Seriál STALO SA PRED 105 ROKMI (d)...

1. januára 1919
Rusínska delegácia z Užhorodu (A. Vološin, P. Legeza, I. Kontratovič) jednala v Budapešti so splnomocnencom čs. vlády M. Hodžom o možnosti pripojenia Podkarpatskej Rusi k Republike československej. Hodža vedel o promaďarskej orientácii Užhorodskej Rady a ponuku jej predstaviteľov považoval za konjukturálnu. A. Vološin odmietol podať písomnú žiadosť o pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu, kým Užhorod nebude obsadený čs. vojskom.

7. januára
V Prešove sa konala z iniciatívy A. Beskida porada vedúcich predstaviteľov Rusínov východného Slovenska a Rusínov-Lemkov zo severných svahov Karpát (Haliče). Všetci prítomní sa vyslovili pre pripojenie územia obývaného Rusínov k Československu.

7. - 8. januára
Povstanie v Jasini. Ozbrojená huculská milícia likvidovala maďarský okupačný režim v Jasiňskej kotline a obnovila tzv. Huculskú republika. Z iniciatívy predsedu Marmarošské Národnej Rady M. Braščajka prešla huculská ozbrojená milície do útoku proti maďarskému vojsku v údolí Tisy a obsadila Marmarošskou Sihoť a Veliký Bočkov.

10. januára
Predseda Karpatoruskej Národnej Rady v Prešove A. Beskid odovzdal  v Prahe čs. vláde rozhodnutie Rady o spojení Podkarpatskej Rusi s Československom. Vláda následne odoslala A. Beskida na mierovú konferenciu do Paríža ako rusínskeho delegáta.

12. januára
Oddiely čs. 31. pluku pod velením talianskeho plukovníka L. Ciaffiho obsadili Užhorod, ale ďalej už nepostupovali. Prezident T. G. Masaryk vyhlásil, že obsadenie Podkarpatskej Rusi bude pokračovať "ak si to obyvateľstvo bude veľmi žiadať", a navyše  - po predchádzajúcom schválení dohody.

14. januára
Čs. splnomocnenec v Budapešti M. Hodža opätovne rokoval s predstaviteľom svaljavskej rusínskej Rady M. Komarnickým, ktorý mu oznámil definitívne rozhodnutie Rady o pripojení Podkarpatskej Rusi k Československu. Rozhodnutie svaljavské Rady M. Hodža oznámil telegraficky E. Benešovi do Paríža ako argument pre jednanie  čs. delegácie na mierovej konferencii.

19.- 20. januára
Rumunská armáda zaútočila proti huculskej milícii v Marmarošské Sihoti a Veľkom Bočkove a zatlačila ich späť do Jasińskej kotliny.

21. januára
V Chuste sa konalo ľudové zhromaždenie, ktoré zvolali ukrajinsky orientovaní činitelia, bratia J. a M. Braščajkovci, E. Nevickij, Š. Kločurak a iní. Náladu a smer zhromaždenia určovali majstri-rečníci, advokáti bratia Braščajkovci. Farbisto rozprávali rusínskym sedliakom o rozprávkovo bohatej Ukrajine, jej nekonečných lánoch a dostatku pôdy pre všetkých. Absolútna väčšina delegátov chustského zhromaždenia počula o Ukrajine prvýkrát (aj preto, že skôr išlo o súčasť Ruska a Ukrajinci boli Malorusi), ale stačilo im tvrdenie, že na Ukrajine "každý bezzemok dostane dobrú, úrodnú pôdu, bude si užívať štátne lúky a lesy a všetko bude patriť prostým ľudom". V kraji, kde na jedného obyvateľa pripadalo len 0,15 hektárov ornej pôdy, mala takáto proukrajinská agitácie bratov Braščajkovcov  zaistenú podporu. Rezolúcia o zjednotení s Ukrajinou bola schválená takmer jednomyseľne,  mala však dodatok, v ktorom sa zdôraznilo, že "všeľudový Kongres uhorských Rusínov prosí, aby nový štát pri realizácii zjednotenia zaistil osobitné postavenie uhorských Rusínov". Ukrajinský variant bola od samého začiatku fata morganou niekoľkých rojkov. Novovzniknuté štátne útvary na území Ukrajiny - Západoukrajinská ľudová republika (ZULR), Ukrajinská ľudová republika (ULR ) - mali na mape Európy krátku životnosť a vzápätí ZULR obsadili Poliaci a na území ULR sa vlády zmocnili boľševici. Nebrali ich vážne ani architekti nových hraníc na starom kontinente vo Versailles. 

31. januára
Na schôdzi Karpatorusskej národnej rady v Prešove bola schválená rezolúcia, ktorá  konštatovala, že "momentálna politická konštelácia neumožňuje zjednotenie s Ruskom, preto chceme žiť v dobrom i zlom s našimi čs. bratmi v spoločnom štáte".
 
5. februára 1919
Maďarská vláda M. Károlyiho začala urýchlene formovať administratívnu štruktúru Ruskej krajných. 5. februára 1919 bola vytvorená dočasná vláda na čele s O. Szabó a guvernérom v Mukačeve Ágoston Stefanom. Bol menovaný poradný orgán, tzv. Rada, zo 42 predstaviteľov komitátov Ung, Bereg, Ugoča a Marmaros.
 
10.-13. februára
Prezident Masaryk vyslal do Užhorodu kapitánov Píseckého a Váku. Oficiálne mala ich misia informovať rusínskej politických činiteľov o plánoch čs. prezidenta a vlády v rusínskej otázke, o uznesení amerických Rusínov o pripojení Podkarpatskej Rusi k Československu a o situácii na mierovej konferencii v Paríži. Neoficiálne sa mali snažiť o konsolidáciu rusínskych "národných rád", aby sa zjednotili na spoločnom stanovisku, a to v zmysle pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu.
13. februára sa kapitáni Písecký a Váka stretli s S. Szabovom a A. Vološinom. Odovzdali im dokumenty amerických Rusínov a tlmočili stanovisko prezidenta T. G. Masaryka v otázke pripojenia Podkarpatskej Rusi k Československu.
 
17. februára
Z iniciatívy prezidenta Masaryka prišli na mierovú konferenciu do Paríža Grigorij Žatkovič a Juliús Gardoš ako delegáti za Americkú národnú radu Uhro-Rusínov. Informovali o rusínskej otázke plukovníka E. M. Housea, ktorý viedol v neprítomnosti prezidenta W. Wilsona delegáciu USA, a stretli sa aj s členom francúzskej delegácie A. Tardieum. Po stretnutí s A. Beskidom vytvorili Russku komisiju, ktorá vystupovala v mene všetkých Rusínov.
 
4. marca 1919
Maďarskou vládou boli uskutočnené voľby do zákonodarného orgánu sejmu Ruskej krajny.
 
10. marca
Na odporúčanie prezidenta T. G. Masaryka odišla delegácia amerických Rusínov (G. Žatkovič, T. Žatkovič, J. Gardoš, I. Drimák, M. Gančin) z Paríža do Užhorodu. Cestou do Užhorodu sa G. Žatkovič zastavil v Prahe a stretol sa s prezidentom Masarykom. Pri stretnutí odovzdal prezidentovi memorandum vo forme svojich Štrnástich bodov, podmienok pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu. Týchto Štrnásť bodov Žatkovič bolo formulované podľa vzoru amerického ústavného systému. Príkladom budúceho štatútu Podkarpatskej Rusi v Československu bolo pre Žatkovič aj právo štátov v americkej federácii, ktoré sa však nedalo uplatniť v vtedajšej strednej Európe.
 
11. marca
Na odporúčanie prezidenta Masaryka jednal G. Žatkovič v Bratislave s ministrom Vávrom Šrobárom o spravodlivej hranici medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. Šrobár bol neústupný, a tak výsledok rokovaní bol pre Žatkoviča negatívny. V ten istý deň začalo prvé zasadanie sejmu Ruskej krajny. Ihneď po jeho začatí prerušili rokovania poslanci na znak protestu proti odmietnutiu vlády M. Károlyiho vymedziť hranice provincie.
 
11.-12. marca
V Paríži na mierovej konferencii predložili predseda čs. vlády K. Kramář a minister zahraničia E. Beneš komisiu na čele s predstaviteľom Francúzska Julesom Cambon rad memoránd (Memoire), z ktorých Memoire č. 6 sa týkalo otázky uhorských Rusínov. Československí predstavitelia priznávali v memorande, že územie obývané Rusínov nikdy nepatrila k čs. územiu, avšak v súčasnosti nie je inej alternatívy než ich pripojenie k Československu, pretože zjednotenie s Haličou, ktorú možno budú kontrolovať Rusi, Ukrajinci alebo Poliaci, či zachovanie územia Rusínov v rámci Maďarska sú neprijateľné. Zjednotenie s Haličou si želá bezvýznamná skupinka ľudí. Poliaci si nikdy nerobili nároky na území južne od Karpát a variant, že by Rusíni zostali pod maďarským panstvom, by protirečila všetkým princípom spravodlivosti a demokracie, v mene ktorých sa viedla terajšia vojna. Pre predsedu komisie Julesa Cambona bol najpresvedčivejším geopolitickým argumentom nevyhnutnosť spoločnej hranice Československa s Rumunskom "vzhľadom k stálej maďarskej hrozbe". A ako dôkaz želanie samotných Rusínov pripojiť sa k Československu sa používali výsledky plebiscitu amerických Rusínov, aj vyhlásenie prešovskej a svaljavskej rady. A. Beskid naliehal na to, aby boli k Československu pripojené aj severné svahy Karpát - územie Rusínov-Lemkove. E. Beneš však odmietol tento návrh ako nereálny, pretože by to viedlo ku konfliktu s Poľskom; navyše Československo už malo s Poliakmi ďaleko vážnejšie spor o Tešínsko. Proti sa vyslovil tiež G. Žatkovič. Komisia nakoniec prijala čs. variant a odovzdala svoje odporúčania Hlavnej teritoriálnej komisií, ktorá ju tiež schválila. Odpor kládli len predstavitelia Talianska, ktorí vystupovali na strane Maďarska.
 
12. marca
G. Žatkovič odišiel z Bratislavy do Prešova, kde rokoval s predstaviteľmi Karpatoruskej národnej rady, ktorá schválila doterajšiu činnosť predstaviteľov Americkej národnej rady Uhro-Rusínov a poverila ich pracovať pre spojenie všetkých troch národných rád - prešovskej, užhorodskej a chustskej na základe Žatkovičových Štrnástich bodov o pripojení Podkarpatskej Rusi k Československu.
 
15. marca
Uskutočnilo sa stretnutie členov Užhorodská Národnej rady Uhro - Rusínov A. Vološina, S. Szabova, A. Štefana a V. Takáča s americkými Rusínmi, na ktorom informoval G. Žatkovič domácich rusínskych politických činiteľov o uznesení amerických rusínskych spolkov, rozhovoroch s T.G. Masarykom v USA aj v Prahe a o stretnutiach s predstaviteľmi dohody v Paríži. Užhorodská rada schválila podmienky pripojenia Podkarpatskej Rusi k Československu vypracované G. Žatkovičom.
 
21.-22. marca
Komunistický prevrat v Budapešti, ktorý už 22. marca nastolil komunistický režim taktiež v komitátoch Bereg, Ugoča a v časti Marmaroša. Boli tu vytvorené štyri župné komunistické mocenské orgány, tzv. direktória: berežské (centrum Beregszász), ugočské (Sevljuš), marmarošské (Chust), užska (Čop) a tiež mestské direktórium v Mukačeve. Maďarská komunistická vláda Bélu Kuna vyhlásila v rámci Maďarskej republiky rád komunistickú Ruskú krajnu. Bývalý guvernér autonómnej provincie so sídlom v Mukačeve Agoston Štefan bol menovaný komisárom rusínskeho ľudového komisariátu v Budapešti. Rusínsky jazyk na území Ruskej krajiny bol uznaný ako druhý štátny jazyk (vedľa maďarčiny), v Budapešti vyšlo niekoľko rusínskych učebníc, niekoľko čísiel rusínskych novín Rusko-Krajynska pravda a na budapeštianskej univerzite bola zriadená katedra "ruského jazyka".
 
25. marca 1919
Minister zahraničia ČSR E. Beneš sa obrátil na predsedu parížskej mierovej konferencie G. Clemenceaua s listom, v ktorom upozorňoval na nebezpečenstvo hroziace Československu zo strany komunistického Maďarska. Prosil, aby mierová konferencia povolila obsadenie rusínskeho územia čs. vojskom, ktorého obyvateľstvo je podľa jeho názoru veľmi naklonené boľševizmu.

prof. Ivan Pop