Prokurátor Šanta: Nepanikárme 

25.08.2023


Je absurdné, že by mal ísť Kočner na slobodu

Prokurátorom je Ján Šanta vyše tridsať rokov a hovorí, že na prokuratúre sa zaňho nikdy neriadili termínom parlamentných volieb a ani tomu neprispôsobovali vyšetrovania. Hovorí, že policajné akcie všeobecne nevníma ako pokusy o prevrat.

Aktuálne sa podieľal na tvorbe seriálu TV Joj Prokurátorka.

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

- či je možné vymeniť špeciálneho prokurátora tak, ako to hovorí Robert Fico;
- čo by sa stalo, ak by nová vláda chcela zrušiť Špecializovaný trestný súd;
- či má Marián Kočner šancu sa dostať na slobodu; 
- či v seriáli budú aj Marián Kočner a Ladislav Bašternák, ktorých prípady dozoroval.

Po obvinení riaditeľa SIS, jeho predchodcu či šéfa NBÚ hovorí predseda Smeru Robert Fico o prevrate v krajine. Ako akciu Rozuzlenie vnímate vy?

K tomu naozaj nič nemôžem povedať, pretože o tejto akcii viem len z médií. Nemám k nej žiadne bližšie informácie.

A nie ako prokurátor, ale ako občan tejto krajiny máte pocit, že ide o prevrat?

Ako občan tejto krajiny vo všeobecnosti nevnímam žiadne policajné akcie ako prevrat. Ak sa na základe dôkazov a za participácie polície, prokuratúry a sudcov pre prípravné konanie vykonávajú určité úkony, vedie sa trestné stíhanie, a je tu vzájomná kontrola týchto subjektov, potom to nevnímam inak ako legálne trestné stíhanie.

Je načasovanie takejto akcie krátko pred voľbami vhodné? Riadi sa polícia či vy na špeciálnej prokuratúre termínom volieb?

Nikdy v živote som nepocítil vo vlastnej praxi, aby niekto v mojom okolí, či dokonca vo veciach, ktoré som dozoroval, takto zmýšľal.

Táto otázka súvisí aj s akciou Ezechiel 7, v rámci ktorej bol obvinený bývalý policajný prezident Tibor Gašpar, ktorý kandiduje vo voľbách – a tak Smer využil túto akciu na tvrdenie, že ide o útok na opozíciu. Ste prokurátor a vidíte do práce polície. Koná NAKA či policajný prezident na politickú objednávku?

Osobne som takúto rétoriku v ostatných rokoch vždy vylučoval a nemal som najmenšiu vedomosť o takýchto možných motívoch. Dnes je doba taká exponovaná, že nech sa urobia takéto úkony kedykoľvek a voči komukoľvek, vždy tu povstane druhá dotknutá strana a bude to spochybňovať.

Pracuje sa vám ťažšie? Cítite, že ste pod drobnohľadom?

Určite áno. Ten tlak pociťujeme.

A v minulosti počas éry špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika boli politické tlaky na vašu prácu?

Vo všeobecnosti nie. Ani vtedy som osobne vo svojich kauzách žiadne požiadavky ani politické tlaky nepociťoval. Avšak z médií a aj informácií z trestného konania je známe, že špeciálny prokurátor si do svojich rúk koncentroval toľko citlivých káuz, že nebolo možné ich profesne ani ľudsky zvládnuť. Znamená to, že preto sme my ostatní prokurátori mali menej exponovaných káuz. (Dušan Kováčik v rokoch 2009 až 2016 nepodal zo 61 prípadov ani jednu obžalobu – pozn. red.)

Čo profesne spôsobilo vášmu úradu, že Dušan Kováčik bol právoplatne odsúdený? Naštrbilo to dôveru v Úrad špeciálnej prokuratúry?

Naopak. Bol to jednotlivec, ktorý ako jediný vybavoval veci tak, ako vybavoval. Nikto nemal ani taký počet káuz, ani také skóre.

Po odsúdení bývalého špeciálneho prokurátora, ale aj po obvineniach sudcov či niekdajších policajných funkcionárov môže človek na Slovensku nadobudnúť pocit, že sa v tejto krajine dá všetko vybaviť. Ako to máte nastavené vy osobne, aby sa k vám ani nedostali nejaké ponuky rozhodnúť v niečí prospech?

Podstata je v získaní povesti. Tridsaťdva rokov, čo som na prokuratúre, a teda celý svoj profesný život, som ju budoval tak tvrdo, že v živote okolo mňa ani neprešiel niekto, kto by sa čo i len pozrel na mňa s takouto požiadavkou. Treba si však uvedomiť, že na každej z prokuratúr pôsobia desiatky prokurátorov, v súčasnosti spolu asi tisíc. Ak aj niekto mal nekalé úmysly, obišiel takých, ktorí majú povesť ako ja. No mohol nájsť takého, kto dokázal slabšie odolávať takýmto nástrahám, o čom svedčia napríklad aj trestné stíhania bývalého generálneho alebo špeciálneho prokurátora, disciplinárne konania, rôzne nahrávky a podobne.

Ani na začiatku vašej kariéry to nikto na vás neskúšal?

Nikdy.

Spomenuli ste, že pociťujete istý tlak verejnosti. Ako vnímate vyjadrenia predsedu Smeru Roberta Fica, ktorý už teraz odkazuje, kto všetko bude musieť po voľbách opustiť svoje funkcie – myslím na prokuratúre, polícii či súdoch?

Spoločnosť je v exponovanom, navyše v predvolebnom období. Aj takéto emócie a vybičované prejavy sú toho súčasťou. Myslím si však, že neskôr sa to upokojí.

Jeho odkaz sa týka aj špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica. Vy ste na tento post pred vyše dvoma rokmi kandidovali tiež. Ako sa zhostil bývalý advokát a expolitik Lipšic svojej funkcie?

Snažím sa túto otázku vnímať len ako pracovný vzťah, a teda čisto profesionálne. Voči mne, a myslím, že aj voči ostatným kolegom, je veľmi korektný. Do kontaktu prichádzame minimálne, čisto pracovne, do žiadnej z mojich vecí nikdy nezasiahol, preto ja osobne nemôžem voči nemu povedať jediné krivé slovo.

Dôverujete mu?

Dôvera voči šéfovi, ktorý je takto priamo nadriadený, musí byť. Keďže mňa nikdy o nič nežiadal, nekritizoval a ani nemal žiadne iné negatívne prejavy, tak nemám dôvod mu neveriť.

Bola by teda škoda, ak by musel z úradu odísť?

Neviem si predstaviť lepšieho šéfa, všetci sme však nahraditeľní.

Je to také jednoduché ho v súčasnosti odvolať?

Formálne to nie je vôbec jednoduché. Asi pred troma rokmi aj boli legislatívne iniciatívy, aby sa proces odvolania zjednodušil, tie snahy však boli neúspešné. Ak by sa mal dodržiavať zákon, tak nájsť dôvod na jeho odvolanie je takmer nemožné. Dosiahnuť sa to dá teda len zmenou legislatívy alebo štruktúry prokuratúry, ktorá by zasiahla aj do nášho úradu.

Čiže by napríklad Úrad špeciálnej prokuratúry úplne zrušili?

Alebo ho nejakým spôsobom modifikovali. V niečom málo podobnú situáciu sme mali v rokoch 2003/2004, keď sa pôvodný odbor generálnej prokuratúry, ktorý sa nazýval Úrad špeciálneho prokurátora, zmenil na oddelenie. Jeho fungovanie sa teda personálne aj organizačne zmenilo.

Na výmenu Daniela Lipšica teda postačí nájsť väčšinu v parlamente a zmeniť zákon?

Stačí 76 poslancov.

V posledných rokoch sú prokurátori špeciálnej prokuratúry extrémne zaťažení. Čím si to vysvetľujete?

Jednoznačne to súvisí s veľmi intenzívnou prácou polície, ktorej výsledky sa nám dostávajú na stôl.

Čiže to súvisí aj s politickou situáciou v krajine?

Zostaňme pri predchádzajúcej odpovedi.

Člen súdnej rady a sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko nedávno otvoril diskusiu o tom, že špeciálnu prokuratúru či Špecializovaný trestný súd vôbec nepotrebujeme. Čo by sa stalo s kauzami, ktoré už sú na špecializovanom súde? Pomohlo by jeho zrušenie obžalovaným?

Nevidím reálne, aby zrazu neexistoval žiaden orgán, ktorý by nemal takúto špecializáciu. Bolo by to aj v rozpore s európskymi trendmi. Takáto rétorika ma prekvapuje. Nerozumiem, prečo opäť vzniká teraz po devätnástich rokoch našej existencie. Navyše, ak naše výsledky sú čoraz viditeľnejšie. Hádam sme túto rétoriku už v roku 2009 prekonali. Ústavný súd vtedy s určitými výhradami konštatoval ústavnosť v tom čase Špeciálneho súdu. Voči špeciálnej prokuratúre tu pritom nikdy nebola výhrada, že by nemala existovať. Zdá sa mi to úplne neprijateľné a nepochopiteľné.

Prečo sa táto téma otvára?

Je to pre mňa obrovské prekvapenie. Nerozumiem tomu.

Ak by predsa len po voľbách nová väčšina v parlamente zrušila Špecializovaný trestný súd, čo by sa stalo s kauzami, ktoré v súčasnosti pojednáva?

Čisto teoreticky, rovnako ako prešli v minulosti kauzy z okresných súdov na špeciálny súd, tak by mohli prejsť aj opačne. Museli by to riešiť konkrétne ustanovenia zákona. Nimi by sa určilo riešenie. Mohlo by sa to riešiť napríklad aj tak, že od určitého momentu by už na Špecializovanom trestnom súde nové prípady nepribúdali. Dokončili by tie, ktoré sú už rozpojednávané. Alternatív je viacero.

To by mohlo znamenať, že tým, ktorí sú už teraz obžalovaní, by zrušenie Špecializovaného trestného súdu vlastne vôbec nepomohlo, pretože sudcovia, ktorí ich súdia teraz, by ich prípady museli ukončiť?

Až príliš teoretizujeme. Ale toto riešenie sa mi aj v tom najhoršom možnom scenári, ako jedna z alternatív, zdá ako tak reálne. Tá zmena však môže byť aj oveľa drastickejšia. Napríklad, že by súd skončil zo dňa na deň. Tieto kauzy by potom skončili na okresných súdoch a museli by sa pojednávať odznova. To si však v tejto chvíli vôbec nepripúšťam.

„Nenašiel som ani jeden zásadný argument, z ktorého by vyplývala nutnosť či potrebnosť zachovania existencie ŠTS či ÚŠP,“ napísal sudca Šamko. Napadá vám argument proti?

Tak ako v iných vyspelých európskych krajinách, polícia a prokuratúra musia byť špecializované na najzávažnejšie trestné veci a musia pretrhať možné miestne väzby. Musia mať aj isté skúsenosti, ktoré získajú len tak, že takéto kauzy riešia. Zároveň musí platiť aj prísny výber ľudí, ktorí sa budú v takomto špecializovanom orgáne koncentrovať. A tí potom budú pod mediálnym a spoločenským drobnohľadom. To sú všeobecne známe veci. A okrem toho, tento systém sa predsa osvedčil. Navyše, podstatou novej súdnej mapy bola predsa ešte väčšia špecializácia, čo má trestné stíhanie zefektívniť a zrýchliť.

Vy máte možnosť porovnať fungovanie Špecializovaného trestného súdu aj všeobecných súdov. Na Ladislava Bašternáka ste podali obžalobu na Okresný súd Bratislava III vlani v júni. Vidíte rozdiel medzi oboma súdmi?

Aj niektoré iné prípady som zažaloval na okresný súd. Viem to teda porovnať minimálne v tom, že pojednávania na Špecializovanom trestnom súde prebiehajú do neskorých večerných hodín. Môj osobný rekord je do 21:15. Na okresných súdoch takéto pojednávania trvajú oveľa kratšie.

Takže špecializovaný súd dokáže aj rýchlejšie rozhodnúť?

Svojím spôsobom áno. Je to iné aj v nastavení sudcov. Na okresnom súde sa pojednáva, a to aj v tých našich kauzách, len v doobedňajších hodinách. Neviem, prečo to tak je, ale je to realita. Možno to súvisí s tým, že pre sudcov okresných súdov sú dôležité viac čísla. Potrebujú mať čo najviac ukončených spisov, a preto sa sústredia viac na tie ľahšie, ktoré rýchlejšie rozhodnú.

Zoberme si napríklad kauzu zmenky, za ktorú boli Marián Kočner a Pavol Rusko už dávno právoplatne odsúdení. Potom je tu prípad Pavla Ruska, kde je obžalovaný z prípravy vraždy Sylvie Volzovej. Dodnes nie je skončený ani len na prvostupňovom súde, hoci tieto kauzy sa vyšetrovali súbežne. Už na tomto príklade vidieť ten evidentný rozdiel.

Mimochodom, obžalobu na Ladislava Bašternáka ste podali vlani začiatkom júna a stále nebolo ani jedno pojednávanie.

Už je určený termín pojednávania na začiatok októbra.

A prečo to trvalo tak dlho?

Kvôli zmene sudcu. Pôvodný sudca dokonca už určil termín prvého pojednávania, ale potom došlo k zmene a prišiel nový sudca, ktorý ten prípad dostal. Prečo nastala zmena sudcov, však neviem.

Ladislav Bašternák bol dlho podozrivý z toho, že podvádza na daniach, no trestnej zodpovednosti sa stále vyhýbal. Je jeho prípad príkladom toho, že sa rozpadol „systém našich ľudí“?

Áno, je to dôsledok zmeny spoločenských pomerov a dôsledného vyšetrovania týchto trestných prípadov, ktoré do tejto zmeny vyšetrované neboli.

Dozorovali ste aj prípad televíznych zmeniek, za ktoré boli Marián Kočner a Pavol Rusko odsúdení na 19 rokov. Novinár Adam Valček nedávno napísal text o tom, že keď bol Kočner vo väzbe, tak odpočúvali jeho porady s advokátom Marekom Parom. Vedeli ste o tom?

Absolútne nie a aj doposiaľ mám informácie len z médií. Dozvedel som sa o tom až z otázok tohto novinára. Treba však asi uviesť veci na pravú mieru a nepanikáriť.

Ak k takémuto odpočúvaniu došlo, pretože informácie mám, ako som spomínal, len z médií, tak si treba položiť otázku, ako dlho a kde ho odpočúvali. Podľa mojich vedomostí to odpočúvanie trvalo zhruba dva mesiace, ale trestné stíhanie, vrátane konania na Najvyššom súde, trvalo asi dva roky. Nijako to teda nemohlo zmeniť či ovplyvniť prípravu obhajoby.

Čiže to, že boli odpočúvaní počas porád, nemohlo ovplyvniť konečný verdikt súdov?

Nemohlo. Väčšinu pojednávaní, ak nie celé, strávil v bratislavskej väznici. A pokiaľ mám správne informácie, tak toto odpočúvanie sa malo diať v Leopoldove.

Asi uznáte, že je neštandardné odpočúvať porady advokáta s klientom.

Áno, chcem však zdôrazniť, že nikdy nie je cieľom a zmyslom odpočúvať porady advokáta s obvineným, neskôr obžalovaným. Cieľom bolo monitorovať inú korupčnú trestnú činnosť a iných aktérov. Zákon jasne hovorí, že ak sa do takéhoto odpočúvania „zamotá“ komunikácia obvineného s obhajcom, takéto dôkazy sa nemôžu použiť v ďalšom konaní. A to bolo dodržané. Nijako sa nezasiahlo do práv odsúdeného.

Odposluchy schválil súd a súviseli s podozrením na korupciu. Polícia sa totiž dozvedela o liste iného advokáta, ktorý ponúkol Kočnerovi, že ho za 250-tisíc eur dostane na slobodu.

Opakujem, že o takomto monitoringu som vôbec netušil. Preto zdôrazňujem, že žiadna taktika vyšetrovania nemohla byť prispôsobená obhajobným tvrdeniam. Je to absolútne vylúčené. Vôbec netuším, čo by som z tých odposluchov mohol využiť. Svoju líniu dokazovania a postupov som mal jasne určenú od samého začiatku a obhajoba nikdy počas celého trestného stíhania neprišla so žiadnou zmysluplnou taktikou.

Nehrozí teda, že ak by Ústavný súd vyhovel Kočnerovej sťažnosti, tak to môže viesť k jeho prepusteniu na slobodu?

Je to absurdná úvaha.

Je verejne známe, že ste autorom námetu seriálu Prokurátorka. Uvidíme v ňom aj diel o Kočnerovi či Bašternákovi?

Určite nie. Aktuálne kauzy sú úplne vylúčené. Najznámejšie trestné veci sú vylúčené tiež. V seriáli sú príbehy obyčajných ľudí z 90. rokov minulého storočia. Pre divákov by mohli byť atraktívne tým, že sú to určitým spôsobom pikantné trestné veci násilného a drogového charakteru. Sú ojedinelé a svojím spôsobom aj nadčasové. Mohli sa udiať pred sto rokmi a dejú sa aj v súčasnosti.

Prečo ste sa chceli vyhnúť aktuálnym kauzám?

Aby sa v nich aktéri nenašli – a okrem toho som povinný zachovávať mlčanlivosť. Zdali by sa mi už aj otrepané, pretože už sú spracované v desiatkach článkov, v knihách a aj niektoré filmové diela sčasti zachytávajú tieto aktuálne kauzy.

Keďže ste museli zachovávať mlčanlivosť, tak nakoľko sú tie príbehy reálne a nakoľko fikciou?

To celkom neprezradím. Nie je to však fikcia. Tie prípady sú upravené, ale skôr v zmysle, že sú aktualizované. Napríklad, ak by sme v seriáli riešili prípady podľa starého trestného poriadku, tak by súčasnému divákovi nič nepovedali.

Ako vznikla spolupráca s televíziou?

Bola to vlastne milá náhoda. Súčasťou autorského tímu je dramaturgička, dcéra prvého generálneho prokurátora Vojtecha Bacha (v úrade bol v rokoch 1990 až 1994 – pozn. red.), a na jednom spoločenskom podujatí prišla za mnou, že má podklady po nebohom otcovi. Robila v nich poriadok a zistila, že sú medzi nimi zaujímavé poznámky, ktoré by bolo škoda vyhodiť a nezanechať pamiatku naňho. Prvotná predstava teda bola zhmotniť prioritne jeho príbehy. Prisľúbil som, že sa na to pozriem. Sám som však v tom čase už spísal šesťdesiat krimi príbehov v polovici 90. rokov vo východoslovenskom periodiku.

Čo vám dala spolupráca na seriáli?

Veľa. Bolo to príjemné trávenie toho mála voľného času, ktorý mám, a príjemná spomienka na pána Bacha. On prvý ma totiž oslovil, aby som išiel z krajskej prokuratúry na generálnu prokuratúru. Vtedy som sa ešte na to necítil, bola to však pre mňa, mladého prokurátora, asi v roku 1995, obrovská česť.

Doteraz nakrútené seriály približujú skôr prácu sudcov či policajtov. Chceli ste seriálom ukázať prácu prokurátora?

To bola jedna z priorít. Snažili sme sa poukázať na prácu prokurátora, hoci ten väčšinou len sedí nad spismi alebo v pojednávacej miestnosti. To je základ jeho práce. Keď sa však koná dôležitý výsluch obvineného či ťažiskového svedka, znalcov, alebo sa robí obhliadka miesta činu, tak týchto úkonov sa prokurátor tiež zúčastňuje. Je to preto, aby mal od prvej hodiny prehľad o danom prípade a dokázal zareagovať na všetky nástrahy trestného konania. Cieľom teda bolo takto pozitívne ukázať náročnú prácu prokurátora, i keď v seriáli je to najmä pri výsluchoch.

Boli ste pri nakrúcaní seriálu?

Pokiaľ sa nakrúcalo večer alebo popoludní, tak áno. Prevažne sa však filmovalo dopoludnia.

Zasahovali ste do toho?

V podstate nie, pretože nakrúcanie prebiehalo podľa scenára, ktorý som aj opakovane odborne upravoval.

Hovoríte, že scenár ste opakovane upravovali, aby odborne sedel s realitou. V čom bola teda predstava scenáristov iná oproti tomu, ako je to v skutočnosti?

Moje zásahy neboli až také výrazné, pretože už predtým sme sa viackrát stretli a vysvetľoval som tvorcom seriálu prácu prokurátorov. Následne sa o to ešte osobitne zaujímala hlavná predstaviteľka Zuzana Mauréry, a to aj veľmi operatívne. Často sa pýtala až veľmi detailne. A kto pozná môj slovník, nájde ho hneď v prvom diele. Tým, že sme sa dokázali od začiatku skoordinovať, tak už ani v prvom návrhu scenára neboli vyslovené úlety.

Prečo je hlavnou postavou prokurátorka a nie prokurátor?

Do toho som nezasahoval. Dramaturgia to zrejme dosť šila na hlavnú protagonistku, ktorú videli ako vhodný typ na túto postavu. Vnímal som to aj tak, že možno to súvisí aj s osobnou linkou, ktorá spočíva v záhadách okolo jej manžela policajta. Takto sa to dalo rozvíjať aj mimo hlavného deja.

Podobá sa postava prokurátorky v niečom na vás?

V slovníku a určite v tom, že je zásadová, dôsledná a chce spoznať kauzu do úplných detailov. Nikto sa ju nepokúsi osloviť.

Skúste povedať, v čom spoznáme Jána Šantu v seriáli?

Použijem jeden príklad, ktorý je viditeľný už v prvom diele a bol aj výsledkom otázky Zuzany Mauréry. Chcela vedieť, prečo sa musí tak aktívne zúčastňovať na výsluchoch, pretože si myslela, že prokurátor až tak často na takéto úkony nechodí. Vysvetlenie zaznie počas dialógu prítomných policajtov.

Keď sa jeden z nich pýta, prečo je prokurátorka prítomná na výsluchu, tak druhý odpovedá, že preto, a to sa mi skutočne stalo, lebo chce mať úplný prehľad a má zlé skúsenosti z predchádzajúcich prípadov. Vo veľmi závažnej kauze, ktorú som dozoroval, bola to vražda, pri ktorej manžel strelil manželku medzi oči z bezprostrednej blízkosti, urobil vyšetrovateľ chybu. Kľúčovými svedkami boli ich deti. Žiaľ, vyšetrovateľ ich dôsledne nepoučil, že môžu odmietnuť vypovedať proti najbližším, a tým pádom ich výpoveď nemohla byť použitá.

A hoci išlo o jednoznačný prípad, nemohol byť ukončený, pretože tie deti následne nevypovedali. Ostali sme v dôkaznej núdzi. Navyše ten policajt, a nehovorím, že pod ťarchou tejto chyby, sa o niekoľko týždňov na to obesil.

Neprekvapuje vás, že divákov fascinujú témy, ako sú vraždy, znásilnenia, drsné zločiny, že krimi seriály berú ako oddych?

Prekvapuje a asi to svedčí o súčasnej dobe. Zdá sa mi tvrdšia, problémovejšia. Ľudí baví násilie, niekedy akoby niečo iné ako realita, s čím súvisí to, že sa mnohí uchyľujú k hoaxom. Veria rôznym pikoškám. Ako keby si vytvárali iný svet, do ktorého sa chcú minimálne na hodinu presunúť.

Známy je aj americký seriál Odložený prípad, v ktorom sa vyšetrovatelia po desiatkach rokov vracajú k starým prípadom. Je to reálne? Podarilo sa aj u nás objasniť prípad po tridsiatich, štyridsiatich rokoch?

Tieto prípady nie sú výnimočné. Aj v súčasnosti sa vykopávajú mŕtvoly a odhaľujú vraždy z 90. rokov minulého storočia. Typickým príkladom je odsúdený Mikuláš Černák, ktorý postupne dávkoval ďalšie a ďalšie odhalenia.

Za vyše tridsaťročnú prax ste dozorovali desiatky prípadov. Máte ich spočítané?

Presne sa to spočítať nedá. Ak to veľmi zaokrúhlim, moja priemerná žalovateľnosť je asi päť žalôb ročne. Ak má prokurátor stíhať robiť svoju prácu, tak priemerne by mal mať na stole dvadsať až tridsať prípadov, ktoré sú po začatí trestného stíhania. V roku 2004 a 2005, po vzniku špeciálnej prokuratúry, sme ich mali asi šesťdesiat. Valili sa na nás z celého Slovenska.

Sú medzi tými prípadmi, ktoré ste dozorovali, také, ktoré vás osobne zasiahli?

Zasiahli ma prvé vraždy, ktoré som dozoroval. Nezabudnem na vraždu študenta vysokej školy. Bolo to asi v roku 1994, keď som bol ešte na Krajskej prokuratúre v Košiciach. Tento študent si privyrábal ako taxikár, a keď išiel na poslednú nočnú službu, tak ho zastrelili a auto aj s jeho telom úplne spálili. Bolo to veľmi drastické a ako začínajúceho prokurátora ma to veľmi zasiahlo. Bol som krátko po vysokej škole, vlastne takmer jeho rovesník. Jeho otec bol zúfalý, veľmi emotívny a často chodil na prokuratúru. Stále nosil nové a nové informácie, ktoré niekde počul, a snažil sa pomôcť vraždu syna objasniť.

Podarilo sa to?

Za môjho pôsobenia sa vyšetrovanie prerušilo pre neznámeho páchateľa a potom som už odišiel na Krajskú prokuratúru v Prešove. Neviem, či sa neskôr niečo zmenilo. Ale všetko nasvedčovalo tomu, že to bola nešťastná náhoda a zámena áut. Jedno z podobných totiž pôsobilo v kriminálnom prostredí.

A ešte ma zasiahla napríklad prvá moja obžaloba. Kolega usmrtil kolegu na stavbe 74 bodnoreznými ranami. To je počet, ktorý sa dal spočítať, tie ďalšie sa už nedali. Svoju rolu v tom zohral alkohol. V noci sa zrejme sácali, jeden chcel ísť na toaletu a ten vrah, ako sám vypovedal, nadobudol pocit, že ho niekto ohrozuje a chce zabiť.

Vediete si štatistiku, koľko prípadov ste dotiahli na súd a koľko obžalovaných bolo odsúdených?

Nie. Všetky obžaloby si však nechávam. Tá prvá sa týkala neplatenia výživného. Hrubý odhad mojich obžalôb v trestných veciach na krajskej úrovni a na úrade špeciálnej prokuratúry za 30 rokov je asi 150.

Ako beriete rozhodnutie súdu, keď obžalovaného oslobodí? Vnímate to ako prehru?

Sú dve kategórie oslobodených prípadov. Nedávno hovoril špeciálny prokurátor o našej vyše 90-percentnej úspešnosti. Sú však aj také prípady, keď je pochybné, či sa skutok stal. Ja ako prokurátor obžalobu musím podať, pretože zastaviť trestné stíhanie môžem len vtedy, keď je nepochybné, že sa skutok nestal. Na súde však platí opačná zásada – v prípade pochybností v prospech obžalovaného. Ako prokurátor sa potom dostávam pod určitý tlak. V takýchto prípadoch si to nemôžem brať osobne.

Iné je, keď človeka kauza zaskočí. Napríklad ak svedok zmení výpoveď alebo zomrie. Spomínam si napríklad aj na iný prípad takejto situácie, konkrétne na jednu známu počítačovú kauzu. V takýchto kauzách v prípravnom konaní musíte znalecky skúmať dáta, ak sú k dispozícii. Keď sa však obžalovaní začnú na súdnom pojednávaní brániť úplne inou argumentáciou, tak to už je často nepreskúmateľné. Vtedy, po dlhšom čase od spáchania trestného činu, už spravidla digitálne stopy a dôkazy vo virtuálnom svete neexistujú, a tak už niet čo skúmať. Takýto typ káuz je pre prokurátora nepríjemný.

Majú prokurátori krvavé oči a chcú každého dostať do väzenia?

Určite nie. Všetko už v prípravnom konaní musí byť založené na dôkazoch a v prípade odsúdenia o to viac.

Čo ste sa za tie roky práce prokurátora naučili o ľudskom správaní?

Že ľudské zlo, chamtivosť, nenávisť, túžba po moci, nemajú hraníc a je to stále horšie.  Prvý trestný čin spáchali Adam s Evou a odvtedy, cez Kaina a Ábela až po súčasnosť je ľudstvo nezmeniteľné. Páchanie trestnej činnosti je mu, žiaľ, vlastné. Len formy sa zmenili.

Ján Šanta (1967)
Narodil sa v Snine. V roku 1990 ukončil Právnickú fakultu UPJŠ v Košiciach, titul JUDr. získal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v roku 1998. Od roku 2004 je prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry. Dovtedy pracoval na prokuratúrach v Humennom, Košiciach aj v Prešove. Vyučuje na Justičnej akadémii v Pezinku, Právnickej fakulte v Bratislave, Akadémii policajného zboru aj na Paneurópskej vysokej škole. Dozoroval prípad Jozefa Majského a aj kauzu zmenky, v ktorej boli Marián Kočner a Pavol Rusko odsúdení na devätnásť rokov. Dozoruje aj kauzu Bonaparte, v ktorej je obžalovaný Ladislav Bašternák.


VERONIKA PRUŠOVÁ

zdroj:
https://dennikn.sk/3537114/prokurator-santa-nepanikarme-je-absurdne-ze-by-mal-ist-kocner-na-slobodu/

foto: Ján Šanta. Foto N – Vladimír Šimíček

Aktuality

Zobraziť všetky
14.06.2024

Recenzia: (Ne)zabudnutá história Rusínov

Malé dejiny Rusínov (Ivan Pop, 2020, vydávateľ: o.z. ZIRS) Ivan Pop je uznávaným historikom, politológom, kulturológom, ale hlavne rusínistom, ktorý sa roky venuje problematike rusínskeho národa. Na konte má už viacero knižných publikácií či …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
11.06.2024

Kardiológ Janko mal rovnaké ochorenie ako Heriban

Zachránilo ho, že včas rozpoznal diagnózu.  Ako poslanec zažil piatich primátorov. Patrí medzi slovenskú kardiologickú špičku. Má šikovné ruky a sluch, vďaka čomu dokáže u detí diagnostikovať problémy so srdcom. Pred rokmi visel jeho život n…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
11.06.2024

Prof. Peter Švorc: MOJA CESTA KU KRAJINSKEJ HRANICI

Medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou Je to už viac ako 30 rokov, keď som sa prvýkrát pustil do poznávania dejín Podkarpatskej Rusi, o ktorej sme sa na vysokej škole počas štúdia na odbore dejepis v 70. a 80. rokoch minulého storočia v podstat…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
10.06.2024

Rozhovor. Europoslankyňa Yar: Bratislavu východ nezaujíma

Pe RTVS dvíhajú obočie aj v zahraničí Budujú ekocentrum, nemajú kanalizáciu Pochádza zo Sniny, žila v Turecku a ide do Bruselu. V europarlamente bude Slovensko zastupovať aj LUCIA YAR z Progresívneho Slovenska. Bývalá editorka portálu o dian…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
10.06.2024

Ódor mal v Prešovskom kraji viac krúžkov ako Blaha

Smer si svoje tradičné bašty udržal Uspeli aj Lexmann a Mazurek. PREŠOVSKÝ KRAJ. Voľby do Európskeho parlamentu vyhral v Prešovskom kraji Smer. Darilo sa aj progresívcom, kresťanským demokratom a Republike. Päťpercentný prah by prekročil a…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
08.06.2024

Tomáš Forró a jeho ukrajinský Spev sirén

Veľa hrdinstva, utrpenia, maskulinity, zlyhaní a najmä zemitej reality Reportér Tomáš Forró je podivuhodný zjav v slovenskom novinárskom svete.  So svojimi dvoma metrami, pánskymi trakmi a košeľou nekompromisne zapnutou až ku krku je solit…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Ujko Vasyľ:
-Mars je jedyna znama planeta, kotru obyvajuť vylučňi roboty...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať