Šimečka, Mikloško: Komunisti boli zo Sviečkovej manifestácie v šoku 

25.03.2023


Nečakali, že postavia Slovákov proti Slovákom.

Odkazom Sviečkovej manifestácie pre veriacich mohla byť solidarita s inými utláčanými. Dnes sa, bohužiaľ, mnohí z nich stali súčasťou väčšiny, ktorá tu vládne a utláča iné menšiny, vraví Šimečka.

Komentátor Denníka N Martin M. Šimečka bol účastníkom Sviečkovej manifestácie, bývalý politik a publicista František Mikloško ju organizoval. Pri príležitosti 35. výročia manifestácie hovoria o atmosfére, ktorá jej predchádzala, o jej priebehu, ale aj o odkaze tejto historickej udalosti pre dnešné dni.

Je prehnané povedať, že Sviečková manifestácia bola najväčším vystúpením slovenskej verejnosti proti komunistickému režimu?

Martin M. Šimečka: Vôbec nie. Je to jednoznačne pravda, dovtedy to bola dokonca najväčšia demonštrácia v celom Československu.

Ďalšie veľké demonštrácie v Prahe prišli neskôr, na 20. výročie okupácie a potom počas takzvaného Palachovho týždňa. Bola teda Sviečková manifestácia predzvesťou, že sa niečo deje?

František Mikloško: Zaujímavý názor vyslovil maďarský spisovateľ György Dalos. Hovorí, že spoločenský pohyb bol vo všetkých krajinách – v Poľsku existovala Solidarita, v Maďarsku boli aktívni nezávislí intelektuáli –, ale Sviečkovú manifestáciu označil za rozbušku, po ktorej sa strhla posledná maska komunistického režimu, lebo brutálne zasiahol voči úplne bezbranným a modliacim sa ľuďom.

Neodvážil by som sa hovoriť, že to bola predzvesť, ale fakt je, že potom udalosti pokračovali. Povedal by som, že Sviečková manifestácia vyvrcholila v novembrových dňoch roku 1989 v nenásilnom odpore. Heslá „nie sme ako oni“ či „nechceme násilie“ sa niesli námestiami v celom Československu.

Sviečková manifestácia nasledovala po petícii s 31 bodmi za náboženské slobody. No rolu zohrala aj udalosť, o ktorej sa hovorí menej, teda vražda kňaza Štefana Poláka, ktorého našli ubitého na jeseň 1987 na jeho fare v Borovciach?

Mikloško: Absolútne. Sviečková manifestácia nebola úplne našou myšlienkou, prišiel s ňou Svetový kongres Slovákov po tom, čo do jeho vedenia prišla nová generácia a podpredsedom sa stal hokejista Marián Šťastný, ktorý v tom čase pôsobil vo Švajčiarsku. Vražda Štefana Poláka v Borovciach zanechala odkaz „oni nám tu vraždia kňazov“.

Bolo to v atmosfére skostnateného režimu. Všade sa to uvoľňovalo, no tu nič. Svetový kongres Slovákov chcel organizovať manifestácie pred československými vyslanectvami v mestách, kde žili Slováci. My sme túto ideu prijali, ale dali sme jej úplne iný charakter. Nerečnili sme, nemali sme transparenty, ale sviečky.

Sviečková manifestácia bola spojená s tajnou cirkvou a kresťanským disentom. Ako sa k nej stavali ľudia z občianskej časti disentu? Nevnímali ste ju ako náboženskú akciu?

Šimečka: Samozrejme, vnímali. Ale po prvé, bol som už vtedy s Ferkom Mikloškom kamarát, a po druhé, vnímal som ju ako pokračovanie petície, ktorú nakoniec podpísal polmilión ľudí. Už v tejto petícii bola jedna odrážka o ľudských právach. Nebolo to už len o viere a náboženskej slobode, ale o slobode ako takej. Pre mňa to bol veľký posun. Dovtedy boli občiansky a kresťanský disent dosť oddelené.

Povedzme viac o spomínanej petícii.

Mikloško: Bola to petícia moravských katolíkov. Jej autormi boli Augustin Navrátil, súkromne hospodáriaci roľník, a Josef Adámek, sadzač, v postate jednoduchí ľudia. Spísali 31 bodov s požiadavkami na stranu a vládu. Kľúčovú úlohu v podpore tejto petície zohral kardinál František Tomášek, ktorý 6. januára 1988, teda na Troch kráľov, oznámil, že ju podporuje.

My sme v tom čase takisto chystali podpisovú akciu, na ktorú sme mali pripravené štruktúry, vďaka čomu sme veľmi rýchlo pozbierali podpisy. Keď pán Navrátil s Adámekom rozmnožovali na tajnom cyklostyle výzvu kňazom, aby petíciu podporili, Hlas Ameriky informoval, že sme už odovzdali 30-tisíc podpisov. Bola to atmosféra akéhosi pohybu, niečo bolo cítiť vo vzduchu.

V čom bol viditeľný tento posun?

Mikloško: Pre mňa malo priateľstvo s ľuďmi ako Miroslav Kusý, Milan Šimečka a s ďalšími obrovský význam. Ja som v sebe stále nosil nespokojnosť s tým, že sa nevieme zastať ľudských práv. Bola tu prítomná akási opatrnosť ľudí z tajnej cirkvi, aj Jána Chryzostoma Korca, aj ostatných. Napríklad Charta 77 mala v sebe politický podtón.

Korec v sebe niesol traumu, že ak nebudeme čisto náboženskí, obvinia nás z klerofašizmu či politického klerikalizmu. Preto vravel, že ak máme mať meno aj pred Západom, musíme zostať v čisto náboženských rozmeroch.

Vnímali ľudia v občianskom disente, že v tom katolíckom sú aj prúdy, ktoré nesú nostalgiu za Slovenským štátom? Nakoniec, jedno z prvých porevolučných vystúpení Jána Chryzostoma Korca bolo, že v Bánovciach nad Bebravou odhalil pamätnú tabuľu Jozefovi Tisovi.

Šimečka: Myslím si, že podozrenie, že by to mohlo nabrať tento smer, prišlo až po roku 1989. My sme poznali katolíkov, ako bol Ferko Mikloško či Ján Langoš…

Mikloško: Ktorí sme v roku 1987 podpísali deklaráciu, v ktorej sme odprosili Židov.

Šimečka: Takže v tomto prostredí, v ktorom sa pohyboval, nič také absolútne nebolo. Vďaka tomu som slovenských katolíkov vnímal ako pozitívnu prodemokratickú silu. Minulosť nehrala rolu. Ja som dokonca považoval štátnu cirkevnú organizáciu Pacem in terris za kolaborantskú s režimom a skôr mi pripomínala klérofašistický model.

Mikloško: Musím tu spomenúť aj Jána Čarnogurského. Aj keď sa po novembri 1989 zakladalo KDH, malo preferencie na úrovni 40 percent. No keď povedal, že nepôjdeme cestou starého ľudáctva a nechceme samostatný štát, oddelila sa od hnutia tá časť voličov, ktorá potom o tri mesiace volila Slovenskú národnú stranu. A SNS vo voľbách v júni 1990 získala 11 percent. Aj Jano si bol v tom čase vedomý, že prihlásiť sa k Slovenskému štátu by znamenalo koniec.

Sviečková manifestácia sa konala 25. marca 1988. Pán Mikloško, vy ste sa ju pokúšali nahlásiť aj oficiálne. Ako to prebiehalo?

Mikloško: Pripravili sme to s Jánom Čarnogurským. Tajná cirkev poverila mňa, aby som to zvolal, pretože – ako hovoril biskup Korec – „Janko už trochu mieri do politiky, tam si dajme pozor“. Určil som ideové zameranie, ale Ján Čarnogurský to so svojou advokátskou perfídnosťou vymyslel spôsobom, že sme ohlásenie manifestácie poslali tak, aby sme v okamihu, keď nám to odmietnu, už nestíhali zrušiť manifestáciu.

A to sa aj stalo. Ja som bol už zatvorený 25. marca na policajnej stanici v Dúbravke, keď zrazu dobehli dvaja ľudia, ktorí mi doniesli zamietnutie odvolania voči nepovoleniu manifestácie.

Takže ste dali režimu vedieť, že sa manifestácia chystá.

Mikloško: Dali sme mu to na vedomie. Išlo o ohlásenie manifestácie.

To, že režim vie, že sa niečo chystá, som vedel aj ja ako študent v Bánovciach nad Bebravou, keďže nás 25. marca poslali skôr domov, aby sme nikam nešli. V roku 1988 ste nemali prístup k médiám. Ako sa informácie o takejto manifestácii šírili?

Šimečka: Slobodná Európa a Hlas Ameriky, teda zahraničné rozhlasové vysielanie, boli v tom čase kľúčové médiá. Ľudia, ktorých organizátori chceli osloviť, to počúvali denne. Ale aj sám režim tomu napomohol, lebo v televízii mal vystúpenie biskup Štefan Záreczký (z oficiálneho združenia katolíckych duchovných Pacem in terris, pozn. redakcie), ktorý ľudí vyzval, aby na manifestáciu nešli. Takže vlastne režim sám oznámil, že manifestácia bude, len ľuďom vravel – nechoďte.

Mikloško: Oni vtedy hovorili o „pomýlených veriacich“. Ale na manifestáciu skrátka dozrel čas, bolo to slovo vyslovené v pravú chvíľu. Pamätám si, že som potom s Jánom Čarnogurským a Martou Košíkovou – to bola neter Antona Srholca – navštívil starého pána vo Veľkých Levároch, do ktorého na manifestácii vrazilo policajné auto a zlomilo mu stavec. On nám vravel – chlapci moji, keď som to na Hlase Ameriky počul, hneď som si povedal, že tam idem.

Mimochodom, keď hovoríme o Slovenskom štáte, tento pán nám povedal, že keď išiel na manifestáciu, zobral si aj svoj starý ľudácky preukaz. Ale ten bol červený. A keď starý pán potreboval ísť na WC, tak aby prešiel cez policajtov, ktorí blokovali ulice, ukázal im tento preukaz. Oni si mysleli, že ten preukaz je komunistický, a pustili ho.

To je veselá príhoda, ale ísť na nepovolenú manifestáciu asi nebolo až také jednoduché. Aká veľká odvaha bola ísť tam? Čo riskovali?

Šimečka: Bolo to nepredvídateľné. Bolo jasné, že to režim nenechá tak, len nebolo jasné, aká miera represií príde. S manželkou sme boli rozhodnutí, že tam ideme, už len z lojality a kamarátstva voči Ferkovi. Ale myslel som si, že tam bude desať ľudí. My a zopár veriacich, ktorých zoberú do basy na 48 hodín. S týmto som počítal automaticky.

Dodnes si pamätám ten šok, ako sme od mliečneho baru, kde je dnes McDonald’s, išli na Hviezdoslavovo námestie. Na Ventúrskej ešte nebolo nič vidieť, ale keď sme prešli uličkou, uvideli sme námestie plné ľudí. Neveril som vlastným očiam, že sa toto deje. Vtedy som pochopil, že s tým nemôžu nič urobiť, lebo všetkých ľudí z námestia nemôžu zavrieť.

Mikloško: Aj zo záberov na fotografiách vidno, že minimálne medzi divadlom a Hviezdoslavovou sochou to bolo plné. Boli to tisíce ľudí.

Ako to prebiehalo? Dnes máme skúsenosť, že keď je demonštrácia, postaví sa nejaká tribúna, kde vystupujú rečníci. Ako to bolo vtedy?

Mikloško: Ja som bol vtedy v base (smiech).

Šimečka: Nie je to vlastne fér, že o tom môžem hovoriť, že som to zažil ja a že to nezažil Fero. My sme tam išli ešte s Ivanom Hoffmannom a jeho manželkou. Boli tam ľudia s dáždnikmi, lebo pršalo, a mali v rukách sviečky. Mňa nenapadlo zobrať si z domu sviečku, ale niekto nám ich okamžite dal do rúk. Tak som tam stál a vlastne som nevedel, čo mám robiť.

Užasnuto sme pozerali, čo sa deje. Po chvíli ľudia začali spievať hymnu a aj nejaké náboženské piesne. Nebolo to rozpačité, ľudia spontánne spievali, skôr v skupinách. Ja som sledoval, aké Slovensko sa mi v tej chvíli vyjavuje. Inak tam žiadny program nebol, ten prišiel, až keď dorazili policajti.

Mikloško: Kľúčovú rolu zohrali Trnavčania, Július Brocka s manželkou a Ferko Vikartovský, tajný piarista, teda kňaz. Začali československou hymnou, následne pápežskou a potom sa začali modliť ruženec. To je päťdesiat modlitieb Zdravas, Mária, medzitým Otčenáš a Sláva otcu. To vytvorilo nejaké puto. Ja som tam nebol, ale vraveli mi, že modlitba im tam vnútorne pomáhala vydržať.

Na základe čoho vás, pán Mikloško, 25. marca ešte ráno zatkli?

Mikloško: Prišli a povedali „v mene zákona vás zatýkame“. To mi povedali ráno pri terajšom americkom veľvyslanectve a išiel som rovno do Dúbravky. Nevedel som teda, čo sa na námestí deje. V cele predbežného zadržania, kde som sedel sám, som si aj kládol otázku, či to vôbec stálo za to, ak náhodou pôjdem na slobodu až za tri-štyri roky.

953 príslušníkov, sedem pohotovostných motorových jednotiek na vytláčanie ľudí, štrnásť polievacích vozov, sedem čistiacich vozidiel technických služieb, tri autobusy, osem eskortných vozidiel pre zaistených, tri obrnené transportéry a tri vodné delá. To je výpočet techniky, ktorú verejná bezpečnosť podľa historika Patrika Dubovského z ÚPN použila na rozohnanie manifestácie. Suché dáta, ale čo tento výpočet znamenal pre človeka na námestí?

Šimečka: Zásah neprišiel hneď, prvých 10-15 minút to vyzeralo, že sa nebude nič diať. Najprv prišli polievacie autá, ktoré bežne čistia ulice. Išli do davu a striekali ľuďom vodu na nohavice. Pršalo, aj tak sme boli mokrí, takže to bolo vlastne jedno. Ale snažili sa manifestáciu rozháňať. Za nimi prišli policajti v autách, ladách, ktorí pomalou jazdou do davu chceli vytlačiť ľudí.

V živote nezabudnem na to, ako na námestí stála jedna staršia pani. Stála a nepohla sa. A policajt s nárazníkom auta išiel tej pani do kolien. No ona sa nepohla. Bolo to neuveriteľné, vravel som si, kde sa to v nej berie. Nakoniec ľudia začali ustupovať a takto postupne dav rozptyľovali. No mnohí napriek tomu neodchádzali a potom nastúpili vodné delá. Ja som dostal zásah z vodného dela, vtedy človek nemá šancu. Ten prúd vás zmetie na zem.

Mikloško: Pamätám si na tvoju esej zo samizdatu, kde si napísal, že v okamihu, keď si dostal zásah vodným delom, hneď si bol o tridsať kíl ťažší.

Šimečka: Bolo to, ako keby človek v oblečení skočil do jazera.

Na to všetko sa zhora, z hotela Carlton, pozerala politická komisia, kde bol predseda bratislavskej komunistickej strany Gejza Šlapka či minister kultúry Miroslav Válek. Čo to podľa vás s nimi robilo a ako sa to neskôr odrazilo v politike komunistickej strany?

Šimečka: Myslím si, že to musel pre nich byť obrovský šok. Jednak vidieť ten samotný dav, ale aj to, čo to znamenalo. Slovenská normalizácia, napriek krutosti režimu a prenasledovaniu katolíkov, bola postavená na princípe – všetci sme Slováci, pokúsime sa to nejako prežiť, nebudeme proti sebe veľmi používať násilie.

Ale tu išiel Slovák Slovákovi po krku. Bolo to v rozpore s predstavami normalizačných politikov, ako vedú národ. Oni si dovtedy mysleli, že sú v súlade ak nie s verejnou mienkou, tak minimálne so slovenskou tradíciou mierneho nátlaku. Musel to byť šok.

Mikloško: Keďže bol zásah riadený z Prahy, tak napríklad prítomnosť slovenského ministra vnútra Štefana Lazara nebola až taká dôležitá, on tam bol skôr ako figúrka. Zaujímavý bol Gejza Šlapka. Videl som ho neskôr, počas roku 1989, na mítingu s hercami, kde Milanovi Kňažkovi povedal – cez kostoly sa vám to nepodarilo, teraz chcete ísť cez divadlá. To naznačuje, že možno niesol v sebe paranoju, že na Sviečkovej manifestácii išlo o zvrhnutie režimu. Ale nie som si istý, do akej miery boli títo ľudia ešte vtedy veriacimi komunistami.

Šimečka: Neboli, v tých časoch už nie. Ale všetci to boli slovenskí nacionalisti. A to bol pre nich šok, keďže ich Praha prinútila manifestáciu potlačiť, aj oni videli, ako Slovák ide proti Slovákovi.

Mikloško: Nerozumiem tomu Válkovi. Myslím si, že on tam išiel z takej „umeleckej zvedavosti“. Chcel byť pri tom a vidieť, čo sa tam bude diať. Všeličo sa dnes rozpráva o tom, ako sa na zásah nepozeral alebo že počas neho odišiel. Nie. Ešte po manifestácii vydal vyhlásenie, že zásah bol úplne opodstatnený.

Šimečka: Veľa ľudí si Válka idealizuje. Ja si ho neidealizujem, bol taký istý ako všetci ostatní.

Proti demonštrantom, ktorí pokojne protestovali za náboženskú slobodu a občianske práva, surovo zasiahli v marci 1988. Na dav išli policajné autá aj vodné delá. Foto – svieckovamanifestacia.sk
Aké stopy zanechala Sviečková manifestácia v protirežimovom hnutí?

Mikloško: Veľmi zásadne sa verejne zastal veriacich kardinál Tomášek, zásadný prejav napísal Václav Benda, ktorý manifestáciu označil za historický míľnik. Neviem, či by ďalšie demonštrácie, napríklad v Prahe pri príležitosti 20. výročia okupácie, boli aj bez Sviečkovej manifestácie. Asi boli. Nespokojnosť narastala.

Šimečka: Ja si pamätám, že na chvíľu mal človek pocit hrdosti, že na Slovensku nie sme úplné béčka. Ale keďže som bol napojený skôr na český a literárny disent, viem, že i keď z toho boli uvedení, až také veľké prepojenie tam nebolo. Existovalo prepojenie medzi slovenskými a predovšetkým moravskými kresťanmi, ale to bolo tak všetko. Ďalšie veľké súvislosti by som nehľadal.

Mikloško: Po petícii a Sviečkovej manifestácii napísal filozof Ladislav Hejdánek do Lidoviek, že v Československu existujú len dve veľké sily, komunisti a katolíci. A že ďalší vývoj bude závisieť od toho, ako sa vyrovnajú. Mohla to byť jeho úvaha, možno nie. Ale ja som teraz dopísal knihu o kňazovi Vladimírovi Juklovi, kde je zároveň príbeh tajnej cirkvi.

Dal som to prečítať svojim priateľom v Česku, bývalým disidentom, a povedali mi, že sú za to vďační, lebo oni to vlastne nepoznali. Žili svojím životom, boli štvanci, lebo česká normalizácia bola podstatne tvrdšia. Aj preto, lebo oni sa vzopreli, Slováci nie.

Bolo po Sviečkovej manifestácii ešte nejaké podobne veľké vystúpenie proti režimu alebo až demonštrácie v novembri 1989?

Mikloško: Bolo ešte jedno, ale znovu náboženské. Petícia aj Sviečková manifestácia sa konali v rámci Mariánskeho roku, ktorý vyhlásil pápež Ján Pavol II. Záver Mariánskeho roku bol 15. augusta. Na púť na nitriansku kalváriu chodí 10-, maximálne 15-tisíc ľudí. V roku 1988 tam prišlo 80-tisíc ľudí. Hneď v pondelok po púti ma zavolali na ŠtB a povedali mi, že ak tajná cirkev neprestane, zasiahnu. Videli, že masa ľudí na podobných podujatiach narastá a že stačí jeden povel, aby ľudia prišli.

Prispela Sviečková manifestácia k uvoľneniu politiky režimu voči cirkvi, čo sa nakoniec prejavilo v prvej polovici novembra 1989, keď povolili vycestovať tisíckam veriacim do Vatikánu na svätorečenie Anežky Českej? Obrad dokonca vysielala Československá televízia.

Šimečka: Ja som do poslednej chvíle nemal pocit, že by k nejakému uvoľňovaniu prichádzalo.

Mikloško: Keď sa Ján Čarnogurský stal podpredsedom federálnej vlády, teda už v decembri 1989, nebol ešte vymenovaný minister vnútra. Vedením ministerstva vnútra boli poverení premiér Marián Čalfa, Valtr Komárek a Jano Čarnogurský. Dostávali tajné správy Štátnej bezpečnosti a Jano si vyžiadal aj staršie správy.

V nich ŠtB upozorňovala verchušku (politická elita, z ruštiny, pozn. redakcie), že ak to neuvoľnia, príde k veľkým nepokojom. Predvídali to. Vtedy sa riešila aj otázka obsadenia biskupstiev a v jednej z tých správ bolo napríklad to, ktorí československí kandidáti na biskupov boli prijateľní aj pre Vatikán.

Po revolúcii sa objavili snahy o potrestanie ľudí, ktorí sa počas komunistického režimu dopustili zločinov. Pán Mikloško, vojenská prokuratúra začala trestné stíhanie majora ZNB (Zbor národnej bezpečnosti, pozn. red.) Alexandra Kysuckého za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa pre vaše nezákonné zaistenie. Vy ste sa proti tomuto stíhaniu postavili. Prečo?

Mikloško: Pretože sa mi to zdalo až komické. Vojenská prokuratúra chcela exemplárne ukázať, že sa vyrovnávame s minulosťou na jednom človeku, ktorý ma na osem hodín – zákonne či nezákonne – zadržal. To bolo absurdné. Bolo ťažké určiť, ako sa s tým vyrovnať, pri kom začať a pri kom skončiť.

No som ochotný pripustiť, že sme sa pomýlili pri bacharoch a vyšetrovateľoch z 50. rokov. Aj keby nakoniec dostali milosť, tých sme mali postaviť pred súd, lebo to boli sadisti, ktorí začiatkom 90. rokov ešte žili. Ale to ostatné? Ja som tak chápal aj Havlovu amnestiu – začať odznova, lebo všetci sme žili v pekle.

Šimečka: Bolo by to komické. Tí, čo boli za to zodpovední, by boli nevinní? Ak sme mali niekde začať, tak zhora. Ale nemali sme zákony, sudcov, nikoho, kto by to dokázal pretlačiť. Nehovorím, že nemalo byť viac procesov, ale mali ísť zhora.

Aký je odkaz Sviečkovej manifestácie pre dnešných dvadsiatnikov v súvislosti so slobodou a s jej cenou?

Mikloško: Že zastať sa ľudských práv je univerzálne morálne pravidlo. V tom sa človek nemôže pomýliť. Preto nemám najmenší problém aj dnes povedať, že Ukrajina trpí, bola napadnutá, Rusi tam porušujú ľudské práva a stojím na strane Ukrajiny. Kdekoľvek sa porušujú ľudské práva, mali by sme pozdvihnúť svoj hlas. To je taký trvalý odkaz.

A napokon, Sviečková manifestácia neprišla z večera do rána. Predtým bolo dvadsať rokov práce v malých spoločenstvách. Preto vidím drámu dnešnej demokracie v tom, že tu nikto nemá trpezlivosť niečo budovať. Tu sa chce každý rýchlo prispôsobiť voličom, hovorí, čo chcú počuť. Keď sme im sľubovali dvojnásobné platy, zostavili sme vládu. To je zradnosť demokracie – keď chcete mať moc, musíte sa prispôsobiť ľuďom.

Šimečka: Súhlasím. Pre mňa bola Sviečková manifestácia zároveň živým dôkazom, že na Slovensku je sila sveta veriacich. Uvedomil som si, koľko ľudí by vtedy prišlo na námestie, ak by sme volali ľudí manifestovať my občianski disidenti. Boli by sme tam tí desiati. V tomto som videl dramatický rozdiel.

Na druhej strane, spätne sa mi zdá, že som vtedy videl lepšiu tvár Slovenska. A potom to vyprchalo. Mnohí veriaci, ktorí boli štyridsať rokov utláčaní, si podľa mňa z toho nevzali ponaučenie, že solidarita s inými utláčanými je to, čo by si mali z odkazu Sviečkovej manifestácie zobrať. Dnes sú mnohí súčasťou väčšiny, ktorá tu vládne a bohužiaľ utláča iné menšiny. To je takisto správou o tejto krajine.

Braňo Bezák, Dušan Mikušovič

zdroj:
https://dennikn.sk/3298376/simecka-miklosko-komunisti-boli-zo-svieckovej-manifestacie-v-soku-necakali-ze-postavia-slovakov-proti-slovakom/

foto:
Pred 35 rokmi sa konala Sviečková manifestácia, veriaci vystúpili proti totalite
zdroj - Archív ÚPN


foto:
Proti demonštrantom, ktorí pokojne protestovali za náboženskú slobodu a občianske práva, surovo zasiahli v marci 1988. Na dav išli policajné autá aj vodné delá.
zdroj: svieckovamanifestacia.sk

Aktuality

Zobraziť všetky
20.06.2024

Recenzie: Dokumentárny film Podkarpatská rusínska maliarska škola 

(28 min, © ZIRS-RTVS, 2019,  réžia a kamera: Igor Sivák, scenár: Ivan Pop, komentár: Peter Rúfus, strih: Alan Bezák, producent: Ján Lipinský) jazyk: slovenský titulky: anglické, maďarské, rusínske   Josif Bokšaj na adresu podkarpatskej ml…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
14.06.2024

Rozlúčkový prejav prezidentky Zuzany Čaputovej

Slovensko, prajem ti pokojnejšie časy, múdre vedenie a viac ľudskosti  Vážené občianky, vážení občania, milí hostia a prítomní. Zajtra sa skončí môj päťročný prezidentský mandát. Pri tejto príležitosti by som sa vám chcela poslednýkrát pri…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
13.06.2024

Recenzia: (Ne)zabudnutá história Rusínov

Malé dejiny Rusínov (Ivan Pop, 2020, vydávateľ: o.z. ZIRS) Ivan Pop je uznávaným historikom, politológom, kulturológom, ale hlavne rusínistom, ktorý sa roky venuje problematike rusínskeho národa. Na konte má už viacero knižných publikácií či …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
12.06.2024

Obrazy Andyho Warhola posypané diamantovým prachom zavítali na hrad v Starej Ľubovni

Kráľovská edícia Andyho Warhola vytvorená v roku 1984 dorazila v týchto dňoch na hrad Ľubovňa a bude sprístupnená do konca septembra 2024. Ako uvádza hrad na sociálnych sieťach, Kompletné portfólio Kráľovnej Ntombi, ktorého lukratívnosť repre…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
11.06.2024

Kardiológ Janko mal rovnaké ochorenie ako Heriban

Zachránilo ho, že včas rozpoznal diagnózu.  Ako poslanec zažil piatich primátorov. Patrí medzi slovenskú kardiologickú špičku. Má šikovné ruky a sluch, vďaka čomu dokáže u detí diagnostikovať problémy so srdcom. Pred rokmi visel jeho život n…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
11.06.2024

Prof. Peter Švorc: MOJA CESTA KU KRAJINSKEJ HRANICI

Medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou Je to už viac ako 30 rokov, keď som sa prvýkrát pustil do poznávania dejín Podkarpatskej Rusi, o ktorej sme sa na vysokej škole počas štúdia na odbore dejepis v 70. a 80. rokoch minulého storočia v podstat…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Na semafori u Labirci zastavjať dva motory kolo sebe - Moskvič i Bentley.
Vasyľ, šofer Moskviča, krutyť korbičkov, sťahuje oblak i zviduje sa šofera...
-Jak motoryk...?
Šofer Bentleya u mirňim šoku... - Normaľňi...
-Ne psuje sja...?!
-Any ňi, čom sja zvidujete?
-Bo tak-jak smotrju, našy ľude ho nebars kupujuť...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať