mestá s chudobnejším no krásnym prírodným prostredím.

A to bol pre mňa druhý impulz, aby som sa dejinami Podkarpatskej Rusi začal zaoberať hlbšie, a ak bude možné, pripravil o nich knihu. Tak sa zrodila monografia, ktorú som nazval Zakliata krajina. Môj recenzent prof. PhDr. Michal Danilák, CSc., odborník na ukrajinské dejiny, ma odhováral od rozprávkovo znejúceho názvu. Mne sa však javil ako najvýstižnejší, lebo dejiny tohto územia na jednej strane ukazovali snahu tu žijúcich Rusínov a Ukrajincov zmeniť postavenie svojho kraja, prevziať zaň zodpovednosť a riadiť si vlastné osudy, na druhej strane nech robili čo robili, nikdy sa im to nepodarilo. Viackrát boli blízko toho, aby sa ujali správy svojej krajiny, no vždy do toho vstúpili záujmy silnejšieho činiteľa, ktorý všetko zvrátil. Akoby toto územie bolo z hľadiska záujmov a existencie Rusínov zakliatou krajinou. Kniha vyšla v roku 1996 a prezentoval som ju na konferencii venovanej dejinám Podkarpatskej Rusi, ktorá sa konala ako súčasť zasadnutia Česko-slovenskej/Slovensko-českej komisie historikov v Prešove. Vtedy som netušil, že útla kniha s rozsahom 130 strán bude mať v slovenskom a najmä českom prostredí veľký ohlas.

Zdá sa, že prebudila dovtedy driemajúci záujem a následne naštartovala výskum novodobých dejín Podkarpatskej Rusi tak na Slovensku ako aj v Čechách, ba aj v susednom Poľsku. Rozbehla sa aj spolupráca s historikmi zo zakarpatských historických pracovísk, neskôr aj s maďarskými historikmi, ktorí túto problematiku sledujú z ich zorného uhla, čo je však v poriadku. Rôznorodý a medzinárodný výskum dával šancu vytvoriť objektívny a neideologizovaný pohľad na dejiny Podkarpatskej Rusi. Ak sa vrátim k výskumu dejín Podkarpatskej Rusi, tak ten u mňa pretrvával aj po vydaní Zakliatej krajiny, ba ešte aj vzrástol. Už pri jej písaní som totiž narazil na celý rad problémov, ktorým som sa vtedy nemohol bližšie venovať. Jedným z nich bolo začlenenie Podkarpatskej Rusi do Československa a s tým spojený dovtedy netušený a teda ani neriešený problém krajinskej hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. Slováci a Rusíni naň prvýkrát narazili v roku 1861, keď prví chceli vytvoriť Slovenské okolie – autonómne územie v rámci Uhorska, a druhí zas autonómne Karpatsko-ruské (rusínske) vojvodstvo. S tým vtedy u uhorskej vlády nepochodili, a tak sa otázka spoločnej hranice dvoch chcených autonómnych území neriešila.

Všetko sa zmenilo po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie a Uhorska a po vzniku Československa. V krátkom, no mimoriadne zložitom období na prelome rokov 1918 a 1919 boli vyhlásené dva štátne, resp. autonómne útvary – Ruská Krajna (rusínska gubernia so sídlom v Mukačeve) v rámci nového Maďarska a Slovenská ľudová republika (pod patronátom Budapešti so sídlom v Prešove), ktoré si potrebovali vymedziť svoje územie, a teda aj spoločnú hranicu. Krátko nato, po zániku Slovenskej ľudovej republiky, to bola Slovenská republika rád vyhlásená v 16. júna 1919 v Prešove, v podstate súčasť Maďarskej republiky rád, v ktorej ešte mala miesto, tento raz už komunistická autonómna Ruská Krajna – samozrejme tiež s potrebou vymedziť si spoločnú hranicu. A tak sa začal rozhárať diplomatický zápas o územie a spoločnú hranicu u dvoch spojencov novej maďarskej vlády, vedenej najskôr grófom Mihalyim Károlyim, a po vzniku MRR u boľševickej vlády Bély Kuna. Ukončil ho pád SRR a MRR v lete 1919. V tom čase na scénu dejín vstupuje nový štátny útvar – Československo. Jeho súčasťou sa stalo nielen Slovensko, ale aj územie obývané Rusínmi, to dokonca v postavení autonómie pod názvom Podkarpatská Rus, ktoré, objektívne vzaté, muselo mať zadefinované vlastné hranice.

Podkarpatská Rus mala troje hraníc s charakterom štátnej hranice – s Poľskom, Rumunskom a Maďarskom a jednu – vnútornú, resp. krajinskú so Slovenskom. Rusíni a Ukrajinci chceli, aby sa súčasťou autonómnej Podkarpatskej Rusi stalo to územie, na ktorom žilo rusínske obyvateľstvo, teda aj severovýchodné Slovensko (severné časti Spišskej, Šarišskej a Zemplínskej župy). Tie zas Slováci vnímali ako historickú a nedeliteľnú súčasť slovenského územia a nechceli ho Rusínom prepustiť. A tak sa celé medzivojnové obdobie, odhliadnuc od radu iných problémov, nieslo v znamení zápasu o realizáciu funkčnej autonómie Podkarpatskej Rusi, ktorú by si Rusíni alebo Ukrajinci spravovali sami, a o nové stanovenie krajinskej hranice so Slovenskom. Hoci Saintgermainska mierová zmluva zo septembra 1919 žiadala pre Rusínov autonómiu, čo bol pozitívny signál pre veľké plány rusínskych politických reprezentácií, stanovenie hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou ich poriadne zaskočilo a sklamalo. Spory a zápas o podobu krajinskej hranice, ktoré sa následne rozhoreli, nemali len regionálny charakter, od počiatku boli celoštátnym problémom, ktorý mala a neriešila vláda ČSR, boli problémom, ktorý zneužívali voči Československu jeho susedia Maďarsko a Poľsko, boli problémom, do ktorého vstupovali americkí Rusíni, takmer celá rusínska emigrácia žijúca v Európe a Zámorí a nakoniec – boli problémom, ktorým sa zaoberala Spoločnosť národov.

Navyše, zápas o krajinskú hranicu otvoril otázku etnicity obyvateľstva, žijúceho na spornom území, ktoré malo vlažnú a nevyhranenú národnú identitu – týkalo sa to nielen Rusínov ale aj východných Slovákov. Aby toho nebolo málo, v tomto čase sa odohrával vnútorný zápas o vlastnú národnosť samotného rusínskeho obyvateľstva. To hľadalo odpoveď, či je autochtónnym (pôvodným) obyvateľstvom, alebo je maloruským – ukrajinským a či ruským – veľkoruským obyvateľstvom. Ba aj to, či gréckokatolíkmi sú len Rusíni, alebo aj Slováci, lebo i táto etnicko-konfesionálna identifikácia mala pomôcť vyriešiť, komu sporné územie patrí. Podkarpatská Rus však nebola územím len Rusínov a Ukrajincov (žili tu aj Slováci, Nemci a Rumuni), ale aj Maďarov a Židov ako najpočetnejších etník. A títo sa v celom medzivojnovom období zapájali do zápasu o krajinskú hranicu, pravda, sledujúc vlastné záujmy. Všetky politické strany, ktoré vznikli a pôsobili v Československu, tiež vstupovali do riešenia krajinskej hranice – jedni v záujme Rusínov, druhí zas v záujme slovenskej (aj československej) strany. Ako vidno pri „obyčajnej“ krajinskej hranici vyskočilo nepreberné množstvo otázok a problémov. Pre každého bádateľa, ktorý sa zaujíma o dejiny Rusínov, sa tieto otázky stávajú veľkou výzvou. Teda, aspoň sa stali výzvou pre mňa.

Tak sa zrodila myšlienka napísať knihu Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919–1939). Prvýkrát vyšla v roku 2003 a bola mojou vedeckou prácou v inauguračnom konaní. Druhé a podstatne rozšírené vydanie (420 strán) sa viaže k Vianociam 2023. Vydať túto knihu sa podujalo občianske Združenie inteligencie Rusínov Slovenska a jeho predseda Ing. Ján Lipinský. Do tejto knihy som zakomponoval nové zistenia, nové poznatky, vrátane 26 dobových máp znázorňujúcich predstavy rôznych osobností, politických a ideových skupín, (niektoré z nich sú uverejnené prvýkrát), vrátane 176 dobových fotografií, napr. aj podobizní aktérov vtedajších udalostí, s ktorými sa čitatelia ešte nestretli. Keď som pripravoval druhé vydanie Krajinskej hranice, zvažoval som, do akej miery rozšíriť pôvodnú verziu knihy z roku 2003, keďže čitatelia dnes uprednostňujú útlejšie knihy. Po dlhšej úvahe som sa priklonil k alternatíve povedať o problematike krajinskej hranice viac, aby to, čo som počas výskumu za ďalších 20 rokov zistil, lepšie slúžilo všetkým, ktorých dejiny Podkarpatskej Rusi a jej susedov zaujímajú. No to, či sa mi tento zámer podarilo naplniť rozhodnú čitatelia, ktorých veľkosť a rozsah knihy neodradí od jej čítania.

