Rozhovor s biskupom Milanom Lachom o štvrtej hlavnej pravde viery

Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce

Súdnemu dňu sa nik z nás nevyhne. Čo bude jeho kritériom? Biskup Milan Lach v rozhovore o štvrtej hlavnej pravde vysvetľuje podrobnosti o osobnom a poslednom súde –​ aké budú, kedy budú a na čo sa máme pripraviť.

Možno budeme prekvapení Božou logikou, na ktorú poukazuje v kontexte rozdielov Božieho milosrdenstva a spravodlivosti, odmenou dobrých a trestom zlých.

V dnešnej dobe viac počuť o Božom milosrdenstve než o Božej spravodlivosti. Mnohí sa aj preto domnievajú, že Božie milosrdenstvo prevláda v pomere nad Božou spravodlivosťou. Je to tak?
Kristus nás pozýva, aby sme hľadali Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť. A rovnako nás volá k milosrdenstvu, ktoré je mu milšie než obeta. Na inom mieste viac zdôrazňuje usilovať sa o spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť, než platiť desiatky z kôpru, rasce a mäty. Vidíme tu rovnaký pohľad Boha na milosrdenstvo, ako aj na spravodlivosť.

Možno prirovnať Božie milosrdenstvo a spravodlivosť k ľudským vlastnostiam, aby sme ich mohli lepšie pochopiť?
Božie milosrdenstvo a Božia spravodlivosť nás presahujú. Boha si nemôžeme nastaviť do ľudských parametrov, preto odpoveď na túto otázku bude vždy len improvizáciou. My „sme“ v Bohu.

Hovoriť o ľudských vlastnostiach voči Bohu môžeme len v istej miere v súvislosti s prvými veršami Knihy Genezis, kde je napísané, že Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu. V Novom zákone nám Ježiš Kristus odpoveď lepšie objasňuje slovami: „Kto vidí mňa, vidí otca“ (Jn 14, 9). A od toho sa odvíja všetko ostatné.

Kde je vo Svätom písme vyjadrené Božie milosrdenstvo a spravodlivosť?
V Starom zákone čítame, že Boh je láskavý; je ako mama, ktorá prijíma a objíma dieťa. Tiež, že je milosrdný a maximálne trpezlivý. Ale čítame tam aj o Bohu, ktorý trestá, ktorý nemá zľutovanie. Zvlášť keď čítame Žalmy; a mnohí ľudia s tým majú problém.

V Novom zákone Ježiš Kristus hovorí o Bohu ako o milosrdnom Otcovi. Predstavuje ho ako Lásku. Ako plnosť lásky. Ako to najkrajšie, s kým tvorí jednotu, z koho vychádza a kým je poslaný plniť jeho vôľu.

Pápež Ján Pavol II. v encyklike Dives in misericordia odporúčal vzývať Božie milosrdenstvo. Pápež Benedikt XVI. tvrdil, že milosrdenstvo je centrálnou ideou pre naše časy, videl v ňom nóvum kresťanského posolstva. Pápež František bulou Misericordiae vultus vyhlásil v roku 2015 Svätý rok milosrdenstva. Prečo nám pápeži neustále poukazujú na Božie milosrdenstvo?

V poslednom storočí sme zažili toľko ľudsky nevysvetliteľnej hrôzy, že aj mnohí veriaci mohli nadobudnúť dojem, že Boh nás nemá rád. Že to všetko je trestom od Boha. Odplatou za náš hriešny spôsob života, na ktorý sa nemôže pozerať. To však neznamená, že Božie milosrdenstvo tu nebolo a nie je. V liturgii cirkvi je mnoho odkazov na Božie milosrdenstvo, len človek na to zabúda.

„Vystaviť sa Božej láske môžeme aktívnou spoluprácou zo svojej strany. To v prvom rade znamená, že sa potrebujeme zastaviť a byť v tichu.“
Keď zabúdame alebo si nevšímame Božie milosrdenstvo, kde je tak najviac evidentné, neprehliadnuteľné? Kde si ho môžeme najviac všimnúť, precítiť, zažiť ho?
My kresťania katolíci ho najviac zažívame vo sviatosti zmierenia.

Svet má svoj zákon. Keď ho človek hrubo prestúpi, pôjde do basy. A to je, samozrejme, správne a dobré. Je to tak v poriadku. Avšak ako má človek, ktorý je odsúdený na doživotie alebo trest smrti, prísť k nejakému záveru o zmysle svojho života? Preto cirkev teraz tak jasne odsudzuje trest smrti.

A tu sa dostávame k momentu uvedomenia si, že existuje niečo viac než len tento pozemský život. Milosrdenstvo súvisí s večnosťou a prísľubom či ponukou nového – večného života s Bohom. Preto je dôležité nielen hovoriť o Božom milosrdenstve a láske, ale sa im aj vystaviť.

Máme sa vystaviť Božej láske? Ako, kedy a kde to môžeme spraviť?
Vždy a všade. V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme, ako hovoril apoštol Pavol v 17. kapitole Skutkov apoštolov. Ak v Bohu žijeme a sme, je v ňom ponorené celé naše bytie. Boh nás celých a všade presahuje.

Všetko, čo vidíme okolo seba, Boh stvoril z lásky k svojmu stvorenstvu. Všetko je tu kvôli nám. A na to často zabúdame. Aj v súvislosti s ekologickými katastrofami, ktoré vnímame. To nie sú situácie, nad ktorými môžeme mávnuť rukou.

Vystaviť sa Božej láske môžeme aktívnou spoluprácou zo svojej strany. To v prvom rade znamená, že sa potrebujeme zastaviť a byť v tichu.

Z toho vyplýva, že Božej láske sa môžu vystaviť veriaci aj neveriaci?

Platí to pre všetkých. Boh miluje každého človeka. Nie je to o tom, že niekto má „papier, certifikát, vysvedčenie“, že je pokrstený. Ak ho má, je to bonus pre neho, že Božiu lásku objavil. To znamená, že tento svet má milovať a byť aktívny aj v odporovaní pokušeniam a závislostiam. K tomu vyzýva všetkých pokrstených aj prvá časť synody, ktorá bola v októbri v Ríme.

Kresťan je ten, ktorý nasleduje Krista ako jeho učeník a hľadá Kristovu slobodu v blahoslavenstvách. A tá súvisí aj s milosrdenstvom. „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7).

Dnes nie je problém nájsť ľudí, ktorí sa až opovážlivo spoliehajú na Božie milosrdenstvo alebo napriek nemu zúfajú, čo sú hriechy proti Duchu Svätému. Aký je rozdiel medzi dôverou, odovzdanosťou a spoliehaním sa na Božie milosrdenstvo?

Opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo znamená, keď si človek myslí, že Boh ho môže spasiť aj bez toho, aby robil pokánie, čiže radikálne zanechal hriech.

Ježiš Kristus je vtelený Boh – Láska. Ježiš nám predstavuje svojho Otca ako láskavého. Boh nás miluje ako vlastné dieťa. Boh nie je policajt, ako si ho mnohí falošne predstavujú. Je smutné, že mnohí kresťania takémuto falošnému obrazu veria a podľa toho žijú svoj duchovný život.

Avšak každý hriech komplikuje náš vzťah s Láskou. Sme pozvaní byť jedno s Bohom, byť v Bohu, ako je on v nás. Sme pozvaní sa mu plne v dôvere odovzdať. Keď nám o toto pôjde v našom živote, čo sa dosahuje predovšetkým v modlitbe, už ani nepomyslíme na to, aby sme robili nejakú kalkuláciu s milujúcim Bohom, ktorý nás miluje úplne a stále a odpustí nám aj tak bez nášho pokánia.

Od svojich predkov tradujeme výroky: Pán Boh nie je náhlivý, ale pamätlivý. A tiež: Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Na čo Pán Boh toľko čaká? Prečo nezasiahne a veci neurýchli?

Prečo by ich mal urýchľovať? Je neobmedzeným Pánom časopriestoru a je Pánom aj mimo času a mimo tohto trojrozmerného priestoru, ktorý poznáme. Boh je náš milujúci Otec, ktorý nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil už tu na zemi s Bohom nový večný život. Z tohto jediného dôvodu stále čaká, že hriešnici sa obrátia. Dáva im šancu. Lebo nás všetkých miluje.

Každý rok slávime Nedeľu Božieho milosrdenstva a každý deň si pripomíname hodinu Božieho milosrdenstva. Kedy a kde máme postrehnúť Božiu spravodlivosť?
Božia spravodlivosť je už tu. Boh nám dáva všetko. Všetko je milosť. Spravodlivosť je dať každému to, čo mu patrí, v takej miere, aká mu patrí. A túto spravodlivosť dosahujeme vo svojom živote modlitbou. Božia spravodlivosť je láska.

Znamená to, že Božej spravodlivosti sa nemusíme báť?

Pred Pánom Bohom máme mať Božiu bázeň, ale nemali by sme sa ho báť. V tom je rozdiel. Boh nás pozýva, aby sme ho milovali, aby sme boli jedno s ním už tu na zemi. Dáva nám seba samého v tej najvyššej miere. Úplne sa nám vydáva. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život “ (Jn 3, 16).

Podľa pápeža Františka máme obmedzenú predstavu o spravodlivosti; myslíme si, že kto sa mýli, zaplatí za to a tak zadosťučiní za krivdu, ktorú spôsobil. Ale Božia spravodlivosť je oveľa väčšia. Jej cieľom nie je odsúdenie vinníka, ale jeho spása, znovuzrodenie. Je to spravodlivosť, ktorá pochádza z lásky, vychádza z útrob súcitu a milosrdenstva, ktoré sú samotným srdcom Boha. Mohli by ste jeho slová objasniť?

Pápež František najprv poukazuje na svetský zákon. Napríklad keď niekto niečo ukradne alebo urobí trestný čin, musí za to zaplatiť. Ako sa však dá odplatiť, ak niekto niekoho zavraždí? Život sa nedá vrátiť naspäť. Takýto človek má však možnosť svätej spovede – Božieho milosrdenstva, kde mu Boh hriechy môže odpustiť.

A na to poukazuje pápež František následne. Pozor, nemožno však povedať, že ten človek si teraz môže robiť, čo chce.

Hovoríte o pokání za hriechy, ktoré by mal vykonať po svätej spovedi?

Aj. Avšak my sme povolaní konať pokánie, zadosťučinenie aj bez svätej spovede. Už Ján Krstiteľ hovoril: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3, 2). V týchto súvislostiach treba vysvetliť, že pokánie nie je podmienkou k tomu, aby nám Pán Boh odpustil. Pokánie je naša reakcia na Božie milosrdenstvo. Keď spoznáme Božie milosrdenstvo, uvedomíme si, že nechceme byť zlí.

Nazvať niektoré skutky hriechom sa dnes berie ako prejav neúcty, ba až nenávisti

Šesť hlavných právd/ Nazvať niektoré skutky hriechom sa dnes berie ako prejav neúcty, ba až nenávisti
Veci, o ktorých rozprávame, nás presahujú, teda sú pre nás veľmi ťažko pochopiteľné. Preto možno rátať aj s tým, že čitatelia, ktorí budú čítať tento rozhovor, s ním vôbec nemusia súhlasiť. Ide o veci, ktoré sú rozumom ťažko prijateľné.

Bez ohľadu na to, nikto sa svojej smrti nevyhne a všetci by sme mali byť o tom informovaní a pripraviť sa na svoj súdny deň čo najlepšie.
Áno, je dôležité pýtať sa už teraz, čo bude, kde sa človek posunie za hranicu časnosti a ako sa tam dostane. Čo sa vtedy deje? Musí predsa existovať nejaká „uzávierka“ pozemského života každého človeka. A život pôjde ďalej. A človek sa musí pýtať, čo bude potom? Sú ľudia, ktorí si hovoria, že smrťou sa končí všetko – aj všetko zlo, čo urobili, že to bude fajn, že všetko bude premlčané... Nebude to takto!

Už sa postupne dostávame ku konkrétnostiam, ako to bude. Mohli by ste odkaz o spravodlivom Božom súde z 2. listu Solúnčanom, ktorý bol napísaný okolo roku 50 po Kristovi, pretlmočiť generácii žijúcej v 21. storočí?

Predstava Božieho súdu v Novom zákone, ako napríklad text 2 Sol 1,5-10, je vyfarbená obrazmi židovskej apokalyptiky, ktoré sú založené na princípe odmeny pre spravodlivých a trestu pre zlých. Tak ako inde, aj tu Biblia používa obrazy – napríklad odpočinok pre spravodlivých, záhuba v plameni ohňa, vyhodenie od Pánovej tváre pre zlých.

Vo všetkých textoch však ide o to, že Boh nebude hodnotiť ľudí podľa svojej nálady alebo vrtochov, ale objektívne podľa toto, ako sa človek počas života rozhodol žiť. Boží súd bude iba zjavením tejto pravdy. Tak ako človek žil, tak skončí po smrti.

To je to kritérium nášho súdu?

Áno. Kritérium nášho súdu bude naša láska. Teda niečo, čo je dostupné každému. Všetci sme schopní lásky. Ale je len na nás, či sa rozhodneme tú lásku žiť alebo ju odmietať.

„Pokánie nie je podmienkou k tomu, aby nám Pán Boh odpustil. Pokánie je naša reakcia na Božie milosrdenstvo.“
Moment súdu bude v tom, keď sami spoznáme, či sme tú lásku skutočne dávali. A do srdca človeka vidí len Boh. My nemôžeme súdiť človeka, dokonca ani vraha, to by bolo veľmi povrchné, lebo nevidíme do jeho srdca. To by bolo príliš „skoré“.

Dnes je slovo láska už také zneužívané a prekrútené, že človek sám nechápe jej zmysel. Mohli by ste opísať tú lásku, na základe ktorej budeme súdení?
Láska je vôľa orientovaná k dobru toho, koho milujem. Láska nie je výmena – niečo za niečo. Láska je nezištná. A takáto darovaná nezištná láska zaváži v momente súdu. Boh je láska. Teda tým kritériom je Boh – princíp, počiatok, bytie, ktoré všetko presahuje skrz-naskrz. Milovať znamená žiť lásku.

A to znamená odpúšťať a vedieť prijať rany od druhých. Toto je láska. Láska bolí. Láska je obeta. V nej nejde všetko ľahko, nie je všetko fajn a nemožno sa tváriť, že milujúci človek nemá s nikým problém. Ježiš nám nesľuboval, že nebudeme mať problémy. Ježiš hovoril, že kritériom je láska. Každý na zemi má možnosť milovať a prejavovať lásku, vystaviť sa jej. Ale niektorí ľudia to odmietajú.

Pri našom súde nebude rozhodujúca ani viera, ani cirkev, „len“ láska?
Kristus hovorí o láske. Cirkev máme na to, aby nám istejšie pomohla dostať sa k poznaniu Lásky. Je to spoločenstvo veriacich, ktoré verí v Lásku a ktorých má tento svet poznať. A toto je v súčasnosti výzva pre nás kresťanov.

Ježiš povedal: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35). Toto je náš ľudský problém, s ktorým z ľudskej slabosti bojujeme. A právom sme za to kritizovaní ľuďmi mimo cirkvi, že nevydávame svedectvo o Láske.

A láska je reálna a možná za každých okolností. Aj na Slovensku máme krásne príklady. Keď sa blahoslaveného Petra Gojdiča pýtali spoluväzni, či sa pomstí bacharom, ktorí ho bili, mučili, kopali do neho, keď nevládal robiť drepy, povedal im, že už si na to vôbec nepamätá.

Až do takéhoto stupňa je ochotná pravá láska zájsť. Toto robil aj Kristus. Z kríža povedal: „Otče, odpusť im.“ Z kríža, ktorý bol tým najväčším, najpotupnejším spôsobom mučenia v jeho dobe!

Takýchto svätých hrdinských činov nie je schopný každý človek. Ľudia majú väčšinou problém s odpustením a zabudnutím v podobných brutálne ťažkých krivdách. Keď niekto spácha vážny trestný čin, napríklad vraždu, tyraniu, zneužitie obetí násilia či obchodovania s ľuďmi, zvlášť s deťmi alebo s ich telesnými orgánmi, ako a kde má prebehnúť milosrdenstvo a spravodlivosť?

Toto sú veľmi bolestné veci, ktoré sa nikdy nedajú ospravedlňovať a ospravedlniť. Ide o odsúdeniahodné činy. Treba uplatniť trestnoprávnu zodpovednosť za tieto činy, a to bez debaty, ihneď!

O tom musí aj verejnosť preventívne hovoriť, aby tieto obete už neboli postihované, aby nedošlo k recidíve aj v iných formách. Lebo toto sú činy nebezpečné pre celú spoločnosť. Keď sa koná zlo, treba tomu zabrániť čím skôr! Bezpodmienečne! Absolútne! Žiadne zakrývanie! Štátny zákon platí, treba spravodlivosť aj vysúdiť.

Vnútorne je potrebné milosrdenstvo s odpustením. Týmto obetiam by som odporučil aj odborníkov – psychoterapeutov. Uzdravenie takýchto rán môže trvať aj niekoľko rokov. A môže ich zaceliť iba Pán. Nik iný. Hľadať iné formy ako odpustenie nemá zmysel, lebo nie sú.

V modlitbe Otče náš sa modlíme: „(...) a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“ A to sa modlíme denne. Tieto slová učil Ježiš učeníkov, keď ho prosili, nech im povie, ako sa majú modliť. Kristus nám dáva tieto slová do úst ako „inštruktáž“ so slovami „takto to robte“.

Odpustením sa človek stáva milosrdným?

Odpustením sa človek podobá Kristovi a tým sa stáva svätým. V tomto je svätosť – v každodennom odpúšťaní.

Hovorili sme o osobnom súde, ktorého hlavným kritériom bude láska. Láska nadovšetko i napriek drastickým krivdám a ranám. Kedy pre nás nastane tento súdny moment?

Podľa tradície cirkvi to bude v momente našej smrti a stretnutia sa s Pánom. Keď budeme prechádzať z pozemského života do večného života, mimo času a priestoru. Do dimenzie, ktorú poznáme z rozprávania obrazov Ježiša Krista. Bude záležať na tom, či budeme v Bohu alebo budeme cítiť absenciu Boha, pretože my sami ho odmietneme. V momente smrti máme všetci milosť rozhodnutia, či chceme byť s Bohom, alebo nie.

V týchto súvislostiach sa stretávame s názormi o predurčení.

Katolícka cirkev odvrhla bludy predurčenia, teda kto pôjde alebo nepôjde do neba. My sami sa slobodne rozhodujeme, či chceme alebo nechceme byť s Bohom. Celý náš osobný súd bude o tom, či sa my rozhodneme pre Boha.

Nemožno teda nikoho vopred vylúčiť z nebeskej blaženosti?

Lotor na kríži bol v poslednej chvíli zachránený, keď povedal Ježišovi: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23, 42-43)

Je to pre nás biblický moment, ktorý nám dáva jasne najavo, že nikoho nemôžeme vylúčiť zo spásy. Aj keby nejaký človek celý život bojoval proti cirkvi. V histórii sú mnohé dôkazy veľkých radikálnych obrátení, ako napríklad svätý Pavol alebo svätý Augustín. Z hriešnikov sa stali svätci. Milosrdenstvo siaha až takto ďaleko.

A keď sme sa na začiatku rozprávali o rozdiele Božieho a ľudského milosrdenstva, tak až tu je zreteľnejšia odpoveď, že človek nie je sám od seba schopný milosrdenstva, aké má Boh. Ľudskými vlastnosťami je nemožné dosiahnuť takýto postoj. Božie milosrdenstvo má inú logiku.

Akú logiku má Božie milosrdenstvo?

Veľmi dobre je znázornená v podobenstve o vinici (Mt 20), keď prichádzali ľudia pracovať o 9.00 h., o 12.00 h., o 15.00 h., o 17.00 h. Tí prví si povedali, že určite dostanú viac zaplatené. A nastalo veľké sklamanie, keď Pán povedal, že on si môže robiť, čo chce, a všetkých odmenil rovnako.

Doposiaľ sme rozprávali o osobnom súde. Napriek našej ľudskej obmedzenosti sa aspoň náznakom pokúsme ísť ešte ďalej – za horizont smrti, ale aj osobného súdu, čo si už vyžaduje ďalší vyšší level duchovného náhľadu. Po tomto všetkom nás čaká ešte posledný súd. Čo o ňom vieme?

Posledný súd bude na konci sveta, keď očakávame druhý príchod Pána. Obrazne môžeme povedať, že posledný súd bude akoby generálne prehlásenie, sumár všetkých osobných súdov.

Ťažko to pomenovať. Všetky tieto ľudské slovné vyjadrenia budú vždy „pokulhávať“, keďže sú to len veľmi slabé prirovnania. V skutočnosti nevieme, ako to bude. Čo vieme s istotou, je, že tento čas určite príde.

A bude to čas, keď budú vzkriesené a oslávené aj naše telá. Preto kresťania pochovávajú ľudské telá s úctou do zeme, lebo tieto telá raz budú vzkriesené z mŕtvych. Súvisí to s momentom druhého Kristovho príchodu. Toto sa udeje v čase posledného súdu.

Na internete možno nájsť veľa hypotéz a dohadov o tomto čase. Vieme presne, kedy nastane?

Ježiš hovorí, že ani on sám to nevie. Len nebeský Otec vie, kedy to bude. Vieme však, že tento moment určite príde, keď nastane koniec sveta, koniec aj našej planéty, toho malinkého makového zrnka v celej galaxii, a vesmíru.

Boh sa nám zjavuje ako nerozlučný vzťah troch osôb

Raz tomuto všetkému bude koniec. Čím to bude a ako to bude, nevieme. Môže to byť napríklad aj vyhasnutím hviezdy, ktoré voláme Slnko, a nebude viac energie, tepla. Ale to nie je podstatné. Podstatné je, že moment posledného súdu bude po druhom príchode Krista, keď príde v sláve.

Vo Svätom písme čítame: „Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von“ (Jn 12, 31). A na inom mieste v súvislosti so súdom čítame o večnom trápení nespravodlivých a večnom živote spravodlivých (Mt 25, 46). Ako si máme vysvetliť tieto slová?

Slová z Evanjelia podľa Jána sú z Rozlúčkovej reči. Ide o podobenstvo. Ježiš sa často vyjadroval v podobenstvách, aby ľudia lepšie porozumeli, čo im chcel povedať. Avšak slová o poslednom súde, ktoré sú zaznamenané v Evanjeliu podľa Matúša, už nehovorí ako podobenstvo, ale ako obraz, ktorý bude.

Čo bude tou odmenou spravodlivých, po ktorej máme túžiť a snažiť sa ju získať?
Odmenou bude život v plnosti s Bohom. To znamená byť šťastný, blažený, mať Bohom vyplnené všetky túžby srdca – úplne a absolútne. Byť v Bohu, v dokonalom pokoji. Svätý Pavol povedal: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“

Vo Svätom písme nájdeme aj ďalšie informácie o konci sveta: „(...) vyjdú anjeli, oddelia zlých od spravodlivých a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 13, 49). Mohli by ste tieto slová objasniť, aby sme vedeli, čomu sa máme všemožne vyhnúť?

To je opozitum toho, čo som teraz povedal. V zatratení budú ľudia, ktorí Boha nemilujú. Ak nemilujú Boha, nemôžu milovať svojho blížneho. Typickým príkladom sú tyrani, krutovládcovia. Nech nikto nehovorí, že oni milujú Boha.

„Ak niekto povie: ‚Milujem Boha, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata‘“ (1Jn 4, 20-21).

Preto cirkev vyzýva ľud, aby miloval Boha. Lebo ak miluje Boha, bude milovať aj ľudí. A ten, kto to nerobí, je schizofrenik, pokrytec, lebo jedno hovorí a druhé koná. Neverím, že miluje Boha človek, ktorý vedome, aktívne ubližuje nevinným bezbranným ľuďom a nie je psychicky narušený.

Potrestaní budú tí, ktorí neprijali lásku, teda neprijali Boha do svojho života. Niektorí ľudia si to predstavujú tak, že niekde „tam“ je Boh, ale tu je môj život. A v nedeľu som jednu hodinu kresťan, ale pritom sedem dní v týždni žijem inak.

To vidíme aj v našej spoločnosti na Slovensku. Toto je tragédia celého – nepochopili, neprijali, neosvojili sme si pravdu o pravom Bohu. A tou je, že Boh je láska. A nič iné nám nepomôže. Ani na zemi, ani na Slovensku, ani slovenskej cirkvi, len mať sa radi jeden druhého, milovať sa, odpúšťať si a odstraňovať rozdelenie, ktoré tu veľmi cítiť.

Ako to bude vyzerať v zatratení?

V zatratení bude absencia Boha. Obrazne to môžeme prirovnať opaku krásneho slnečného dňa niekde pri mori, kde sa človek vystaví teplu, svitu, žiaru, dobrej vlhkosti. Teda človek bude v tme, chlade, mraze, v zime takej, že sa v nej nebude dať vydržať. A to navždy, bez konca. Vo večnosti nie je čas.

Napriek tomu ho bude spaľovať celé jeho bytie, existencia, vedomie toho, že vôbec je. Najviac ho bude páliť fakt, že odmietol Boha. Lebo človek má slobodnú vôľu. 

S doplnením informácií alebo dotvorením obrazu o poslednom súde nám môže pomôcť ikona Posledného súdu. Čo z nej môžeme vyčítať?

Ikona Posledného súdu je známa aj ako Druhý príchod. Poukazuje na druhý návrat Ježiša Krista. Druhý príchod sa považuje za konečný súd Boha nad ľuďmi každého národa, ktorý má za následok odmenu jedných a potrestanie iných.

Okolo zvislej osi nad ohnivou riekou, ktorá sa končí v pekle, sa zjavuje Ježiš ako sudca. Prichádza pred ľudstvo. Naľavo od neho je Ján Krstiteľ a po jeho pravici Panna Mária. Prítomní sú aj apoštoli a množstvo anjelov a ľudia čakajúci na hodinu súdu.

Ikona poukazuje na evanjeliové posolstvo, že každý z nás raz zomrie, predstúpi po smrti pred osobný súd v hodine svojej smrti a na konci sveta príde Pán Ježiš po druhýkrát na zem, aby vykonal posledný a definitívny súd.

Na ikone je napísaný aj rad obrazov zobrazujúcich príčiny, kvôli ktorým môžu byť ľudské duše zatratené. To je pre nás dôležité vedieť.

Sú to vášne alebo neresti na základe delenia, ktoré urobil Evágrius z Pontu, a je ich osem: obžerstvo, smilstvo, lakomstvo, hnev, acédia – nechuť do duchovných vecí, smútok, márna sláva a pýcha.

Tu na ikone sú ešte viac vyšpecifikované tie trápenia či muky, ktorými budú trpieť duše za jednotlivé zlé skutky, ktoré robili počas pozemského života a nerobili pokánie.

A tak tu máme trápenia: 1.) lakomcov; 2.) heretikov; 3.) pyšných; 4.) modlárov; 5.) bezbožníkov a zločincov; 6.) úžerníkov ľudí; 7.) opilcov; 8.) travičov a zabíjačov; 9.) smilníkov; 10.) čarodejníkov; 11.) vrahov ľudí; 12.) smilníkov; 13.) klebetníkov a dvojjazyčníkov; 14.) zlodejov a tých, čo ukradnuté prijímajú; a 15.) milovníkov peňazí – chamtivcov.

Tiež je tam ďalší rad zobrazujúci, ktorí ľudia pôjdu do večného trápenia. Ktorí ľudia to budú, respektíve čomu sa máme vyhýbať, aby sme medzi nimi neboli aj my?

Sú tam vyobrazené jednotlivé kategórie ľudí, napríklad chudobní, kupci, roľníci, remeselníci, ale aj biskupi, kňazi či mnísi. Všetci znášajú trest za zanedbávanie byť verným vo svojom povolaní v pozemskom živote.

Podľa videnia blaženej Teodory duša súdeného prechádza cez takzvané mýtnice. Čo si máme pod tým predstaviť?

Podľa jej videnia duša po smrti prechádza skúškami, istými kontrolnými stanovišťami – mýtnicami, kde je konfrontovaná za asistencie svojho anjela strážcu a aj zlého ducha so svojimi neresťami či hriechmi, ktoré počas života spáchala.

Ak obstojí na jednom stanovišti, napreduje k ďalšiemu. Ak obstojí na všetkých, ide do neba, ale ak neobstojí čo i len na jednom z nich, môže ísť do pekla.

Tou spomínanou dušou je duša každého jedného z nás. Aj tu v pozemskom živote máme na pomoc anjela strážneho, a predsa padáme. Pokiaľ žijeme na zemi – ak neobstojíme v nejakej skúške, obyčajne máme ešte možnosť nápravy. Po smrti to bude skúška „života a smrti“? Budeme mať pri sebe ešte nejakých ďalších pomocníkov, ktorí nám pomôžu pri tejto skúške obstáť? 

Niektorí mystici hovoria, že ľudia, ktorí počas života prejavovali úctu k Panne Márii, budú mať pri smrti aj ju a pomôže im. Takisto svätí, osobní patróni a mnohí ďalší.

Napríklad keď bude na poslednom súde stáť biskup, jeho svedkami budú jeho veriaci, ktorí ho buď podporia, lebo počas pozemského života stál pri nich, alebo ho odsúdia, lebo pri nich nebol, nezastal sa ich, ostal ticho, nemal o nich záujem, nemal ich rád. Títo všetci svedkovia tam budú. Obrazne povedané, do tejto novej dimenzie ideme spolu.

Naznačujete, že máme rátať s tým, že bude pri nás aj niekto, kto bude svedčiť v náš neprospech, aby nás „potopil“?
V zmysle veľmi nepriateľskom budú proti nám svedčiť predovšetkým zlí duchovia.  

V tejto objektivite sa všetko zjaví. Bude zjavená celá skutočnosť. Tam sa nebude dať skryť pred ničím, nebude sa dať nič zatajiť ani uhrať. Ale tam budeme mať aj silnú obhajobu:

„Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta“ (1 Jn 2, 1-2). A Kniha zjavenia hovorí, že je tu aj žalobca, ktorý na nás žaluje dňom i nocou (Zjv 12, 10).

Takže ten posledný súd sa podľa týchto obrazov bude odohrávať ako súboj žaloby a obhajoby, pričom Obhajca – Ježiš Kristus, ktorý bude obhajovať hriešnikov, bude mať silnejšie „tromfy“ v zmysle: ja som bol človekom, ja viem, čo to je byť v ľudskej koži, ja viem, aké silné vedia byť pokušenia, ja viem, aký je človek krehký a slabý, a ja som za tých ľudí aj zomrel.

A satan, žalobca, čo urobil? Nič, len žaluje, len „kydá“ na ľudí, lebo nevie milovať, a keď nevie byť šťastný, tak to nechce dopriať nikomu.

Môžeme nejako iným ľuďom pomôcť dostať sa do neba, aby aj oni dosiahli stav večnej blaženosti?

Nikoho nemôžeme nútiť milovať ani veriť. Môžeme ľuďom veci vysvetliť a modliť sa za nich. Takto môžeme tým ľuďom pomôcť. Skutočne ich sprevádzať svojimi modlitbami a svojím príkladom. To je veľmi dôležité. Aby sme im tu na zemi zjavovali Božiu lásku.

Už z čias prvotného kresťanstva máme príklady mnohých svätcov, ktorí verne a nebojácne vyznávali svoju vieru v Ježiša pred cisárom. Keď ich kati videli tento kresťanský postoj, sami v tom momente uverili v Boha – čo ich stálo život, lebo napokon kvôli tejto viere boli sťatí aj samotní kati.

My kresťania máme na zemi veľmi vážne poslanie, ktoré si ani sami neuvedomujeme. Buďme trpezliví a ostatné nechajme na Pána Boha. Neberme do rúk Božiu spravodlivosť, hoci máme k tomu sklony a tendencie. Aj naši politici. Až ma mrazí, keď vidím, ako sa sami stavajú do pozície Boha.

Musíme si uvedomiť, že my nie sme Pán Boh, a robme všetko, čo môžeme urobiť pre dobro človeka a celú spoločnosť. Nie sme tu na to, aby sme posudzovali a odsudzovali, ale zároveň musíme chrániť človeka aj spoločnosť od nebezpečenstva, aby sa nám tu všetkým dobre žilo.

Mohli by ste tieto dôležité životné rady zúžiť do osobnej roviny?

Žime dôsledne svoje povolanie, v ktorom sme. Ak si napríklad manžel a otec, tak ním buď naplno a zodpovedne. Miluj a hľadaj dobro svojej manželky a detí, lebo ako žiješ svoje povolanie, podľa toho budeš braný na zodpovednosť po smrti. A tak podobne by sme mohli pokračovať rad za radom u každého.

Takto má vyzerať aj tá naša osobná príprava na to, aby sme pri svojej poslednej skúške – osobnom súde zaručene obstáli a dostali večnú blaženú odmenu?

Milujme Boha a milujme ľudí. To je najlepšia príprava. Denne, trpezlivo, v malých skutkoch, bez nároku na odmenu, satisfakciu. Nemusíme hneď dávať na Facebook či Instagram status o tom, komu sme pomáhali, akú charitu sme robili či aký diplom máme zarámovaný vo svojej kancelárii. Týmto ľuďom Pán Ježiš hovorí: „Vy ste už dostali svoju odmenu.“ Vybavené.

Ale ak ideme robiť niečo z lásky, nech nevie naša ľavá ruka, čo robí pravá... A náš Otec nás odmení, lebo on vidí aj v skrytosti (Mt 6, 3-4).

Povzbudzujem všetkých nás, aby sme slová, ktoré sú v Božom slove, žili každý deň s radosťou, naplno a potom verím, že sa v nebi všetci spolu stretneme.

Júlia Kubicová
Zaoberá sa témami - spiritualita a mystika, fenomén utrpenia, Krásy a umenia. Šiesty rok pôsobí aj ako externá redaktorka a moderátorka pre katolícke médiá, vyštudovala katolícku teológiu s doplnením rigoróznej skúšky z pedagogiky so zameraním na katolícku teológiu a umenie.

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/142359/clovek-zabuda-na-to-ze-je-bohom-milovany

foto: Milan Ľach
autor: Júlia Kubicová