Slovenská dilema

Slováci by namiesto takzvaných konzervatívnych a liberálnych postojov mali rozlišovať medzi bahnom minulosti a zodpovednosťou za budúcnosť. Návod na to máme aj v Biblii.

Počas covidovej pandémie som bol ako molekulárny imunológ viackrát pozvaný do rôznych médií a takmer vždy som odpovedal kladne, lebo mi veľmi záležalo, aby sme sa správali zodpovedne, aby sme sa vyhli zbytočným obetiam. Záležalo mi na našej budúcnosti.

Pozvanie som neprijímal iba od šarlatánov, ktorí popierajú vedecké fakty. Odmietal som ich z toho istého dôvodu – záleží mi na budúcnosti, a tú ja v bludoch nevidím. Pohnútkou šarlatánov totiž nie je niečo sa naučiť, ale pozdvihnúť, v rozhovore s vedcom, svoje názory, založené na klamstvách, na úroveň vedeckých poznatkov založených na dôkazoch.

Jediným dôvodom, prečo chce šarlatán diskutovať s vedcom, je vytvoriť dojem, že obidva ich pohľady sú legitímne. Napríklad, že Zem môže byť plochá aj guľatá. Jediným výsledkom takej dišputy (nemožno to nazvať dialógom) je, že šarlatán ňou získa kredit a vedec ho stratí. Lebo šarlatánsky prístup nie je rovnocenný s vedeckým, nie sú to dva rovnako legitímne názory, o ktorých sa dá odborne diskutovať. Je to šírenie klamstva proti odhaľovaniu klamstva.

Stagnácia a pohľad do budúcnosti
Mám dojem, že niečo podobné sa deje aj pri dialógu takzvaných liberálov a takzvaných konzervatívcov. Napísal som takzvaných, lebo dnes nie je vôbec jasné, čo to vlastne znamená mať liberálny alebo konzervatívny prístup k životu. Švédsky ekonóm Gunnar Myrdal sa v štyridsiatych rokoch minulého storočia tieto pojmy pokúsil vysvetliť na príklade spoločenského konfliktu, ktorý v tom čase rozpoznal v americkej spoločnosti. Pomenoval ho Americká dilema.

Na jednej strane videl liberála, podľa ktorého má každý človek rovnaké právo hľadať šťastie. Tak je to napísané v Deklarácii americkej nezávislosti, to je americké krédo. Na druhej strane stojí konzervatívec, presvedčený, že tradičné hodnoty, teda národné a náboženské, tak ako sú napísané v Biblii, majú prednosť pred všetkým ostatným. Za určitých podmienok bolo možné, že obidva tieto postoje zastával jeden človek. Všeobecne hlásal slobodu, v konkrétnych životných situáciách narážal na vlastné predsudky voči konkrétnym osobám alebo typom ľudí. V tej dobe sa to týkalo najmä černochov.

Rasistické postoje vo vtedajšej americkej spoločnosti boli akceptované, legálne a legitímne. Spôsobili však mnoho tragédií. Dnes už nie sú prejavy zaujatosti či nenávisti voči etnickým menšinám tolerované. Dnes by si už nikto nepozval rasistu do novín na debatu, aby sa obrúsili hrany medzi rovnako legitímnymi názormi, či majú alebo nemajú ľudia s inou farbou pokožky rovnaké práva.

A tak to bolo aj s právami žien. Pred 100 rokmi bolo čo i len rozprávať o volebnom práve pre ne nelegitímne. Aj to spôsobilo veľa nešťastia. To preto musela Emily Davison, aby ju bolo počuť, rozbíjať výklady, podpaľovať schránky a napokon sa vrhnúť pod konské kopytá. V súčasnosti sú už rovnaké práva pre ženy samozrejmosťou, a nikto si na rozhovor nepozve niekoho, kto by ich popieral, aby sa vytvoril kultivovaný priestor na hľadanie vzájomného porozumenia.