PETER ŠVORC 

zdroj: PODKARPATSKÁ RUS, Praha    č. 02 / 2024 

 

NAŠE KNIHY:    https://www.rusyn.sk/nase-knihy/




****************

Peter Švorc
KRAJINSKÁ HRANICA 
MEDZI SLOVENSKOM A PODKARPATSKOU RUSOU (1919 – 1939)


Recenzenti
Dr. h. c. univ. prof. PhDr. Michal Danilák, CSc.
PhDr. Michal Murcko, PhD.
PhDr. Stanislav Konečný, CSc.
univ. prof. PhDr. Roman Holec, DrSc.

Z posudku univ. prof. PhDr. Romana Holeca, DrSc.

Kniha popredného slovenského historika Petra Švorca o krajinskej hranici oddeľujúcej slovenské a rusínske/ukrajinské obyvateľstvo, resp. o hranici medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou, patrí k jeho najcitovanejším a vedecky k najzásadnejším dielam. Komplexnosťou spracovania sa radí k výkladnej skrini slovenskej historiografie za posledné dvadsaťročie. Súvisí to nepochybne aj so skutočnosťou, že otázka hraníc sa právom považuje za najkomplikovanejší interpretačný problém o to viac, ak ide o hranicu v dlhom časovom období nelegitimizovanú medzinárodnými dohovormi či akoukoľvek štátnou mocou, ak ide o hranicu v pravom zmysle slova spornú, vyznačujúcu sa rozmanitými prístupmi a inštrumentalizáciou najrôznejšieho druhu...

Peter Švorc sleduje všetky roviny problému v časovom horizonte približne stovky rokov (od polovice 19. do polovice 20. storočia s dôrazom na obdobie 1919 - 1939), a to od mentálnych stereotypov až po reálne vnímanie hranice obyvateľmi hraničného regiónu, od aktivít regionálnych, národných i celoštátnych politických reprezentácií až po teoretické koncepty hranice ako veľmi rôznorodého (politického, ekonomického, sociálneho, konfesionálneho, etnického i kultúrneho) fenoménu. Rusínsko-ukrajinské animozity alebo jazyková príbuznosť obyvateľstva na oboch stranách hranice, umožnená (a súčasne komplikovaná) početnými prihraničnými a cezhraničnými dialektami, boli najlepšími svedectvami tohto tvrdenia, nepopierajúc ani proces slovakizácie v jeho najrôznejších stupňoch a podobách. Ani konfesionálne zakotvenie obyvateľstva neuľahčovalo etnickú identitu obyvateľstva na oboch stranách skúmanej hranice.

Švorcova práca skúma hranicu ako komplikovaný problém medzinárodných rokovaní a vzťahov, nevynímajúc ani diskusie na pôde Parížskej mierovej konferencie, Spoločnosti národov či iných medzinárodných, multilaterálnych a bilaterálnych podujatí, rovnako však ani geopolitické záujmy Sovietskeho zväzu alebo aktivity rusínskej/ukrajinskej emigrácie či snahy domácich Rusínov a Ukrajincov o autonómiu územia na východ od krajinskej hranice.

Významný rozmer zaujíma skúmaná hranica v novodobých slovenských i československých dejinách, najmä keď sa z administratívno-správnej menila na vnútornú etnickú a reálnu medzištátnu hranicu. Navyše v plnej miere naplnila i znaky a podobu mentálnej hranice v predstavách i konceptoch jednotlivých predstaviteľov rôznych zainteresovaných strán. Obdivuhodne široko uchopená heuristika a cieľavedomá práca s primárnymi i sekundárnymi prameňmi rôznorodého charakteru sa stali silnou stránkou tohto diela, umocneného navyše presvedčivosťou výkladu i jednotlivých interpretačných postupov, ako aj kultivovaným jazykom celej práce.

Naliehavosť témy, vzhľadom na súčasné udalosti na Ukrajine, zvyšuje i nevyhnutnosť bližšie spoznať komplikované etnické dejiny teritória na východ od súčasných slovenských hraníc, teda teritória, ktoré bolo tak blízko spojené s našimi modernými dejinami.

Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc. (* 9. november 1959, Bratislava) je slovenský historik, pôsobiaci na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a na Historickom ústave SAV. 
Zaoberá sa slovenskými a stredoeurópskymi dejinami 19. a 20. storočia so zameraním na hospodárske a sociálne dejiny, dejiny šľachty a environmentálne dejiny.


********

Preklad resumé
Doc. PhDr. Mária Papsonová, CSc. (nemčina)
Doc. PhDr. Jarmila Opálková, CSc. (ruština)
PhDr. Eva Eddy, PhD. (angličtina)

Redaktorka
PhDr. Anna Švorcová

Sadzba a grafika
UNIVERSUM-EU, s. r. o.
Ing. Stanislav Kurimai

© Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, o. z.
Pribišova 8, 841 05 Bratislava
Druhé vydanie, 2023
náklad: 500 ks
odporúčaná cena: 27,50 €
počet strán: 420, čiernobiela

formát: 190x285mm
väzba: V/8  s bavlnkou

jazyk vydania: slovenský

Vysadzané písmom: Quercus 
papier: Holmen Book
Tlač: Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov
Bratislava 2023

ISBN 978-80-973455-4-9
EAN 9788097345549

Realizované s finančnou podporou 
Fondu na podporu kultúry národnostných menšín 2023


*******

OBSAH

Edičná poznámka
Úvod 
Slovenské snahy o vymedzenie vlastného územia a Rusíni
Slováci z východného Slovenska a ich etnická sebareflexia 
Americkí Slováci pred prvou svetovou vojnou a ich štátoprávne úvahy
Rusíni a problém vymedzenia ich územia
Americkí Rusíni pred prvou svetovou vojnou a ich štátotvorné úvahy 
Prvá svetová vojna a štátoprávne úvahy Rusínov 
Americkí Rusíni a vznik Československa
Slovenské a rusínske snahy o získanie územia severovýchodného Slovenska
Mierová konferencia v Paríži a otázka krajinskej hranice
Druhé kolo parížskych rokovaní a sprievodné udalosti
Po mierovej konferencii
Ústava ČSR a Podkarpatská Rus 
Voľby 1920, sčítanie obyvateľstva 1921 a krajinská hranica
Fámy alebo skutočnosť?
Územná reorganizácia a otázka krajinskej hranice
Jan Húsek a jeho etnografické výskumy zmiešaného územia severovýchodného Slovenska 
Nikolaj A. Beskid a rusínsky výklad rusínsko-slovenského pomedzia
Politické strany na Podkarpatskej Rusi a otázka krajinskej hranice 
Podkarpatská Rus na pôde Spoločnosti národov 
Slováci a Rusíni na východnom Slovensku a krajinská hranica na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia
Slovenská liga a otázka krajinskej hranice
Podkarpatská Rus ako súčasť medzinárodných kalkulácií a krajinská hranica so Slovenskom v 30. rokoch 20. storočia 
Edvard Beneš a Podkarpatská Rus
Československá vláda a požiadavka autonómie Podkarpatskej Rusi v druhej polovici 30. rokov
Nádeje a sklamania – zápas o krajinskú hranicu v rokoch 1938 a 1939
a jeho medzinárodné súvislosti
Epilóg 
Pramene a literatúra 
Menný register 

********

ZHRNUTIE


Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 – 1939)

Hranica bola odvždy fenoménom, ktorý v sebe obsahoval dve tendencie – jednu spájaciu a druhú oddeľujúcu. Inakšie to nebolo ani u dvoch slovanských susedov Slovákov a Rusínov. Medzi nimi však vyvstala otázka hranice ako skutočne deliacej čiary až po vzniku Československa v závere roku 1918, resp. v roku 1919, keď sa súčasťou Československa stalo územie dnešného Zakarpatska v dnešnej Ukrajinskej republike. Dovtedy príslušníci oboch národov žili spolu v Uhorsku, a to bez akejkoľvek administratívnej hranice, ktorá by ich oddeľovala, resp. aspoň naznačovala kadiaľ vedie etnická hranica medzi Slovákmi a Rusínmi. V polovici 19. storočia síce politickí predstavitelia jedných i druhých začali požadovať vlastné autonómne územie, ale vďaka rezolútnemu odporu uhorskej vlády sa takáto štátoprávna alternatíva neuskutočnila. Teda, nevznikla ani žiadna hranica medzi Slovákmi a Rusínmi. Stanovenie akejkoľvek hranice postavenej na etnických princípoch v  stredoeurópskom priestore bolo odvždy veľkým problémom. Vyplývalo to z dlhodobej etnickej premiešanosti obyvateľstva rôznych národností. Tomuto problému sa nevyhli ani Slováci, ani Rusíni. Ak si ho do roku 1918 uvedomovali a v podstate ho len opatrne „ohmatávali“, tak po roku 1918 problém deliacej čiary museli riešiť. Vtedy sa však ukázalo, že to nebude ľahká úloha. Komplikovalo ju totiž viacero faktorov. Na prvom mieste to bol dlhodobý vývoj oboch etník v  spoločnom štáte – v Uhorsku. Keďže v ňom nemali podmienky na slobodný národný vývin a na riešenie vlastných národných záujmov na svojom území, nevznikol ani priestor a možnosti pre to, aby sa vymedzilo relatívne etnicky „čisté“ slovenské a rusínske územie. Ďalším faktorom, ktorý determinoval riešenie slovensko-rusínskej hranice bola jazyková príbuznosť oboch spoločenstiev. S  tým súvisela skutočnosť, že obyvateľstvo žijúce na kontaktnom území nehovorilo spisovným jazykom, ale len dialektom – na slovenskej strane spišským, šarišským a zemplínskym, na rusínskej strane miestnymi rusínskymi dialektmi. Všetky sa pritom navzájom ovplyvňovali, pričom slovenské dialekty, a najmä šarišský, vystupujúci ako kultúrny a tamojšou spisbou aj kultivovaný jazyk regiónov Šariš a  Zemplín, sa stal dominantným komunikačným prostriedkom (spišský dialekt zohrával podobnú úlohu na Spiši), ktorý ovplyvňoval nielen tunajšie slovenské ale aj rusínske obyvateľstvo severovýchodného Slovenska. Šarišský dialekt svojim dominantným postavením nepriamo podporoval prirodzené asimilačné tendencie a procesy, ktoré sú vlastné kontaktným územiam dvoch a viacerých etník, pričom veľkú úlohu v tomto procese zohrávala početná prevaha slovenského obyvateľstva. Šariština len podporovala to, čo neskôr rusínski/ukrajinskí činitelia nazývali slovakizáciou – poslovenčovaním Rusínov/Ukrajincov. Poslovenčovanie rusínskeho obyvateľstva neprebiehalo naraz a plošne. Jednotlivé rusínske dediny sa stávali slovenskými, alebo len čiastoč- 386 ne slovenskými tým, že ich obyvatelia z najrôznejších dôvodov dobrovoľne a nenásilne prijímali šarištinu ako svoj komunikačný jazyk a s ňou i  slovenské národné povedomie a  slovenskú národnú príslušnosť. Paradoxne ich prijímali oveľa ľahšie preto, že na severovýchodnom Slovensku bolo slovenské povedomie veľmi slabo rozvinuté a súčasne bolo silne  prekryté miestnym regionálnym povedomím – spišským, šarišským, zemplínskym. Spišiakmi, Šarišanmi, Zemplínčanmi sa cítili byť nielen tu žijúci Slováci, ale aj Nemci, Maďari, a rovnako aj Rusíni. To bol potom jeden z faktorov pomaly a nenápadne premieňajúci časť rusínskeho obyvateľstva na obyvateľstvo šarišské a v konečnom dôsledku na obyvateľstvo slovenské. Etnická slovensko-rusínska hranica sa tak rozmieňala a začala schádzať z hraníc chotárov jednotlivých dedín priamo doprostred dedín. Obrazne povedané, prenikala až do gazdovských dvorov, ba i do samotných domácností. Pomaly a nenápadne rozdeľovala i samotné príbuzenstvo, a to tak, že si ani ono samo tento proces etnickej polarizácie poriadne neuvedomovalo. Ak si predstavíme, že šlo o proces trvajúci desaťročia, potom je ľahšie pochopiteľné, prečo v medzivojnovom období bolo ťažké, ba niekde priam nemožné stanoviť etnickú hranicu medzi Rusínmi a Slovákmi, hoci jazykovedné i etnografické výskumy naznačovali pomerne jednoznačne, kde by takáto hranica mala prechádzať. Tretím faktorom sa stalo náboženstvo. Gréckokatolícke náboženstvo sa postupne stalo vierovyznaním oboch etnických spoločenstiev, to ich spájalo a vo veľkej miere stieralo etnické rozdielnosti medzi gréckokatolíckym obyvateľstvom. Označením rusnák, patriacim všetkým gréckokatolíkom, navodzovalo pocit nielen konfesionálnej spolupatričnosti ale aj jednej národnosti. Kým však nevznikla potreba jasnej etnickej diferenciácie, ktorá mala politický impulz, samotné gréckokatolícke obyvateľstvo nepociťovalo potrebu za každú cenu sa etnicky identifikovať či už ako obyvateľstvo slovenské, či rusínske. Ináč to však vnímali vzdelané vrstvy gréckokatolíkov. Keďže gréckokatolícka hierarchia bola v prevažnej časti rusínskeho pôvodu, vo chvíli, keď sa mohla a chcela aj navonok etnicky zaradiť a prejaviť, podsúvala svojim veriacim názor, že príslušníci gréckokatolíckeho náboženstva – teda rusnáci – sú Rusínmi, alebo – v dobovom označení – Rusmi. Ak na jednej strane sociálny a  kultúrny status východných Slovákov svojou väčšou vyspelosťou, a tým aj dominanciou priťahoval rusínske obyvateľstvo do slovenského národného celku, tak gréckokatolícke náboženstvo tento prirodzený asimilačný tlak eliminovalo, prípadne, ale to len v  menšej miere, priťahovalo slovenské obyvateľstvo do rusínskeho etnického spoločenstva. Tieto procesy prebiehali denno-denne desaťročia, ba i stáročia, bez toho, žeby si ich Slováci a Rusíni obzvlášť uvedomovali. Preto, keď vzniklo Československo a s ním aj úloha vydeliť slovenský priestor a osobitne priestor rusínsky, vznikol vážny a ťažko riešiteľný problém, a to určiť, kde prebieha hranica medzi jedným a druhým etnickým priestorom. Ba dokonca v mnohých prípadoch vznikol problém určiť, kto z obyvateľov na kontaktnom území severovýchodného Slovenska je Slovák a kto už Rusín, ktorá dedina je rusínska a ktorá slovenská. Jazyk a  náboženstvo vo svojom protipólnom pôsobení prestávali plniť úlohu rozlišovacieho prostriedku. Všetko totiž začalo kompliko- 387 vať osvojené si národné vedomie. A práve ono rozhodovalo, ku komu sa bude hlásiť konkrétny občan, dokonca v mnohých prípadoch bez ohľadu na to, ktorým dialektom hovorí a akého je vierovyznania. Rozhodujúcejším činiteľom v danom priestore sa popri osvojenom národnom vedomí stávali aktuálne presadzované záujmy mocensko-politického charakteru, vychádzajúce či už zo slovenského (resp. československého) či z rusínskeho/ukrajinského prostredia. Kniha Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 – 1939) sa pokúša načrtnúť zložitosti procesu hľadania slovenského a rusínskeho etnického priestoru v období medzi dvoma vojnami. Ide o náročnú úlohu, komplikovanú aj tým, že v uvedenom období – a rovnako aj neskôr – sa obyvateľstvo, označované ako Rusíni, Rusnáci, Malorusi, Karpatorusi, začalo samo ešte len vysporadúvať so základnou otázkou každého národa, či každej etnickej skupiny. Touto otázkou bola otázka etnickej príslušnosti. V ich prípade s otázkou, či uvedení obyvatelia sú Rusíni – teda, či sú osobitným, samostatným národom, alebo či sú súčasťou ukrajinského (maloruského), prípadne historickou súčasťou ruského (veľkoruského) národa. Stanoviť hranicu medzi Slovákmi a Rusínmi/Ukrajincami sa pokúšali nielen politici, ale predovšetkým bádatelia – jazykovedci, etnografi, historici. Napísali o tom obsiahle práce a my s odstupom času môžeme konštatovať, že i  napriek odchýlkam, ktoré sa objavovali medzi rôznymi bádateľmi, bola táto úloha pomerne úspešne riešená, aspoň čo sa týkalo ich historicko-jazykových, či historicko-etnografických analýz. Zložitejšie to bolo s uplatňovaním získaných poznatkov do vtedajšej reality – politickej, a teda aj mocenskej, ale aj do reality každodenného života jednotlivých ľudí žijúcich na severovýchodnom Slovensku v  prvej polovici 20. storočia, do reality, ktorá sa líšila od skutočnosti predchádzajúcich desaťročí a storočí, ktoré bádatelia skúmali a analyzovali. Ich pomerne jednoznačné výsledky etnografického, jazykového i  konfesionálneho rozmeru skomplikovalo aktuálne národné povedomie obyvateľstva jednotlivých dedín a celých oblastí severovýchodného Slovenska, neraz sa rozchádzajúce so zistenými a vo vedeckej práci sformulovanými názormi. Medzivojnové obdobie bolo poznačené húževnatou snahou rusínskej/ukrajinskej politickej špičky presadiť svoje požiadavky na západnú hranicu Podkarpatskej Rusi, teda posunúť ju až po rieku Poprad a zahrnúť do Podkarpatskej Rusi územie severovýchodného Slovenska. Snažili sa to dosiahnuť predovšetkým rokovaním i  lobovaním v  najvyšších kruhoch českej politiky a súčasne aj na medzinárodnom fóre, ktoré reprezentovala Spoločnosť národov. Zriedkavejšie boli ich snahy o rokovanie a dorozumenie sa so Slovákmi. Obávali sa, že tieto rokovania budú márne, lebo Slováci neustúpia z územia, ktoré im po mierovej konferencii v Saint-Germain-en-Laye pripadlo. Rusíni, žijúci v emigrácii, najmä v Maďarsku a v USA podporovali svojich krajanov doma v ich úsilí zväčšiť Podkarpatskú Rus o  severovýchodné Slovensko. Pravda, rusínska maďarská emigrácia v súlade s cieľmi maďarskej zahraničnej politiky, ktorá chcela vo vhodnej chvíli pripojiť Podkarpatskú Rus s čo najväčším územím Slovenska k Maďarsku. Americkí Rusíni zas v snahe posilniť rusínsky element v Československu aj zväčšením územnej rozlohy Podkarpatskej Rusi. 388 Slovenská strana dlho nebrala rusínske snahy o  posunutie krajinskej hranice ako vážny problém, ktorý by skutočne ohrozoval slovenské záujmy a jeho teritórium. Opierala sa jednak o Saintgermainskú mierovú zmluvu a ňou vytýčenú hranicu medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou, jednak o českú politiku a jej záujem o Slovensko a jednak využívala slabosť rusínskej a ukrajinskej politickej reprezentácie, ktorá nedokázala ani v domácich pomeroch, ale ani na medzinárodnom fóre zdôvodniť nároky na severovýchodné Slovensko. Pri hájení slovenských nárokov na územie severovýchodného Slovenska zohrávali úlohu nielen štátne úrady rôznych stupňov, ale aj Slovenská liga, ktorá si toto územie začala viac všímať od 30. rokov 20. storočia. Vystupovala proti ambíciám rusínskej strany posunúť krajinskú hranicu po rieku Poprad. Dá sa povedať, že práve ambiciózne snahy rusínskej politiky posunúť krajinskú hranicu na západ, posilňovali slovenské národné povedomie u slovenského obyvateľstva tak v Šarišskej, ako aj v Zemplínskej župe, ba i v Spišskej župe. Slovenská strana vnímala všetky rusínske a  ukrajinské aktivity o  zmenu spoločnej hranice nie ako iniciatívu rusínskeho alebo ukrajinského obyvateľstva, ale ako iniciatívu Budapešti a jej rusínskych exponentov. Rusínom vyčítala, že sa dali do jej služieb alebo že sú Budapešťou zneužívaní pre jej ciele. To, že slovenské podozrenie malo svoje opodstatnenie sa ukázalo v závere 30. rokov – po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 a následne po vzniku Slovenského štátu v tzv. malej vojne v marci 1939. Podkarpatská Rus a časť východného Slovenska sa vtedy stali súčasťou Maďarska. Rusínske a  ukrajinské aktivity o  plnú autonómiu Podkarpatskej Rusi, zväčšenej o severovýchodné Slovensko však neboli vyvolané len maďarskými cieľmi. Tie len parazitovali na vskutku prirodzených snahách rusínskej a  ukrajinskej politiky v  ČSR spojiť všetkých Rusínov/ Ukrajincov do jedného administratívneho celku a neoslabovať i tak už dosť slabý národný organizmus, ktorý bol vtedy rozdelený do dvoch administratívno-správnych celkov – Slovenska a Podkarpatskej Rusi. V medzivojnovom období však nebolo v silách rusínskej/ukrajinskej politiky vyriešiť tento problém, a vlastne sa vzhľadom k svojej zložitosti objektívne ani vyriešiť nedal. Spory medzi Slovákmi a Rusínmi o krajinskú hranicu mali rôznu intenzitu. Nikdy však neprerástli do otvoreného nepriateľstva. Skončili sa už spomínaným obsadením Podkarpatskej Rusi a časti východného Slovenska v marci 1939, keď sa krajinská hranica premenila na štátnu hranicu, ale to už medzi Maďarskom a Slovenskou republikou. Krajinskou hranicou sa už v ďalších rokoch nikdy viac nestala.

*******

RESUMÉ

The Regional Border between Slovakia and Subcarpathian Rus’ between 1919 and 1939 

A border has always been a phenomenon that contains two tendencies – connecting, and separating. It was no different for two Slavic neighbours – Slovaks and Rusyns. In this case, the question of border as a real dividing line only arose after the formation of Czechoslovakia at the end of 1918; or in 1919, when the territory of today’s Transcarpathia in Ukraine, as we know it nowadays, became part of Czechoslovakia. Until then, members of both nations lived together in pre-1918 Hungary, without any administrative border separating them or, at least, indicating where the ethnic border between Slovaks and Rusyns would be. Even though, in the mid-19th century, political representatives of both countries began to demand their own autonomous territory, thanks to the resolute resistance of the Hungarian government, such a state legal alternative did not materialise. In other words, no border between Slovaks and Rusyns was set. Determining any border based on ethnic principles in the Central European space has always been a great challenge. This is due to the fact that the population has, for a long time, contained elements of various nationalities. It was an issue neither Slovaks nor Rusyns could avoid. Before 1918, they might have been aware of it, carefully testing it; however, after 1918, they were directly faced with the issue of the dividing line. At that point, it became clear it was not going to be an easy task. This was caused by several factors. First of all, there was the long-term development of both ethnic groups in a common state – pre-1918 Hungary. Since the conditions for their free national development and how national interests were addressed in their own territory were not favourable, there were no opportunities to define a relatively ethnically ‘pure’ Slovak or Rusyn territory. Another factor that determined the treatment of the Slovak-Rusyn border was the linguistic affinity of the two communities. This was related to the fact that the population living in the contact area did not speak a standard language, but rather dialects – Spiš, Šariš, and Zemplín in the Slovak territory, and local Rusyn dialects in the other. All the dialects influenced each other, the Slovak ones, especially the Šariš dialect (which was a cultural and, by local writings ‘cultured’, language) used in the Šariš and Zemplín regions became the dominant means of communication (the Spiš dialect playing a similar role in the Spiš region), which influenced not only the local Slovak but also the Rusyn population of North-Eastern Slovakia. With its dominant position, the Šariš dialect indirectly supported the natural assimilation tendencies and processes inherent in those contact areas containing two or more ethnic groups, while an important role in this process was played by the size of the Slovak population. The Šariš dialect only supported what Rusyn/ Ukrainian officials later called the Slovakization of Rusyns/Ukrainians. The Slovakization of the Rusyn population did not take place at the same time or across the board. Individual Rusyn villages became fully, 372 or partially, Slovak by their inhabitants accepting (in a voluntary and unforced way) the Šariš dialect as their language of communication and, with it, they also adopted Slovak national awareness and Slovak national affiliation. This, paradoxically, happened much more easily due to the fact that, in North-Eastern Slovakia, Slovak awareness was poorly developed and, at the same time, it was almost completely taken over by the population’s affiliation to the local regions – Spiš, Šariš, or Zemplín. It was not only the Slovaks living there, but also Germans, Magyars, and Rusyns who considered themselves to be members of the Spiš, Šariš, or Zemplín community. In the end, this was one of the factors which slowly and subtly transformed part of the Rusyn population into a Šariš, and ultimately Slovak, population. The ethnic Slovak-Rusyn border, thus, diverged and began to move from the outskirts to very hearts of the villages. Figuratively speaking, it penetrated the farmyards themselves, and even the households. Slowly and subtly, it also divided those families who were not fully aware of this process of ethnic polarisation. Considering the fact that this process took decades, it is easier to understand why, in the interwar period, it was rather difficult (and in some cases even impossible) to establish an ethnic border between Rusyns and Slovaks, even though linguistic and ethnographic research quite clearly indicated where such a border should be placed. Religion was the third factor in the above process. The Greek-Catholic religion gradually became the denomination of both ethnic communities; it united them and, to a large extent, erased the ethnic differences within the Greek-Catholic population. The term ‘Rusnak’ (translator’s note – the colloquial designation meaning ‘Rusyn’) referred to all Greek Catholics, which evoked the sense of not only the same confessional but also national affiliation. While there was no need for clear ethnic differentiation (with a political impetus), the Greek-Catholic population itself did not have the desire to ethnically identify as Slovak or Rusyn. The educated classes of Greek Catholics, however, had a different perception of the matter. Whenever the Greek-Catholic hierarchy, being mostly of Rusyn origin, could, and wished to, outwardly identify themselves ethnically and had a chance to express themselves, they suggested to their believers that all the members of the Greek-Catholic Church – Rusnaks – were Rusyns (or – using the period terminology – Russians). On the one hand, the social and cultural status of Eastern Slovaks attracted the Rusyn population to the Slovak national entity by its greater advancement and, thus, dominance, the Greek-Catholic religion, on the other hand, eliminated this natural assimilation pressure or, to a lesser extent, attracted the Slovak population to the Rusyn ethnic community. These processes took place daily and lasted decades, or even centuries, without Slovaks or Rusyns being particularly aware of them. Therefore, when Czechoslovakia was created and brought about the task of determining the Slovak and, especially, the Rusyn territory, a  serious and difficult problem arose – to decide where the borderline between the two ethnic groups should be placed. Indeed, in many cases, it was rather difficult to determine which of the inhabitants of the contact area of North-Eastern Slovakia was Slovak and who was Rusyn; the same was true for individual villages. 373 The language and religion, in their opposite effect, ceased to fulfil the role of a means of differentiation, as everything started to be complicated by the adopted national awareness. It was that which was to decide to which nationality a  specific citizen would affiliate, in many cases, regardless of which dialect they spoke or what their religion was. In addition to the acquired national awareness, the then asserted interests of political nature, originating either from the Slovak (Czechoslovak) or Rusyn/Ukrainian environment became a dominant factor. The book The Regional Border between Slovakia and Subcarpathian Rus’ (1919 – 1939) and the Contexts Surrounding it attempts to outline the complexities of the process of searching for Slovak and Rusyn ethnic space in the interwar period. It is a difficult task complicated by the fact that, in the given period (as well as later on), the population itself, referred to as Rusyns, Ruthenians, Rusnaks, Little Russians, or Carpatho-Russians, had barely started to deal with this fundamental matter of their national, or ethnic, background – the issue of ethnic affiliation. In their case, this concerned the question whether the inhabitants are Rusyns – i.e., whether they are a distinct nation in its own right, or whether they are part of the Ukrainian (Little Russian) or historical part of the Russian (Greater Russian) nation. It was not only politicians but, above all, researchers – linguists, ethnographers, and historians – who tried to define the border between Slovaks and Rusyns/Ukrainians. They wrote extensive works on the matter, and it can now, with the passage of time, be concluded that, despite the minor variations in different research studies, this task was relatively successfully addressed, at least as far as their historical-linguistic, or historical-ethnographic, analyses were concerned. The application of the acquired knowledge in practice of the given time was, however, more difficult. This concerned the (power-driven) political sphere, as well as everyday life of individual people living in North-Eastern Slovakia in the first half of the 20th century, a  reality that differed from that of the previous decades and centuries, which was analysed and examined by researchers. Their relatively unambiguous results within the ethnographic, linguistic, and confessional dimension were complicated by the then national awareness of the population of individual villages as well as the entire regions of North-Eastern Slovakia, often diverging from the opinions found and formulated in academic works. The interwar period was marked by the tenacious efforts of the Rusyn/Ukrainian political elite to enforce their demands on the western border of Subcarpathian Rus’, i.e. to move it as far as the Poprad River and include the territory of North-Eastern Slovakia in Subcarpathian Rus’. They tried to achieve this primarily by negotiating and lobbying in the highest circles of Czech politics and, at the same time, at the international forum represented by the League of Nations. Their efforts to negotiate and reach an understanding with Slovaks were, however, rarer. They worried such negotiations would be in vain and Slovaks would not retreat from the territory that fell to them after the peace conference in Saint-Germain-en-Laye. Rusyn émigrés, especially in Hungary and the USA, supported their compatriots at home in their efforts to enlarge Subcarpathian Rus’ with North-Eastern Slovakia. To be sure, Rusyn emigration to Hungary, following the country’s policy, wished to 374 annex Subcarpathian Rus’ and the largest possible territory of Slovakia to Hungary at an opportune moment. American Rusyns, on the other hand, thought it would be worth strengthening the Rusyn element in Czechoslovakia by expanding the territory of Subcarpathian Rus’. For a long time, the Slovak side did not consider the Rusyn efforts to move the regional border as a serious problem that would truly jeopardise Slovak interests and the territory of Slovakia. It relied both on the Saint-Germain Peace Treaty and the border drawn by it between Slovakia and Subcarpathian Rus’, as well as Czech politics and its interest in Slovakia; moreover, it took advantage of insufficient Rusyn and Ukrainian political representation, unable to justify their claims to North-Eastern Slovakia either on the domestic or the international stage. In the defence of Slovak claims to the territory of North-Eastern Slovakia, it was not only state authorities of various levels that played a role, but also the Slovak League, which started to pay more attention to this territory in the 1930s. It opposed the ambitions of Rusyns to move the border as far as the Poprad River. It could be said that it was the ambitious efforts of Rusyn politics to move the border to the west that strengthened national awareness among the Slovak population both in the Šariš and Zemplín counties, and even in Spiš County. All Rusyn and Ukrainian activities to change the shared border were perceived by the Slovak side as an initiative of Budapest and its Rusyn exponents rather than an initiative of the Rusyn or Ukrainian population itself. It even reproached Rusyns for placing themselves in the service of Budapest and for being exploited by it for its purposes. The fact that Slovak suspicions were justified became evident at the end of the 1930s – after the Vienna Arbitration of November 1938 and, subsequently, after the formation of the Slovak State in the so-called Little War of March 1939. It was then that Subcarpathian Rus’ and part of Eastern Slovakia, became part of Hungary. Nevertheless, Rusyn and Ukrainian activities striving for the full autonomy of Subcarpathian Rus’, expanded by North-Eastern Slovakia, were not only motivated by Magyar goals. They were merely a feeding off the truly natural efforts of Rusyn and Ukrainian politics in Czechoslovakia to unite all Rusyns/Ukrainians into one administrative unit and prevent further weakening of the already unstable national body, then divided into two administrative units – Slovakia and Subcarpathian Rus’. However, in the interwar period, Rusyn/Ukrainian politics was unable to solve this issue and, in fact, due to its complexity, it could not actually be objectively solved. The disputes between Slovaks and Rusyns about the country’s borders were of varying intensity; still, they never escalated into open hostility. They ended with the already mentioned occupation of Subcarpathian Rus’ and part of Eastern Slovakia in March 1939, when the regional border was transformed into a state border, at that point, however, dividing Hungary and the Slovak Republic, and has not become a regional border ever since.

Translation: Eva Eddy

********

ZUSAMMENFASSUNG

Die Landesgrenze zwischen der Slowakei und Karpatorussland (1919 – 1939)

Die Grenze war seit jeher ein Phänomen, das zwei widersprüchlichen Tendenzen beinhaltete – eine verbindende und eine trennende. Dies kam auch in den Beziehungen der beiden slawischen Nachbarn – der Slowaken und Ruthenen – deutlich zum Ausdruck. Die Frage der Grenze als einer realen Trennlinie wurde zwischen diesen Völkern jedoch erst nach der Gründung der Tschechoslowakei Ende 1918 bzw. im Jahre 1919 aktuell, nachdem das Gebiet des heutigen Transkarpatiens (Zakarpatskaja oblasť, heute in der Ukrainischen Republik) zum Bestandteil der Tschechoslowakei geworden war. Bis dahin lebten Angehörige beider Ethnien gemeinsam in Ungarn – ohne jegliche administrative Grenze, die sie getrennt oder die ethnische Scheide zwischen den Slowaken und Ruthenen in irgendeiner Weise wenigstens skizziert hätte. Mitte des 19. Jahrhunderts wurden zwar von politischen Repräsentanten auf der einen wie auf der anderen Seite Stimmen nach einem eigenen autonomen Gebiet hörbar, die jedoch auf einen so entschiedenen Widerstand der ungarischen Regierung gestoßen sind, dass eine staatsrechtliche Alternative dieser Art nie realisiert werden konnte. Folglich entstand bis zum Ende der Doppelmonarchie auch keine Grenze zwischen den Slowaken und Ruthenen. Da sich die Bevölkerung im mitteleuropäischen Raum seit Jahrhunderten aus verschiedensten Ethnien zusammensetzte, stellte jeder Versuch, hier eine auf ethnischen Prinzipien basierende Grenze zu ziehen, ein großes Problem dar. Dessen waren sich auch die Slowaken und Ruthenen bewusst. Mit dem Problem der Trennlinie, das sie jedoch bis 1918 nur vorsichtig „betasten“ konnten, mussten sie sich nach der Gründung der ČSR ernsthaft auseinandersetzen. Bald erwies sich, dass die Lösung dieser keineswegs leichten Aufgabe durch mehrere Faktoren kompliziert wurde. An erster Stelle war es die langfristige Entwicklung beider Ethnien in einem gemeinsamen Staat – in Ungarn. Da sie keine günstigen Bedingungen für eine freie nationale Entwicklung und für eigene nationale Interesssen auf ihrem Gebiet hatten, wurden weder Raum noch Möglichkeiten dafür geschaffen, ein ethnisch relativ „reines“ slowakisches oder ruthenisches Gebiet abzustecken. Ein anderer Faktor, durch den die Festlegung einer slowakisch- -ruthenischen Grenze determiniert wurde, war die sprachliche Verwandschaft beider Gemeinschaften. Diese war um so stärker, als dass die auf dem Kontaktgebiet lebende Bevölkerung keine Schriftsprache benutzte, sondern nur Dialekt sprach – auf slowakischer Seite waren es die Zipser, Scharischer oder Sempliner Mundart, auf der ruthenischen verschiedene ruthenische Ortsmundarten. Diese haben sich einander stark beeinflusst, wobei der slowakische Scharischer Dialekt – die kulturelle und auch in geschriebener Form kultivierte Sprache der Scharischer und Sempliner Region – zum dominanten Kommunikationsmittel 381 wurde. (Eine ähnliche Rolle kam in der Region Zips dem slowakischen Zipser Dialekt zu.) Dies wirkte sich nicht nur auf die hier lebende slowakische, sondern auch auf die ruthenische Bevölkerung der nordöstlichen Slowakei aus. Die Benutzung des Scharischer Dialekts als vorherrschende Verkehrssprache unterstützte indirekt die den Kontaktgebieten mit zwei oder mehreren Ethnien eigenen natürlichen Assimilationstendenzen und -prozesse. Im Zusammenhang damit sprachen ruthenische/ukrainische Repräsentanten später von der Slowakisierung der Ruthenen/ Ukrainer. Eine wichtige Rolle in diesem Prozess spielte natürlich auch die zahlenmäßige Übermacht der slowakischen Bevölkerung. Die Slowakisierung der ruthenischen Bevölkerung verlief nicht gleichzeitig auf dem gesamten Gebiet. Einzelne ruthenische Gemeinden wurden slowakisch, oder auch nur zum Teil slowakisch, indem ihre Bewohner aus verschiedenen Gründen, freiwilllig und ohne Zwang, das Scharische als ihre Kommunikationssprache benutzten, in Folge auch das slowakische Nationalbewusstsein und die slowakische Volksangehörigkeit annahmen. Paradoxerweise geschah dies ohne Schwierigkeiten auch dank der Tatsache, dass das slowakische Nationalbewusstsein in der nordwestlichen Slowakei nicht besonders ausgeprägt und vom jeweiligen regionalen – dem Zipser, Scharischer, Sempliner – Bewusstsein stark überdeckt war. Für Zipser, Scharischer, Sempliner hielten sich nicht nur die hier lebenden Slowaken, sondern auch die Deutschen, Madjaren und die Ruthenen. Dies war einer der Faktoren, in deren Folge ein Teil der ruthenischen Bevölkerung allmählich und unauffällig erst in Scharische, letzendlich aber in slowakische Bevölkerung verwandelt wurde. Auf diese Art und Weise bröckelte die ethnische slowakisch-ruthenische Grenze immer mehr und begann sich von den Katastergrenzen einzelner Dörfer direkt in deren Mitte zu verschieben. Bildlich gesprochen drang sie bis mitten in die Bauernhöfe, ja sogar bis in die Haushalte hinein. Nach und nach wurden durch die Grenze auch Angehörige einzelner Familien einander getrennt, ohne dass man sich dieses Prozesses der ethnischen Polarisierung bewusst geworden wäre. In Bezug darauf, dass es sich um einen Jahrzehnte andauernden Prozess handelte, kann es nicht verwundern, dass es in der Zwischenkriegszeit schwierig, manchmal sogar unmöglich war, die ethnische Grenze zwischen den Ruthenen und Slowaken zu ziehen, auch wenn die Ergebnisse linguistischer und volkskundlicher Untersuchungen relativ eindeutig zeigten, wo sie zu verlaufen hätte. Zum dritten Faktor, der die Grenzziehung erschwerte, wurde die Religion. Die Zugehörigkeit zur griechisch-katholischen Religion, die mit der Zeit zum Glauben beider ethnischer Gemeinschaften wurde und sie verband, löschte weitgehend die ethnischen Unterschiede innerhalb der griechisch-katholischen Bevölkerung. Der Name Rusnake, mit dem alle Griechsich-Katholiken bezeichnet wurden, deutete nicht nur die konfessionelle, sondern auch die nationale Zusammengehörigkeit an. Solange jedoch die – politisch motivierte – Notwendigkeit der klaren ethnischen Differenzierung nicht entstand, hielt es die griechisch-katholische Bevölkerung selbst nicht für notwendig, sich um jeden Preis ethnisch zu identifizieren – ob als slowakisch oder als ruthenisch. Anders urteilten darüber aber die gebildeten Schichten der Griechisch-Katholiken. Da der Großteil der griechisch-katholischen Hierar­ 382 chie ruthenischer Herkunft war, war sie – als plötzlich die Möglichkeit bestand und genutzt werden wollte, sich auch nach außen etnisch eingliedern und ausdrücken zu können – bemüht, ihren Gläubigen zu suggerieren, dass diejenigen, die der griechisch-katholischen Religion angehören, also die Rusnaken, Ruthenen, oder – in zeitgenössischer Bezeichnung – Russen sind. Wenn die ruthenische Bevölkerung auf der einen Seite vom sozialen und kulturellen Status, von der höheren Entwicklungsstufe und der Dominanz der Ostslowaken in den slowakischen Nationalbund gezogen wurde, so hat die griechisch-katholische Religion auf der anderen Seite diesen natürlichen Assimilationszwang eliminiert, bzw. – eher aber in einem viel geringeren Maße – hat sie die slowakische Bevölkerung in die ruthenische ethnische Gemeinschaft angezogen. Diese Prozesse waren Jahrzenhte, ja sogar Jahrhunderte tagtäglich im Gange, ohne dass sich die betroffenen Slowaken und Ruthenen dessen in irgeneiner Weise bewusst gewesen wären. Nachdem aber die Tschechoslowakei und damit auch die Aufgabe entstanden war, den slowakischen und in dessen Rahmen auch noch den ruthenischen Raum abzustecken, stand man einem schwerwiegenden und schier unlösbaren Problem entgegen: die Grenze zwischen dem einem und dem anderen ethnischen Raum zu bestimmen. In manchen Fällen war es sogar problematisch, zu entscheiden, ob der jeweilige auf dem Kontaktgebiet lebende Bewohner Slowake oder schon Ruthene ist, welches Dorf ruthenisch und welches slowakisch ist. In ihrer antipodischen Wirkung waren die Sprache und die Religion nicht mehr im Stande, die Funktion des unterscheidenden Merkmals zu erfüllen. An ihre Stelle trat deswegen ein mit der Zeit angeeignetes Nationalbewusstsein. Dieses entschied darüber, zu wem sich der konkrete Bürger bekennen wird, in manchen Fällen oft sogar ohne Rücksicht darauf, welche Mundart er spricht und welchem Glauben er angehört. Zu einem noch stärker entscheidenden Faktor wurden im gegebenen Raum neben dem Nationalbewusstsein die aktuell durchfochtenen Interessen machtpolitischen Charakters, die sowohl aus dem slowakischen (bzw. tschechoslowakischen) als auch aus dem ruthenischen/ukrainischen Milieu kamen. Im vorliegenden Buch Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 – 1939) wird der Versuch unternommen, die komplizierte Suche nach dem slowakischen und dem ruthenischen ethnischen Raum in der Zwischenkriegszeit darzustellen. Dieses anspruchsvolle Vorhaben wird u. A. dadurch erschwert, dass sich die als Ruthenen, Russnaken, Kleinrussen, Karpato-Russen bezeichnete Bevölkerung erst in der untersuchten (und der darauffolgenden) Zeit mit der grundlegenden Frage einer jeden Nation bzw. einer jeden ethnischen Gruppe – mit der Frage der ethnischen Zugehörigkeit – auseinander zu setzen begann. Im Falle der genannten Bevölkerungsgruppe ging es darum, ob sie Ruthenen sind, das heißt, ob sie eine eigenständige Nation darstellen, oder der ukrainischen (kleinrussischen) Nation angehören. Nicht nur die Politiker, sondern und vor allem auch die Forscher – Philologen, Ethnographen und Historiker waren bemüht, die Grenze zwischen den Slowaken und den Ruthenen/Ukrainern zu bestimmen. Letztere haben umfangreiche Arbeiten vorgelegt, und mit Zeitabstand kann man sagen, dass sie sich dieser Aufgabe – trotz Abweichungen zwi- 383 schen einzelnen Autoren – relativ erfolgreich angenommen haben, jedenfalls was die sprachhistorischen oder historisch-ethnographischen Analysen betrifft. Viel komplizierter war jedoch die Umsetzung der wissenschaftlich gewonnenen Erkentnisse in die Realität. Nicht nur in die machtpolitische, sondern auch in die alltägliche Realität einzelner Menschen, die in der ersten Hälfte des 20. Jahrhunderts in der nordöstlichen Slowakei lebten. In die Realität also, die anders war als die von den Forschern erfasste Wirklichkeit der vorangegangenen Jahrzehnte und Jahrhunderte. Die relativ eindeutigen Forschungsergebnisse im Bereich der Volkskunde, Philologie und Konfession wurden in Konfrontation mit dem aktuellen Nationalbewusstsein der Bevölkerung einzelner Dörfer und ganzer Regionen der Ostslowakei, das den wissenschaftlich erfassten und formulierten Meinungen widersprach, in Frage gestellt. Die Zwischenkriegszeit stand im Zeichen eines zähen Strebens der ruthenischen/ukrainischen politischen Spitze, ihre Forderungen in Bezug auf die Westgrenze Karpatorusslands durchzusetzen, diese also bis zum Fluss Poprad vorzuschieben und das gesamte Gebiet der nordöstlichen Slowakei Karpatorussland einzuverleiben. Dies wollte man sowohl durch Lobbyismus und Verhandlungen mit den höchsten Kreisen der tschechischen Politik, als auch auf internationaler Ebene – auf dem Boden des Völkerbundes – erreichen. Bemühungen, mit den Slowaken zu verhandeln und sich mit ihnen zu verständigen, sind dagegen viel seltener zu verzeichnen: Die Repräsentanten der Ruthenen/Ukrainer befürchteten den Misserfolg solcher Verhandlungen und gingen davon aus, dass die Slowaken nicht bereit sein würden, auf das Gebiet zu verzichten, das ihnen laut Beschlüssen der Friedenskonferenz von SaintGermain-en-Laye zuerkannt wurde. Die in der Emigration, besonders in Ungarn und in den USA lebenden Ruthenen unterstützten die Bemühungen ihrer Landsleute, Karpatorussland um die nordöstliche Slowakei zu vergrößern. Allerdings waren die Beweggründe der genannten Gruppen unterschiedlich: Die ungarische Emigration tat dies im Einklang mit den Zielen der ungarischen Außenpolitik, die darauf zielte, sich Karpatorussland in einem günstigen Augenblick zusammen mit dem möglichst großen Gebiet der Slowakei einverleiben zu können; den amerikanischen Ruthenen ging es vielmehr darum, das ruthenische Element in der Tschechoslowakei auch durch die Vergrößerung des Gebietes Karpatorusslands zu stärken. Die slowakische Seite sah die ruthenischen Bemühungen um die Verschiebung der Landesgrenze lange nicht als ein ernsthaftes Problem, das die slowakischen Interessen und das slowakische Territorium in irgeneiner Weise tatsächlich bedrohen könnte. Einerseits stützte sie sich auf die im Friedensvertrag von Saint-Germain festgelegte Grenze zwischen der Slowakei und Karpatorussland, andererseits auf die tschechische Politik und deren Interesse an der Slowakei. Darüber hinaus wusste die slowakische Seite auch von der Schwäche der ruthenischen und ukrainischen Repräsentation, die weder innenpolitisch noch auf internationaler Ebene im Stande war, ihre Forderungen an die nordöstliche Slowakei zu begründen. Bei der Verteidigung slowakischer Ansprüche auf das umstrittene Gebiet spielte neben den Staatsbehörden verschiedener Stufen auch die Slowakische Liga (Slovenská liga) eine wichtige Rolle, die sich seit den 384 30er Jahren des 20. Jahrhunderts mit dieser Region zunehmend befasste. Sie trat entschieden gegen die Ambitionen der ruthenischen Seite ein, die westliche Landesgrenze bis zum Fluss Poprad vorzuschieben. Man kann sagen, dass es gerade diese ambitiösen Bemühungen der ruthenischen Politik waren, die maßgebend zur Stärkung des slowakischen Nationalbewusstseins bei der slowakischen Bevölkerung des Scharischer und Sempliner, ja sogar des Zipser Komitats beigetragen haben. Die slowakische Seite verstand sämtliche mit der Änderung der gemeinsamen Grenze zusammenhängende ruthenische und ukrainische Aktivitäten nicht als Initiative der ruthenischen bzw. ukrainischen Bevölkerung, sondern als eine von Budapest und dessen ruthenischen Exponenten ausgehende Initiative. Den Ruthenen wurde vorgeworfen, sie stünden in Diensten Budapests und ließen sich für dessen Ziele missbrauchen. Dass diese Annahme der slowakischen Seite nicht unbegründet war, bestätigten die Ereignisse der ausgehenden 30er Jahre: Nach der Wiener Arbitrage im November 1938, der darauffolgenden Entstehung des Slowakischen Staates und dem sog. Kleinen Krieg im März 1939 wurden Karpatorussland und ein Teil der Ostslowakei zum Bestandteil Ungarns. Die ruthenischen und ukrainischen Bemühungen um die volle Autonomie des um die nordöstliche Slowakei vergrößerten Karpatorusslands wurden aber nicht nur von ungarischen Ambitionen hervorgerufen. Die ungarische Seite war nur Nutznießer der natürlichen Bestrebungen der ruthenischen und ukrainischen Politik in der ČSR, alle Ruthenen/Ukrainer in einem administrativen Ganzen zu vereinen und den ohnehin schwachen nationalen Organismus, der zwei verschiedenen Verwaltungseinheiten – der Slowakei und Karpatorussland – angehörte, nicht weiter zu schwächen. In der Zwischenkriegszeit stand es jedoch nicht in Kräften der ruthenischen/ukrainischen Politik, das Problem zu lösen, das wegen seiner Vielschichtigkeit objektiv auch kaum zu bewältigen war. Obwohl die Streitigkeiten zwischen den Slowaken und Ruthenen um die Landesgrenze in verschiedener Intensität verliefen, nahmen sie nie die Gestalt einer offenen Feindschaft an. Wie bereits erwähnt, endeten sie mit der Besetzung Karpatorusslands und eines Teiles der Ostslowakei im März 1939 durch das ungarische Heer. Dadurch wurde die Landesgrenze zur Staatsgrenze – allerdings aber schon zwischen Ungarn und der Slowakischen Republik. Zur Landesgrenze ist sie in den darauffolgenden Jahren nie wieder geworden.

