Rozhovor. Veľa závisí aj od toho, v akej rodine človek vyrastá

18.05.2024


Ocenený Marián Marko: Zbožňoval matematiku, páčilo sa mu povolanie rušňovodiča, je z neho herec

Už takmer 25 rokov šéfuje jedinému rusínskemu divadlu na Slovensku so sídlom v Prešove. S úsmevom konštatuje, že hercom sa stal vlastne vďaka svojmu strachu. Zanechal tak sen o kominárovi či strojvodcovi. Aj keď miloval v matematike deskriptívu a na slovenčine recitovanie. MARIÁN MARKO, riaditeľ Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove, sa v novej hre divadla vrátil na javisko ako herec. Glosátorsky o sebe hovorí, že je strašný egoista.

Keď som dnes vošla do foyer vášho divadla, takmer som to tu po aktuálnej rekonštrukcii nespoznala. Len vo vašej kancelárii, na mieste tlačových besied, sa nič nemení.

Osobne sa veľmi z tejto rekonštrukcie teším, bol to taký môj sen. Ešte sa dorábajú šatne, potom kancelárie. No toto som chcel, aby zostalo takto. Keď príde nový riaditeľ, nech si zariaďuje potom on. Ja som skôr sentimentálny a tu sa mi zastavil čas.

Inak ale ten čas beží veľmi rýchlo. V septembri bude 25 rokov, odkedy ste nastúpili na post riaditeľa, predtým ste tu boli 15 rokov hercom. Na jednom mieste, v jednej budove. Ešte sa vám to tu nezunovalo?

Sú dni, vždy boli aj budú, keď sa nedarí. A vtedy sám sebe vravím, že čo ja na tomto mieste robím – ja tu predsa nepatrím. A potom, keď sa niečo podarí, napríklad ako spomínaná rekonštrukcia, podarí sa dohodnúť dobrých režisérov, dobrá premiéra, tak sa potom veľmi teším a užívam si to. Hlavne som ja ale strašný egoista.

V akom zmysle?

Nie je to moja myšlienka, to som „ukradol“ od Goetheho. Ja sa veľmi teším z toho, keď niekomu urobím radosť. Keď vidím, že sa človek teší, tak to je maximálny egoizmus. Či doma, či v práci. Keď to vnímam, radujem sa s nimi. Druhá vec je, že čas strašne uteká. Zákony, veci sa menia a 25 rokov je už vlastne štvrťstoročie. No ja nakoniec zisťujem, že vlastne ešte stále nič neviem. Vravím si - za tie roky by som už mohol niečo vedieť. Ale dedkov bratranec vždy, keď som šiel do školy, tak mi vravel: „Lem sja uč, durakom jes sja narodil, durakom aj pomreš.“ (Len sa uč, hlúpym si sa narodil, hlúpym aj zomrieš, preklad red.)

Spomínate učenie. Čím chcel byť malý Marián Marko, keď mal tak päť-šesť rokov?

Ako malý som ešte zažil, keď po obci chodievali kominári. A ja som takým kominárom chcel byť tiež. Dnes to prezentujem už tak, že som chcel ľuďom roznášať šťastie, ale to už je špekulatívne.

Ale sedí to.

Keď som bol väčší, chcel som byť železničiarom, keďže som sa narodil v železničiarskej rodine. Raz mi ktosi položil otázku, že čo najväčšie som šoféroval. Lokomotívu. Otec bol železničiar, chodil som vlakom a pamätám si, ako si ma strojvedúci posadil na kolená. Vtedy som mal pocit, že šoférujem a chcem robiť toto.

No keď ste vedeli šoférovať lokomotívu, čo je proti tomu "šoférovať" kolektív?

No presne, tak potom je to jasné.

Aj keď ste sa železničiarom nestali, ale neskôr ste predsa len študovali technický smer.

U mňa to bolo paralelné. Mal som rád matematiku. Na gymnáziu som maturoval z deskriptívnej geometrie. Matematika ma bavila od detstva, zbožňoval som deskriptíva.

Na tomto predmete sa mi ľúbilo, lebo je tam zadanie malé, ale keď sa počíta, celý papier sa zapíše, kým dôjde k výsledku. Aj to je forma umenia. Deskripcia je abstrakcia.

Aj ste to niekedy v živote využili?

Ja som vyrastal na dedine. Podotknem, že nikdy som nemal zvlášť vzťah k manuálnej práci. Keď bolo treba robiť, tak sa tolerovalo učenie a čítanie. Učí sa? Tak ho nechajme. A tak som sa učil, lebo sa mi nechcelo pracovať.

Poslali ma raz za dedinu na lúky k senu, porozstriasať ho z kôp. A keď ma potom prišli skontrolovať, len zalomili rukami. Ja som z toho sena narobil obdĺžniky, pravidelné tvary. Veď predsa to nespravím chaoticky, to musí mať svoj systém. Ale pochopili to, veľa záleží od toho, v akej rodine človek vyrastá.

Boli v tej vašej rodine prítomné aj herecké vlohy?

U nás nie. Aj keď všetci sa u nás venovali hudbe a otec nás v tom podporoval. Sme štyria bratia, každý hral na hudobnom nástroji, niečo z toho umenia tam bolo.

Vy ovládate i hru na saxofóne, hrávate?

V byte sa nedá veľmi na saxofóne hrať. Prednedávnom som ho vytiahol a zrazu som zistil, že keď človek netrénuje, tak nemá dych, ktorý potrebuje. V mladosti som mal svoju kapelu, hrávali sme na svadbách, zábavách, bol to pekný život.

Ale je pravdou, že som vyrastal v Palote, a tak všetko závisí nielen od rodiny, ale aj od školy. Náš učiteľ nás viedol, pripravoval s nami rôzne programy a to sa mi zapáčilo. Neskôr som sa toho v obci chytil aj ja. Chodieval som tiež recitovať, popritom na umeleckú školu. Veľa zaváži, v akej rodine človek vyrastá.

Keď sa bavíme o rodine, tak vyslovene rodinnú atmosféru máte aj tu v divadle. Čím to je? Rusínsky naturel alebo kde je to tajomstvo?

Veľa robí to, keď je človek ďaleko od domova. A napríklad ja, Ľubo Mindoš, Žeňa Libezňuk sme sa stretli počas štúdií v Kyjeve. S nebohým Sergejom Hudákom sme napríklad varili silvestrovskú kapustnicu. Toto nás veľmi spojilo.

A tak prirodzene sa to asi prenieslo aj sem. I teraz, keď prídu mladí a vidia, ako tu fungujeme, niečo tiež odpozerajú. Keď sa niečo stane, tak to spolu vyriešime tu. Keď sa niečo robí, každému záleží na tom, aby bol výsledok dobrý. Mladí si berú aj príklad zo zodpovednosti.

Je záujem zo strany mladých hercov o vaše divadlo?

So ženami nie je problém. Keď sme mali konkurz na herca/herečku, deň pred konkurzom sme mali pätnásť prihlásených. Žien.

A čo muži? Chýba im rusínsky jazyk alebo ich neláka vidina platových podmienok?

Aj toto sú tie príčiny. Jedna vec je, že keď niekto k nám príde, je potrebné, aby hovoril po rusínsky. Mnohí to aj skúšali sa naučiť, ale nešlo to.

Tiež keď niekto príde do Prešova, musí niekde bývať. A z nástupného platu je to zabezpečiť ťažko a príležitostí na prácu nie je mnoho.

V istom čase viacerých našich ľudí z divadla vzali do seriálu. To som sa veľmi tešil. Lebo faktom je, že neberú všetkých. V tom je umenie kruté. V umení je človek stále odkázaný na niečo, čo nevie ovplyvniť.

Ovplyvniť sme nedokázali ani zatvorenie divadiel počas korone. Vrátili sa potom návštevníci k vám opäť?

Obával som sa spočiatku, ale len čo sa divadlá opäť otvorili, prišli. Ľuďom to chýbalo, vracali sa a my sme sa tešili.
 
Ľudia sa vrátili nazad do divadla a vy nie po korone, ale po istom čase nazad na javisko. Aktuálne hráte v novej hre Romulus Veľký. Ako sa vám hrá?

Ešte v čase príprav sme si písali s režisérom, že je potrebné mať text na preklad a obsadenie. Keď som si to prečítal, píšem mu – obsadil si nejakého Mariána Marka. No nakoľko viem, on nebol dlho na javisku, tak by som nešiel do tohto rizika. Ale režisér nemal iné východisko, lebo potreboval ľudí, dvaja herci majú dokonca zdvojené postavy.

Keď ale nie ste na javisku, stále vás stretnem medzi divákmi v hľadisku.

Chodím, lebo veď kým to mám zadarmo (úsmev). Sledujem predstavenia, niektoré texty viem a potom čakám, že keď niečo vypadne, ako z toho herci vykľučkujú.

Je to potom u vás vnímané ako kreativita alebo sa za to strháva z výplaty?

Takto sa to nedá. Javisko je živý organizmus a práve tým je divadlo príťažlivé, že vznikajú aj nečakané situácie a improvizácie. Ale len keď je dobrá improvizácia.

Boli aj takí, ktorí keď nastúpili, tak prvá bola pre nich improvizácia. A ja vravím – najprv sa naučte texty a potom môžete v rámci toho improvizovať. Všetko musí byť premyslené, „premakané“ a vtedy môže byť dobrá improvizácia. Nastane situácia, že vypadne text, niečo spadne. Je zaujímavé sledovať, keď sa z toho dobre vykľučkuje.

Máte vy sám ešte trému?

Trému mám stále. Myslel som si, že keď budem riaditeľ a nebudem hrať, tak ju už mať nebudem, no teraz je ešte väčšia. Lebo tréma je zodpovednosť. A teraz cítim zodpovednosť nielen za seba, keď som na javisku, ale za všetkých.

Aj ako riaditeľ mám trému, aj ako herec na javisku. Je pravdou, že keď sa hrá predstavenie častejšie, tak si je človek potom istejší a istejší. Ale pred premiérou som strašný trémista. No naučil som sa, že trému treba otočiť na svoju výhodu.

Ako napríklad?

Aj vďaka tréme som sa stal hercom. Chodil som na gymnázium do Medzilaboriec, kde sme mali nemčinu. No ja som nikdy nebol na jazyky.

Mali sme sa naučiť po nemecky verš. Muž na koni nesie dieťa s horúčkou k lekárovi. V momente, keď malo dieťa prehovoriť, dostal som okno. Zlomil sa mi hlas. Zo strachu, že to nezvládnem, hovoril som takým detským zlomeným hlasom. Učiteľka si vyložila, že je to úmyselné. Vtedy ma zastavila - vidíte? On sa nielen naučil, on ešte aj recituje. Tak som zistil, že keď som vyľakaný, tak môžem byť aj hercom. Vlastne, ja som sa zo strachu stal hercom.

V januári ste získali za rozvoj kultúry ocenenie Pribinov kríž II. triedy, ktoré ste si prevzali z rúk pani prezidentky Zuzany Čaputovej. Viete už, kto vás nominoval?

Neviem, dosiaľ neviem. Tipoval som tu ľudí, ale neboli to oni. Podľa všetkého niekto z Bratislavy, ale ozaj neviem.

Vy ale viete na margo získaného ocenenia aj vtipne glosovať.

Ako som povedal, to ocenenie nepatrí len mne, ale patrí všetkým. Ale potom ma ktosi upozornil, že je to ocenenie II. triedy. Tak som sa vrátil do divadla a vravím im - hej, kolegovci moji, vy to tu flákate. Keby ste sa viac snažili, mohla byť aj prvá trieda.

Mária Dudová-Bašistová
Šéfredaktorka - MY Východ

zdroj:
https://vychod.sme.sk/c/23332023/oceneny-marian-marko-zboznoval-matematiku-pacilo-sa-mu-povolanie-rusnovodica-je-z-neho-herec.html

foto: Marián Marko, riaditeľ Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove 
(zdroj: TASR)

Aktuality

Zobraziť všetky
14.06.2024

Recenzia: (Ne)zabudnutá história Rusínov

Malé dejiny Rusínov (Ivan Pop, 2020, vydávateľ: o.z. ZIRS) Ivan Pop je uznávaným historikom, politológom, kulturológom, ale hlavne rusínistom, ktorý sa roky venuje problematike rusínskeho národa. Na konte má už viacero knižných publikácií či …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
11.06.2024

Kardiológ Janko mal rovnaké ochorenie ako Heriban

Zachránilo ho, že včas rozpoznal diagnózu.  Ako poslanec zažil piatich primátorov. Patrí medzi slovenskú kardiologickú špičku. Má šikovné ruky a sluch, vďaka čomu dokáže u detí diagnostikovať problémy so srdcom. Pred rokmi visel jeho život n…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
11.06.2024

Prof. Peter Švorc: MOJA CESTA KU KRAJINSKEJ HRANICI

Medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou Je to už viac ako 30 rokov, keď som sa prvýkrát pustil do poznávania dejín Podkarpatskej Rusi, o ktorej sme sa na vysokej škole počas štúdia na odbore dejepis v 70. a 80. rokoch minulého storočia v podstat…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
10.06.2024

Rozhovor. Europoslankyňa Yar: Bratislavu východ nezaujíma

Pe RTVS dvíhajú obočie aj v zahraničí Budujú ekocentrum, nemajú kanalizáciu Pochádza zo Sniny, žila v Turecku a ide do Bruselu. V europarlamente bude Slovensko zastupovať aj LUCIA YAR z Progresívneho Slovenska. Bývalá editorka portálu o dian…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
10.06.2024

Ódor mal v Prešovskom kraji viac krúžkov ako Blaha

Smer si svoje tradičné bašty udržal Uspeli aj Lexmann a Mazurek. PREŠOVSKÝ KRAJ. Voľby do Európskeho parlamentu vyhral v Prešovskom kraji Smer. Darilo sa aj progresívcom, kresťanským demokratom a Republike. Päťpercentný prah by prekročil a…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
08.06.2024

Tomáš Forró a jeho ukrajinský Spev sirén

Veľa hrdinstva, utrpenia, maskulinity, zlyhaní a najmä zemitej reality Reportér Tomáš Forró je podivuhodný zjav v slovenskom novinárskom svete.  So svojimi dvoma metrami, pánskymi trakmi a košeľou nekompromisne zapnutou až ku krku je solit…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


-Našy ľude perestaly chapaty/rozumyty smiškom/anekdotam...
Dumajuť soj, že to večurny novyny/visťi...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať