Režimoví hudobníci ako bojovníci proti „totalite“? 

Skôr sa ju snažili čo najviac udržať.

Michal David vyzýva ľudí, aby hovorili pravdu, Tak to urobme. Spomínanie na minulosť je vždy spojené s rizikom, že bude nepresné, skreslené alebo príliš subjektívne. Aj napriek tomu však zvyčajne prináša prísľub, že sa dozvieme niečo nové, čo obohatí celkový obraz minulosti. Sú však veci, ktoré nechceme vedieť. Medzi ne patrí legenda o tom, ako protekčný normalizačný umelec rozkladal totalitu...

Práve o to obohatil v uplynulých dňoch verejnú diskusiu hudobník Michal David. Zrejme má pocit, že si to môže dovoliť. Niekoľko porevolučných rokov prežitých s hanbou v umeleckom ústraní je dávno preč, herec normalizačného diskopríbehu sa stal v roku 1998 obľúbencom hokejového stánku naganských hrdinov a potom vlastne aj širokej verejnosti. Dlho tešil verejnosť len svojou hudbou, ale pred pár dňami došlo aj na spoločenskú reflexiu. V jeho sťažnosti, že „ľudia sa dnes opäť boja hovoriť pravdu a vraciame sa k totalite“, bol aj dodatok, že proti „totalite“ sa bojovalo a bojovali aj oni, hudobníci.

Zabudnime teraz na to, že ľudia nikdy v histórii nemohli „hovoriť pravdu“ tak ľahko ako dnes na internete, na námestiach či v politických stranách. A ak niekoho niečo brzdí, tak sú to hranice morálky, ktoré sa prirodzene a nadčasovo posúvajú. Nie existencia cenzúry.

Napriek tomu, ak existujú pokusy o obmedzenie slobody prejavu, je určite v poriadku na to poukázať. Ale to nie je Davidov prípad. Jeho prejav sa skôr dostáva do polohy nehanebnej drzosti. A na to sa oplatí reagovať pripomenutím, ako vyzeral „boj“ v jeho podaní.

Stačilo pár slov

Michal David pravdepodobne nebol horlivým obdivovateľom Husákovho režimu. Išlo mu predovšetkým o peniaze a popularitu. Preto v osemdesiatych rokoch nadšene vkĺzol do jedného z piatich klanov, ktoré v období normalizácie ovládli českú popmusic. Boli to skupiny okolo Ladislava Štaidla, Karla Vágnera, Františka Janečka, Petra Hanniga a Michala Zelenku. Podstatou vtedajšieho „kumštu“ bolo, že sa uvedeným bossom podarilo udržať priamy kontakt s najdôležitejšou a najobávanejšou postavou prednovembrového „šoubiznisu“, tajomníkom kultúrneho oddelenia Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Miroslavom Műllerom.

Műller, ťažký pijan a hulvát, študoval v 50. rokoch v Rusku, odkiaľ si priniesol kontakty na neskoršie špičky Kremľa. A po ruskej okupácii prišiel jeho čas: od roku 1972 až takmer do revolúcie rozhodoval o všetkom, čo sa u nás dialo vo svete oficiálne sankcionovanej kultúry, najmä v populárnej hudbe. Všetky hudobné médiá (bolo ich len niekoľko) predkladali svoje redakčné a programové plány na ministerstvo kultúry, odkiaľ ich úradníci nosili Műllerovi, ktorého podriadení potom škrtali alebo prípadne dopĺnili. A byť súčasťou týchto zoznamov znamenalo nielen šancu uživiť sa hudbou, ale na vtedajšie pomery aj zarobiť veľa peňazí. Műller s chuťou chodil na večierky, kde v opileckom opojení urážal a ponižoval hudobníkov. Oficiálne povoleným umelcom tej doby však neostávalo nič iné, len toto ponižovanie znášať, pretože kontakty s Műllerom boli predpokladom bezproblémového hudobného fungovania v rámci vtedajších pravidiel: náladový alkoholik mal napríklad priamo na starosti monopolné hudobné vydavateľstvo Supraphon a stačilo mu pár slov, aby tam zariadil vysoký náklad - alebo naopak, koniec všetkých nádejí na akékoľvek vydanie.

Najčastejšími hosťami v Müllerovej kancelárii boli šéfovia spomínaných klanov. Podľa spomienok s ním Štaidl hrával karty a František Janeček, do ktorého skupiny - alebo „ stáje“, ako ju vtedy nazývali - patril aj Michal David, si zvolil ešte pochlebovačnejšiu cestu. Müller mal básnické ambície a Janeček mu dal (pod pseudonymom Miroslav Melen) otextovať niektoré svoje skladby.

Zo zájazdu priamo do Tuzexu

Práve o prístup ku kontrolovaným masmédiám išlo. Vyplácanie honorárov za koncerty sa v Československu riadilo tabuľkami a peňazí nebolo veľa. Konkrétne išlo o štyri stovky za večer; človek obdarený komunistami titulom „zaslúžilý umelec“ bral dvakrát toľko. Oveľa lepšie na tom boli zahraničné turné, vydávanie platní a rozhlasové vysielanie.

Michal Prokop, spevák skupiny Framus 5, objavil čaro zahraničných turné v roku 1978, keď ako zborista Karla Gotta odohral dvadsaťpäť koncertov v západnom Nemecku a zarobil osemtisíc mariek. „Po odchode z pop music som z týchto peňazí žil celý rok,“ povedal mi pred rokmi Prokop.

Státisíce prinášalo aj vydávanie platní. Napríklad Petr Janda, šéf vydavateľstva Olympik, počas nášho rozhovoru pre článok v Respekte spomínal, ako sa po úspešnom vydaní jeho platne Ulice, ktorá mala náklad tristotisíc kusov, jeho honoráre vyšplhali na milión korún. A to v situácii, keď tri tisícky boli slušným mesačným platom.

Cestovanie a vysoké honoráre znamenali dobré kontakty v Pragokoncerte (agentúra, ktorá umožňovala umelcom vycestovať do zahraničia a podliehala dohľadu StB), v Supraphone a rozhlasových štúdiách.

Okolo štvorlístka Pragokoncert - Supraphon - rozhlas - televízia sa vytvorila zložitá sieť známostí, výmenných obchodov a korupcie. „Pragokoncert tým, že rozhodoval o cestách do zahraničia, držal hudobníkov v šachu a každý sa snažil byť s úradníkmi v dobrom vzťahu,“ opísal mi vtedajší hudobný producent Antonín Matzner. Podľa neho sa za päťtýždňový zájazd do ZSSR dalo získať nové auto z Tuzexu. „Začiatkom sedemdesiatych rokov tam nikto nechcel ísť. Ale keď sa objavili výhody, išli všetci,“ povedal Matzner o umelcoch režimu.

Je možné, že David po roku 1990 zarobil veľa peňazí, ale v osemdesiatych rokoch to nemohol vedieť. Vtedy sa naopak on a jeho kolegovia z rôznych „ stájí“ snažili udržať vysoko mecenášsky systém. S „bojom proti totalitnému systému“ začal až potom, keď už bol Müllerov majetok v troskách. 

MAREK ŠVEHLA

zdroj:  https://www.respekt.cz/komentare/rezimni-hudebnici-jako-bojovnici-proti-totaci-snazili-se-ho-drzet-jak-jen-to-slo

foto: FB