Rozhovor. Kto bol prvý a najlepší Čechoslovák?

Keď je reč o československom odboji a o vzniku Československa, ako prví sa uvádzajú Masaryk, Štefánik, Beneš. No chýba ešte jedno kľúčové meno - novinár, literárny kritik, diplomat Bohdan Pavlů, dušou Slovák i Čech, osobnosť, na ktorú sa malo zabudnúť. No aj vďaka historičke Bohumile Ferenčuhovej sa nezabudne. Jej politickú biografiu o Bohdanovi Pavlů ocenil aj Literárny fond, stojí za to si ju pripomenúť.

Kto ako prvý upozornil na to, že Bohdan Pavlů nesmie chýbať v spoločnosti Štefánika, Masaryka a Beneša?
Povedal to jeho spolubojovník Ivan Markovič a ja sa s tým názorom stotožňujem. Hoci niektorí historici by navrhovali aj iné mená. Markovič to povedal v súvislosti so zahraničnou revolúciou, zabezpečením československého odboja. Štefánik sa veľmi zaslúžil o vojsko, možno najviac, ale najmä diplomatickou cestou. Bohdan Pavlů však reprezentuje aj vojenskú zložku tohto odboja, ktorá bola veľmi dôležitá. Jedna z najťažších úloh ležala práve na jeho pleciach.

V čom?
Veľmoci ako USA či Veľká Británia uznali „československý národ“ ešte pred vznikom Československej republiky za vojnového spojenca práve vďaka tomu, že legionári v Rusku obsadili sibírsku magistrálu a zapojili sa tak do prvej svetovej vojny na východnom fronte. Na tejto vojnovej operácii sa významne podieľal práve Bohdan Pavlů, preto by mu malo patriť miesto po boku Štefánika, Masaryka a Beneša.

Povedal, že nie je ani Čech, ani Slovák, lebo je Čechoslovák.
Ale prečo sa na meno významného diplomata takmer zabudlo?
Predovšetkým z politických dôvodov. Dlhé roky platil za hlavného bojovníka proti boľševikom. Veľmi kriticky sa k nemu stavala ľavica, najmä komunisti po vzniku komunistickej strany v Československu. Jej zakladateľ Bohumír Šmeral po návrate z Moskvy o Bohdanovi Pavlů povedal, že je „krajne konzervatívny nepriateľ vlády sovietov a od samého začiatku aktívny stúpenec intervencie“. A do určitej miery boli k nemu kritickí aj sociálni demokrati… Ale tu to treba uviesť na pravú mieru. Dostať legionárov na východ nepredstavovalo úmyselný boj proti boľševikom, bola to obrana pred boľševikmi.

Bol to Čech, Slovák? Alebo, ako píšete vo svojej knihe, bol to prvý a najlepší Čechoslovák?
S identitou človeka je to vždy zložité. Bohdan Pavlů sa narodil v Spešove na Morave moravským rodičom. Začína sa tam Českomoravská vrchovina, neďaleko Moravského krasu. Jeho otec sa potom presťahoval na Slovensko do Dolných Držkoviec, kde si prenajal statok a žil tam pomerne dlho. Do tejto dediny neďaleko Bánoviec nad Bebravou prišiel aj malý Bohdan. Potom študoval na gymnáziu v Uherskom Hradišti, bolo to prvé české gymnázium na moravskom Slovácku. Chodievali tam študovať žiaci z okolia, ktorí sa cítili ako moravskí Slováci. Takže, máme tu moravský pôvod, slovenské bydlisko rodičov a potom štúdium v Uherskom Hradišti. Čiže bol doma vo všetkých týchto národnostiach. Dalo by sa povedať, že mal všetko, jedno, druhé a dokonca aj tretie.

Ako sa učil?
Na gymnáziu prospieval s vyznamenaním od prvého ročníka až po maturitu. Latinčinu mal v malíčku a celý život vo vhodnej chvíli používal latinské citáty. V rámci českej literatúry sa učil aj o slovenskej literatúre. Neučil sa o nej do hĺbky, ale v učebniciach a čítankách, ktoré sa na gymnáziu v Uherskom Hradišti používali, boli obsiahnutí aj slovenskí autori. Zatiaľ čo na vtedajšom Slovensku sa o slovenskej literatúre neučilo vôbec nič, neboli ani slovenské školy, žiadne gymnázium so slovenským vyučovacím jazykom.

Ako ho vnímali na Slovensku?
Sám raz spomínal, ako mu na augustových martinských slávnostiach povedali, že je vlastne Čech. Takto ho vnímala časť slovenskej verejnosti. V Čechách ho zas považovali za Slováka. On povedal, že nie je ani Čech, ani Slovák, lebo je Čechoslovák. Lebo je len jeden národ československý. Zaklincoval to tým, že začal v roku 1915 v Rusku vydávať časopis Čechoslovák.

Študoval právo, miloval literatúru, fascinovala ho politika. Aké okamihy z jeho mladosti ho možno nasmerovali k budúcej kariére?
Bola to spolková činnosť medzi slovenskými študentmi v Detvane. Potom sa angažoval v Českoslovanskej jednote. Išlo o spolok, ktorý podporoval české menšiny mimo centra Čiech a potom rozšíril svoj záujem aj o Slovákov. Až po vzniku Československej republiky pozmenil svoj názov na Československá jednota. Literatúru mal Pavlů naozaj veľmi rád, nijaká nová kniha mu neunikla, písal literárne kritiky na slovenskú beletriu, prekladal z ruštiny do slovenčiny. Štúdium práva tiež bral vážne, zapisoval si až 20 hodín prednášok do týždňa. Na Právnickej fakulte Karlo-Ferdinandovej univerzity v Prahe (dnešná Karlova univerzita) začal študovať od akademického roka 1902–1903 a napriek jednej úspešnej štátnici štúdium zanechal v roku 1909. Pohltila ho literárna práca a novinárska činnosť. Bol redaktorom Času, neskôr Národných listov. Inicioval vznik časopisu slovenskej mládeže Prúdy a bol jedným z jeho redaktorov. K politike sa dostal práve ako novinár.

Mal 31 rokov, keď vypukla prvá svetová vojna. Aké boli jeho kroky?
Keď sa začala vojna, zmobilizovali ho. Bol poddôstojníkom, dobrovoľný základný vojenský výcvik absolvoval ešte ako študent v Budapešti. Hneď v prvých dňoch ho odvelili na front a už v decembri 1914 ho pri meste Tarnov v Haliči zajali.

Ako sa to stalo?
Nemáme nejaké jeho spomienky, kde by bol povedal, ako sa ocitol na druhej strane frontu. Takže to nie je celkom jasné. Ale skôr asi zbehol, ako by ho boli zajali. Práve v tom čase pôsobila v Tarnove Česká družina so svojím štábom v službách ruskej armády. Chceli tam vytvárať vojenské jednotky, ktoré by v rámci ruskej armády bojovali proti ústredným mocnostiam. Súhlasil, že sa zapojí do týchto jednotiek. Ale keďže bol v Rusku známy, odvelili ho do štábu 3. ruskej armády.

Tam bojoval?
Nie, venoval sa politickej činnosti. Aby to bolo jasnejšie – Bohdan Pavlů pôsobil v Rusku ako novinár a dopisovateľ českých Národných listov. Veľmi kriticky sa pozeral na situáciu v Rusku. Zažil napríklad atentát na Piotra Arkadieviča Stolypina (predseda vlády Ruska, monarchista, ktorý sa snažil tlmiť revolučné tendencie prijímaním pokrokových reforiem, pozn. red.), o ktorom písal do novín. Venoval sa rôznym reportážam. Predtým sa zapojil do neoslovanského hnutia, medzi intelektuálmi aj v politických liberálnych kruhoch v Rusku bol známy, preto ho odvelili k štábu ruskej armády. Ale potom ho poslali do Petrohradu a venoval sa politickej činnosti.

Bol to najmä Bohdan Pavlů, kto sa podujal prepojiť československý odboj v Rusku s odbojom v západnej Európe a USA?
Pavlů vstúpil aj s ďalšími Slovákmi, napríklad Jozefom Džavíkom, majiteľom dielne na výrobu kovových predmetov, najprv do petrohradského Českého výpomocného spolku. Potom sa zaslúžil o vznik Zväzu československých spolkov na Rusi a tam boli rôzne politické tendencie. Musíme si uvedomiť, že tam pôsobili aj predstavitelia volynských Čechov, ktorí už žili nejaký čas v Rusku a mali iné predstavy o budúcnosti českého národa ako Bohdan Pavlů, mladý človek, ktorý prišiel z Rakúsko-Uhorska. Nastali veľké politické boje medzi rôznymi skupinami. A Bohdan Pavlů bol jedným z tých, ktorí chceli prepojiť hnutie v Rusku s Masarykovým hnutím. A keďže sa mu nie vždy podarilo uzemniť svojich politických rivalov v rámci československých spolkov, tak prosil Masaryka, aby čo najskôr prišiel do Ruska.

Lenže Masaryk bol v tom čase v Rusku „persona non grata“, nežiaduca osoba…
Spolky preto vyslali Bohdana Pavlů do západnej Európy. V Británii sa stretol s Masarykom, potom cestoval do Paríža, kde sa stretol so Štefánikom a s Benešom a tam dohodli koordináciu hnutí. Čiže Pavlů v tom určite nebol sám, existovalo viacero prívržencov tejto línie. Patril k nim napríklad aj spomínaný Markovič, ktorý bol sekretárom Zväzu československých spolkov v Rusku. Nebolo však jednoduché presadiť prozápadnú líniu. A nebolo to zložité iba vnútri samotného hnutia. Pavlů sa spolu s prívržencami dostal do sporu s oficiálnou vládou cárskeho Ruska, ktoré malo úplne iné záujmy.

Boli Pavlů a Štefánik blízkymi priateľmi?
Boli to blízki priatelia. Hoci Štefánik mal veľa priateľov, nemožno povedať, ktorý z nich bol akým priateľom. S Bohdanom Pavlů sa zoznámili v Detvane, v čase, keď Štefánik stál na čele tohto pražského slovenského spolku. Keď pripravoval svoju prácu na univerzitný doktorát z astronómie, tak sa veľmi blízko skamarátili. Dokonca až tak, že boli spolu navštíviť aj rodinu Lidunky Bílej, o ktorú sa vtedy Štefánik uchádzal. Vieme, že sa potom niekoľkokrát stretli v Budapešti. Keď Štefánik prechádzal cez Budapešť k svojmu bratovi, ktorý pôsobil na „Dolnej zemi“, tak sa u Bohdana Pavlů zastavil a zhovárali sa. Listy si pravidelne nepísali. Ale keď sa dvaja ľudia v mladosti spriatelia a zblížia, vydrží to dlhšie. Čiže nešlo len o nejakú spoluprácu v politike. Bolo to naozajstné priateľstvo. Silné, ľudské.

Prejavilo sa to v politike?
Počas prvej svetovej vojny niekoľkokrát. Keď prišiel Štefánik v roku 1916 do Ruska, našiel oporu práve v Bohdanovi Pavlů. Podporil všetky jeho zámery, v prvom rade založenie odbočky Československej národnej rady v Rusku, na čele s Masarykom, čo odsúhlasil zjazd československého hnutia v Kyjeve v máji 1917. To bolo prvýkrát, keď obaja politicky veľmi úzko spolupracovali. A druhýkrát to bolo opäť v Rusku, na Sibíri, keď prišiel Štefánik k československému armádnemu zboru, ktorý neskôr začali nazývať ruskou légiou (na odlíšenie od talianskej či francúzskej légie československých dobrovoľníkov).

Čím si Pavlů od československých legionárov v roku 1919 vyslúžil posmešnú prezývku Veľký cár sibírsky?
To je veľmi zložitá téma. Štefánik v prvom rade zistil, že légie už nechcú bojovať na fronte. Legionári boli po predchádzajúcich vojenských úspechoch a obsadení transsibírskej magistrály unavení a očakávali, že ich nahradia spojenecké vojská alebo sa ruské vojská na Sibíri nejakým spôsobom zorganizujú a prevezmú ten boj. Situácia sa skomplikovala ešte viac po prevrate admirála Kolčaka v Omsku, ktorý si určitý čas robil nádeje, že jeho armáda dobyje Moskvu. Odbočka Československej národnej rady v Rusku na súčinnosť v tomto smere pripravená nebola. Štefánik sa rozhodol stiahnuť československé vojsko z frontu a použiť ho na obranu sibírskej magistrály. Odcestoval na mierovú konferenciu do Paríža, pretože chcel vyrokovať stiahnutie légií z Ruska a postarať sa o ich návrat do vlasti. V tej chvíli nechal v Rusku celú zodpovednosť na Bohdanovi Pavlů, dal mu svoje plné moci, ktoré mal ako člen Československej národnej rady prítomný v Rusku. Okrem toho zriadil v roku 1919 Zvláštny zbor, kde bol Bohdan Pavlů takisto predsedom. Vojenské záležitosti mal potom na starosti generál Jan Syrový (o ňom vyšla v Česku biografia iba vlani, autormi sú Jaroslav Rokovský, Karel Straka a Radim Chrást, pozn. red.). Najvyššie právomoci a splnomocnenie od Štefánika dostal Bohdan Pavlů. A v légiách bol v tom čase nepokoj.

Prečo?
Pretože legionári nerozumeli, prečo stále zostávajú v Rusku. Prímerie na západnom fronte bolo podpísané 11. novembra 1918, cieľ ich boja, Československá republika, sa stal skutočnosťou už niekoľko dní predtým. Chceli ísť domov. Nuž a Pavlů ich musel držať pevnou rukou, aby sa to tam celé nerozpadlo, aby sa vojaci dostali normálne do vlasti. Bola aj menšia vzbura v Irkutsku. Ale nepotlačil ju silou, využil všetky svoje diplomatické schopnosti na jej zvládnutie. Niekoľko organizátorov internovali, ale nikto za vzburu nezaplatil hlavou. Najvyšší veliteľ spojeneckých vojsk v Rusku francúzsky generál Maurice Janin poskytol Bohdanovi Pavlů svoje auto. Bolo biele, Pavlů sa na ňom rozvážal. A viete, akí môžu byť vojaci… Keď ho mladí posmeškári videli, tak čo o ňom asi hovorili? Veľký biely ruský cár sibírsky!

Po vojne skúšal Pavlů politickú kariéru. Prečo sa mu nedarilo?
Keď sa vrátil do Československa, kandidoval za Slovenskú národnú a roľnícku stranu. Ale v tom čase boli sociálni demokrati omnoho silnejšou stranou. Jednoducho ho vo voľbách nezvolili. To bol prvý pokus. Druhýkrát kandidoval za Agrárnu stranu v roku 1925, opäť sa uchádzal o mandát poslanca, ale ani vtedy ho nezvolili. Možno sa predsa len naňho ľudia pozerali, že nie je Slovák ale Čech. Ale takéto boli skrátka výsledky volieb. Hoci, treba povedať, že sa veľmi snažil. Najmä v roku 1920 mal veľmi pôsobivé vystúpenie v Redute v Bratislave, zachovali sa jeho agitácie. Vysvetľoval politiku légií v Rusku, písal do novín, pôsobil ako šéfredaktor Slovenského denníka v Bratislave v rokoch 1920 až 1922, tam mal tiež dosť veľké slovo a písal veľmi zaujímavé články.

Pavlů mal príležitosť pracovať úzko s Masarykom. Prečo z toho zišlo?
Keď neuspel v politike, uchádzal sa o miesto v kancelárii prezidenta republiky, kde mal mať zodpovednosť za Slovensko, za slovenské veci. Masaryk to aj privítal, ale ľavicoví legionári boli proti. Nakoniec z toho zišlo. Stiahol svoju kandidatúru na post vysokého štátneho úradníka a prijal Masarykovu ponuku, aby šiel do diplomatických služieb. Treba dodať, že ešte skôr mu to ponúkal Beneš, ale Pavlů chcel radšej pôsobiť doma v politike ako v zahraničí.

Na Slovensku ho mali za Čecha, v Česku za Slováka. Aj po všetkých tých peripetiách sa cítil byť stále Čechoslovákom?
Zobral si za ženu Slovenku, cítil sa lepšie v slovenskom prostredí, čiže by sa dalo nakoniec povedať, že sa cítil viac ako Slovák ako Čech. Hovoril po slovensky, česky, rusky, nemecky, maďarsky, naučil sa po francúzsky. Ako československý veľvyslanec v Sofii zvládol bulharčinu, v Kodani zas dánčinu. Ale diplomatické správy písal česky, čo je logické, pretože na ministerstve zahraničných vecí sa úradovalo po česky. Mimochodom, aj správy ďalšieho slovenského diplomata Štefana Osuského boli písané po česky, bol Slovák. Ale na stroji ich asi prepisovala jeho sekretárka (usmieva sa)…

Bohdan Pavlů zomrel v roku 1938 v dnešnej Bosne a Hercegovine. Zrútil sa s autom, ktoré sám šoféroval, do rieky San. V knihe sa vynára niekoľko otázok o jeho smrti. Pokúsil sa ho niekto zabiť?
Neviem si to predstaviť. Určite mal osobných nepriateľov, ale čo sa týka jeho ďalšieho politického osudu, čo by sa stalo, keby nebol umrel… Myslím si, že by sa toho veľa nezmenilo.

Čo sa vlastne stalo?
Je to dosť podrobne opísané. Ľavé kolesá auta zišli do priekopy, pridal plyn a skotúľal sa do rieky. Auto bolo nové, pričom sa už aj vtedy odporúčalo, aby sa s úplne novým autom človek nevyberal na ďalekú cestu.

No predsa len, stalo sa to v pohnutých časoch. Často sa špekuluje, čo všetko by mohlo byť inak, keby Štefánik nezahynul v lietadle. Čo by mohlo byť inak, keby Pavlů ďalej žil?

Stalo sa to v čase májovej krízy, ktorá sa práve začínala. Spojenci hrozili vláde Československa. Tlačili na vládu, aby začala rokovať so sudetskými Nemcami o ich menšinových požiadavkách. Dokonca hrozili až tak, že ak by sa rozpútala vojna a Čechoslováci by sa aj ocitli na víťaznej strane, nezaručovalo by im to hranice, ktoré získali v rokoch 1919 a 1920. Českoslo­vensko v máji čiastočne mobilizovalo. Aký by mal Bohdan Pavlů osud, keby prežil? Vidím ho v exile. Ale či by bol spolupracoval s Milanom Hodžom, ktorý bol jeho ďalším veľmi dobrým priateľom, osobným aj politickým… Aj si Hodžu veľmi vážil. Hodža emigroval do zahraničia, kde potom nastal spor s Benešom. A teraz, ako by sa to vyvrbilo, zapojil by sa Pavlů do ďalšieho odboja s Hodžom alebo Benešom? Nakoniec, akokoľvek by sa rozhodol, ku komu by sa postavil, asi by nemohol niečo výrazne zmeniť na politickej situácii. To sa žiadnemu diplomatovi nepodarí. Ak uvažujeme o úlohe jednotlivcov, osobností v dejinách, tak diktátor je niekým, kto môže niečo nadiktovať, kto nakoniec nesie zodpovednosť aj vinu. Ale nie normálny človek v demokratickom systéme. Hitler, Stalin a ďalší diktátori spôsobili veľmi veľa zlého a malý štát, tobôž jednotlivec proti nim nemôže zohrať rozhodujúcu úlohu.

Bohumila Ferenčuhová
Ako historička sa špecializuje na všeobecné dejiny, dejiny medzinárodných vzťahov 19. a 20. storočia, vzťahy medzi Francúzskom a strednou Európou. Vo svojich prácach si tiež všíma problematiku medzinárodnej ochrany menšín, dejiny Slovenska a Československa. Podieľala sa aj na monografii Milan Rastislav Štefánik v zrkadle prameňov a najnovších poznatkov historiografie. V roku 2009 sa stala nositeľkou francúzskeho štátneho vyznamenania Chevalier dans l’ordre des Palmes académiques (Rytier Rádu akademických paliem), ktoré jej udelil predseda vlády Francúzskej republiky na návrh ministra školstva a národnej osvety Francúzska. V roku 2014 ju povýšili na dôstojníka (Officier) tohto rádu. V roku 2021 jej prezident Francúzskej republiky udelil štátne vyznamenanie Za zásluhy (Officier dans l’Ordre national du Mérite).

Andrej Barát

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/704299-prvy-a-najlepsi-cechoslovak/

foto: Bohdan Pavlů vo vlaku
zdroj: VÚA VHA