Ruský historik: Putinove reči o Ukrajine...

Rovnako šialené, ako keby Briti chceli  späť USA

Rusi sa vždy cítili nadradení Ukrajincom, ale namiesto nenávisti o nich len dlho žartovali. Čo sa zmenilo, že im teraz hrozí genocída? Vývoj vzťahov medzi oboma súperiacimi národmi opisuje pre CNN Prima NEWS ruský historik Jurij Felštinskij, ktorého kniha Ukrajina v plameňoch vyjde v Českej republike. Uznávaný expert žijúci v USA je už dlho kritikom politiky Kremľa a je na Putinovom indexe. 

Rusi hovoria o Ukrajincoch ako o "Chocholoch", Ukrajinci o Rusoch nechutne hovoria ako o "orkoch". Existovala v oboch národoch hlboká vzájomná nenávisť ešte pred súčasnou vojnou?
Mali by sme najprv rozviesť tieto dva výrazy. Rozdiel je v tom, že slovo "Chochol" vždy existovalo v ruštine. Pre Ukrajincov to bola asi taká hanlivá prezývka, ako je slovo "Žid" pre Židov. Slovo "orkovia" sa však v ukrajinčine objavilo voči Rusom až po tom, ako Putin spustil inváziu. Predtým boli Rusi na Ukrajine označovaní iným termínom – "Moskaľ". A tento termín "Moskaľ" na Ukrajine, rovnako ako "Chochol" v Rusku, bol donedávna široko používaný druhou stranou, najmä vo vtipoch.

Ak to bol vtip, nemusela za tým byť nenávisť.
Nemusela, koniec koncov, tieto vtipy nikdy neboli nepriateľské ani kruté. Naopak, opísal by som ich ako celkom hravé a vtipné, navyše sa skutočne objavili v kultúre oboch národov. Keby to skončilo s nimi, teraz by sme riešili niečo iné... Je dosť výrečné, že Ukrajinci dnes nenazývajú ruských okupantov ironickými "Moskali", ale významovo posunutými, desivými "orkami". Je inšpirovaný orkami, rovnomennými fiktívnymi humanoidnými príšerami z Tolkienovho fantasy románu Pán prsteňov. Vážne, je tu veľký rozdiel. "Moskali" patria k vtipom, "orkovia" určite nie. Toto sú nositelia genocídy ukrajinského národa.

Takže Rusi a Ukrajinci neboli vždy nepriateľmi na život a smrť. Ako sa ich vzťah vyvíjal v priebehu času?
Rusko vždy existovalo ako impérium. Pred rokom 1918 existovalo ruské impérium, pred rokom 1991 sovietske impérium. Ríša, rovnako ako v prípade Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše a všetkých ostatných ríš, mala primárnu národnosť – v tomto prípade to boli Rusi žijúci hlavne v ruskej časti ríše. Vedľa nich žilo množstvo sekundárnych národov a národností. Z pohľadu ruskej väčšiny ríše bola teda Ukrajina jedným zo sekundárnych národov žijúcich v ruskej a neskôr sovietskej ríši.

Považovali sa teda Rusi za národ nadradený všetkým ostatným?
Áno, považovali. Fráza "veľký ruský národ" sa neobjavila náhodou. Takto sa Rusi vždy vnímali vo vzťahu k iným národom. Mimochodom, nielen tým, ktoré boli súčasťou ruskej alebo sovietskej ríše. V tejto súvislosti by som sa chcel nad niečím zamyslieť.

Nad čím?
Putin už v roku 2000 vrátil starú sovietsku hymnu namiesto ruskej hymny. O obnovení ruského alebo sovietskeho impéria hovorí od roku 2005. Napriek tomu mu žiadny cudzí štátnik až do začiatku vojny nevytkol, že reči o obnovení impéria sú šialeným blúznením. Len si to predstavte, koniec koncov, Putin uviedol, že kolaps ZSSR bol pre Rusko geopolitickou katastrofou, osobnou tragédiou aj pre neho.

Predstavte si, že by spolkový kancelár Karl Nehammer povedal niečo také o obnovení Rakúsko-Uhorska. Alebo ešte lepšie: keby Karol III. začal hovoriť o potrebe obnovenia britského impéria. Ako by sme reagovali na jeho vyhlásenie, že Spojené kráľovstvo si musí vziať späť USA, pretože kolaps impéria bol katastrofou pre neho a pre britských občanov? Pravdepodobne by sme si mysleli, že Karol III. je senilný. Povedzte mi, prečo, keď Putin opakoval niečo porovnateľné viac ako pätnásť rokov, celý svet to stále zľahčoval, propagandistické prípravy Kremľa na agresiu bral ako rozjímanie o zložitej ruskej duši?

Neviem, Západ vojnu kažopádne neodvrátil. Rusi sa zrazu hádajú o tom, či majú Ukrajinci historické právo na nezávislý štát. Argumentujú, že dedičstvo starovekej Kyjevskej Rusi patrí Moskve.
Ktokoľvek môže diskutovať o historických témach, dokonca aj filozofi. Ale len dovtedy, kým sa tvrdenie, že v Prahe bola založená prvá nemecká univerzita a že Gdaňsk bol vždy nemeckým mestom, nestane zámienkou pre nemeckú inváziu do Československa a Poľska... Keď Rusi na pozadí vojny tvrdia, že ukrajinský štát nikdy neexistoval, a preto nemá právo ani existovať, a že Ukrajinci sa nemajú právo považovať za národ, ale len za prívesok Ruska a ruskej kultúry, stáva sa historická, akademická otázka o Kyjevskej Rusi ostro politickou. Som pripravený diskutovať o jej historických aspektoch hneď, ako sa skončí súčasná vojna. Až keď Ukrajina vyhrá, skôr nie.

Starosta Kyjeva Vitalij Kličko povedal: "Rusko je Kyjev. A bolo to majestátne mesto v čase, keď inde boli močiare a nikto si nevedel predstaviť, že by na nich Moskva mohla vyrásť." Má Kličko pravdu?
Je to trochu poetické vyhlásenie. A ako každé poetické vyhlásenie, nemalo by sa brať doslovne. Kyjev bol založený asi pred 1200 rokmi. Moskva bola založená v roku 1147, pred menej ako 900 rokmi. Nebolo to vždy hlavné mesto ruského štátu. Preto by som diskusiu o Kličkovom vyhlásení nechal na povojnové obdobie.

Potom to skúsim s ďalším citátom, Putinovým: "Ukrajinci nie sú národ, ale len časť rusko-bielorusko-ukrajinského etnika." Ako by ste to komentovali?
Že Putin a ruské vedenie sa snažia poskytnúť historický a filozofický základ pre agresiu, ktorá nemá žiadne opodstatnenie. Bielorusko spomína Putin len preto, že v čase písania tohto článku už bolo okupované ruskými vojskami. Ukrajina sa spomína preto, lebo Putin ju plánoval okupovať. Pravdepodobne sa zhodneme na tom, že keď ruský prezident napíše "vedecké" pojednanie bez akéhokoľvek historického vzdelania o tom, ako Ukrajina a Bielorusko sa nemajú právo považovať za nezávislé štáty, hovorí nám to len o plánoch na okupáciu a podmanenie týchto území. Nemá to nič spoločné s históriou. Je to, akoby bývalý prezident Miloš Zeman vyhlásil, že Česká republika a Slovensko sú "súčasťou jedného etnika" a na základe toho by začal vojnu proti vášmu východnému susedovi.

To je i na Zemana divoká predstava.
Ak by sa tak stalo, možno posledná vec, ktorá by nás zaujímala, by bola odpoveď na otázku, či má Zeman pravdu z historického a filozofického hľadiska. Je Putin pripravený poslať ruských vojakov zabíjať Ukrajincov? Presúva ruské taktické zbrane do Bieloruska s cieľom ohroziť nepriateľa jadrovým úderom z územia nominálne nezávislého štátu s plným vedomím, že odvetné údery NATO zničia Bielorusko a bieloruský ľud? Ak áno, znamená to jediné. Dôkaz, že si dobre uvedomuje, že Rusi, Ukrajinci a Bielorusi sú tri rôzne národy. A že Rusko, Ukrajina a Bielorusko sú tri samostatné nezávislé štáty.

Agresiu voči Ukrajine vysvetľoval v priebehu času rôzne, vrátane údajnej ochrany ruskej menšiny na Ukrajine. Má tento argument nejaký základ v skutočnosti?
Putin o tom naozaj veľa hovoril. V dôsledku jeho agresie však ruská armáda, ktorá vtrhla na  Ukrajinu do oblasti tradične obývané rusky hovoriacim obyvateľstvom a zničila práve túto časť krajiny. Zabila najmä rusky hovoriace obyvateľstvo. Vyvolalo to obrovskú nenávisť medzi tými, ktorí prežili. Koniec koncov, ľudia na Ukrajine prestávajú hovoriť po rusky, pretože pohŕdajú Ruskom a Rusmi!

Je veľkou iróniou, že po roku vojny sú výsledky, ktoré Putin dosiahol, presným opakom jeho pôvodne deklarovaných cieľov. Tvrdil napríklad, že začal vojnu proti Ukrajine, aby zabezpečil, že NATO sa nebude rozširovať. V dôsledku toho Švédsko a Fínsko, ktoré nikdy predtým neplánovali, smerujú do radov Aliancie. Išiel do vojny, aby chránil "ruský svet" mimo Ruskej federácie. Výsledkom je, že Rusi mimo Ruska sa teraz hanbia priznať, odkiaľ sú. Okrem toho státisíce, ak nie milióny ľudí opustili Rusko po 24. februári 2022. Mnohí z nich podporovali a možno stále podporujú anexiu Krymu v roku 2014. Ale aj pre nich je rozdiel medzi obsadením Krymu bez boja (zomrela pri tom jedna osoba) a totálnou vojnou, v ktorej zomrú desiatky alebo dokonca stovky tisíc ľudí. Putin sa jednoducho prepočítal.

Navyše vypálil Rusom cajch, ktorého sa budú len ťažko zbavovať.
Napadol Ukrajinu, aby bránil "ruský svet", aby Rusi boli milovaní a rešpektovaní po celom svete. Ale ja si nemyslím, že sú dnes milovaní a rešpektovaní viac ako pred vojnou. Začal vojnu, aby sa zapísal do histórie ako zjednocovateľ ruských krajín a veľký štátnik. Dnes je z neho vojnový zločinec, na ktorého Medzinárodný haagsky tribunál vydal zatykač.

Vo svojom pokuse o znovuzjednotenie Ruska a Ukrajiny sa každú chvíľu oháňa historickou nevyhnutnosťou. Ako sa však Ukrajinci pozerali na to, že im v minulosti vládli Rusi?
Máte na mysli pred boľševickou revolúciou v roku 1917?

Áno.
V tom čase bolo Rusko poľnohospodárskou, roľníckou krajinou. "Robotnícka trieda" tvorila asi 3% obyvateľstva. Ukrajina bola tiež roľníckou krajinou. Aby toho nebolo málo, časť Ukrajiny bola súčasťou Rakúsko-Uhorska. Samozrejme, v Ruskej ríši aj v Rakúsko-Uhorsku by sme našli ukrajinských vodcov, ktorí snívali o vlastnom nezávislom štáte. To bolo typické pre všetky národy, ktoré tvorili veľké ríše – Poliaci, Česi, Bulhari, Srbi... Mnohí z nich skutočne získali nezávislosť v roku 1918. Ukrajina sa tiež pokúsila stať sa nezávislou, ale jej úsilie podporované nemeckými a rakúsko-uhorskými okupačnými vojskami nebolo úspešné. Červenej armáde sa podarilo postupne získať kontrolu nad Ukrajinov a do roku 1920 tam nastolila sovietsku vládu. Vo všeobecnom chaose sveta a následne občianskej vojne sa tak Ukrajine nepodarilo etablovať ako nezávislý štát.

Ako vnímali Ukrajinci začlenenie do Sovietskeho zväzu?
Udalosti z novembra 1917, keď sa v Rusku dostali k moci boľševici pod vedením Lenina a Trockého, považovali revolucionári za začiatok svetovej socialistickej revolúcie. Národné problémy a hranice národných štátov neboli v tom čase pre sovietsku vládu prioritou. V roku 1918 si boľševici mysleli, že otázka revolúcie v Nemecku a neskôr vo zvyšku Európy je otázkou iba týždňov alebo mesiacov. A pocity Ukrajincov boli determinované skutočnosťou, že revolúcia sa prehnala ich krajinou. Čo je dôležité: Sovietsky zväz bol vytvorený v roku 1922, všetky jeho republiky boli rovnocenné. Inými slovami, podľa sovietskej ústavy to bola únia republík s rovnakým postavením. To je ďalší dôkaz, že Moskva uznávala Ukrajinu ako nezávislý štát najmenej od roku 1922, ktorý je len súčasťou Zväzu sovietskych socialistických republík.

To naozaj nezapadá do Putinových prednášok o histórii.
Po začiatku vojny na Ukrajine začal argumentovať nielen tým, že Ukrajina nikdy neexistovala ako nezávislý štát. Tiež, že vláda Ruskej federácie, ktorá bola založená v roku 1991, nikdy neuznala hranice štátov vytvorených po roku 1918. To naznačuje, že súčasné Rusko na čele s Putinom neuznáva nielen nezávislosť bývalých sovietskych republík, ale aj krajín ako Fínsko a Poľsko, ktoré boli súčasťou ruského empíria pred rokom 1918.

Ale vráťme sa k vzťahu medzi Ukrajincami a Rusmi. Keď sa ponoríme do momentov, ktoré ho ovplyvnili, nemôžeme ignorovať hladomor v rokoch 1932-1933.
Bezpochyby.

Zomreli kvôli tomu milióny Ukrajincov. A podľa názoru historikov je nesporné, že ho umelo vyvolal Stalin. Prečo?
Stalinovým hlavným cieľom bolo vytvoriť silnú priemyselnú základňu v ZSSR, pretože plánoval premeniť krajinu na mocnú vojenskú silu schopnú dominovať Európe. Keďže ZSSR bol vo všeobecnosti roľníckou krajinou, potrebné peniaze bolo možné získať predovšetkým konfiškáciou poľnohospodárskych výrobkov od roľníkov. Počas nasilnej kolektivizácie v 20. rokoch boli nútení stať sa členmi kolchozov. Každý, kto vzdoroval, bol zabitý alebo deportovaný na Sibír a do Kazachstanu. Zomrelo asi 10 miliónov roľníkov. Na Ukrajine však kolektivizácia neprebiehala tak rýchlo ako v Rusku. Boli takí, ktorí zostali nezávislí. Než došlo na Ukrajinu, roľníkom v Rusku už nezostalo nič, čo by im mohli vziať. Ukrajinský hladomor sa tak stal druhou fázou Stalinovej konfiškácie poľnohospodárskych výrobkov, aby ich mohol predať do zahraničia a získať cudziu menu potrebnú na industrializáciu ZSSR.

Špekuluje sa, či nemal hlavne záujem o poníženie vzdorujúceho ukrajinského národa. O genocídu.
S odstupom času je to ťažké povedať, genocídou toho alebo onoho národa v rôznych obdobiach sovietskych dejín sa totiž Stalin zaoberal neprestajne. V ZSSR nebol národ, ktorý by nebol vystavený masovým represiám. Ale práve preto, že Ukrajina bola druhou najväčšou republikou v ZSSR z hľadiska počtu obyvateľov a najväčším producentom obilia, konfiškácia poľnohospodárskych výrobkov tam viedla k katastrofálnym následkom. K obetiam, ktoré spadajú pod definíciu genocídy.

Naozaj to zostalo v Ukrajincov dodnes?
Pod sovietskou nadvládou boli potlačené nielen národnostné menšiny, ale aj ruská väčšina. Zatiaľ čo obyvatelia Ruskej federácie nepovažovali tieto represie za národné, ale považovali ich za "stalinistické" alebo "sovietske", obyvatelia Ukrajiny, Lotyšska, Estónska, Litvy, Čečenska alebo Ingušska ich vnímali ako opatrenia vykonávané osobitne proti nim. Preto sa Ukrajinci nemohli ubrániť pocitu, že ide o genocídu proti ich ľuďom organizovanú Kremľom. Je ťažké tomu oponovať, keď ruská vláda nepriznala svoju vinu ani po roku 1991. Napríklad po druhej svetovej vojne Nemecko prijalo zodpovednosť za smrť miliónov ľudí. Na druhej strane v Rusku nebola nikdy oficiálne odsúdená ani Komunistická strana ZSSR, ani KGB.

Krym je tiež citlivým bodom rusko-ukrajinských vzťahov. Chruščov ho v roku 1954 vzal z Ruska a administratívne ho pridelil Ukrajine. Prečo to urobil?
To nikto presne nevie. V rámci hraníc ZSSR nebolo dôležité, ku ktorej republike patrilo toto alebo ono územie. To nebol jediný prípad, v ktorom bol jus zeme odobratý jednej republike a odovzdaný druhej. Žiadny z dokumentov registrujúcich odovzdanie Krymu Ukrajinskej sovietskej republike neniesol Chruščovov podpis. Predpokladá sa však, že to bol skutočne on, kto odovzdal Krym Ukrajine. Existovali k tomu vraj určité byrokratické a praktické dôvody, na ktoré každý zabudol po páde ZSSR.

Ako sa Jeľcin po roku 1991 mohol tak ľahko vzdať Krymu?
V decembri 1991 bolo pre neho najdôležitejšie mierové rozpustenie ZSSR, vytvorenie nezávislej Ruskej federácie, rozpad monopolu komunistickej strany. V dôsledku tejto veľmi zložitej kombinácie bolo dôležité, aby Jeľcin zostal prezidentom Ruska. A to mohol dosiahnuť len s podporou prezidentov Ukrajiny a Bieloruska. Keby nastolil otázku revízie administratívnych hraníc stanovených v sovietskych rokoch v tom čase, rokovania by nemohli byť rýchle a úspešne dokončené.

Počul som anekdotu zo stretnutia v Bielovežskom lese, na ktorom mal Jeľcin povedať ukrajinskému prezidentovi Kravčukovi o Kryme: "Tak si ho vezmi..."
Pre neho bolo jednoducho dôležitejšie rozpustiť ZSSR. Krym, ako súčasť Ukrajiny, bol pre neho v tej chvíli lacnou protiváhou.

Zhoršuje rusko-ukrajinské vzťahy výbuch černobyľskej elektrárne v roku 1986? Nemali Ukrajinci dojem, že ich Moskva schválne nechala v probléme osamotených?
Áno, samozrejme, Ukrajinci mali plné právo veriť, že na vine sú Rusi. Že sa to vôbec stalo, že nehoda bola držaná v tajnosti neznesiteľne dlho, že najviac postihnutým oblastiam sa pomáhalo len pomaly. Osobne si nemyslím, že keby k výbuchu došlo niekde na Sibíri, sovietska vláda by reagovala inak. Ale opakujem – Ukrajinci, najmä po spomínanom hladomore, majú plné právo pozerať sa na túto tragédiu inak.

Ako sa na seba pozerali Rusi a Ukrajinci po rozpade ZSSR?
Po páde ZSSR zostali Ukrajina a Rusko najväčšími obchodnými partnermi. Ruština bola rodným alebo takmer rodným jazykom pre všetkých obyvateľov východnej Ukrajiny. Po rusky sa hovorilo aj po celej západnej Ukrajine. V prezidentských voľbách bol prezident vždy ten, kto sľúbil, že bude udržiavať najpriateľskejšie vzťahy s Ruskom. To sa zmenilo po nástupe Putina k moci, ale aj vtedy to bolo zhruba päťdesiat na päťdesiat v prezidentských voľbách medzi proruským Viktorom Janukovyčom a prozápadným Viktorom Juščenkom.

Pokiaľ ide o úplne inú dynamiku ukrajinského vývoja po páde ZSSR, cítilo Rusko niečo ako nepochopenie, nevďačnosť, zradu?
Rozhodne nie. V skutočnosti, na rozdiel od Ruska, ktoré sa pustilo do trhovej ekonomiky západného štýlu, Ukrajina sa zastavila v čase. Po rozpade ZSSR Ukrajina neplánovala vstúpiť do NATO alebo EÚ, nemala pred sebou žiadne radikálne reformy. Odrazom postsovietskej reality bolo rozdelenie Ukrajiny na proruskú a prozápadnú polovicu. Výzvou bola jazyková otázka, ktorá znepokojovala ruskú menšinu a samotných Ukrajincov. Vytvorilo to dôvody na konflikty a nedôveru. Rusko dosiahlo oveľa väčší pokrok vo všetkých ohľadoch, pokiaľ ide o reformy a prechod na trhové hospodárstvo.  Lenže od roku 2000, keď sa FSB dostala k moci v Moskve, Rusi začali strácať svoje slobody. A hneď ako Ukrajina videla, čo sa deje v Rusku, začala si uvedomovať, že by sa nemala zameriavať na Rusko, ale na EÚ.

Čo je už známe o tom, ako Rusko zasahovalo do vnútornej ukrajinskej politiky pred Majdanom?
Už v roku 1999 sa Moskva pokúsila dosadiť Jevhena Marčuka, posledného sovietskeho šéfa ukrajinskej KGB, konzervatívneho bezpečnostného generála, ktorý podporoval prevrat v ZSSR v auguste 1991, za prezidenta Ukrajiny. Marčuk voľby prehral, ale roky až do svojej nedávnej smrti zastával najdôležitejšie pozície v ukrajinskej vláde. V roku 2004 sa na Ukrajine uskutočnil pokus otráviť prozápadného kandidáta Juščenka počas prezidentskej kampane. Juščenko prežil a podarilo sa mu poraziť Janukovyča. Prehral s ním však v ďalších voľbách, v ktorých bola Moskva najaktívnejšia v pomoci svojmu kandidátovi.

Revolúcia v roku 2014, ktorá viedla k zvrhnutiu a úteku Janukovyča, bola v skutočnosti úplne podnietená Putinovou politikou. Janukovyč sľúbil svojim voličom, že bude presadzovať vstup Ukrajiny do EÚ, o ktorý sa ľudia zaujímajú z politických aj ekonomických dôvodov. Ale Putin prinútil Janukovyča, a to aj prostredníctvom lacnej pôžičky – alebo skôr úplatku – zneuctiť svoje záväzky. To viedlo k revolúcii na Majdane, k zvrhnutiu Janukovyča. Nebyť Janukovyčovho obratu, poháňaného ruským nátlakom, stále by bol prezidentom Ukrajiny.

Namiesto toho utiekol do Ruska.
A Putin sa rozhodol, že jediný spôsob, ako udržať Ukrajinu v ruskej sfére vplyvu, je obsadiť ju. V roku 2014 anektoval Krym a začal vojnu na východnej Ukrajine. Vyhlásil operáciu Novorusko s cieľom ovládnuť východnú a južnú Ukrajinu a dosiahnuť Podnestersko, kde bola sústredená časť ruských jednotiek. Novoruský plán však zlyhal kvôli odporu ukrajinskej armády. Ukrajina nebola vojensky pripravená na konfrontáciu s Ruskom, utrpela obrovské straty, ale samotná skutočnosť, že odolala, prinútila Putina opustiť svoje pôvodné plány. Zatiaľ. S výnimkou Donbasu, kde boje pokračujú od roku 2014 a kde Rusko vytvorilo Doneckú a Luhanskú ľudovú republiku na okupovaných územiach.

Druhýkrát sa nenechal odradiť, Ukrajina už rok odoláva jeho agresii. Nech už bude výsledok akýkoľvek... Budú si Ukrajinci a Rusi potom všetkom ešte niekedy dôverovať?
Dnes nie je veľa ľudí, ktorí videli na vlastné oči hrôzy druhej svetovej vojny. A rovnakým spôsobom naďalej obviňujeme Nemecko a Nemcov za utrpenie, ktoré spôsobili iným národom. Druhá svetová vojna sa odohrala v rokoch, keď neexistovali počítače, internet ani mobilné telefóny, keď každá minúta vojny bola zaznamenaná na video. Samozrejme, o niektorých z týchto hrôz vieme prostredníctvom výpovedí očitých svedkov, kníh a filmov.

Vojna na Ukrajine sa však skutočne odohráva pred našimi očami, naživo. A milióny vojnových videí nikdy nezmiznú z internetu. Neviem, čo musia Rusi urobiť, aby prinútili Ukrajincov, aby im odpustili. Neviem, koľko rokov to bude trvaťm za predpokladu, ak sa vojna skončí zajtra a zostane v rámci Ruska, Bieloruska a na Ukrajine. Samozrejme, ak sa boje rozšíria inde, bude to ešte horšie. Čo ak Putin z Bieloruska spustí jadrové útoky proti krajinám východnej Európy, ako to sľúbili on a Lukašenko? Koľko rokov bude trvať, kým vy Rusku a Rusom odpustitite straty spôsobené jadrovou vojnou?


Jurij Felštinskij (66)
Ruský historik, ktorý emigroval do USA v roku 1978.
V roku 1993 obhájil dizertačnú prácu na Historickom ústave Ruskej akadémie vied a stal sa prvým občanom USA, ktorý získal doktorát v Rusku. Autor kníh Ukrajina v plameňoch, Rusko v plameňoch, Smerom k histórii našej izolácie, Zlyhanie svetovej revolúcie a Vek vrahov.

Lukáš Hron

zdroj:
https://cnn.iprima.cz/rusky-historik-putinovy-reci-o-ukrajine-stejne-silene-jako-kdyby-chteli-britove-zpet-usa-230011

foto: V. I. Lenin
zdroj: https://ru.wikipedia.org/