Übersetzung: Mária Papsonová

*******

РЕЗЮМЕ

Земская граница Словакии и Подкарпатской Руси в межвоенное время с 1919 по 1939 год

Граница всегда предствляла феномен, содержащий в  себе две противоположные тенденции – тенденцию объединения и тенденцию разъединения. В силу своей объективности обе эти тенденции не могли не коснуться даже таких славянских соседей, какими были словаки и русины. Однако вопрос границы, как настоящей линии их разъединения, встал только после образования Чехословакии накануне 1918 – в начале 1919 гг., вследствие присоединения к ней Закарпатья, области сегодняшней Украинской республики. До тех пор представители обеих наций жили в  рамках Венгрии без каких-либо административных границ, указывающих или хотя бы намекающих на этнические границы между словаками и русинами, хотя в середине 19 века у политических представителей обеих наций появилась тенденция добиться территориальной автономии, которая, однако, вследствие резкого сопротивления венгерского правительства была подавлена и  столь желаемая государственно-правовая альтернатива не осуществилась. В результате последнего никакая граница между словаками и русинами не образовалась. Становление любой, основанной на этнических принципах границы на территории Центральной Европы издавна представляло сложную проблему, связанную как раз с  многолетней этнической разнообразностью ее жителей. Это впоследствии отразилось также на определении территориальной линии между словаками и  русинами. Вопрос актуальной границы особенно резко встал перед обоими народами именно после 1918 года. Решение данного вопроса в то время осложнялось к тому же и другими важными факторами. Одним из первых этих факторов было длительное сосуществование обеих этнических групп в рамках общего государства – тогдашней Венгрии. В силу отсутствия в ее рамках условий как для свободного развития наций, так и  для решения собственно-национальных интересов, не могли возникнуть ни место, ни возможности для создания «чистой», с этнической точки зрения, словацкой, а также русинской территории. Следующим фактором, детерминирующим решение словацко-русинской границы, была родственность языков обеих этнических групп. Отсюда истекал тот факт, что представители как словацкой, так и русинской нации пользовались не литературными, а диалектными языками: словаки – спишским, шаришским, земплинским, русины – своими же местными говорами и диалектами. Языки, в свою очередь, друг на друга взаимно влияли, причем словацкие диалекты, особенно шаришский, стали доминантными. Шаришский диалект стал таким образом культурным, и местой литературой культивированным, языком реги- 376 онов Шариш и Земплин, доминантно способствующим коммуникации (спишский диалект ту же роль исполнял в регионе Спиш), причем оказывал влияние не только на словацких, но и  на русинских жителей северо-восточной Словакии. В роли доминирующего, шаришский диалект опосредованно способствовал естественным процессам и  тенденциям ассимиляции, типичным для территорий, на которых реализуются контакты двух и более этнических групп, причем большую роль сыграло численное превосходство словацкого населения. Шаришский язык способствовл процессу, впоследствиии русинскими/украинскими деятелями названному „словакизацией” – ословакиванием русинов/украинцев (примеч.: речь идет об одной и той же нации, по вопросу названия которой до сих пор существуют две противоположные тенденции среди самих ее представителей). Русинское население не поддавалось процессу словакизации одновременно и  повсеместно. Отдельные русинские населенные пункты становились словацкими или частично словацкими таким образом, что их жители по разным причинам стали постепенно добровольно и без принуждения при коммуникации пользоваться шаришским диалектом, а в связи с тем стали осваивать и  словацкое народное самосознание, а  также расширять ряды носителей словацкой национальности. Это довольно парадоксально, поскольку в  северо-восточной Словакии словацкое самосознание было развито очень слабо и его к тому же покрывало сильное местное региональное самосознание – спишское, шаришское, земплинское. Спишанами, шаришанами, земплинчанами чувствовали себя не только жившие на этой территории словаки, но и немцы, венгры, а также русины. Это впоследствии стало одним из факторов, постепенно и  незаметно трансформирующим часть русинского населения в население шаришское, а в конечном счете – словацкое. Этническая словацко-русинская граница таким образом стала менять свой облик и  границы отдельных сел и  деревень продвинулись прямо в  их центр. Образно говоря, граница проникала в крестьянские дворы и частные хозяйства. Постепенно и  незаметно стала разделять родственников, причем даже они сами полностью не осознавали своей этнической поляризации. В  межвоенное время вследстие длительности данного процесса, а проходил он целые десятилетия, трудно было определить этническую границу между русинами и словаками, вопреки возможности ее четкого очертания по данным лингвистических и этнографических исследований. Третьим фактором стала религия. Униатская религия постепенно становилась вероисповеданием обоих этнических групп, а  также соединяющим звеном, стирающим этнические различия между представителями униатского населения. Обозначение «руснак», прижившееся для обозначения униатов, способствовало не только чувству причастности к  той же церкви, но и к той же национальности. До тех пор пока не появилась такая потребность четкой этнической дифференциации, которой толчком был бы политический импульс, простое униатское насе- 377 ление само по себе не чувствовало надобности и необходимости этнической идентификации в  качестве словацкого или же русинского населения. Униатская интеллигенция, однако, к данному вопросу подходила совсем по-другому. Поскольку униатское духовенство в своем большинстве было русинской национальности, как только появилась возможность его внешней этнической идентификаци и выступления, своим верующим оно стало подсовывать мнение, что руснаки – это на самом деле русины, или – по тогдашнему обозначению – русские. Если с  одной стороны социальный и  культурный статус восточных словаков своей более высокой степенью развития и тем самым доминирующей позицией привлекал русинское население в словацкое национальное целое, то униатская религия это естественное ассимиляционное давление элиминировала или же, но только в незначительной мере, привлекала словацкое население в русинское этническое сообщество. Данные процессы проходили ежедневно, длились десятилетиями и даже, если посмотреть в более древние времена, столетиями, без их особого осознания как со стороны словаков, так и со стороны русинов. Таким образом после возникновения Чехословакии и  в  связи с  тем выявления словацкого пространства, и  в  особенности пространства русинского, встал важный и труднорешимый вопрос, а именно – определить границу между одним и  другим этническим пространством. Во многих случаях нужно было решать и  такие вопросы как: кто из жителей на контактной территории северо-восточной Словакии словак и кто русин, какое село русинское, а какое словацкое. Язык и религия в своем противоположном действии перестали выполнять роль отличительных средств. Ситуацию осложняло освоенное национальное самосознание, которое решало, кем будет себя считать конкретный гражданин, притом во многих случаях безразлично по отношению к тому, на каком диалекте он изъясняется или носителем какого вероисповедания является. Более решительным фактором в данном пространстве одновременно с  освоенным самосознанием становились актуально утверждаемые интересы политики силы, исходящие либо из словацкой (чехословацкой), либо из русинской/украинской среды. Книга Земская граница Словакии и Подкарпатской Руси в межвоенное время с 1919 по 1939 год представляет попытку представить сложный процесс поиска словацкого и  русинского этнического пространства в  период между двумя войнами. Задачу, кроме прочего другого, осложняет и тот факт, что в данное время – а также позже – население, называемое русинами, руснаками, малорусами и  карпаторусами только начало заниматься вопросом, исходным для каждой нации, для каждой этнической группы, а именно – вопросом этнической принадлежности. В данном случае вопрос касался того, представляют ли русины особую, самостоятельную нацию, или же они являются составной частью нации украинской (т. е. малороссийской). Определить границу между словаками и  русинами/украинцами пытались не только политики, но прежде всего исследова- 378 тели – лингвисты, этнографы, историки. Ими созданы обширные работы и нам, спустя некоторое время, представляется возможность констатировать, что вопреки некоторым расхождениям в  работах разных исследователей, задача эта решена довольно успешно, по крайней мере в отношении историко-лингвистического, а  также историко-этнографического анализов. Гораздо сложнее было воплотить данные исследований в  реальную жизнь – политическую, а значит и правящую политику силы, но также в повседневную жизнь отдельных людей, живущих в северо-восточной Словакии в  первой половине 20  века, в  реальность, отличающуюся от действительности предшествующих десятилетий и столетий, изучаемую и анализируемую исследователями. Довольно точные результаты этнографического, лингвистического и религиозного диапазонов усложняло актуальное народное самосознание жителей отдельных населеных пунктов и целых областей северо-восточной Словакии, часто расходящееся с постулированными по его поводу в научных работах мнениями и утверждениями. Межвоенное время наделено отпечатком упорного стремления русинской/украинской политической верхушки, претендующей на продвижение западной границы Подкарпатской Руси вплоть до реки Попрад и включение в Подкарпатскую Русь территории северо-восточной Словакии. Своих усилий пытались добиться прежде всего переговорами и лоббингом в высших кругах чешской политики и одновременно на международном форуме, представляемом Лигой наций. К  переговорам по достижению консенсуса в данном вопросе с словаками прибегали редко из-за боязни, что Словакия не отступит с территории, признанной ей после мирной конференции в  Сен-Жермен-на-Лайе. Эмигрантские русины, особенно жившие в  Венгрии и  США, поддерживали своих земляков в их стремлении расширить Подкарпатскую Русь за счет северо-восточной Словакии, причем стремления русинских венгерских эмигрантов шли на руку венгерской внешней политике, целью которой было присоединение Подкарпатской Руси с  как можно большей частью территории Словакии в конечном итоге к Венгрии. Целью американских русинов было форсифицировать русинский элемет в рамках Чехословакии и за счет территориального расширения Подкарпатской Руси. Словацкая сторона долгое время не воспринимала русинские стремления продвинуть свои границы как важную угрозу в вопросе ее территориальной политики. Она опиралась на решения Сен-жерменской мирной конференции по поводу определения границ между Словакией и Подкарпатской Русью, на чешскую политику и ее интерес к Словакии и  пользовалась слабостью русинской и  украинской политической репрезентации, которая была не в  состоянии ни дома, ни на международной арене обосновать свои претензии по поводу территориального расширения Подкарпатской Руси за счет северо-восточной Словакии. При защите словацких территориальных интересов играли большую роль не только государственные учреждения, но зна- 379 чительная доля в  этом деле выпала на Словацкую лигу, которая данной территории стала уделять особое внимание с  30 гг. 20. столетия . Она выступала против стремлений русинской стороны продвинуть границу к реке Попрад. Можно сказать, что именно aмбицозные стремления русинской политики продвинуть границу на запад способстовали укреплению самосознания словацкого населения Шаришской, Спишской и Земплинской жуп (регионально-административных единиц). Словацкая сторона воспринимала все русинские и  украинские действия, направленные на изменение общей границы, не в качестве инициативы русинского или украинского населения, а в качестве инициативы Будапешта и его русинских экспонентов. Упрекала русинов в том, что они находятся в венгерских службах и  что Будапешт пользуется ими для достижения собственных целей. Обоснованность словацкого подозрения подтвердилась накануне 30 гг. – после Венского арбитража в ноябре 1938 г. и образования Словацкой Республики, в т. н. „малой войне” в марте 1939 г. Подкарпатская Русь и часть Восточной Словакии в тогда вошли в состав Венгрии. Деятельность русинов и украинцев в отношении полной автономии Подкарпатской Руси, расширенной на северо-восточную Словакию, однако не исходила только из венгерских целей. Последние всего лишь паразитировали на естественном стремлении русинской и украинской политики в ЧСР – объединить всех русинов/украинцев в  одно админстративное целое и  не ослаблять и так слабый национальный организм, приобщенный в то время к двум административным единицам – Словакии и Подкарпатской Руси. В  межвоенное время русинская/украинская политика была не в  силах решить данную проблему, да и  в  силу объективных причин ее было невозможно решить. Разногласия между словаками и русинами по поводу границы имели разную интенсивность, но в открытую вражду они никогда не вылились. Они кончились вместе с захватом Подкарпатской Руси и  части восточной Словакии в  марте 1939, когда возникла новая государственная граница между Венгрией и Словацкой Республикой. Прежней границей в последующие годы она никогда больше не стала.

Перевод: Ярмила Опалкова


NAŠE KNIHY:    https://www.rusyn.sk/nase-knihy/
 

Aktuality

Zobraziť všetky
14.06.2024

Recenzia: (Ne)zabudnutá história Rusínov

Malé dejiny Rusínov (Ivan Pop, 2020, vydávateľ: o.z. ZIRS) Ivan Pop je uznávaným historikom, politológom, kulturológom, ale hlavne rusínistom, ktorý sa roky venuje problematike rusínskeho národa. Na konte má už viacero knižných publikácií či …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
11.06.2024

Kardiológ Janko mal rovnaké ochorenie ako Heriban

Zachránilo ho, že včas rozpoznal diagnózu.  Ako poslanec zažil piatich primátorov. Patrí medzi slovenskú kardiologickú špičku. Má šikovné ruky a sluch, vďaka čomu dokáže u detí diagnostikovať problémy so srdcom. Pred rokmi visel jeho život n…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
10.06.2024

Rozhovor. Europoslankyňa Yar: Bratislavu východ nezaujíma

Pe RTVS dvíhajú obočie aj v zahraničí Budujú ekocentrum, nemajú kanalizáciu Pochádza zo Sniny, žila v Turecku a ide do Bruselu. V europarlamente bude Slovensko zastupovať aj LUCIA YAR z Progresívneho Slovenska. Bývalá editorka portálu o dian…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
10.06.2024

Ódor mal v Prešovskom kraji viac krúžkov ako Blaha

Smer si svoje tradičné bašty udržal Uspeli aj Lexmann a Mazurek. PREŠOVSKÝ KRAJ. Voľby do Európskeho parlamentu vyhral v Prešovskom kraji Smer. Darilo sa aj progresívcom, kresťanským demokratom a Republike. Päťpercentný prah by prekročil a…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
08.06.2024

Tomáš Forró a jeho ukrajinský Spev sirén

Veľa hrdinstva, utrpenia, maskulinity, zlyhaní a najmä zemitej reality Reportér Tomáš Forró je podivuhodný zjav v slovenskom novinárskom svete.  So svojimi dvoma metrami, pánskymi trakmi a košeľou nekompromisne zapnutou až ku krku je solit…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
07.06.2024

Do nedožŷtŷch 90-ŷch narodenyn Іvana Banduriča

Keď majeme bisidovaty o najvŷznačnišŷch osobnosťach rusyňskoho ruchu na Slovakiji po 1989-im roci, pak ne mož vŷchabyty imja Іvana Banduriča. Ne bŷv to čolovik, kotrŷj bŷ mav jakus’ potrebu propagovaty samoho sebe, no za ňoho bisidovala robota, …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Zaučať staryj pracovnyk labirskoj svaďbjanoj agentury molodoho:
-Na rusnacki svaďbi ňikda ne skladaj stoly do "П"...
-Ta čom ňet...?
-Bo po šesťi borovički, to už pro nych labirint...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať