Rany nie sú zahojené...

Študuje medicínu v Bologni a vraví, aké bolo na Slovensku vyrastať s tmavšou pleťou

Iniya Govender má 19 rokov a prvý rok študuje medicínu na Univerzite v Bologni, ktorá je najstaršou univerzitou na svete s prestížnym renomé. Do Talianska odišla, keď nezvládla prijímačky na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave.

V rozhovore spomína, aké bolo vyrastať na Slovensku s tmavšou pleťou. Odmalička sa stretávala s nenávisťou len preto, že vyzerá ako Rómka. Jej otec je Ind a mama Zuzana Labašová pochádza z Bratislavy.

Narodila sa na Slovensku, dva roky žili v San Franciscu v Kalifornii. Potom sa s mamou vrátila domov a vyrastala na lazoch v Zaježovej pri Zvolene s nevlastným otcom Jurajom Hipšom a nevlastnými súrodencami – bratom a sestrou.

O jej trápeniach, ktoré zažívala pre tmavšiu pleť, sme sa s ňou prvýkrát rozprávali, keď mala 12 rokov a chodila do siedmej triedy na základnej škole v dedine Dobrá Niva na strednom Slovensku. Vtedy hovorila, ako ju zraňujú nenávistné poznámky ľudí. Aj keď sa správala slušne a nekradla, ľudia jej nadávali a pohŕdali ňou, len čo ju zbadali. Aby ju hneď nepovažovali za zlodejku, z vrecka zvykla vyťahovať iPhone.

Do Bratislavy išla na strednú školu C. S. Lewisa, odkiaľ prestúpila na nemeckú školu vo Freiburgu, z ktorej má celosvetovo uznávaný diplom International Baccalaureate.

Dnes je z nej dospelá žena, ktorá sa nechce na Slovensko vrátiť natrvalo. „Ak by som mala v budúcnosti deti, neviem, či by som chcela, aby boli v takom prostredí. A veruže ani ja sama nechcem. Napriek tomu, že som už otrlá,“ konštatuje a pridáva: „Rany zahojené nie sú. Stále sú to rany.“

V rozhovore sa dočítate:

čo ju najviac zraňovalo;
čo si myslí o nenávistnom slovníku politikov;
v čom úplne zlyhávajú slovenské školy;
čím ju prekvapili učitelia na prestížnej škole v Bologni.
Aký si mala rok?

Mám pocit, že rok prešiel veľmi, veľmi rýchlo. Keď sa pozriem spätne, som spokojná s tým, čo som spravila. Vždy sa objavuje pocit, že som mohla spraviť ešte toto, venovať sa ďalším veciam; ale keď sa na to objektívne pozriem, výsledok je dobrý.

Momentálne študuješ na prestížnej Univerzite v Bologni; keď sleduješ dianie na Slovensku, čo si hovoríš?

Dúfam, že sa to zlepší, lebo veľmi rada by som sa vrátila. Keď sa na to dnes pozerám, politicky, ale ani sociálne to nie je dobré. Veru nechce sa mi naspäť. Toto isté hovoria aj moji spolužiaci alebo kamaráti, ktorí išli študovať mimo Slovenska. Terajšie dianie odrádza.

Čo ťa najviac znepokojuje?

Vnímam to v súvislosti s tým, ako dopadli voľby. Zvolili sme si minulosť. Mám pocit, že ideme naspäť. Trápi ma to.

Zažívaš v Taliansku to, čo doma, že ťa niektorí ľudia považujú za „cigánku“, zlodejku, pľujú na teba, nadávajú ti, lebo máš tmavšiu pleť?

V Taliansku zatiaľ vôbec. Som vo väčšom meste a nič také sa mi tu nestalo. Mám z toho veľmi dobrý pocit. Cítim sa tu pohodlne a bezpečne. Z tohto pohľadu žiaden stres. Je to tu veľmi medzinárodné, naša trieda, ktorí študujeme medicínu, je veľmi pestrofarebná. Ani v rámci nej nevznikli žiadne konflikty.

Pred siedmimi rokmi, keď si mala 12 rokov, sme sa stretli na lazoch v Zaježovej, kde si žila s rodinou a rozprávala si, akej nenávisti čelíš. Dnes si dospelá, ako to s odstupom hodnotíš, prečo to tak na Slovensku je?

Ťažká otázka. Myslím, že na Slovensku je strach z niečoho nového. Krajina sa drží tradícií; je určené, čo ako má byť, a ťažko sa vychádza z normy. Ľudia ani nie sú ochotní sa čo i len trošku zmeniť, prijať, že sa svet zmenil a mení. Že by boli otvorenejší. Neviem, či je za tým strach, tvrdohlavosť alebo mix oboch.

Ako si vyrastala, rokmi sa to menilo? K lepšiemu alebo horšiemu?

Už na strednú školu som šla do Bratislavy, kde je to už o niečo ďalej. Potom som sa presunula do Nemecka, kde je to už úplne iné. Môžem však povedať, že som mala pocit, že sa situácia zlepšovala.

Skús spomenúť niečo konkrétne, z čoho to usudzuješ?

Už len to, že som v mojom okolí videla, že sa o rasizme začína viac hovoriť. Do mojej dediny sa prisťahovali ľudia z iných krajín a boli prijatí. Celkovo vidím, že na Slovensku už je multikultúrnosť, aj keď nie až taká silná ako v ďalších mestách, kde som bývala.

Ale populácia sa mení už len tým, ako sa menia témy, o ktorých sa rozprávame a ako. Naozaj pozitívne vnímam už to, že je ochota sa o tých veciach rozprávať.

Stretla si sa aj s nejakým veľkým prerodom, že niekto v tvojom okolí šíril nenávisť a časom sa zmenil, lebo pochopil, že to nie je správne?

Na takýto veľmi veľký krok si nespomínam. Ale je to v takých detailoch, ľudia sa začnú zaujímať o tému rasizmu. V mojom prípade som videla, že kamaráti, ktorí predtým o tom nevedeli, sa začali o tom dozvedať, zamýšľali sa. Už len ich snaha, že chceli o tom vedieť viac, pomáha. Bola to pre mňa veľká zmena.

Prejsť zo štádia nezáujmu o tému k tomu, že chce vedieť viac, je fajn, lebo už smerujú k tomu, že si začnú všímať, čo sa deje v ich okolí, a možno aktívne začnú veci meniť.

Z čoho máš stále najväčšie obavy?

Obávam sa návratu do starých koľají. Aj keď sa spraví päť krokov dopredu, potom zase tri dozadu. Nie je nič horšie, ako pokračovať v rasistických poznámkach, nevhodných vtípkoch a myslieť si, že to nič neznamená. Pritom to má veľkú silu. Z tohto mám obavu, že sa v tomto budeme vracať späť a nie posúvať dopredu.

Čo ťa ako dieťa najviac zraňovalo?

Ťažko povedať, čo bolo najviac zraňujúce. Myslím, že nadávky často od úplne cudzích ľudí zaboleli. Niektoré dni to naozaj vyvolávalo pocit samoty a úzkosti, aj preto som nerada chodila do mesta sama. Myslím, že poznámky od dospelých som brala vážnejšie ako od rovesníkov, keďže by predsa mali byť tí rozumní.

Čo by si povedala svojmu malému ja, keby si mu mala poradiť, ako sa vyrovnávať s toľkou nenávisťou a opovrhovaním len pre to, že vyzeráš ako Rómka?

Určite by som povedala svojmu ja, aby sa viac zverovalo blízkym. Mala som tendenciu skrývať to v sebe a pritom som mala rodinu aj kamarátov, ktorí ma podporovali, stáli pri mne. Ale napriek tomu som mala snahu to skrývať, nechávať si to v sebe.

Dnes už chápem, že prirovnávanie „si Rómka“ nie je vôbec zlé. Keď som bola malá a nadávali mi do Rómov, tak som to vnímala ako nadávku. A pritom to tak vôbec nie je, je to len etnická skupina. Logicky to o mne nehovorí nič zlé. Myslím, že toto by som sa snažila vysvetliť môjmu malému ja. A to si vezmime, že je to len slovo Rómka a ako dokáže zraňovať.

Chápem, že si to brala veľmi citlivo. Nad týmto by sa mala väčšina v spoločnosti zamyslieť, prečo slová Róm a Rómka používajú ako nadávku a že by to tak nemalo byť.

Presne. Keď som bola dieťa, vedela som logicky, že to nie je nič zlé, ale emočne som to mala zaškatuľkované. Aby som sa toho zbavila, musela som zapracovať aj na svojom vnútornom vnímaní. Aj pre ďalšie deti, ktoré takto vyrastajú na Slovensku, to musí byť ťažké. A som si istá, že to, čím žijú vo svojom vnútri, je iné ako to, čo dávajú najavo. Veľa z týchto nadávok alebo stereotypov si človek zinternalizuje a sám sa deptá. Napríklad v prípade vzhľadu sa deptá: „Nie som pekná, lebo nemám bledú pokožku.“

Keď si si uvedomila, že to nebudeš brať ako nadávku, dodalo ti to silu si takéto invektívy nevšímať a neničiť sa nimi?

Áno, presne tak. Myslím, že veľký zlom prišiel práve v Nemecku, kde som mala šancu porozprávať sa aj s ďalšími, ktorí mali veľmi podobné príbehy ako ja. Môj príbeh ani zďaleka nie je unikátny. Je to niečo, čím si prejde veľmi veľa ľudí. Žiaľ.

Keď som sa s nimi rozprávala o tom, čo som zažívala, mala som šancu reflektovať emócie, ktoré som mala, a vnímať, ako sa s tým ďalší vyrovnávali. Potom som si aj ja dokázala oveľa lepšie usporiadať v hlave, že to nie je nič zlé. Nie je to moja chyba. A nie je problém, ako vyzerám. Som to ja. Jednoducho emočne to pochopiť.

Pre dieťa musí byť ťažké sa s tým vyrovnať a takto sa nastaviť. Malo by to ísť hlavne od dospelých, aby prestali a takto nezraňovali deti, ktoré za to nemôžu. Okrem slov Róm/Rómka sú na Slovensku silno zakorenené oveľa horšie slová – cigán/cigánka.

Je to veľmi ťažké sa s tým vyrovnať. A pokiaľ ide o cigána a cigánku, to som naozaj počúvala ešte v hanlivejšom kontexte.

Jedno rómske dievčatko mi raz hovorilo, ako zraňujúco na ňu pôsobilo, keď v triede počúvala poznámky typu: „Si špinavý ako cigánske hračky.“ Ukazuje to, ako už len takéto nevhodné poznámky môžu byť bolestivé, a ľudia by sa mali nad nimi zamyslieť.

Toto je veľmi veľký problém na Slovensku. Človek si ani nemusí uvedomovať, čo vraví a aký je rasistický jeho slovník, lebo je to veľmi silno zakorenené v jazyku. Povedia: „Ale však čo, veď to sa tak hovorí. Nemám nič proti tejto skupine, čo je na tom, to sa tak vraví.“ Takto sa zakoreňuje každodenná diskriminácia, prehlbovanie stereotypov a rasizmus.

Útočia ľudia na teba aj v tomto veku alebo voči malému dieťaťu, ktoré sa prakticky nemá ako brániť, si viac dovoľujú?

Mám pocit, že teraz oveľa menej, ale môže to byť aj preto, že som si vybudovala otrlosť. Už nie som taká citlivá a nedotýka sa ma každá jedna nevhodná poznámka. Každé zazeranie alebo slovo, ktoré na mňa zakričia. Už len tým, ako sa prezentujem, nevyzerám ako človek, na ktorého ľahko zaútočiť a dostať sa mu do hlavy.

Mala si vo svojom okolí kamarátov či kamarátky z rómskej menšiny, ktoré mali veľký problém ustáť invektívy?

Nemám veľa kamarátov a kamarátok rómskej etnicity. Priam že vôbec. Vo väčšine prípadov som bola ja jediná diverzita v skupine. Preto neviem, aké je na Slovensku žiť ako Róm alebo Rómka. Iba viem podať svoj príbeh z pohľadu osoby, ktorá je často identifikovaná ako Rómka, ale v skutočnosti ňou nie som, iba mám tmavšiu pleť.

To je paradox, že ňou ani nie si a takto sa vyvršujú. Aj keby si ňou bola, tak si to ľudia nesmú dovoliť. Ako je najefektívnejšie bojovať s predsudkami a nenávistnými prejavmi; prišla si na niečo, čo by mohlo pomôcť aj ďalším?

Ťažko povedať, lebo teraz hovorím ako niekto, kto je už starší a prešiel si všeličím. Možno by som povedala, že ak rodič alebo kamarát vie, že niekto si niečím takýmto prechádza, mal by sa o to zaujímať a neposunúť to slovami: „Však to nemôže byť také zlé.“ Lebo ľudia často nevedia, aké to môže byť, kým to nezažijú.

Určite je dobré byť si vedomý, že rasizmus existuje, a otvárať tému, nebáť sa toho. Radšej povedať niečo, čo nie je správne. Radšej sa pýtať, dozvedať sa, nebyť uzatvorený v komfortnej bubline.

Tvoj nevlastný otec Juraj Hipš pred časom upozornil, že na sociálnu sieť zavesil nevinnú rodinnú fotografiu, ku ktorej napísal, ako chcete na Slovensku tráviť dovolenku. Už toto vyprovokovalo reakcie, prečo propaguje dovolenku s Rómami, a to len preto, že si na tej fotke bola.

Fíha, toto ani neviem. Asi sa to udialo v čase, keď som sa už učila na prijímačky na testy a hlavou som bola niekde úplne inde. Neprekvapuje ma to. Čo som si všimla, ľudia, ktorí majú v sebe nenávisť voči diverzite, si to okamžite všimnú a príde im to neprirodzené. Považujem to za absurdné, že sa niečo takéto deje. Bohužiaľ, je to tak.

Dnes študuješ medicínu, práve lekári budú Slovensku veľmi chýbať, máš chuť sa vôbec vrátiť na Slovensko?

V tejto chvíli mám záujem prísť na Slovensko, otázka je na ako dlho. Vzhľadom na to, ako to momentálne vyzerá, nechcem prísť natrvalo. Ale aspoň istý čas by som chcela pracovať na Slovensku, čo nevylučujem, že sa môže zmeniť.

V súčasnosti ma láka všeobecná pediatria, možno detská psychiatria. Ich je na Slovensku veľký nedostatok. Rada by som sa vrátila napriek všetkému. Mám tam rodinu, dedinu, kde som vyrástla, mám to tam rada, sú tam moje kamarátky a kamaráti.

Čo ťa momentálne odrádza od toho, aby si sa na Slovensko vrátila natrvalo?

Keby som na Slovensku dlhodobo žila, neviem, či si viem predstaviť mať tam deti a aby vyrastali v tom prostredí.

Strach, aby nezažívali, čím si si musela ty prejsť?

Áno. Samozrejme, kebyže to bolo v Bratislave, tak by to mohlo byť v pohode. Ibaže chcela by som ísť na stredné Slovensko, kde by som chcela istý čas pracovať; tam to už také o. k. nie je.

Mnohí mladí uvažujú podobne, nechcú sa natrvalo vrátiť; hovoria, že tu nevidia perspektívu…

Presne toto odrádza. Dlhodobo to vyzeralo, že sa niekam posúvame, ale po týchto voľbách som na pochybách. Návrat minulosti je viditeľný. Sú to staré koľaje, veľmi mi prekáža aj nárast nacionalizmu. Ak by som mala v budúcnosti deti, neviem, či by som chcela, aby boli v takom prostredí. A veruže ani ja sama nechcem. Napriek tomu, že som už otrlá.

Stále to asi nie sú zahojené rany.

Áno, rany zahojené nie sú. Stále sú to rany.

Hovoríš, že ťa to ťahá k detskej psychiatrii. Súvisí to aj s tým, že by si chcela pomáhať deťom, ktoré môžu mať traumy aj z toho, ako sa k nim spoločnosť správa pre farbu pleti?

Nemám to takto sústredené. Veľmi sa mi páči preventívna medicína, predchádzanie chorobám a dlhodobá starostlivosť o ľudí. Mám pocit, že pri deťoch viem ešte najviac ovplyvniť veľa vecí. Predísť rôznym chorobám pomocou odporúčaní v rámci starostlivosti o zdravie.

Prečo práve detská psychiatria?

Psychológia ma vždy zaujímala. Mám pocit, že môžem nejako pomôcť. Samozrejme, veľa sa aj naučím a je to niečo, čo je veľmi, veľmi dôležité v spoločnosti aj v súvislosti s covidom, keď bol nárast psychických ochorení. V tejto chvíli neviem, ako je to presne štatisticky, ale sama okolo seba som si všímala, že takýchto ľudí pribúdalo. V tejto dobe je to z tohto pohľadu veľmi žiaduci a potrebný odbor.

Medicínu si chcela študovať na Slovensku, no na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave ťa nevzali, na prijímačkách si skončila hlboko pod čiarou. Dokázala si však uspieť na Univerzite v Bologni, najstaršej univerzite na svete, ktorá je v top stovke najlepších. Lekárka fakulta UK je na 700. až 800. mieste svetových univerzít. Ako to spätne hodnotíš?

Určite som to nečakala. Vždy som tak troška pesimista, ale verila som, že to dám. A keď som nespravila prijímačky na Univerzitu Komenského, mala som pochybnosti, že keď som toto nedala, nedám ani Bolognu. To, čo som sa učila na Medzinárodnom bakalariáte v Nemecku, spôsob, akým sa pýtali na učivo, bol veľmi podobný práve na prijímačkách v Taliansku.

Aký si mala pocit, keď si zistila, že ťa v Bratislave na medicínu nevzali, a to si sa mesiace v podstate bifľovala tritisíc otázok na prijímačky?

Bol to pre mňa dosť blbý pocit. Keď som otvorila stránku a videla moje skóre, tak som bola najprv zaskočená, to určite nemôže byť ono. Ale bolo to ono. Po prijímačkách som pritom mala pocit, že by som to mohla mať relatívne dobre napísané, ale nakoniec sa ukázalo, že som nemala. Bol to taký strach o budúcnosť, že sa tento môj sen ísť na medicínu nevyplní.

Vyzerá, že chyba nebude iba v tebe, lebo ak si dokázala uspieť v Bologni, v niečom budú tak trochu na hlavu postavené prijímačky na Slovensku. Keby si ich mala porovnať, v čom boli rozdielne?

Každé boli v niečom ťažšie a v niečom ľahšie. V Bologni sa robili prijímačky z prírodovedných predmetov – chémie, biológie, fyziky a matematiky. K tomu bol test na všeobecný rozhľad a logické myslenie, v čom bolo čítanie grafov, otázky o politike, literatúre či vede.

V porovnaní s Bratislavou širší záber, keďže tu sa robia prijímačky z biológie a chémie. Test z kritického myslenia alebo všeobecný prehľad tam nie je.

Zdalo by sa, že to bolo jednoduchšie, lebo išlo len o dva predmety. Ale typ informácií, ktorý odo mňa chceli, bol taký, ktorý som sa neučila ani v Nemecku, ani to neboli veci, ktoré som sa učila na testy do Talianska.

Spomeň si na nejakú konkrétnu vec, čo tam bola.

Napríklad treťohory, nevidela som to od strednej školy na Slovensku a zrazu to odo mňa chceli. A viacero otázok na zvieraciu fyziológiu, napríklad koľko srdečných komôr má krokodíl. Takýto typ otázok ma zaskočil. Nechápala som, že som sa toto vôbec mala učiť. V Nemecku sme to vôbec nemali.

Na slovenské prijímačky bolo oveľa ťažšie sa učiť, prechádzala som si otázku po otázke, kde-tu som pozrela do kníh, no veľa toho bolo o memorovaní.

Už máš za sebou prvé týždne na talianskej univerzite. Čo ťa najviac prekvapilo?

Pozitívne ma prekvapilo, že sme prvé týždne strávili prevažne opakovaním detailov. Napríklad na biológii sme si prechádzali stavbu bunky. Najprv som sa tomu čudovala, vnímala som to ako zvláštny prístup, že práve toto ideme robiť. Nakoniec to oceňujem, dáva to zmysel. Na jednej strane to budeme potrebovať neskôr, aby sme komplikovanejším témam naozaj rozumeli, a zároveň tieto často abstraktné koncepty dávajú do kontextu praktického využitia.

Ale pracovali sme veľa aj s databázami, máme už za sebou skupinové prezentácie. Učitelia sa už teraz snažia zapojiť do výučby ich projekty, ktoré robia, alebo praktické príklady a taktiež interaktívne kvízy ako kahoot.

Je to v niečom iné aj v porovnaní so strednou školou vo Freiburgu?

Do istej miery je to veľmi podobné. Možno máme menej praktických úloh, ale to je asi aj preto, že ide o vysokú školu, takže je, prirodzene, viac prednášok. Naša trieda má 94 poslucháčov, čo znamená, že sa veľmi ťažko robia praktické veci v malých skupinách. Prístup učiteľov, nadšenie prednášajúcich, ich záujem, aby sme vedeli, a ochota pomôcť je veľmi podobná s Nemeckom. Tiež majú podobný aj spôsob prezentácie učiva, počas prednášky sa veľa pýtajú a vysvetľujú. Pri každej jednej veci sa pristavia, ak usúdia, že je to potrebné.

Máš výhodu, že už v tvojom veku môžeš vedieť opísať, v čom slovenské školstvo úplne zlyháva. V čom?

O slovenskej vysokej škole neviem veľa povedať, okrem jedných prijímačiek, na ktorých som neprešla. Ale celkovo mi na slovenských školách chýbalo, že sa od skorého veku neučilo klásť otázky. Veľa študentov sa bojí spýtať, lebo čo ak povedia hlúposť.

Myslím, že učitelia málo dbajú o to, aby to žiakov naučili. Akoby ani nemali snahu vytvoriť priestor na to, že je v poriadku pýtať sa. A nie je hanba položiť aj zlú, nepoužiteľnú otázku. Naučiť sa pýtať a naučiť sa formulovať otázky veľmi rýchlo a k veci je pritom veľmi dôležité. Sama mám pocit, že mi to ešte veľmi nejde. Pracujem na tom, aby som sa v tom zlepšila.

Spomínala si, že ťa trápi, čo sa deje na Slovensku. Sleduješ slovenskú politiku?

Okolo volieb som ju sledovala podrobnejšie, teraz už pomenej, aj keď sa snažím. No mám plno povinností v škole.

Bola si aj voliť?

Jasné, bola som.

Prečo je to podľa teba dôležité?

Je to neskutočne dôležité; bez toho, aby človek išiel voliť, potom sa ťažko sťažovať na výsledky. Je dôležité dať najavo svoj názor a prispieť takto k budúcnosti krajiny.

Čo by pomohlo, aby ľudia na Slovensku boli tolerantnejší?

Veľmi, veľmi ťažká otázka. Povedala by som, že je potrebné ich viesť už od skorého veku k tomu, aby sa pýtali, aby sa otvorili zmenám. Aby sa zaujímali nielen o Slovensko, čo je tiež dôležité, ale aj o Európu a svet. Aby mali väčší rozhľad.

Ako si brala, že počas predvolebnej kampane viacerí politici, či už z Republiky, alebo zo Smeru, útočili na LGBTI ľudí aj na rómsku menšinu. Terajší premiér Robert Fico vyhlasoval, že voči Rómom bude treba prijať tvrdšie pravidlá, lebo „sú Rómovia, ktorí pracujú, ktorí si plnia svoje povinnosti, a tých treba vždy oddeliť od väčšiny, ktorá také vlastnosti nemá“. Dotýka sa ťa nenávistný slovník politikov?

Kedysi sa ma dotýkal oveľa viac. Od takýchto politikov už ani nič neočakávam. Tieto veci sa opakujú skoro všade. Nie je to veľmi originálne, ale funguje to. Nenávisť najviac sceľuje istú skupinu obyvateľov. Žiaľ, stále sa vie za to postaviť veľmi veľká skupina. Politici takto vedia získať dosť voličov, či už cez strach, alebo vyslovene cez nenávisť.

Čo by si takým politikom odkázala?

Nech si postavia plán na tom, ako zlepšovať krajinu, a nie útočiť na menšiny, ktoré buď potrebujú pomoc, alebo ochranu pred spoločnosťou, ktorá menšiny stále často neakceptuje. Mali by si postaviť kampaň na niečom inom a nie na nenávisti len preto, aby boli opäť zvolení.

Mária Benedikovičová

zdroj:
https://dennikn.sk/3737802/studuje-medicinu-v-bologni-a-vravi-ake-bolo-na-slovensku-vyrastat-s-tmavsou-pletou-rany-nie-su-zahojene/?ref=list

foto: 
Dvanásťročná Iniya doma v Zaježovej, keď hovorila, s akým rasizmom sa stretáva. 
Foto N – Tomáš Benedikovič