Platí to aj pre ekológiu. Zvyky vychádzajúce z tradičných vzťahov k životnému prostrediu nás dnes dostali do globálnej klimatickej krízy, ktoré naša civilizácia, ako ju poznáme, nemusí prežiť.

Skrátka, to, čo bolo v minulosti rešpektované a zákonné, je dnes jasne pomenované ako príčina nespočetných škôd a tragédií. Preto by sme namiesto takzvaných konzervatívnych a liberálnych postojov mali skôr rozlišovať medzi zotrvávaním v minulosti, stagnáciou, a pohľadom do budúcnosti, zodpovednosťou za budúci svet a generácie po nás.

Konflikt, ktorý v minulom storočí opísal Gunnar Myrdal ako Americkú dilemu, pretrváva dodnes – v modifikovanej podobe –, ako predsudky voči sexuálnym menšinám.

Netýka sa to len menšín
Zvlášť výrazný je tento konflikt na súčasnom Slovensku. Postoj, ktorý by sa dal vyjadriť napríklad statusom – Ja proti nim nič nemám, ale nech sa neukazujú, nesúhlasím, aby uzatvárali manželstvá a v žiadnom prípade nesmú adoptovať deti –, sa stal jednou zo základných doktrín súčasného slovenského konzervativizmu.

Vždy keď na túto formuláciu natrafím, napadá mi, aké by asi boli následky pre tieto menšiny, keby proti nim autori týchto statusov niečo aj naozaj mali. Getá? Koncentračné tábory? Upaľovania na hranici?

Zástancovia názoru, že členovia sexuálnych menšín nemajú rovnaké právo hľadať rodinné šťastie, takzvaní konzervatívci, ho považujú za legitímny. A mnohí z tých, ktorí s tým názorom síce nesúhlasia, takzvaní liberáli, ho za legitímny považujú takisto. A navzájom potom vytvárajú kultivované priestory na dialóg a obrusujú hrany. Otázkou je, čo by malo byť výsledkom tohto obrusovania.

Práve to je naša Slovenská dilema. A netýka sa len menšín. Týka sa aj nášho vzťahu k prírode, napríklad k medveďom. A mnohých iných vecí.

Riešenie Slovenskej dilemy je však celkom prosté – orientácia na budúcnosť. Slovensko urobilo vždy výrazný pokrok, keď takzvaní liberáli našli spoločnú reč s takzvanými konzervatívcami – konkrétne, keď sme porazili komunizmus, či keď sme sa dostali do EÚ a NATO. Nezaznievali vtedy konzervatívne ultimáta požadujúce zákaz volebného práva pre ženy, a z druhej strany výzvy na zatváranie kostolov. Boli sme orientovaní na budúcnosť.

Ak chceme posunúť Slovensko dopredu aj dnes, musíme sa orientovať rovnako.

Ako na to? Neberme si vzor z totalitných diktatúr po krk v bahne minulosti, ktoré svoju prírodu ničia a ľudí ponižujú. Hľadajme inšpiráciu a spôsoby v demokratickom svete, v krajinách, kde sa snažia prírodu chrániť a v ktorých už dnes nikomu nenapadne diskutovať s homofóbmi, aby spolu v otázke ľudských práv našli kompromis.

Ako vinohradníci
Slováci, liberáli aj konzervatívci, by mali prestať rysovať červené čiary a brúsiť falošné kompromisy. Namiesto toho musia objaviť spoločný základ – nájsť rovnaké právo na šťastie pre všetkých a to zakotvené priamo v tej najvyššej zo všetkých tradičných hodnôt, v Biblii.

Jedno zo svojich podobenstiev začína Kristus slovami: „Nebeské Kráľovstvo sa podobá desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych…“ (Mt 25). Ježiš potom opisuje, ako nevesty čakali na ženícha, ako si tie nerozumné so sebou vzali lampy, ale nie olej, ako si tie múdre okrem lámp vzali aj nádobky s olejom, ako potom všetky spolu, keď ženích neprichádzal, zadriemali, ako sa zobudili, keď napokon prišiel, ako museli tie nerozumné rýchlo utekať po olej a ako, keď sa vrátili, našli iba zabuchnuté dvere a odkaz: „Hovorím vám, nepoznám vás.“

To podobenstvo je predobrazom situácie, v ktorej sa Slováci dnes ocitli. V úlohe nerozumných neviest. Čakáme, nie na príchod ženícha, ale na to, kedy sa už konečne vyrovnáme vyspelým európskym krajinám, zobrali sme si na to so sebou lampy, to jest prijatie eura a tak ďalej, ale zabudli sme na olej. A tým olejom je náš vzťah k menšinám. Múdre nevesty dávno pochopili, že všetci ľudia majú rovnaké právo na šťastie. Majú so sebou nádoby s olejom. Tie nerozumné vravia, že áno, že všetci naozaj majú právo na šťastie, pravda, ale teraz ešte nie, až neskôr, keď im to ony dovolia. A tie celkom nerozumné nevesty kričia, že nie všetci, že niektorí ľudia nemajú právo na šťastie, lebo sú to pliaga.

A podobnú inšpiráciu a poučenie ako pri ľudských právach môžeme v Novom zákone nájsť aj pri našich ekologických aktivitách. V inom podobenstve Ježiš vraví, ako istý človek vysadil vinicu, prenajal ju vinohradníkom a na dlhý čas odcestoval. Potom posielal za nimi poslov po podiel z úrody, ale vinohradníci všetkých zbili a prepustili naprázdno. Napokon za nimi pán poslal svojho milovaného syna: „Ale keď ho vinohradníci zazreli, poradili sa a povedali si: ‚To je dedič. Zabime ho, aby bolo dedičstvo naše!‘ Vyvliekli ho z vinice a zabili. Čo im teda urobí pán vinice? Príde, týchto vinohradníkov zahubí a vinicu dá iným.“ (Lk 20)

Mám pocit, Slováci pristupujú k tomu malému fliačiku zeme, ktorý obývajú, ako tí vinohradníci. Výsostne koristnícky, sebecky a nenásytne. Jasné, nikto im to predsa nezakazuje. Nenájdu medzi prikázaniami nasledovné – Nezabiješ živého tvora pre potešenie svoje! Alebo – Nezrúbeš strom zo ziskuchtivosti svojej! A tak si tu žijeme ako starozákonní patriarchovia, ktorí vládnu „nad celou zemou“ (Gn 1).

Existuje viacero úrovní morálky. Tá základná sa týka prospechu vlastnej osoby, tú má azda každý; vyššia forma berie ohľad na vlastnú rodinu, tá je stropom napríklad pre mafiánov; nasleduje spolupatričnosť s celou spoločnosťou, pozemšťanmi; ešte vyššiu úroveň predstavuje zodpovednosť za prírodu; a najvyššou formou morálky je, ak myslíme na svet, ktorý tu po nás zostane, ktorý tu bude, aj keď na nás sa už dávno zabudne.

Zdá sa mi, že my Slováci sme ako národ zvládli zatiaľ iba tie prvé dve najnižšie úrovne. Počúvame, ale nechápeme, hľadíme, a nevidíme (Mt 13). Ak má Slovensko zostať pekným a zdravým miestom na život, slobodnou a modernou krajinou, z ktorej sa neodchádza, musíme cítiť spolupatričnosť so všetkými, aj s menšinami, musíme mať zodpovednosť za životné prostredie a musíme myslieť na budúcnosť, nie na minulosť.

Ináč nadobro stratíme kredit a nájdeme iba zabuchnuté dvere a odkaz: „Hovorím vám, nepoznám vás, Slováci“. A miesto pre nás ostane iba medzi šarlatánmi na východ od raja.

Vladimír Leksa
Autor je vedec

zdroj:
https://dennikn.sk/4149022/slovenska-dilema/

foto: Bitka pri rieke Slaná, 1241. Maľba neznámeho autora 
zdroj: Wikimedia Commons