Rozhovor: Kto sú Rusíni?

14.09.2023


Profesor Michal Šmigeľ je Rusín a týmto etnikom žijúcim na úpätí Karpát vo viacerých štátoch sa aj ako historik z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici zaoberá.

Isté sympatie k Rusku pretrvávajú a časť Rusínov, ako aj Slovákov je podľa profesora Michala Šmigeľa ďalej ‚v hlbokom sne‘ pozostatkov rusofilstva. Domnieva sa, že najmä pri staršej generácii ide o pomýlený obraz sovietskeho stereotypu, nostalgiu, nedostatok informácií o Rusku a osobných skúseností.

Šmigeľ sa ako historik zaoberal aj osudom 12-tisíc Rusínov, ktorí krátko po skončení druhej svetovej vojny dobrovoľne odišli do Sovietskeho zväzu, no už o pár mesiacov svoje rozhodnutie ľutovali. Do roka sa ocitli v kolchozoch a tí, ktorí protestovali, na Sibíri. V 60. rokoch sa dve tretiny z nich legálne a poloilegálne vrátili na Slovensko.

V rozhovore sa dočítate:

- že „dobrodušné“ rusofilstvo, ktorému podľahla veľká časť českej, slovenskej a aj rusínskej inteligencie na prelome 19. a 20. storočia, bolo len nástrojom ruskej imperialistickej politiky;
- že banderovci neboli fašisti, ale ukrajinskí nacionalisti;
- prečo sa myšlienky, ktoré ku koncu 2. svetovej vojny hlásali ukrajinskí povstalci, nestretli s pochopením slovenských Rusínov;
- aké sú dve teórie, kto sú Rusíni; ku ktorej sa on sám prikláňa.

Rusíni žijúci najmä na severovýchode Slovenska vo veľkej miere aj po agresii na Ukrajine podporujú Rusko. V čom sú príčiny tejto ich náklonnosti?

Je to ťažká otázka. Hodnotiť osobné postoje determinované viacerými činiteľmi je zložité. Nezdieľam názor, že slovenskí Rusíni vo veľkej miere podporujú Rusko aj po agresii na Ukrajine.

Podľa prieskumu MNFORCE a SAV zo septembra 2022 na Slovensku prevažuje želanie, aby vojnu vyhralo Rusko, pričom regionálne je tento názor prítomný najmä v Prešovskom a Nitrianskom kraji.

Dozaista tu isté sympatie k Rusku pretrvávajú a časť Rusínov, ako aj Slovákov je naďalej „v hlbokom sne“ pozostatkov rusofilstva. Domnievam sa, že najmä v staršej generácii je to zrejme pomýlený obraz sovietskeho stereotypu a jav socialistickej nostalgickej mladosti, nedostatok informácií o Rusku a osobných skúseností.

Drvivá väčšina takýchto sympatizantov nikdy ani v Rusku, ani na Ukrajine nebola, pričom nejde len o Rusínov. Nie sú naučení pátrať po informáciách a vyhodnocovať ich. Sú naklonení hlučnej proruskej propagande, ktorej dosah, mechanizmy a inštrumenty vplyvu často podceňujeme a jej silu a vplyv ešte nevieme v plnej miere vyhodnotiť. Súvisí to aj s celkovým stavom dnešnej slovenskej spoločnosti, Rusínov nevynímajúc. Náchylnosť veriť jednoduchým, a tým aj príťažlivým teóriám, riešeniam, pomýleným ukričancom a takzvaným užitočným idiotom, žiaľ, pretrváva.

Postačilo by, aby si sympatizanti vojnovej výhry Ruska položili jednoduchú otázku – čo sa stane, keby Ukrajina padla a Rusko prišlo na hranice so Slovenskom? Opätovne zažijú socialistickú mladosť, nastane blahobyt, budú lepšie žiť ich potomkovia, bude v ich regióne pokoj, stabilita a perspektíva rozvoja?

Náchylnosť veriť konšpiráciám a propagande je tu určite vysoká, špecificky ma však zaujímajú Rusíni s ich históriou. Prečo sa utiekajú naďalej k Rusku?

V minulosti sa už ukázalo, že „dobrodušné“ novodobé rusofilstvo, ktorému podľahla veľká časť českej, slovenskej a aj rusínskej inteligencie na prelome 19. a 20. storočia, bolo len nástrojom ruskej imperialistickej politiky. Podobne aj „svetlé zajtrajšky“, „socialistické horizonty“ a „spravodlivosť v komunizme“ boli utópiou ruského boľševizmu a stalinského imperializmu. Sovietsky zväz bol akousi zväzovou väznicou národov a sféru svojho vplyvu dlhodobo kŕmil sladkými lžami, hrubou silou a tankami.

Vedeli by o tom hovoriť takzvaní rusínski optanti, ktorých sovietska agitácia v roku 1947 zlanárila na presídlenie do ZSSR, na sovietsku Ukrajinu. Bolo ich viac ako 12-tisíc – dobrovoľných optantov vymenených za 30-tisíc volyňských Čechov, ktorým umožnili návrat do Československa. Odchádzali s nádejou, že budú žiť v spravodlivej a perspektívnej socialistickej krajine, budú hospodáriť na vysnívaných černozemiach.

Tá nádej zhasla už po prekročení československo-sovietskej hranice. O pár mesiacov už domov na severovýchodné Slovensko písali: „Ak niekto bude vychvaľovať Rusko, neverte mu, pľujte mu do očí.“ Do roka sa ocitli v kolchozoch a tí, ktorí protestovali, na Sibíri. V 60. rokoch sa dve tretiny pôvodného počtu optantov legálne a poloilegálne vrátili späť na Slovensko.

Tomu rozumiem, stále to však dostatočne nevysvetľuje pretrvávajúcu náklonnosť voči Rusku na Slovensku, možno aj medzi rodinami optantov.

Dnešný putinovsko-oligarchický režim a jeho agresia voči Ukrajine je len ďalším prejavom skrytého primitívneho kolonializmu a chiméry obrodenia „ruského mira“, teda akéhosi ruského sveta. Tí, ktorí k takému Rusku prejavujú náklonnosť alebo ostávajú v polohe nemých pozorovateľov, nevedomky podporujú zlo a bezprávie. Rusko nikdy nič Rusínom nedalo a ani nedá. Naopak, demokratická a prosperujúca Ukrajina by bola okrem iného zárukou rozvoja Karpatského regiónu.

Rusínsky národný buditeľ Alexander Duchnovič vyzýval ešte v polovici 19. storočia Rusínov „zanechať svoj hlboký sen“ a jeho slová sú prekvapivo aktuálne aj dnes. Nestačí si len pestovať folklórne slávnosti a komorné stretnutia. Keď si to situácia vyžaduje, je potrebné vedieť sa postaviť na správnu stranu. To, žiaľ, Rusíni vo svojich dejinách často nedokázali. V krízových momentoch si buď trpko „prehltávali sliny“, alebo zutekali, teda emigrovali.

Kde pramení váš vedecký záujem o tematiku karpatských Rusínov?

Predovšetkým v tom, že sám sa hlásim za Rusína. Časť mojich predkov boli Rusíni, pochádzali zo severovýchodného Slovenska, z rázovitej rusínskej obce Kamienka v staroľubovnianskom okrese. Na druhej strane ma osud spojil s históriou a ešte ako vysokoškolský študent som inklinoval k rusínskej problematike. Predovšetkým k takzvanej opcii a presídleniu Rusínov do Sovietskeho zväzu v povojnovom roku 1947, čo bol aj údel mojej rodiny. Túto tému som spracoval v rámci svojej dizertačnej práce, vyšla aj knižne a následne na ňu nadväzovali ďalšie.

Aké témy bádania ste si stanovili?

