Rusíni medzi dvomi mlynskými kameňmi

15.05.2023

 
Ruská invázia na Ukrajinu pritiahla veľkú pozornosť sveta k regiónu, ktorý zažil viac než dosť z ľudského utrpenia. Jední z tých, ktorí by o tom mohli veľa povedať, sú Rusíni.

V strednej a východnej Európe existuje stará hádanka: Žil som v šiestich krajinách a ani raz som sa nepresťahoval. Kto som? Narodil som sa v Rakúsko-Uhorsku, vyrastal som v Československu. V čase, keď som bol povolaný do armády, som musel prisahať vernosť v maďarčine. Dezertoval som a neskôr som vstúpil do Československého armádneho zboru, ktorý bojoval po boku Červenej armády za oslobodenie Československa od nacistov. Neskôr, keď som sa vrátil do rodnej dediny, navštívili ma agenti NKVD. Ako starý človek som bol svedkom toho, ako červenú zástavu so srpom a kladivom naposledy spustili a nahradili ju žltou-modrou farbou Ukrajiny. A nezabudnime na jednodňovú Karpatsko-ukrajinskú republiku.

Rusíni a Rusi
Pred niekoľkými rokmi, keď som sa usádzal na hodine psychológie vo veľkej prednáškovej sále jednej americkej univerzity, nadviazol som rozhovor so susedom o vojnových cintorínoch. Nedávno navštívil Gettysburg* a ten zjavne naňho urobil veľký dojem.

"Bolo v blízkosti Tvojho bydliska nejaké bojisko?" spýtal sa.

Pomyslel som na cintoríny z prvej svetovej vojny v mojom meste Medzilaborce a na nespočetné ďalšie v okolitých dedinách. Krypta z 1. svetovej vojny so 6000 lebkami v neďalekom Osadnom. Ešte početnejšie pomníky z 2. svetovej vojny, ako napríklad na Dukle, v Tokajíku, Kalinove a mnohé ďalšie. Potom som si spomenul na litánie ďalších konfliktov, ktoré im predchádzali a na ktoré si krajina už neuchováva spomienku - povstanie v roku 1848, celé 18. storočie plné protihabsburských povstaní, osmanské vojny, nespočetné vojny medzi šľachtou navzájom, medzi šľachtou a jej kráľmi, Mongolmi.

Najstaršou zaznamenanou vojnou, ktorej sa naši predkovia zúčastnili, bol vpád Maďarov do Karpatskej kotliny koncom 9. storočia. Vtedy sa ľud vládnuci v severných Karpatoch, teda v oblasti rozprestierajúcej sa na hraniciach dnešného východného Slovenska, juhovýchodného Poľska, juhozápadnej Ukrajiny a severného Rumunska, nazýval Bieli Chorváti, pričom farba sa pravdepodobne vzťahovala na svetový smer ich domoviny - na rozdiel od Chorvátov, ktorí sa sťahovali na juh na Balkán. Postupom času, vzhľadom na ich východné kresťanstvo a používanie staroslovienčiny, starobylého cirkevného jazyka, a migrácie východných Slovanov, sa títo ľudia začali nazývať Rusínmi.

Práve toto náboženské spojenie viac než čokoľvek iné spájalo túto skupinu ľudí so širším svetom Rusov. Tento termín, ktorý sa pôvodne používal pre pohanských Vikingov, ktorí si podmanili veľké územia východnej Európy, v priebehu dejín prešiel široký a dlhý okruh a urobil niekoľko zvláštnych obchádzok. Z pohanov sa stalo označenie východných kresťanov so spoločnými náboženskými praktikami a písmom. V rôznych historických obdobiach sa označením Rus a jeho rôznymi odvodeninami označovali takí rôznorodí ľudia ako Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, ale aj Litovci, Rumuni, Bulhari, Slováci a tiež dnešní Rusíni.

Hoci toto pomenovanie putovalo cez Karpaty z východu, ich východné kresťanstvo, podľa ktorého sú Rusíni pomenovaní, neprišlo do tohto regiónu z východu, ale zo západu. František Dvorník vo svojej knihe Misie medzi Slovanmi tvrdí, že byzantské kresťanské obrady spolu so staroslovienčinou sa k Bielochorvátom dostali prostredníctvom byzantskej misie Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, a to roky pred christianizáciou prvých kyjevských panovníkov. Keď sa kresťanský svet po veľkej schizme rozdelil, latinské obrady nakoniec vytlačili byzantské v oblastiach, kde sa predtým udomácnili, ako napríklad vo vznikajúcich kráľovstvách v Česku, Poľsku a Uhorsku. Teda s výnimkou severovýchodného kúta Uhorského kráľovstva, kde dnes žijú Rusíni.

Etymologické spojenie medzi Rusínmi a Rusmi je samozrejmé. V karpatskej domovine Rusínov sa nachádza veľké množstvo osád s názvami "Rusky", "Ruska" alebo "Ruske", čo znamená "z Rusi" alebo jednoducho Rusín v starobylom zmysle. Tieto osady vznikli počas valašskej kolonizácie v 14. a 15. storočí, keď sa viaceré pastierske komunity z východných Karpát - dnešnej juhozápadnej Ukrajiny a severného Rumunska - presťahovali a usadili na západ - severovýchodné Slovensko a juhovýchodné Poľsko. Podobne ako dnes krajiny lákajú veľké továrne daňovými úľavami, aj stredoveké kráľovstvá využívali daňové stimuly a iné privilégiá na osídľovanie a rozvoj riedko osídlených regiónov v Karpatoch. Zatiaľ čo skoršia valašská kolonizácia v južných častiach Karpát mala silný etnický valašský (rumunský) charakter, v tejto fáze kolonizácie boli noví osadníci prevažne východní Slovania alebo Rusíni. Nakoniec pojem Vlach stratil svoju etnickú charakteristiku a namiesto toho nadobudol profesijný význam (t.j. pastier). Aby sa odlíšili od svojich väčšinou rímskokatolíckych susedov, mnohé z týchto osád vsadili svoju východokresťanskú identitu do názvu osady - "ruský(á/é)".

Prvé rozdrobenie tohto veľkého "ruského" spoločenstva veriacich sa objavilo približne v čase reformácie. Predkovia Rumunov boli protestantskou uhorskou šľachtou povzbudzovaní, aby prekladali náboženské texty písané v staroslovienskom jazyku, ktorému románsky hovoriaci roľníci nerozumeli, do ľudovej reči.

Približne v tom istom čase sa z Moskvy valila ďalšia zmena, politická, keď sa Ivan Hrozný vyhlásil za cára celej Rusi, prvého panovníka, ktorý tak urobil. Zvyšok príbehu - postupná expanzia Ruska všetkými smermi - je pomerne dobre známy. Čo sa však nevníma, je pomalá zmena významu slova Rus, keď si Moskva prisvojila toto pôvodne nábožensko-kultúrne označenie. Z voľného spoločenstva pravoverných sa Rusi premenili na kompaktnejšie etnikum, ktorému vládol cár v Moskve. Tento proces bol pomalý, ale jeho dôsledky sa odrážajú v dejinách etnickej identifikácie v strednej a východnej Európe a jeho dôsledky sú dnes zjavné na Ukrajine.

Ešte predtým, ako sa Ivan Hrozný vyhlásil za cára celej Rusi, sa v Rusku začala objavovať nová dichotómia. Bez ohľadu na Ivanove proklamácie a ambície sa veľké oblasti východoslovanského pravoslávia spravovali z katolíckych stolíc Poľska, Litvy a Uhorska, ktoré sa nakoniec po Brestskej (1595-6) a Užhorodskej únii (1646) samy stali katolíckymi. Táto odluka bola uznaná aj v názve. Ľudia na západe, dnešní Bielorusi, Ukrajinci a Rusíni, sa označovali ako Ruthéni alebo Rusíni, na rozdiel od ľudí na východnej Rusi - Russkije alebo Rusi. V rôznych jazykoch sa táto dichotómia označovala rôznymi spôsobmi. Poliaci nazývajú Rusov "Rosijane" a Rusínov "Ruskije" alebo "Ruszini". Pre Slovákov je ruský jazyk "Ruský" a Rusín "Rusín". Bez ohľadu na skutočné pomenovanie každý spoznal, že sa oba ruské svety od seba vzďaľujú.

Nič na tom nezmenil ani neustála expanzia ruského impéria. Po tom, čo si s pomocou Rakúska a Pruska rozdelilo Poľsko a Litvu, nedokázalo úplne asimilovať vznikajúce bieloruské a ukrajinské etnikum. Nebolo to však pre nedostatok snahy. Začiatkom 19. storočia sa ruskí autori a myslitelia rozišli s tradíciami staroslovienčiny a namiesto toho vytýčili nový svetonázorový smer svojich spisov. Puškin bol zrejmä stelesnením tejto úrody talentov vychádzajúcich z novozaloženej Petrohradskej univerzity. Často sa mu pripisuje zásluha na vytvorení moderného ruského jazyka, ktorý je pre Rusov zdrojom hrdosti, ale pre ukrajinských autorov, ako bol Ševčenko, to bolo ako obliecť si kazajku.

Iróniou osudu je, že pri vytváraní základov tejto novej ruskej literárnej elity zohrala kľúčovú úlohu emigrantská skupina rusínskych intelektuálov, ktorá ťažila z osvietených reforiem školstva, ktoré o niekoľko generácií skôr uskutočnila Mária Terézia ešte v Rakúsku. Vedúcou osobnosťou tejto skupiny bol Michal Baluďanskij, rodák z malej rusínskej dediny na území dnešného Slovenska, zakladateľ a prvý rektor Petrohradskej univerzity, ďalším bol Peter Lodij, profesor práva, filozofie a staroslovienčiny.

Expanzia Rusínov v Uhorsku
Ďalšia expanzia rusínskych osád v Uhorskom kráľovstve nastala po početných protihabsburských stavovských povstaniach v 17. a začiatkom 18. storočia. Obrovské pustošenie, ktoré tieto vojny priniesli, postihlo najmä mestá a dediny v prosperujúcejších oblastiach v nížinách a ušetrilo vysočinu, v ktorej žili Rusíni. Mnohé rusínske rodiny, povzbudené katolíckymi úradmi, ktorým sa podarilo spojiť pôvodne pravoslávnych Rusínov do únie, využili túto príležitosť a presídlili sa do úrodnejších krajín na juhu, pričom so sebou priniesli aj svoje náboženstvo.

Peter Šoltés vo svojej knihe Tri jazyky, štyri konfesie vykresľuje plastický obraz rusínskej expanzie z podhoria Karpát. V porovnaní s rímskokatolíkmi, ktorí žili v prosperujúcejších nížinách, museli rusínske komunity zo samej nevyhnutnosti vymýšľať, ako uživiť farnosť v tých najskromnejších podmienkach. Veď kňazi a kostoly neboli lacné. Pre rímskokatolíkov to znamenalo stavať kostoly z kameňa alebo tehál a posielať mladých mužov na niekoľko rokov do seminárov. Na druhej strane Rusíni stavali svoje kostoly z drevených trámov, ktoré do seba zapadali ako skladačka bez použitia klincov. Presun kostola bol len otázkou jeho rozobratia po častiach a opätovného zloženia. Ich duchovenstvo sa tiež ľahšie vychovávalo, keďže rusínski kňazi sa ženili a mali deti, pričom kňazstvo sa dedilo z otca na syna. V súboji dvoch konfesií, rímskokatolíckej a po Užhorodskej únii gréckokatolíckej, mala tá druhá jasnú výhodu z hľadiska počiatočných a prevádzkových nákladov.

Expanzia Rusínov bola taká rýchla, že rímskokatolícki biskupi sa ju všemožne snažili zabrzdiť. V tých časoch sa každá duša vážila zlatom a strata dominantného postavenia v oblasti znamenala stratu príjmov (do istej miery to platí aj teraz). Každý krst, sobáš, pohreb a iné významné bohoslužby prinášali zdroje, ktoré si rímskokatolícka cirkev ako dominantná denominácia v rámci rakúskej monarchie najradšej nárokovala pre seba. Hoci protestanti boli tiež znevýhodnení, na rozdiel od nich však nemali Rusíni v šľachtických kruhoch žiadnych zástupcov. Preto ich rímskokatolícky klérus často zneužíval napriek oficiálnym zákonom, ktoré deklarovali rovnoprávnosť rímskokatolíkov a gréckokatolíkov. Skutočná rovnoprávnosť bola nastolená až po početných cisárskych zásahoch koncom 18.storočia, pričom v tom čase sa novovzniknuté rusínske komunity už začali asimilovať do väčšinou slovenských, ale niekedy aj maďarských majorít.

Od polovice 18. do začiatku 19. storočia sa niektoré rusínske komunity sťahovali do najjužnejšej časti Uhorského kráľovstva a vytvorili prvé rusínske diaspóry. Tieto oblasti, ktoré sa nachádzali na území dnešného Chorvátska a Srbska, získané späť od Osmanov boli silne vyľudnené. Početné rusínske enklávy tam existujú dodnes.

Rusíni a Ukrajinci
V 19. storočí sa začali rozchádzať aj označenia Ukrajincov a Rusínov. Rusín zostal po väčšinu tohto obdobia preferovaným termínom pre všetkých východných Slovanov v rámci Rakúskej - neskôr Rakúsko-Uhorskej - ríše, zatiaľ čo "Malorus" bol termín používaný pre Ukrajincov pri sčítaní ľudu v Rusku. Ako upozorňuje Kristina Cantinová vo svojej prelomovej antropologickej štúdii o Rusínoch na Slovensku a Ukrajine, asimilačná politika Ruského impéria voči Ukrajincom v 19. storočí prispela k dvom protichodným procesom u Rusínov v Rakúsku.

Po väčšinu 19. storočia bola dominantnou orientáciou východných Slovanov v Rakúsku (a neskôr v Rakúsko-Uhorsku) orientácia rusofilská, ktorí sa považovali za súčasť väčšieho ruského národa. Veľká časť Rusínov žijúcich v rakúskych provinciách Halič (Galícia) a Bukovina sa začala spájať s ukrajinskou "etnosférou" ako reakcia na ruskú asimiláciu a ako ochrana lokálnejšej a autentickejšej identity proti vzdialenejšej a menej autentickej identite vychádzajúcej z Moskvy a Petrohradu.

Zároveň tento proces ukrajinizácie rakúskych Rusínov vyústil do oneskorenej reakcie tých Rusínov ďalej na západ a na juh, ktorí sa síce cítili blízkosť Rusínov z Haliče a Bukoviny, ale nezdieľali rovnakú afinitu k "dneperským Ukrajincom". Nakoniec, tieto rusínske spoločenstvá zmenili aj svoju rusofílnu orientáciu, avšak nie vo prospech ukrajinskej orientácie. Podobne ako Rusíni v Haliči odolávali rusifikácii a prijali ukrajinskú orientáciu, aj Rusíni na území Maďarska a západnej Haliče sa postavili proti väčšiemu a vzdialenejšiemu ukrajinskému etnosu a uprednostnili niečo miestne a autentické - vlastnú rusínsku identitu. Je potrebné zdôrazniť, že tieto procesy boli do značnej miery riadené elitami, pretože bežná populácia bola v drvivej väčšine negramotná, a preto sa nemohla zmysluplne zúčastniť.

Táto etnická divergencia sa neuskutočnila v politickom vákuu. Keď sa koncom 19. storočia vzťahy medzi susednými ríšami zhoršili, Halič sa stala bojiskom medzi Rusmi a Rakúšanmi, pričom každý z nich podporoval inú frakciu. Rakúšania však mali navrch na domácom území, čo znamenalo rastúce ukrajinské povedomie a možnosti vzdelávania, zatiaľ čo podpora rusínskej orientácie, ktorá bola skôr proruská, klesala.

Príbeh bol značne odlišný v maďarskej časti cisárskeho impéria. Kým rakúske orgány jemne využívali politiku delenia a vládnutia, Maďari používali oveľa hrubšie nástroje štátu. Rozpútali kampaň intenzívnej maďarizácie, ktorá mala katastrofálne následky pre rusínsku komunitu. Podľa sčítania ľudu v roku 1910, gens fidelissima, „najvernejší ľud“, ako ich pomenoval Rusínov istý maďarský šľachtic počas jedného z posledných povstaní proti Habsburgom, boli najmenej gramotní zo všetkých etnických skupín v Uhorsku, a to iba 22% (v porovnaní s Maďarmi - 67%). Počas procesu maďarizácie museli mnoho rusínskych škôl zatvoriť a otvorených zostalo iba 47, čo predstavovalo iba 0,27% z celkového počtu základných škôl v Uhorsku, pričom slúžili rusínskej populácii s počtom cez 500000 (2,5% z celkového počtu). Maďari mali naopak viac ako 14000 základných škôl, ako aj stredné školy, odborné školy, gymnázia a vysoké školy.

Maďarské úrady ovládli aj vedúcu rusínsku inštitúciu, gréckokatolícku cirkev, a využívali ju na presadzovanie svojej maďarizačnej politiky. Orest Subtelny vo svojej knihe História Ukrajiny ukazuje, aká ďalekosiahla bola kontrola uhorského štátu v rámci gréckokatolíckej cirkvi. Napríklad kňazi vysielaní do zahraničia do rozrastajúcich sa rusínskych farností v americkej diaspóre boli filtrovaní štátnymi orgánmi. Táto nová a rozrastajúca sa rusínska komunita sa čoskoro ukáže ako kľúčová pre politické smerovanie ich krajanov v starej vlasti.

Genocída a koncentračné tábory
S pribúdajúcimi informáciami o masakre civilistov na Ukrajine sa pred nami vynára známy oblúk východoeurópskych dejín. Mnohí z čitateľov určite poznajú genocídu Arménov po prvej svetovej vojne. Každý vie o holokauste a väčšina pravdepodobne počula o genocíde v Bosne. Na druhej strane len málokto počul o genocíde Rusínov.

V priebehu prvých pár mesiacov prvej svetovej vojny, keď sa ruské armády prenikli hlboko do Haliča za stiahnutými mocnosťami strednej Európy, ústupujúca rakúska a maďarská armáda rozpútala nekontrolovanú kampaň proti vlastným občanom. Tisíce Rusínov boli bez súdu popravené buď vo svojich domovoch alebo na verejných námestiach. Mnohí, ktorí prežili utrpenie od svojej vlastnej armády, boli nalodení na vlakové vagóny a odvezení na západ až do rakúskeho mesta Thalerhoff a českého mesta Terezín, prvých koncentračných táborov v Európe. Tisíce rusínskych učiteľov, duchovných a lepšie vzdelaných sedliakov držali vo veľmi ťažkých podmienkach, mučili ich alebo ich zabíjali. Rakúsko-Uhorsko, krajina často idealizovaná pre svoju vysokú kultúru a slušnosť, napísala novú kapitolu v histórii ľudskej zvrátenosti.

Mier a vojna
Po vojne museli rusínski lídri prijať ťažké rozhodnutia. Ako to už býva, konsenzus sa dosahoval ťažko. Len rok predtým si máloktorý rusínsky vodca vedel predstaviť, že tisícročná únia korunných krajín kráľa Štefana sa skončí. Dokonca aj po vojne sa našli Rusíni, ako napríklad Orest Szabó, ktorí vsadili na uhorské ponuky sľubujúce vzájomnú spoluprácu a autonómiu. Tieto ponuky však prišli neskoro, pretože rôzne rusínske orgánizácie, ako napríklad Americká národná rada Uhrov-Rusínov, sa už rozhodli pre autonómiu v rámci Československa po tom, čo sa všetky ostatné možnosti - nezávislosť, únia s haličskými Rusínmi - stali nereálnymi.

Medzivojnové Československo poskytlo Rusínom toľko potrebný pokoj. České vedenie sa pustilo do práce s cieľom lepšie spravovať a rozvíjať "svoj" nový štát. Považovali to za najúčinnejší spôsob boja proti možnému iredentizmu. Jednou z najväčších prekážok týchto cieľov bola východná časť krajiny, kde žili Rusíni. Ako upozornil Antonín Baťa v knihe Budujeme národ pre 40 000 000 ľudí, Podkarpatská Rus zaostávala za zvyškom krajiny o 200 rokov.

Jedným z okamžitých prínosov pre Rusínov bol koniec ich násilnej asimilácie. Avšak po tom, čo maďarizačná politika vyplienila rusínske školstvo, bol veľký nedostatok kvalifikovaných učiteľov. V tom istom čase, keď čoraz viac ukrajinských emigrantov utekalo z boľševického Ruska a usádzalo sa v Prahe, ktorú prezident Masaryk zamýšľal premeniť na "ukrajinský Oxford", videli Česi príležitosť. Vzhľadom na jazykovú blízkosť rusínskeho a ukrajinského jazyka sa české úrady rozhodli vyslať Ukrajincov na východ ako pedagógov. Pre Čechov bola táto voľba logická. Pre rusínsky národ, ktorý bol politicky nezrelý, sa však toto rozhodnutie skončilo neúspešne. Nielen pre Rusínov, ale aj pre celé Československo, pretože Sovietsky zväz nakoniec Podkarpatskú Rus anektoval a tvrdil, že ju len zjednocuje so zvyškom Ukrajiny.

Spolu s Ukrajincami sa na Podkarpatskú Rus hrnuli aj ruskí emigranti, ktorí sa rovnako rýchlo začali uchádzať o vplyv medzi Rusínmi. Začali vznikať organizácie ako ukrajinská Prosvita a jej politická odnož Rusínska roľnícka strana alebo Karpatskoruská robotnícka strana. Spočiatku Prosvita podporovala rusínsky jazyk v triedach, ale v 30. rokoch 20. storočia presadzovala úplnú ukrajinizáciu. Ešte predtým, ako sa tak stalo, viceguvernér Podkarpatskej Rusi Petr Ehrenfeld varoval pred škodlivými aktivitami, ktorých sa dopúšťajú ukrajinskí a ruskí politickí aktivisti parcelujúci svoje územia. Odporúčal, aby sa všetci cudzinci presťahovali späť do Prahy a namiesto toho umožnili Rusínom rozvíjať vlastný jazyk a národnosť. Jeho varovania boli ignorované.

Tak ako boli dôležité kultúrne a vzdelávacie reformy, pre bežných Rusínov boli asi najdôležitejšími zmenami veľké pozemkové reformy. Obrovské plochy ornej pôdy na Podkarpatskej Rusi - až 600 000 hektárov - vlastnil len malý počet uhorských vlastníkov. Z tohto prevodu pôdy profitovalo viac ako 40 000 rodín, z ktorých 86 % tvorili Rusíni. Spolu s prevodom české úrady kládli dôraz na vzdelávanie, aby noví vlastníci pôdy udržali produkciu potravín. Takéto reformy pomohli zabezpečiť lojalitu rusínskeho obyvateľstva voči novému režimu.

Rusíni na severe Karpát nenašli také pohostinné prostredie. Spočiatku vznikli na severných svahoch Karpát dve malé a krátko trvajúce rusínske republiky: Východná Lemkovská republika a Lemkovsko-rusínska ľudová republika. Lemko je poľské pomenovanie pre rusínske obyvateľstvo žijúce na území dnešného južného Poľska. Keďže ukrajinská orientácia našla priaznivé podmienky v bývalom Rakúsko-Uhorsku, rozšírila sa aj na časti lemkovsky hovoriaceho územia. Svedčí o tom Východná lemkovská republika, zväz 33 obcí, ktorý sa chcel zjednotiť so zvyškom haličskej Ukrajiny a trval len niekoľko mesiacov. Podstatne väčšia Lemkovsko-rusínska ľudová republika však dokázala, že napriek pokusom predchádzajúceho režimu rusínske etnikum prežilo, rovnako ako jej prezident Jaroslav Kačmarčyk, bývalý väzeň koncentračného tábora Thalerhoffu Kačmarčyk sa túžil zjednotiť s Rusínmi na juhu, ale vzhľadom na mnohé existujúce hraničné spory medzi Poľskom a Československom sa to ukázalo ako nemožné. Do roku 1920 bola aj táto Lemkovská republika podmanená Poľskom.

Poľsko v snaze o rozdelenie a nasledné ovládnutie podporovalo rôzne etnické orientácie medzi Ukrajincami a Rusínmi. Zároveň, najmä počas 20. rokov 20. storočia pod vedením Grabského, bola zavedená polonizácia na všetkých úrovniach. V poslednom sčítaní ľudu pred druhou svetovou vojnou (1931) Poľsko prvýkrát zaviedlo kategóriu Ukrajinci spolu s existujúcou kategóriou Rusíni. Pre centrálne vládne orgány vo Varšave bolo jednoduchšie spravovať dve menšie skupiny než jednu veľkú skupinu Rusínov.

Udalosti, ktoré viedli k 2. svetovej vojne, vážne skomplikovali situáciu Rusínov všade, najmä v Československu. Česi, aby vyvážili početnú nemeckú menšinu, zväzovali svojich slovenských krajanov do unitárneho štátu, čo znamenalo ustúpiť od medzinárodných dohôd o autonómii. Dokonca aj sčítanie ľudu, ktoré sa uskutočňovalo každé desaťročie, zoskupovalo Čechov a Slovákov do jednej etnickej kategórie Čechoslovákov. Podobne to bolo aj s Rusínmi, ktorí boli tiež zbavení autonómie prisľúbenej im medzinárodnými zmluvami. Keď sa rozhorela sudetská kríza, udalosti nabrali rýchly spád.

Posledné slobodné voľby v Československu v roku 1935 môžu nám poskytnúť určitý obraz politického stavu v rámci rusínskej komunity. Dve najväčšie strany v užhorodskom volebnom obvode, ktoré zastupovali väčšinu rusínskych území v rámci Československa, boli Komunistická strana (25,61 %) a Agrárnici (RSZML s 19,6 %), čo dáva zmysel, vzhľadom na prevažne vidiecky charakter rusínskych sidiel. Tretia najväčšia strana, v skutočnosti blok slovenských, rusínskych a poľských strán, ktorý presadzoval autonomiu, získala 14,85 % hlasov a ukazuje narastajúcu povedomie rusínskych voličov o väčších politických otázkach, ako je potreba samosprávy. Hoci autonómia bola dôležitou témou pre každého, kto sa zaoberal politikou v Podkarpatskej Rusi.

V tomto období sa v rusínskej politike objavujú dve významné osobnosti: Andrej Bródy a Augustin Vološin. Bródy prevzal vedenie Autonómneho agrárneho zväzu, kým Vološin, vedúca osobnosť proukrajinského politického a kultúrneho života, kandidoval za Československú ľudovú stranu. Bródy brojil proti ukrajinskej emigrácii za organizovanie "ukrajinskej hakenkreuzovej" intrigy proti miestnym rusínskym organizáciám. Podobne ako mnohí iní rodení rusínski predstavitelia bojoval proti zahraničnému vplyvu na rusínsku politiku a rastúcej ukrajinizácii Rusínov. Po Mníchovskej dohode, na základe ktorej Československo odstúpilo veľkú časť svojho územia a obyvateľstva Nemecku, vyhlásila ústredná vláda druhú republiku s oveľa väčšou regionálnou autonómiou a Bródy sa stal vodcom dočasnej autonómnej vlády na Podkarpatskej Rusi.

Kríza však nebola zažehnaná, pretože po Mníchove mala čoskoro nasledovať Viedeň. Maďarsko presadzovalo svoje vlastné územné požiadavky voči Československu a práve táto nestabilita viedla Bródyho k snahe o užšie zväzky s ním v nádeji, že sa mu podarí zachovať územnú celistvosť krajín, nad ktorými vládol. Dva týždne po nástupe do funkcie unikli informácie usvedčujúce Bródyho z vlastizrady. Prijímal finančné prostriedky z Budapešti a súhlasil s tým, že pomôže podkopať územnú celistvosť Československa. Utiekol do Maďarska a na jeho miesto nastúpil Vološin. Za zmienku stojí, že v posledných slobodných voľbách, ktoré sa konali na Podkarpatskej Rusi v roku 1935, získala Vološinova strana len 2,36 % hlasov.

Viedenskou arbitrážou Československo odstúpilo Maďarsku veľkú časť svojho územia vrátane Užhorodu a Mukačeva, dvoch najväčších miest Podkarpatskej Rusi. Vološin ako vodca autonómneho Podkarpatska presadzoval proukrajinskú líniu v rámci toho, čo zostalo z "ohlodanej" krajiny v druhej Československej republike. Keď sa otvorilo posledné dejstvo Hitlerovej hry o Československo a Slovensko sa podvolilo Hitlerovmu ultimátu na odtrhnutie, Vološin tiež vyhlásil nezávislosť. Názov štátu, ktorý vydržal celý jeden deň, bol Karpatská Ukrajina.

Neskôr sa zistilo, že ľudia zodpovední za únik informácií o Bródyho zrade boli nacisti. Existujú obvinenia, podľa ktorých to urobili s cieľom propagovať vlastného kandidáta Vološina, ktorého oni financovali. To by dávalo istú dôveryhodnosť Brodijovým tvrdeniam o "hakenkreuzových" intrigách proukrajinských politikov. Je možné, že Hitler predpokladal, že pred napadnutím Haliče a zvyšku Poľska využije Vološina ako svojho pešiaka, predstaví vzorovú ukrajinskú republiku "Piemont v Karpatoch" pod nacistickou kuratelou. Nakoniec však oboch významných rusínskych politikov čakal podobný koniec: smrť v sovietskom väzení.

Povedať, že rusínska politická situácia bola vzhľadom na všetky tieto rôzne politické orientácie - proruskú, proukrajinskú, promaďarskú a pročeskoslovenskú - komplikovaná, by bolo slabé slovo. Tento gordický uzol nakoniec rozťal Stalin v roku 1945. Podkarpatská Rus bola anektovaná Sovietskym zväzom a pripojená k Ukrajine ako jedna z mnohých ďalších administratívnych jednotiek a jej tisícročné spojenie s kultúrnou a hospodárskou sférou Panónie sa definitívne skončilo.

Najzapadnejších Rusínov, žijúcich v Poľsku, Lemkov, postihol ešte horší osud. Po masakre na Volyni, kde boli rukami Ukrajincov povraždené desaťtisíce poľských civilistov, napätie medzi týmito dvoma skupinami zničilo akúkoľvek nádej na povojnové zmierenie. Keď sa Ukrajinská povstalecká armáda (UPA), polovojenská organizácia najviac zodpovedná za masaker, presunula ďalej na západ, aby unikla pred postupujúcimi sovietskymi vojskami, usadila sa na Lemkovine, domovine Lemkov. Títo ľudia nezdieľali nenávisť UPA voči Židom, Poliakom ani Rusom. Väčšinou nezdieľali ani ukrajinskú národnosť, pre ktorú ich UPA nazvala "národne neuvedomelými".

Po vojne, keď sa vytýčili nové hranice a dala sa do pohybu výmena obyvateľstva, Lemkovia uviazli medzi dvomi mlynskými kameňmi. Najprv dostali možnosť emigrovať do Ukrajinskej SSR, väčšinou do dedín, ktoré Česi nechali na Volyni. Niektorí sa usadili aj na Donbase. Mnohí sa rozhodli zostať na mieste. To sa dialo až do roku 1947, keď bola spustená operácia Visla. Všetci Lemkovia, ktorí zostali v južnom Poľsku, boli násilne vyvezení zo svojich domovov a presťahovaní na územia, ktoré uvoľnili Nemci v západnom Poľsku. Rodiny boli oddelené, farnosti rozdelené, dediny zničené.

Môj prastarý otec, po ktorom som zdedil svoje priezvisko, bol Lemko z malej dedinky Vyšná Voľa, aj keď si nie som istý, či sa tak niekedy označil, keďže mnohí Lemkovia sa vtedy nazývali jednoducho Rusíni alebo Rusnáci. Oženil sa a usadil sa v Čertižnom, obci na južných svahoch Karpát, stal sa občanom Československa.  Tu sa dodnes rozprávajú príbehy. Tisíce ľudí utekali cez hory preč pred poľskou armádou. Ľudia, ktorí už počas vojny veľa stratili, ešte mohli stratiť jednu vec, svoju pôdu. Boli zhromaždení do dlhých kolón a napriek prosbám miestnych a cirkevných predstaviteľov ich československá armáda zatlačila späť do Poľska. Ľudia medzi dvoma mlynskými kameňmi.

Rusíni na Slovensku dostali tiež možnosť zvoliť si sovietske občianstvo a emigrovať. Rodina mojej starej mamy, tentoraz z matkinej strany, využila túto príležitosť, rozhodnutie, ktoré budú ľutovať. Mojej babičke trvalo takmer 15 rokov, kým sa vrátila späť domov z Ukrajiny.

Napokon, Gréckokatolícka cirkev, hlavná kultúrna a náboženská inštitúcia Rusínov, ktorá ich sprevádzala po celom svete posledných 300 rokov, bola zakázaná a vo svojej vlasti Rusíni oficiálne prestali existovať. Od tohto momentu boli títo ľudia Ukrajinci.

Nový svetový poriadok a ukrajinizácia
Predtým, ako preskúmame povojnové obdobie, je dôležité uvedomiť si vzťah medzi politickou orientáciou a etnickou identifikáciou. Znamená to, že byť pro-ukrajinským Rusínom nevyhnutne znamená, že bol etnicky aj ukrajinský? Zatiaľ čo Ukrajinci, ktorí sa prisťahovali do Československa a pracovali ako učitelia a politickí a kultúrni organizátori, boli skutočne Ukrajinci, to isté sa nemusí vzťahovať na rusínske osobnosti verejného života, s ktorými zdieľali politické ciele. Juliús Revay je zaujímavá postava hodná bližšieho preskúmania. Bol rodákom z Podkarpatska, pracoval vo Vološinovej dočasnej autonómnej vláde ako minister a podporoval rôzne ukrajinské organizácie. Pokiaľ však išlo o otázku etnickej identity, bol jednoznačne Rusín, o čom svedčí súbor náučnej literatúry v rusínskom jazyku, ktorý po sebe zanechal. Zdá sa teda, že bez ohľadu na politickú orientáciu rusínskych vodcov z väčšej časti zdieľali cieľ zachovania miestnej kultúry. Keďže boli členom malého národom bez štátnej príslušnosti, ich modus operandi sa zosúladil s jedným z ich väčších susedov, aby dosiahli svoj cieľ. Dobre vedeli, že ide o prežitie ich obyvateľov ako samostatnej odlišnej národnostnej skupiny.

Po stabilizácii udalostí 2. svetovej vojny a po vyriešení rusínskej otázky politickými elitami sa etnické povedomie a politický aktivizmus v rusínskej komunite úplne nevytratili. V Československu sa niektorí aktivisti, napríklad Štefan Bunganič, zasadzovali za autonómnu oblasť pre Rusínov na severovýchode Slovenska. V ňom by sa mohli slobodne rozhodnúť pre svoju národnú orientáciu, čo je náznak rozchodu s vnúteným ukrajinským etnosom. Prechod z rusínskej národnosti na ukrajinskú v Československu nebol úplne hladký. Mnohí rodičia, najmä vo väčších mestách, protestovali proti posielaniu svojich detí do ukrajinských škôl a namiesto toho sa rozhodli pre slovenské školy. Rusíni žijúci v dedinách susediacich so Sovietskym zväzom sa tiež báli, že budú nakoniec anektovaní. Vo výsledku, mnohí prijali skôr slovenskú národnosť ako novú ukrajinskú. Aktivisti dúfali, že tým, že sa ľudia opäť budú môcť identifikovať ako Rusíni, zabránia ďalšiemu poklesu ich počtu. Snahy o vytvorenie autonómneho regiónu pre Rusínov však skrachovali.

Situácia na Podkarpatskej Rusi, premenovanej na Zakarpatsko, bola oveľa komplikovanejšia. Sovietske orgány zaviedli drastickú kolektivizáciu, ktorá tisíce vojnou zdecimovaných rodín uvrhla na pokraj hladomoru. Aj politicky bola situácia veľmi napätá. Prisťahovalci z iných častí ZSSR sa na miestnych obyvateľov sa pozerali s podozrením. Predvídateľne sa zaviedli tvrdé represie, stovky ľudí boli zatknuté a odvlečené do gulagov. Mnohí z nich sa už nikdy nevrátili. Napriek tomu Rusíni nezabudli na svoje korene.

Jedným z takýchto Rusínov bol učiteľ menom Pavlo Kampov. Približne v čase 25. výročia anexie Podkarpatska sa po celom regióne rozšírila brožúra s názvom "25 rokov nádejí a sklamaní". Bezpečnostný aparát tvrdo tlačil na to, aby Pavla usvedčil z autorstva, hoci nikto z 11 000 ľudí, ktorých vypočúvali, ho neudal. Ani mučenie, ktoré Pavlo zažil a v dôsledku ktorého prišiel o jedno oko, ho nezlomilo. Nakoniec ho v roku 1989 prepustili ako jedného z posledných politických väzňov.

Napriek tomu, že rusínska národnosť oficiálne zanikla vo svojej domovine, Rusíni neprestali zachovávať svoje vlastné  dedičstvo. Po vojne sa objavilo množstvo nových literárnych diel o nich. Etnografi cestovali do rusínskych dedín v Československu a Podkarpatskej Rusi a zaznamenávali zvyky, dialekty, tradičné remeslá, spôsob obliekania a piesne. Štát poskytoval profesionálnym súborom silnú podporu na zachovanie a propagáciu týchto zvykov. Najznámejším z nich v Československu bol PUĽS (Poddukelský ukrajinský ľudový súbor). Napriek tomuto názvu bola kultúra, ktorú propagovali, prevažne rusínska, aj keď museli využiť niektoré prvky ukrajinskej kultúry, ako napríklad ponechať si vycvičeného hráča na banduru (nástroj pôvodom z Ukrajiny), aby udržali spokojnosť svojich štátnych darcov.

Toto bol viac-menej status quo v komunistickom bloku viac ako 40 rokov s výnimkou Juhoslávie, kde boli Rusíni uznaní ako samostatná etnická skupina. Dôležitou vecou, ​​ktorá sa v Československu po Pražskej jari v roku 1968 zmenila, bola legalizácia gréckokatolíckej cirkvi. Prvé náznaky skutočnej politickej transformácie však prišli v Poľsku v 80. rokoch s kultúrnou renesanciou lemkovských organizácií. Organizovali sa slávnosti Vatra, ktoré priviedli Lemkov z Poľska a Ukrajiny späť do ich vlasti. Neskôr sa niektoré z týchto podujatí stali bojiskom na podporu ukrajinského nacionalizmu medzi Lemkami.

Nové začiatky
Po páde komunistických režimov v strednej a východnej Európe nastalo v rusínskej komunite nové obdobie renesancie. Všetky krajiny s výnimkou Ukrajiny opäť uznali Rusínov ako samostatnú národnostnú menšinu a zaradili ich do kategórie pri sčítaní obyvateľov. Uskutočnili sa 1. Svetový kongres Rusínov, kodifikácia rusínskeho jazyka na Slovensku (1995) a neskôr v Poľsku (2000) - panónski Rusíni Srbska a Chorvátska kodifikovali svoj jazyk už skôr (1923), vznikli Ústav rusínskeho jazyka na Prešovskej univerzite a Katedra lemkovskej filológie na Univerzite v Krakove. Rusínsky jazyk sa opäť dostal do médií - tlače, filmu, televízie a rádia. Bývalé ukrajinské organizácie ako PUĽS a UND si zmenili názvy, aby potvrdili svoju rusínsku identitu. Nakoniec sa rusínsky jazyk vrátil späť do škôl.

Situácia na Ukrajine bola veľmi odlišná. V roku 1991, keď Ukrajinci hlasovali o tom, či sa stanú nezávislou krajinou, hlasovali o autonómii aj dva regióny – Krym a Zakarpatsko. V oboch regiénoch sa voliči rozhodli pre samosprávu. Kým Krym získal svoju autonómiu prostredníctvom právnej obštrukcie, snahy Zakarpatska boli zmarené. V roku 1991 bola na Zakarpatsku založená aj zastrešujúca organizácia Demokratická liga národností Zakarpatska, ktorá poskytovala fórum pre všetky regionálne menšiny na spoluprácu a bola koordinátorom komunikácie s ústrednou vládou. Namiesto autonómie prijala ukrajinská vláda v roku 1993 nový zákon, ktorý vyžadoval, aby sa všetky organizácie znovu zaregistrovali. Podľa nových pravidiel bola zastrešujúcim organizáciám zakázaná registrácia a preto bola táto nadnárodná organizácia v Zakarpatsku rozpustená a rôzne národnosti v regióne sa rozdelili. Následne v roku 1996 unikli tajné dokumenty zo Štátneho výboru Ukrajiny pre národnosti a migráciu. Tieto dokumenty načrtli takzvaný „Plán opatrení na vyriešenie ukrajinsko-rusínskeho problému“. Súčasťou plánu bolo zatknutie všetkých aktivistov presadzujúcich autonómiu na Zakarpatsku a podpora asimilácie Rusínov.

Všetky tieto problémy spolu s ďalšími problémami v Zakarpatsku zopakovali rusínski lídri v medzietnickom dialógu organizovanom Európskym centrom pre otázky menšín (ECMI). Správa o tomto stretnutí ilustruje neústupčivosť ukrajinskej strany. Zatiaľ čo jeden ukrajinský predstaviteľ poukázal na všetky medzinárodné dohody o právach menšín, ktorých zmluvnou stranou bola ich vláda, čo by malo samo osebe nejakým spôsobom slúžiť ako dôkaz tolerancie Ukrajiny voči svojim menšinám, ďalší spomenul „vedecké štúdie“ uskutočnené v Kyjeve, ktoré presvedčivo dokázali, že Rusíni sú len podskupinou Ukrajincov. Rusínski vodcovia neústupne požadovali uznanie a ochranu svojich menšinových práv. Do dnešného dňa sa tak nestalo.

Jednou postavou, ktorá stelesňuje všetky frustrácie rusínskej komunity na Zakarpatsku s Ukrajinou a jej predchodcom, ZSSR, je Ivan Pop. Narodil sa v roku 1938, dobre si pamätal komunistické represie po anexii Zakarpatska k ZSSR, strašnú chudobu, ktorá nasledovala po kolektivizácii. Spomenul si, ako školáci omdlievali počas vyučovania od hladu. Jeho rodičia však pochopili, aké dôležité je vzdelanie, aby unikol chudobe, a urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby zaistili, že dostane tie najlepšie príležitosti, ktoré mu život na Zakarpatsku ponúka. V roku, keď sa chystal ukončiť štúdium na Univerzite v Užhorode, bol zatknutý pre vykonštruované obvinenia z protištátnej činnosti. Podarilo sa mu dosiahnuť oslobodenie, ale musel opustiť svoj domov a odísť do exilu v Moskve. Tam, ukončil štúdium a stal sa uznávaným, aj keď politicky podozrivým akademikom. Po páde režimu sa napokon vrátil domov a pracoval na obnove rusínskej histórie a aktivizmu v Zakarpatsku, pričom ho úrady permanentne prenasledovali. Pri tom všetkom vytrval niekoľko rokov a výsledkom jeho úsilia bola vydaná Encyklopédia rusínskych dejín a kultúry v rusínčine a neskôr aj v angličtine. Nakoniec, keď mu ukrajinské úrady stále viac sťažovali život v jeho vlasti, odišiel spolu s rodinou do ďalšieho exilu, tentoraz do Česka. 

Rusíni vymierajú
Od tretieho prebudenia Rusínov, ktoré sa začalo pádom komunizmu, sa v rusínskych komunitách, dokonca aj na Ukrajine, dosiahol značný pokrok. Ignorujúc odporúčania centrálnej vlády v Kyjeve, Zakarpatská oblastná rada v roku 2007 vyhlásila Rusínov za samostatný národ. Je to však len symbolické, keďže prostriedky určené na ochranu a podporu menšín rozdáva Kyjev. To znamená, že aktivity Rusínov sú naďalej takmer výlučne financované zo súkromných zdrojov. Okrem toho Ukrajina v roku 2012 prijala jazykový zákon, ktorý zahrnul rusínčinu ako samostatný jazyk. Táto politika však mala krátke trvanie, pretože Kravčukov návrh, posledný jazykový zákon prijatý v roku 2014, tento štatút zrušil.

Rusínski kultúrni lídri v Zakarpatsku však na Kyjev nečakali. Z tohto regiónu je pozoruhodná produkcia literatúry zameranej najmä na výučbu rusínskeho jazyka. Aj keď na Ukrajine nie sú žiadne školy, ktoré by vyučovali rusínčinu ako súčasť bežných učebných osnov, rusínskym aktivistom sa podarilo zriadiť nedeľné školy, pre ktoré boli tieto knihy, ako sú slovníky, učebnice a šlabikáre, určené. Iné regióny zaznamenali veľkú produkciu rusínskej literatúry. Lemkovskí aktivisti v Poľsku vydali slovníky, omaľovanky a šlabikár pre svojich najmenších žiakov. Najväčší vzostup však zaznamenala komunita Rusínov na Slovensku, kde výučba siaha až po univerzitnú úroveň. Aj najmenšia rusínska komunita v Maďarsku, ktorá má len niekoľko stoviek členov, vytvorila vlastný jazykový štandard, na základe ktorého bolo vydaných niekoľko učebníc.

Ďalšie pozoruhodné úspechy, prinajmenšom v krajinách, kde sú Rusíni uznávaní ako samostatná etnická skupina, sú v ich rastúcom povedomí. Výsledky sčítaní ľudu uskutočňované každých 10 rokov sú jasné. Napríklad na Slovensku sa počet Rusínov zvýšil zo 17 197 v roku 1991, čo bolo prvýkrát, čo boli Rusíni zaradení do sčítania obyvateľstva samostatná kategória od konca 2.svetovej vojny, na 63 556 v roku 2021. Zároveň klesol počet ľudí identifikujúcich sa ako Ukrajinci z 13 281 na 9 451. Počet miest a obcí s dvojitým slovenským a rusínskym jazykovým označením, čo naznačuje prítomnosť rusínskej menšiny, sa po poslednom sčítaní zvýšil zo 68 na 156. Všetky tieto ukazovatele by naznačovali, že Rusíni sú na vzostupe.

Ak však si priblížime tieto čísla, objaví sa iný obrázok. Zatiaľ čo absolútny počet samostatne identifikovaných Rusínov na Slovensku vzrástol, počet ľudí označujúcich svoj materinský jazyk za rusínsky sa znížil z 55 469 v roku 2011 na 38 679 v roku 2021. To je významná zmena. Dôvodom tejto zmeny je postupné vymiznutie rusínskeho jazyka z rodín v prospech slovenčiny. Ľuba Kráľová vo svojej sociologickej štúdii Rusínov na Slovensku narazila na znepokojujúci trend. V polovici rusínskych rodín zmizlo používanie rusínskeho jazyka v prospech slovenčiny v rozpätí troch generácií. Všeobecne sa to pripisuje tomu, že Rusíni sa sťahujú do majoritného prostredia Slovenska alebo miešané manželstvá medzi Slovákmi a Rusínmi, ale stáva sa to aj v mestách s rusínskou väčšinou.

Ďalším často skloňovaným úspechom je počet žiakov v rusínskch triedach. Aj tu Slovensko vedie v počte zapísaných detí. Výučba v rusínčine dosahuje v danom roku maximálne 500 žiakov. Žiaľ, tieto čísla nestačia na udržanie rusínčiny ako životaschopného jazyka. Aj tu rusínske vzdelávanie stojí na hŕstke odhodlaných dobrovoľníkov, ktorí obetujú svoju kariéru a voľný čas, aby odvrátili zánik svojho rodného jazyka. Neexistujú žiadne inštitúcie s dostatkom finančných prostriedkov, ktoré by dokázali pokryť skutočné náklady na vzdelávanie Rusínov. Bez týchto dobrovoľníkov by rusínske školstvo neexistovalo. Ešte horšia je situácia v Zakarpatsku, kde vládne financovanie vôbec neexistuje.

Okrem týchto problémov Kristina Cantin opísala aj škodlivé dopady politizácie rusínskej identity na Ukrajine. Verejné prejavy presadzujúce jedinečný rusínsky jazyk a identitu môžu vyvolať hanlivé poznámky. Tento antagonizmus nevyplýva len z anonymných online komentárov. Naopak, dostáva sa do vyšších vrstiev ukrajinskej politickej spoločnosti. Svedecké vyjadrenia poslanca ukrajinského parlamentu Ivana Kruľka, ktorý pred pár rokmi v diskusnej relácii nazval Rusínov „falošnou“ národnosťou.Takéto komentáre prispievajú k už aj tak nízkej úrovni sebaidentifikácie v rámci rusínskej komunity a posúvajú rusínsku identitu z verejnosti do súkromnej sféry. Na ilustráciu Kristina Cantin opísala interakciu so ženou zo Zakarpatska, ktorá sa identifikovala ako Rusínka až potom, čo sa uistila, že prostredie, v ktorom hovorila, je bezpečné a že v skupine sú ďalší Rusíni. Je na vedení Ukrajiny, aby zmenilo tieto postoje, počnúc oficiálnym uznaním Rusínov ako samostatnej národnostnej skupiny.

Prežitie Rusínov ohrozujú okrem politiky aj ekonomické faktory, keďže oblasti, kde žijú, patria k najmenej rozvinutým. Minulý režim vybudoval veľké továrne a družstvá, ktoré zamestnávali stovky ľudí. Keď skrachovali, nasledovala veľká vlna emigrácie. Tvárou v tvár ekonomickým ťažkostiam je zachovanie etnickej príslušnosti tým najmenším záujmom človeka. To ešte viac zhoršuje mieru asimilácie.

Nakoniec, existujú aj otázniky, ktoré prináša súčasná vojna, ktorá môže ešte viac obmedziť rusínsku identitu na Ukrajine. Ako píše Mychal Lyžečko, Rusín žijúci a pracujúci v Zakarpatskej oblasti, situácia pre Rusínov je neistá. V prostredí, kde národ bojuje o svoje prežitie, nie je ťažké si predstaviť scenár, v ktorom sa zradikalizované prvky spoločnosti začnú obracať proti všetkým skutočným alebo domnelým nepriateľom. Rusíni, ktorí verejne vyjadria svoje názory, by v tomto prípade mohli slúžiť ako obetný baránok a ich volanie po uznaní by sa dalo prirovnať k vlastizrade. Jedinou pozitívnou stránkou je pristúpenie Ukrajiny do EÚ.

Ukrajina sa oficiálne stala kandidátom na členstvo v EÚ. Je to veľký krok pre túto mladú a ťažko skúšanú krajinu. V určitom zmysle by členstvo Ukrajiny v EÚ mohlo vrátiť túto časť Európy do stavu pred 1. svetovou vojnou, keď všetci Rusíni žili v jednej krajine. Vstup do EÚ teda ponúka jedinečnú príležitosť pre Ukrajinu aj Rusínov.

Ak sa otázka rusínskej problematiky prehliada počas procesu pristúpenia a ak Rusíni vo všetkých krajinách, kde žijú, nedokážu vybudovať robustné inštitúcie, ktoré by zjednotili rozdielne organizácie a jednotlivcov usilujúcich sa o rovnaké ciele, je veľmi pravdepodobné, že Rusíni sa pridajú k stovkám etnických skupín a jazykov, ktoré zmiznú z celého sveta. Dúfam, že moje písanie prispieva k tomu, aby sa to nestalo.

Vladimír Skála

zdroj: 
https://rusynsociety.com/rsk/2022/07/22/between-the-millstones-the-rusyns/

Preklad z angličtiny: DeepL Translator

Poznámka:
*Gettysburg je mesto v Pensylvánii v USA. Mesto je známe najmä ako dejisko bitky pri Gettysburgu v roku 1863.

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
29.02.2024

Ryžkov měl spasit SSSR, ale nepochopil funkci peněz

Uplakaný bolševik.  Ve věku 94 let v Moskvě zemřel bývalý sovětský premiér Nikolaj Ryžkov. Rodák z Ukrajiny byl posledním žijícím předsedou sovětské vlády, ve skomírajícím komunistickém impériu se pokoušel zavádět ekonomické reformy. Před des…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
29.02.2024

Seriál STALO SA PRED 105 ROKMI (d)...

1. januára 1919 Rusínska delegácia z Užhorodu (A. Vološin, P. Legeza, I. Kontratovič) jednala v Budapešti so splnomocnencom čs. vlády M. Hodžom o možnosti pripojenia Podkarpatskej Rusi k Republike československej. Hodža vedel o promaďarskej ori…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
28.02.2024

Smysl Československa a jeho zmizení

Tento text neusiluje o přesnou rekonstrukci procesů, které se odehrály v minulosti, nebo komplexní výčet událostí a postav, které v příběhu Československa sehrály svou roli, je „pouze“ krátkým a možná trochu provokativním zamyšlením nad tím, co …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
28.02.2024

Dva pruhy už nestačia

Na rýchlocestu R4 do Poľska sa robí ďalšia štúdia za stovky tisíc. Štát zatiaľ nerozhodol ani o forme financovania autostrády z Prešova na severnú hranicu. Štát stále nevie, ako sa bude stavať a financovať výstavbu rýchlostnej cesty R4. Še…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
27.02.2024

Rozhovor. Bolí ma, keď vidím, koľko Slovákov je ochotných veriť ruskej propagande

Gréckokatolícky kňaz z Užhorodu  O dvoch rokoch vojny a jej dosahoch na Zakarpatie a Mukačevskú eparchiu sme sa rozprávali s protosynkelom Petrom Berešom. Po rannej liturgii v gréckokatolíckej Katedrále Povýšenia Svätého kríža v centre Užh…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Vasyľu. takoj vylij palinku z pohara, tobi doktor zakazav palinku...
-Ja ju zridžu zo šťavov...
-Z pomarančovov?
-Ňi, žaludočnov...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať