Rozhovor s MUDr. Hriňom: Pri soche kniežaťa Laborca v Habure vyrastie lipová alej

Projekt sa uchádza o finančné zdroje

Bohovia Perún, Stribog či bohyňa Vesna, ale aj Archanjel Michal alebo rozprávková včielka Maja. Predstavte si ich ako drevené sochy v nadživotnej veľkosti. Presne také, ale aj mnohé ďalšie, nájdete postavené voľne v exteriéri dedinky Habura v Medzilaboreckom okrese. Sochy vytvorili a podarovali obci umelci, ktorí sa tu každoročne stretávajú na Sympóziu Oleny Mandičovej Šinály, nesúcom meno po významnej sochárke rusínskeho pôvodu. Tieto aktivity organizuje v Habure občianske združenie Feidias s miestnou nadáciou. Združenie založil rodák z Humenného, dnes už domestikovaný Bratislavčan Ľuboš Hriň, ktorému učarovala príroda v rusínskom kraji na severovýchode Slovenska. Feidias sa najnovšie spája s aktuálnym projektom – Alejou kniežaťa Laborca, ktorá má vyrásť v Habure ako pokračovanie doterajších aktivít. O projekte sa rozprávame s jeho hlavným organizátorom Ľubošom Hriňom.

Združenie Feidias už realizovalo viaceré projekty. Najviditeľnejším je monumentálna päťmetrová socha kniežaťa Laborca vztýčená nad Haburou, ale aj replika drevenej cerkvi v reálnej veľkosti, to všetko vybudované s pomocou miestnej nadácie. Pristavme sa však bližšie pri spomenutej soche. Vaším najnovším plánom je totiž vysadiť lipovú alej smerom od úpätia hory na vrchol práve k nej, čo by dotvorilo na okolí úchvatnú panorámu. Financovať by sa to mohlo z verejných zdrojov Nadácie Ekopolis. Ako vznikajú takéto nápady a čím ste sa inšpirovali?
Celé sa to začalo malým sochárskym sympóziom, ktoré bolo dielom náhody. Na jar v roku 2018 som s touto myšlienkou oslovil miestneho podnikateľa Dušana Zavackého, ktorý sa na mňa pozrel trocha čudným pohľadom. Tým väčšie však bolo moje prekvapenie, keď ma o tri mesiace sám oslovil, či ponuka ešte platí. Tak prebehol úplne spontánne prvý ročník. Všetkým aktérom – sochárom z Česka a zo Slovenska učarovalo prostredie i ľudia, takže o pokračovaní akcie bolo rozhodnuté.

Čo bolo ďalej?
Po druhom ročníku, pri jednej z prechádzok horským hrebeňom ponad Haburu, sa predo mnou vynorilo hotové dielo prírody, boh Radegast. A nová téma pre tretí ročník bola na svete. Staroslovanskí bohovia. Téma historická, no zároveň – v tomto kozmopolitnom svete, kde sa stráca identita národov – aj téma aktuálna a nadčasová. Umelci tak vytvorili boha Striboga, Perúna, Velesa, Radegasta, bohyne Ladu, Morenu, Živu, Lunu či Vesnu.

Jeden z ďalších ročníkov ste zasvätili rozprávkovým bytostiam. Ktorým?
Presne tak. Štvrtý ročník bol tematicky určený na vytvorenie rozprávkových bytostí pre projekt Deduška Večerníčka v Novej Sedlici, sôch ako Slimák Maťko, Kohútik, Včielka Maja, tie zatiaľ zdobia exteriér RTVS v Košiciach. Ostatné ročníky mali voľné témy.

Sochy po ich vytvorení zvyknete aj darovať.
Každý rok darujeme aspoň jednu rôznym organizáciám. Naše diela krášlia haburský park a  Archanjel Michal stojí pred tunajším kostolom. Stigmu sme darovali Domovu sociálnych služieb v Kalinove, socha rusínskeho buditeľa A. Duchnoviča aj so žiakmi krášli priestor pred Základnou školou A. Duchnoviča v Medzilaborciach a minulý rok sme postavili na cintoríne v Čertižnom sochu ďalšieho buditeľa A. Dobrianskeho.

Zatiaľ posledným vaším projektom je Alej kniežaťa Laborca. Ten nadväzuje na dva predošlé. Mohli by ste ho priblížiť?
Projekt Alej kniežaťa Laborca bol vyhodnotený ako najlepší v rámci Prešovského kraja v ekologickej súťaži Nadácie Ekopolis. Dva už existujúce staršie projekty, na ktoré nadväzuje, sú drevená cerkev Čudotvorcu sv. Mikuláša, ktorá je replikou starej cerkve zo začiatku 16. storočia, pričom jej originál sa nachádza v Česku v Hradci Králové. Tam ho preniesli začiatkom 20. storočia z neďalekej obce Malá Poľana, ktorej ho predtým obyvatelia Habury venovali po tom, ako si v 18. storočí postavili vlastnú murovanú cerkev. Táto drevená cerkev, replika, je dokonca vysvätená ekumenicky. Spája rôzne náboženstvá, a tým aj ľudí s rôznou vierou. Je to veľký prínos v dnešnom svete plnom vojnových konfliktov vyvolaných často náboženskou neznášanlivosťou. 
Druhým projektom je už spomenutá bronzová socha historickej postavy kniežaťa Laborca, ktorý žil na prelome 8. až 9. storočia a ktorý sa postavil proti maďarským kmeňom pri ich vpáde do podunajskej oblasti. Dielo vytvoril sochár Ján Ťapák. 

Oba projekty má plánovaná lipová alej spojiť nielen symbolicky, ale aj v skutočnosti – tým, že stromoradie povedie od cerkvi nahor na vrchol hory. 
Áno, tak je to vymyslené. Na to, aby ich spojil symbolický slovanský strom, lipa malolistá, chceme vysadiť 50 sadeníc. Starať sa o ne budú aj žiaci okolitých škôl v Medzilaborciach. Je to nadregionálny projekt spájajúci obyvateľov Horného Zemplína. A keďže jeho financovanie závisí od umiestnenia v hlasovacej súťaži Nadácie Ekopolis, ktokoľvek môže stále prispieť k jeho víťazstvu v celoslovenskom hlasovaní, a to na adrese https://spoludokazemevela.sk/nase-projekty/zelene-oazy/hlasovanie. Hlasovacia súťaž potrvá do 29. februára.

Uchádzali ste sa o financovanie už predtým?
Áno. S rovnakým projektom sme sa pokúšali uspieť aj v predošlom ročníku, ale šťastena nám žičila až v minulom roku, keď Nadácia Ekopolis vybrala v programe Zelené oázy náš projekt ako najlepší v regióne. 

Prekvapilo vás to?
Priznám sa, bol som prekvapený, pretože podávame veľa projektov – najmä v rámci Fondu na podporu umenia. Ale sme rozčarovaní, že z desiatich projektov žiaden neprešiel, a tak musíme všetko financovať z vlastných zdrojov. Pritom sú to projekty, ktoré by mali rozvíjať miestny región, mali by zvyšovať aj pracovné možnosti napríklad v cestovnom ruchu. Žiaľ, keď som si po vyhlásení úspešných a zamietnutých projektov pozrel, ktoré prešli, mal som veľmi zmiešané dojmy a tiež pocit krivdy, že sa nemožno ani odvolať a dozvedieť sa objektívne trochu viac o tom, prečo ste vy ten horší.

Zatiaľ však nič nie je vyhraté, lebo hlasovanie sa skončí až na konci februára. Od počtu hlasov bude závisieť aj výška príspevku. Sledujete priebežný stav, akú sumu je možné získať?
Priebežný stav sledujem každý deň. Zatiaľ sme z ôsmich projektov na druhom mieste, ale už sa na nás tesne doťahujú dvaja účastníci. Víťaz dostane 4 500 eur a posledný – ôsmy 1 500. Preto je dôležitý každý hlas z nášho regiónu.

Máte ohlasy od občanov vo vašom kraji, či sa zapájajú, alebo je spätná väzba slabá?
Hneď od začiatku hlasovania som zmobilizoval všetkých známych či rodinu. Bude to pre mňa zároveň aj sociálna sonda o tom, ako domácim obyvateľom leží na srdci rozvoj ich regiónu. Nechám sa prekvapiť, ale so svojou  donkichotskou povahou som optimista.

Alej má lemovať chodník až na vrchol hory k soche. Kto vypracoval jej návrh a predchádzal výberu lipy aj odborný výskum?
Na realizáciu dohliada architekt Luboš Loibl z Prahy, ktorý je pravidelným účastníkom sochárskych sympózií spolu s akademickým sochárom Borisom Jirkom. Alej sa bude vysádzať na jeseň. Nákup stromčekov je štandardný. Ponechali sme ho aj s výsadbou na záhradníckych profesionálov. Lipu malolistú sme vybrali ako strom, ktorý symbolizuje Slovanov.

Pochádzate z Humenného, čo vás priviedlo k aktivitám v Habure, ktorá je predsa len vzdialená od vášho mesta vyše 40 kilometrov?
Som lekár, ktorý prežil svoju pracovnú kariéru v Bratislave. Teraz som už druhý rok na dôchodku. Hoci ešte stále udržiavam kontakt s lekárskou praxou, našiel som si záľubu, výtvarné umenie, ktoré ma dokonale napĺňa a bol by som rád, keby som mohol pomôcť môjmu rodnému kraju v napredovaní. Kraj má mnoho kultúrnych aj prírodných zaujímavostí, len je potrebné, aby sa spojili ľudia, ktorí môžu pomôcť pri jeho rozvoji. Som jedným z nich a budem rád, ak sa mi ozve ktokoľvek, komu leží rozvoj Horného Zemplína na srdci tak ako mne.

Reagujú na vaše aktivity aj samotní Haburčania, žije nimi aj dedina?
Sochárskym sympóziám predchádzala séria podujatí – Dni Habury. Myslím, že obyvateľom sú naše aktivity blízke. Snažíme sa vtiahnuť do nich aj ich, napríklad i usporadúvaním rôznych kultúrno-spoločenských programov v novovybudovanej hale Solivar. Zároveň aj umelcom je blízka nátura haburskej duše. Je to obojstranná láska, preto sem sochári „prilietajú“ vždy posledný augustový týždeň, aby nahradili odlietajúce lastovičky.

Zhovárala sa Táňa Rundesová
Snímky: archív Ľ. H.