Púšťal som sa do tém aj v širšom kontexte, v slovensko-poľskom, slovensko-ukrajinskom, respektíve stredo-východoeurópskom. Mojou obhájenou habilitačnou prácou bola problematika pôsobenia Ukrajinskej povstaleckej armády UPA (takzvaných banderovcov) na Slovensku v povojnových rokoch 1945 – 1947, témou inauguračnej prednášky Hnutie za pripojenie severovýchodných, teda prevažne rusínskych okresov k sovietskej Ukrajine v rokoch 1944 – 1945 v kontexte sovietskej anexie Podkarpatska.

Súčasne som riešil aj iné témy, najmä novodobú migráciu obyvateľstva v stredoeurópskom a vo východoeurópskom priestore. Pritom som sa sústavne vracal k problematike karpatských Rusínov v 20. storočí. Študentom prednášam všeobecné dejiny 19. a 20. storočia, Dejiny Ruska, predtým Sovietskeho zväzu v 20. storočí, problémy migrácie a etnicity Slovenska v minulom storočí.

Spomínali ste UPA, čiže banderovcov. V súvislosti s dnešnou Ukrajinou, najmä jej západnou časťou, mnohí, nielen proruská propaganda kriticky hovoria o resentimente k špecifickej forme fašizmu. Boli banderovci fašistami?

Banderovcov spájala s fašizmom sovietska dobová propaganda, dnes aj tá ruská. A nielen ich, s fašizmom spája aj ďalšie odbojové národné hnutia v ZSSR. Zo sovietskej nadávky „fašista“ sa vytvoril stereotyp, šablónovitosť. Banderovské hnutie bolo radikálne nacionalistické, autoritárskeho typu.

Banderovci však hľadali v obrane pred Stalinom pomoc u Hitlera…

Skúsim to objasniť v skratke. Po prehratom boji a strate ukrajinskej štátnosti (1918 až 1920) do emigrácie odišla početná ukrajinská a haličská inteligencia: bývalí vojaci ukrajinskej a haličskej armády, študenti. V medzivojnovej Európe zakladali spolky a združenia. Veteráni založili v Prahe Ukrajinskú vojenskú organizáciu (UVO) na čele s plukovníkom Jevhenom Konovaľcom a tá v roku 1929 iniciovala spojenie emigrantských zoskupení do Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN). Tá mala bojovať v emigrácii a v Haliči za obnovenie ukrajinskej štátnosti.

Za hlavných nepriateľov bolo pokladané Poľsko a boľševické Rusko, ktorí Rižským mierom v roku 1921 rozdelili ukrajinské etnické územia. Už UVO v 20. rokoch a OUN v 30. rokoch spolupracovali s nemeckými tajnými službami, predovšetkým Abwehrom. Haličskí veteráni mali kontakty na rakúske a nemecké vojenské štruktúry ešte z čias I. svetovej vojny. Teda spolupráca s Nemeckom tu bola ešte pred príchodom Hitlerových nacistov k moci.

OUN vnímala Nemecko ako revizionistický štát medzivojnového systému, keďže dohodové mocnosti vznik samostatnej Ukrajiny nepodporili a akceptovali poľské nároky na západoukrajinské územia.

Pred 2. svetovou vojnou OUN vsadila na Nemecko. Očakávali, že nová vojna, a tým aj rozvrat Versaillského systému umožní prehodnotiť vznik nezávislej Ukrajiny. Po naplnení paktu Ribbentrop-Molotov, teda prepadnutí Poľska zo západu hitlerovským Nemeckom 1. septembra a z východu stalinským ZSSR 17. septembra 1939 nastal v OUN rozkol. Mladá haličská zložka organizácie pod vedením Stepana Banderu vytýkala veteránom nadmernú upätosť na Nemecko a kabinetnú politiku.

V roku 1940 teda založili vlastnú OUN-B (banderovskú) a po útoku Nemecka na Sovietsky zväz vtrhli do Ľviva a vyhlásili 30. júna 1941 Akt obnovenia ukrajinskej štátnosti. Stalo sa tak bez súhlasu Berlína a na prekvapenie Nemcov. Keďže banderovci odmietli odvolať tento akt, Bandera a iní čelní predstavitelia OUN-B boli uväznení. Samotný Bandera sedel v rokoch 1941 až 1944 v nacistickom tábore Sachsenhausen, jeho dvaja bratia zahynuli v Osvienčime. Gestapo začalo likvidovať na okupovanej západnej Ukrajine banderovské štruktúry a na ďalších lídrov hnutia pohybujúcich sa v Európe vypísalo vysoké odmeny. Banderovci prešli do ilegality.

Ako teda došlo k tomu, že banderovci sú označovaní za fašistov?

Trvalo rok, kým sa banderovci po gestapáckych čistkách pozviechali. Na jeseň 1942 začali v lesoch západnej Ukrajiny, na Volyni a v Haliči, formovať partizánske oddiely. Vznikla Ukrajinská povstalecká armáda (UPA), ktorá bojovala proti Nemcom, Poliakom a Sovietom a jej radmi prešlo asi 100-tisíc vojakov povstalcov. Predovšetkým protipoľské akcie na Volyni a neskôr aj v Haliči v rokoch 1943 až 1944 sa stali čiernou škvrnou UPA. Bratovražedný boj s Poliakmi bol viac než tragický a nemal víťaza.

Ukrajinská rezistencia pokračovala aj v povojnových rokoch už len proti sovietskemu režimu. Neboli vtedy jediní, ktorí bojovali proti stalinsko-beriovskému systému. Povstalcov malo aj Bielorusko, aj pobaltské národy (takzvaní lesní bratia) a iné štáty. Všetkých ich Sovieti označovali za fašistov, pohrobkov fašizmu, hitlerovských kolaborantov a vlastizradcov sovietskej „rodiny“. Tento naratív bol intenzívne živený až do rozpadu ZSSR začiatkom 90. rokov. Opätovne ožil po putinovskej snahe kúskovať ukrajinské územie pod zámienkou „zachraňovania“ ruskojazyčných obyvateľov pred banderovcami.

Nepochybne je potrebné nazerať na ukrajinské nacionalistické hnutie kriticky, ale aj objektívne. V začiatkoch stálo na základoch integrálneho nacionalizmu, autoritarizmu, vodcovstva, postupne sa však vyvíjalo. Napokon po 2. svetovej vojne sa postupne demokratizovalo. A to napriek tomu, že Bandera bol zástancom autoritarizmu do konca svojho života a vo vnútri ukrajinského hnutia vyvolával kontroverzie.

Ani západné krajiny nevnímali banderovcov ako fašistov, aj keď ich členovia prešli dôkladnými previerkami, či sa nedopustili vojnových zločinov. V Spojených štátoch založili Ukrajinskú hlavnú oslobodzovaciu radu, ktorá okrem iného riadila odbojovú činnosť na povojnovej sovietskej Ukrajine. Tam dochádzalo k nasadeniu obrovských síl na potlačenie ozbrojeného ukrajinského odboja, obnoveniu deportácií na Sibír a besneniu NKVD.

Sám Bandera žil v západnom Nemecku, kým ho v októbri 1959 v Mníchove nezlikvidoval sovietsky agent KGB. Tragickým bol osud jeho najbližšej rodiny – časť zahynula rukami nacistov, iní rukami Sovietov.

V povojnovom období z územia juhovýchodného Poľska prenikali banderovské oddiely na severovýchod Slovenska. Aký to malo ohlas u slovenských Rusínov?

Na konci vojny a v povojnovom období si spomínaná Ukrajinská hlavná oslobodzovacia rada osvojila myšlienku vytvorenia Frontu podrobených a ohrozených (sovietskym stalinizmom) národov východnej a strednej Európy. Vyzývala sovietske zväzové republiky, ako aj štáty strednej a juhovýchodnej Európy na spoločný boj proti Sovietom, prenikajúcim v povojnových rokoch do tohto priestoru.

Z tohto dôvodu na emigrantskej úrovni iniciovali vznik Antiboľševického bloku národov, na regionálnej úrovni mali oddiely UPA uskutočňovať propagandistické pochody – volali to rejdy – do susedných národov. Takéto „rejdy“ sa v rokoch 1945 až 1950 uskutočňovali na území Poľska, Československa, Maďarska, východného Pruska, Rumunska, Bieloruska a Litvy.

Myšlienky, ktoré hlásali ukrajinskí povstalci, sa však nestretli s pochopením slovenských Rusínov. Ukrajinský nacionalizmus sa tu nezakorenil. Pre nich to bol cudzí boj, báli sa stratiť svoje postavenie v Československu a boli viac náchylní myšlienkam komunizmu. V hláseniach oddielov UPA z tohto rejdu po Slovensku sa uvádzalo, že slovenskí Rusíni sú „zaostalí a národne nevyzretí Ukrajinci“ a čakať od nich podporu je zbytočné. Preto už druhý rejd UPA na území Slovenska v apríli 1946 bol zameraný hlavne na slovenské obyvateľstvo. Uskutočnil sa v predvečer volieb do československého parlamentu a mal opäť silný protikomunistický a antisovietsky náboj, čím prispel ku konfrontáciám medzi slovenskými demokratmi a komunistami.

Koncom 90. rokov som bol s českým kolegom novinárom a karikaturistom, rusínskym národným buditeľom z Prešova Fedorom Vicom na Ukrajine pátrať po Rusínoch, keďže oficiálne ukrajinské údaje uvádzali výrazne nižší počet, než tvrdili samotní Rusíni. Vico vtedy na hranici na otázku colníka, kto sme, povedal pamätnú vetu: „Dvaja turisti, jeden karikaturista.“ To iba na vtipné dokreslenie kontextu. Aká je však dnes situácia Rusínov na Ukrajine? Sú tam uznaní ako samostatná národnosť?

Najprv si treba položiť otázku večného sporu, kto sú vlastne Rusíni. V súčasnosti poznáme dve teórie. Prvú presadzuje napríklad americký historik Paul Robert Magocsi. Podľa tejto teórie Rusíni – Magocsi hovorí karpatskí Rusíni – sú samostatná slovanská národnosť, respektíve popri Ukrajincoch, Bielorusoch a Rusoch štvrtý východoslovanský národ.

Rusíni hovoria početnými východoslovanskými dialektami, konfesionálne sú gréckokatolíci alebo pravoslávni. Ich domovina sa rozprestiera hlavne na území dnešných troch štátov: Ukrajiny (východná Halič, Podkarpatsko a Zakarpatsko), Slovenska (severné okresy prešovského regiónu od Starej Ľubovne po Sninu) a Poľska (západná Halič, lemkovský región a Podkarpatské vojvodstvo). Malé skupiny žijú aj v severozápadnom Rumunsku, v severovýchodnom Maďarsku, v Srbsku vo Vojvodine a v diaspóre, najmä v USA a Kanade.

Druhá teória, kto sú Rusíni, je aká? 

Podľa nej – zastáva ju Ukrajina – sú Rusíni etnografickou skupinou Ukrajincov obývajúcich juhozápadné okraje ukrajinských etnických teritórií v bezprostrednom susedstve s Poliakmi, so Slovákmi, s Maďarmi, Rumunmi. Toto susedstvo ovplyvnilo ich jazyk či dialekt. Etnonymum Rusín je tak len staršou formou novšieho názvu Ukrajinec. Názvom Rusíni sa označovali obyvatelia Kyjivskej, Haličskej, Uhorskej Rusi. V 19. storočí sa používal aj názov Rusíni-Ukrajinci.

Teda Rusíni a Ukrajinci sú podľa tejto teórie jeden národ, presnejšie Rusíni sú súčasťou ukrajinského národa. Podľa niektorých autorov výraz „Rusín“, ktorý je historickým vlastným menom všetkých etnografických skupín Ukrajincov bez výnimky, by sa nemal používať v zmysle „neukrajinský“.

Vy ako historik sa prikláňate ku ktorej z týchto dvoch teórií?

Zastávam názor, že aj keď Rusíni majú pôvod z územia Kyjivskej Rusi, kolísky ukrajinského národa, tak tým, že tento región niekoľko storočí dozadu opustili, nadobudli istú svojbytnosť. Vyvíjali sa totiž mimo ukrajinského územia a etnika, na jeho perifériách s geografickými a administratívnymi bariérami v bezprostrednej blízkosti iných stredoeurópskych kultúr i národov a absorbovali ich vplyvy.

Týmto sa menil ich spôsob života, menila sa reč, kultúrny prejav, ba aj mentalita. V tom spočíva svojráz Rusínov. Okrem toho karpatský región a Rusíni v ňom boli súčasťou rôznych stredoeurópskych štátnych útvarov a ich dejinný vývoj bol odlišný od ukrajinského, často bojujúceho o svoje prežitie.

Keď sa vrátime na Ukrajinu, aká je tam dnes situácia Rusínov?

Nejednoznačná. Oficiálna doktrína Ukrajiny sa opiera o vyššie uvedenú druhú teóriu, teda že Rusíni je len staršie pomenovanie Ukrajincov, že Rusíni a Ukrajinci sú jedným národom. Na Ukrajine vládne názor, že Rusíni, Lemkovia, Bojkovia a ďalší obyvatelia karpatského regiónu sú etnografickou skupinou ukrajinského národa – a Rusíni tak nie sú priznanou menšinou.

Počas reportážnej cesty na Ukrajinu za Rusínmi pred štvrťstoročím som vnímal obavy Kyjiva z ich separatizmu…

Áno, rusínizmus, osobitne ten politický, vnímal Kyjiv na prelome storočí ako prejav separatizmu, pričom treba aj vnímať vtedajší geopolitický kontext. Upodozrieval ho z novodobého rusofilstva, teda náklonnosti k Rusku a jeho nezhasnutým imperialistickým chúťkam v snahe oslabiť, rozbiť integritu Ukrajiny zvnútra. Kyjiv dokonca upodozrieval rozvoj politického rusínizmu v prvej dekáde 21. storočia s podporou ruských tajných služieb. Vlastne podobne ako nedávny „maďarský separatizmus“ v Zakarpatsku s podporou Orbánových orgánov, hovoríme napríklad o vydávaní pasov zahraničným Maďarom a iných aktivitách.

Dá sa obavám Kyjiva z rusínskeho separatizmu podporovaného Moskvou vo svetle agresie Ruska rozumieť?

V prvom rade musíme vedieť, či bol Moskvou podporovaný; hovoril som o „podozreniach Kyjiva“. Mne sa vtedajšie znepokojenie Kyjiva z politického rusínizmu a zo separatizmu ako takého zdalo až prehnané. Vznik Rusínskeho štátu v Karpatoch bol evidentne nereálny, keďže Rusíni žijú aj v Poľsku a na Slovensku a podobných ráznych aktivít tu nebolo. Samotné dianie v Zakarpatsku ohľadom sebaurčenia Rusínov bolo vzhľadom na pasivitu iných Rusínov vopred určené na neúspech.

Na druhej strane sú to len dojmy. Realita môže, ale aj nemusí byť zhodná. Najmä pod vplyvom nového faktoru – ruskej agresie voči Ukrajine, keď sme si uvedomili, že proces oslabenia Ukrajiny a jej podmanenia evidentne bol dlhodobým úmyslom putinovského režimu.

Treba podčiarknuť, že dnešná Ukrajina nezakazuje, aby sa jej občania cítili alebo identifikovali ako Rusíni. Nie sú za to prenasledovaní, niet politických procesov, na oficiálnej úrovni ich však za menšinu neuznáva. Nikto ani nezakazuje rusínske spoločenské a kultúrne organizácie na Zakarpatsku, vydávanie rusínskej tlače, periodík a podobne. Isteže, pokiaľ má Ukrajina ambície byť súčasťou demokratickej Európy, bude musieť otázku Rusínov ešte prehodnotiť.

V ukrajinských Karpatoch žijú viaceré rusínske komunity. Aké sú rozdiely a ako sa historicky formovali Bojkovia, Huculi a iní?

Nepochybne Rusíni, Lemkovia, Bojkovia, Huculi, Verchvynci a iní majú spoločné kultúrno-etnografické črty, ktoré súvisia s pôvodom, charakterom osídlenia, konfesionalitou a podobne. Majú však aj isté odlišnosti. Nadobudnutie prvkov osobitosti je spôsobené v prvom rade vplyvom susediacich kultúr a národov. V prípade slovenských Rusínov je to vplyv Slovákov a Maďarov, v prípade Lemkov susedstvo s Poliakmi, v prípade Huculov bezprostrednosť Rumunov. Ďalším nemenej dôležitým činiteľom je skutočnosť, že sa vyvíjali pod vplyvom začlenenia do rôznych štátnych útvarov – tak sa „vlievali“ do ich dejín.

ANDREJ BÁN

/krátené/

zdroj:
https://dennikn.sk/3555051/ak-niekto-vychvali-rusko-plujte-mu-do-oci-pisali-na-slovensko-rusini-presidleni-po-vojne-do-sovietskeho-zvazu/

foto: 
Mapa, podľa ktorej sa vytýčovala hranica Československa so Sovietskym zväzom.

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.04.2024

Pozvánka na premiéru do DAD

Obsahové posolstvo inscenácie Romulus Veľký na javisku prešovského DAD je mrazivo aktuálne (Tlačová správa) Prešov, 16. apríla – S otázkami či sme ako ľudská civilizácia schopní nejakej obnovy alebo sme už len chaotické spoločenstvo prichá…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.04.2024

Vasyľovy Jaburovy uďilyly Zolotu medajlu PU

Jak informovav Іnštitut rusyňskoho jazŷka i kulturŷ Pr’ašivskoj univerzitŷ v Pr’ašovi (PU), v ponediľok 15-ho apriľa 2024-ho roku odbŷlo s’a svjatočne zasidaňa Akdemičnoj hromadŷ PU. V ramkach ňoho udiľovala s’a i najvŷsša nahoroda univerzitŷ…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
14.04.2024

Rozhovor. Kto bol prvý a najlepší Čechoslovák?

Keď je reč o československom odboji a o vzniku Československa, ako prví sa uvádzajú Masaryk, Štefánik, Beneš. No chýba ešte jedno kľúčové meno - novinár, literárny kritik, diplomat Bohdan Pavlů, dušou Slovák i Čech, osobnosť, na ktorú sa malo za…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
14.04.2024

Ruský zlatý poklad a čs. legionáři

Pár slov úvodem V posledních letech se v médiích čas od času objevují zprávy k otázce ruského zlatého pokladu, které jsou buď přímým obviněním, nebo naznačují, že snad jeho část v letech 1918-1920 měli ukradnout čs. legionáři. Většina těchto rů…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
12.04.2024

150 slovenských osobností sa prihlásilo k odkazu Wetzlera a Vrbu

Signatári poukazujú na úlohu nacistickej propagandy v čase druhej svetovej vojny. Znenie vyzvy: My, občania Slovenskej republiky, vyzdvihujeme výnimočnú odvahu Alfreda Wetzlera a Rudolfa Vrbu a hlásime sa k nadčasovému odkazu ich úteku z k…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


-Vasyľu, jak bylo na dovolenki kolo morja...
-Pravda, veľo toho ne ťamľu, lem soj pamjatam, že Paraska mene z baru i syna z vody vyzyvala rivnako: Poď, už jes siňij...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať