Slovenský Indiana Jones sa vrátil domov, do Vihorlatského múzea chce priniesť dobrodružstvo

Časy pochodujúceho návštevníka sú preč.

Paleobiológ MARTIN KUNDRÁT (1969) je novým riaditeľom Vihorlatského múzea v Humennom. Pod jeho vedením prejde múzeum radikálnou zmenou, čaká ho historicky najrozsiahlejšia a modernizačná rekonštrukcia všetkých expozícií, ktorá návštevníkom ponúkne hlboký zážitok objavovania a poznania.

„Nastal čas rozlúčiť sa s umelou pompéznosťou a muzeálnou aristokraciou, a otvoriť brány múzea verejnosti a budúcnosti," hovorí uznávaný vedec.

Humenské múzeum chce dostať na svetovú muzeálnu mapu.

V rozhovore sa dočítate:
Prečo sa renomovaný vedec uchádzal o riaditeľskú pozíciu,
či sa bude musieť vzdať expedícií a študentov,
prečo sa stal kritikom múzea,
prečo múzeum prejde zásadnou premenou,
o tom, že návštevník viac nebude pochodujúci a počúvajúci, ale hľadajúci a objavujúci,
prečo múzeu chýba kaštieľ v Kamenici nad Cirochou,
či treba doplniť tím muzeálnych pracovníkov.

Aká bola vaša motivácia uchádzať sa o post riaditeľa?

Moje rozhodnutie zapojiť sa do súťaže nespočívalo v záujme byť riaditeľom múzea, ale skôr jeho záchrancom. Ako Humenčan som veľmi citlivo vnímal osud múzea, o to citlivejšie, že som sa v minulosti snažil dobrovoľne prispieť k jeho rozvoju. Navštívil som múzeum niekoľkokrát a ponúkal som zbierkové predmety, neboli prijaté.

Pred niekoľkými rokmi sa mi podarilo sústrediť od svetových múzeí dar v podobe paleontologických nálezov a replík v hodnote takmer 200-tisíc eur, vtedajšie vedenie však povedalo: netreba. Už vtedy som začal vnímať, že niečo nie je v poriadku. Stávalo sa mi, že keď som so zahraničnými hosťami prišiel do múzea, musel som výklad tlmočiť. Videl som, že múzeum nie je pripravené, aby štandardným spôsobom odprezentovalo naše umelecko-historické skvosty v anglickom jazyku.

Prekvapilo ma, keď ma ľudia zastavovali na ulici a sťažovali sa, že ich z múzea poslali hľadať po meste ďalších záujemcov, aby naplnili potrebnú kvótu na vstup do expozície. Toto sú pre mňa anachronizmy, ktoré som nikde inde nezažil.

Navštívil som vyše 150 múzeí na piatich kontinentoch, ani na Slovensku som nepočul o takýchto spôsoboch. Takéto konanie v konečnom dôsledku poškodzuje reputáciu múzea. Múzeum bez návštevníkov stráca svoje opodstatnenie.

Moderné múzeum je v súčasnosti intelektuálnym útočiskom, takým potrebným v dnešnej dobe, keď narastá agresivita, nevedomosť, xenofóbia a podobné deštrukčné javy. Práve múzeá, univerzity a iné kultúrne inštitúcie by mali pomáhať narovnávať chrbtovú kosť spoločnosti.

Ľudia vás poznajú ako vedca, ako – pomôžem si filmovým prirovnaním – Indiana Jonesa, ktorý chodieva na expedície po celom svete a potom výsledky svojej práce popularizuje. Prídete o to? Budete sa toho musieť vzdať?

Určite budem musieť obmedziť niektoré svoje predošlé aktivity, isté prepojenie s univerzitou však zostane. V múzeu mám kontrakt na päť rokov. Po ich uplynutí nemám žiadnu záruku, že tu zostanem.

Na druhej strane si myslím, že práve prepájanie kultúrnych a vedeckých inštitúcií na malom Slovensku by poskytlo najmä múzeám výrazný profit. Chcem tento model fungovania otestovať.

V roku 2017 ste dostali cenu mesta. Pred výberovou komisiou ste povedali, že to pre vás bol jeden z impulzov ponúknuť mu svoje schopnosti.

Prijať cenu mesta je jednoduché, aj keď som dlho váhal, či si ju vôbec zaslúžim. V každom prípade rozhodnutie poslancov mesta vnímam ako poctu, ale i veľký záväzok do budúcna. Potešilo ma, že ocenili moju vedecko-výskumnú prácu a reprezentáciu mesta v zahraničí.

Cítil som však veľký dlh voči rodnému mestu, a preto som zostal pripravený pomôcť tam, kde sa cítim odborne kvalifikovaný. Hoci mi múzeum bolo inštitucionálne najbližšie, vyrastal som väčšinou vo Vihorlatskej hvezdárni, a privítali ma vo Vihorlatskej knižnici. Nikdy som však nedostal pozvánku z múzea, ktorému som mohol pomôcť najviac. Asi všetko má svoj čas.

Stali ste sa kritikom fungovania múzea ako inštitúcie.

Do určitej miery áno. Súviselo to predovšetkým s narastajúcou skúsenosťou s fungovaním múzeí po celom svete. Pamätám si časy, keď sa múzeum zatvorilo v októbri, a okrem malých výnimiek sa brány otvorili až na jar nasledujúceho roka.

Múzeum má byť otvorené celoročne. Je pochopiteľné, že zo zákona mnohí muzeológovia chápu akvizičnú činnosť ako dominantnú, ale to nie je jeho jediná funkcia, nehovoriac o zmene poslania múzeí v modernizujúcom sa svete. Mnohé múzeá vo svete sa za ostatných tridsať rokov transformovali, dnes moderné múzeum plní oveľa viac spoločenských funkcií.

Chápem, že na Slovensku trpia múzeá finančnou podvýživou, zanedbaním pomoci od štátu, ktorý na druhej strane vyžaduje plnenie v niektorých ohľadoch už zastaranú legislatívu. Tieto ťažkosti by však nemali byť dôvodom na to, aby sa talentovaným a tvorivým ľuďom v múzeách neumožnilo rozvíjať ich potenciál. Ľudia, ktorí sa cítia v muzeálnom svete komfortne, si vedia nájsť spôsoby, ako prekážky zdolať. Úspešným receptom je perfektne zohraný tím.

Na čom ste postavili svoju koncepciu fungovania múzea? Na jeho otvorení sa verejnosti?

Koncept fungovania mnohých slovenských múzeí je veľmi zastaraný. Namiesto toho, aby sme prekonávali umelé hranice medzi rezortmi a inštitúciami, trpíme na to, že sa dogmaticky držíme schémy, ktorá vznikla pred 50 – 60 rokmi. Dnes je však neupotrebiteľná a navyše kontraproduktívna.

Moja koncepcia pozostáva z 50 projektov, resp. zmien, ktoré chcem za päť rokov vykonať. Mám stanovené priority, ktorých sa budem držať. Spôsob, ako vyviesť môj kolektív zo zložitej situácie, je odborná spolupráca, princíp spájania, motivácia ku kreativite a radosť zo sebarealizácie. Chcem múzeum naplniť životom, aby tam denne zavítali stovky ľudí, aby ich pritiahla zvedavosť a záujem tvoriť spoločne s nami.

Radi by sme sa stali miestom, kde by ľudia mohli opäť nájsť cestu k sebe, k poznaniu. Budeme sa spájať so školami, od základných až po vysoké, a umožníme realizovať v muzeálnych priestoroch netradičnú zážitkovú výučbu, workshopy, minikonferencie a posedenia, na ktorých by sa kultivovane komunikovali závažné spoločenské témy s odborníkmi.

Treba upustiť od akejsi umelej pompéznosti a muzeálnej aristokracie. Kľúčová je pre mňa aj spolupráca s privátnym sektorom a rozumná stratégia komerčného využitia priestorov kaštieľa a nádvoria. Je to spôsob, ako si zarobiť na ďalšie rozvojové programy pre deti a ponuku netradičných zážitkových akcií pre všetky vekové kategórie.

Ďalším kľúčovým bodom sú grantové aktivity, domáce aj zahraničné. Tie môžu podporiť vytvorenie nových pracovných pozícií, ktoré tu doposiaľ neboli. V krátkej dobe vypíšeme konkurz na grantového manažéra. Bez financií to nepôjde.

Navyše sme dostali do „daru“ zemetrasenie. Poškodené je prvé poschodie, škody odhadujem rádovo v stovkách tisícov eur. Aj v tejto negatívnej skutočnosti chceme vidieť trochu nádeje. Rekonštrukciu múrov využijeme na historickú rekonštrukciu všetkých expozícií. Muzeálne expozície prejdú radikálnou zmenou.

Čo si pod tým máme predstaviť?

Chceme sa rozlúčiť s pasívnou prehliadkou expozícií. Výrazne zvýšime interaktívnosť návštevníka s expozíciou. Uvedomujeme si, že našimi klientmi sa stáva generácia, ktorá lepšie rozumie IT technológiám ako staršia generácia. Prístup je potrebné citlivo skombinovať tak, aby si na svoje prišli všetci. Najmä mladá generácia vyžaduje emočný zážitok, aby mala dôvod na návrat.

Niektoré expozície majú síce konzervatívnejší ráz, ale aj tam existujú možnosti, ako ich oživiť, napríklad aplikáciou animácií, krátkych náučných programov a iných interaktívnych prvkov. Expozície budeme zostavovať tak, aby sa dali využiť pre zážitkovú výučbu. Žiaci by napríklad podľa plánu hľadali ukryté poznatky o histórii kaštieľa a svoje objavy prezentovali.

Zmenili by sme princíp pochodujúceho a počúvajúceho návštevníka na dobrodružný princíp hľadajúceho a objavujúceho. Predovšetkým dieťa potrebuje pri návšteve zažiť hodnotovú emóciu, ktorá v ňom môže vybudiť záujem, talent a zanietenosť. Týmto budeme testovať našu efektívnosť a vylepšovať naše postupy.

S modernizáciou úzko súvisí digitalizácia. Ako je na tom Vihorlatské múzeum?

Založíme digitalizačné laboratórium, dnes takýto muzeálny segment považujem za nevyhnutný pre rozvoj. Aj pri najlepšom spôsobe archivovania a starostlivosti o zbierky zbierkový predmet raz podľahne zubu času, preto je dôležité, aby sa vizualizoval, aby sa zachovala jeho virtuálna replika vo vysokej kvalite.

Predpokladám, že laboratórium vznikne už v prvej polovici budúceho roka. Začneme skromnejšie, ale verím, že sa postupne vypracujeme na slovenskú špičku.

3D virtualizácia je v podstate jedna z mojich špecializácií. Dlhodobo spolupracujem na využití synchrotrónovej mikrotomografie pri dokumentovaní historického a prírodného dedičstva. Svojpomocne si budeme vytvárať našu vlastnú virtuálnu identitu, ktorú využijeme aj pre medzinárodnú vizibilitu Vihorlatského múzea. Bol by som veľmi rád, keby k nám do múzea prišli aj odborníci, ktorí by chceli jednotlivé artefakty študovať odborne, čím by sme sa stali súčasťou svetovej mozaiky múzeí.

Máme tu čo študovať? Máme tu veci, ktoré by mohli ohúriť vonkajší svet?

Áno aj nie. Áno v umelecko-historickej oblasti, rovnako aj v etnografii, kde vidím značný potenciál. Odchádza nám generácia, ktorá si ešte pamätá prvú polovicu minulého storočia, a preto potrebujeme zaznamenať jej odkaz pre budúcnosť.

Dnes už môže mať artefakt aj podobu osobnej spovede človeka v podobe zaarchivovaných pamätí priamych účastníkov, pamätníkov živých udalostí, ktoré formovali náš región.

Virtualizované veci sa dajú využiť na propagáciu, vzdelávanie, osvetu, na podporu lepšieho pochopenia historických javov. Je iné čítať v expozícii dlhý text, ako keď sa návštevníkovi prihovorí reálny hlas človeka, ktorý už nemusí byť medzi nami.

Chcem zdôrazniť, že virtualizácia je dnes globálny trend, ignorovať ju nás môže len poškodiť.

Budete sa usilovať o domáceho aj zahraničného návštevníka?

Poslaním moderného múzea je participovať na rozvoji turistického priemyslu. Ide o edukačný a poznávací turizmus. Chceme vybudovať expozíciu spôsobom, aby ich interaktivita umožnila flexibilnú aktualizáciu. Do expozícií umiestnime tzv. „oddychové alebo výučbové zóny“, kde bude návštevník môcť popremýšľať, prípadne si aktivovať ďalšie doplnkové informačné zdroje.

Máme ambíciu dostať k nám aj zahraničných návštevníkov. To vyžaduje prípravu jazykových mutácií počutého i čítaného slova, napríklad rusínčinu, angličtinu, nemčinu, španielčinu. Docielime to napríklad využitím komunikačných prvkov, napríklad slúchadiel, ktoré v určitých zónach budú aktivovať informačné segmenty poskytujúce poznatky.

Niektoré expozície sú špecifické, ako napríklad historicko-umelecká, a tie si vyžadujú sprievodcu aj pre ochranu vzácnych predmetov. Neznamená to, že tam budú chýbať interaktívne prvky.

Napríklad vypchatého zubra v prírodovednej expozícii využijete na viacero spôsobov, tak?

Pohľad na dermoplastiky medveďa či zubra netrvá príliš dlho. Väčší efekt dosiahneme, keď ich zasadíme do prírody, preto vytvoríme diorámu, ekosystém doplnený o ďalšie vizuálno-akustické prvky, poskytujúce informácie o ich živote, význame a ochrane.

Poskytneme návštevníkovi, aby si sám navolil program svojej výpravy do expozície. Neprebehne ju tak za desať minút, ale môže si z nej vytvoriť dvojhodinový zážitok. Prírodná expozícia môže fungovať na niekoľko spôsobov, môže riešiť ekologický či klimatický problém, vysvetľovať význam biodiverzity, špecifikáciu karpatských lesov a podobne.

Počítate s tým, že váhou svojej vedeckej osobnosti pritiahnete do múzea ľudí, ktorí by mu „prospeli“?

Alfou a omegou našej práce bude otvorenosť pre kreatívnu spoluprácu, stavanie mostov k ďalším kultúrnym a vzdelávacím inštitúciám a organizáciám tretieho sektora a privátnej sféry.

Môžem už prezradiť prvý úspech. Dohodol som prípravu zmluvy o spolupráci a výmene zbierkových fondov s múzeom zoológie na univerzite v Sao Paule. Na jej podklade sa má realizovať brazílsko-slovenská expedícia do Amazónie v roku 2025. Vihorlatské múzeum by tak malo získať prírodniny, ktoré na Slovensku nemajú obdobu.

Múzeum v Humennom sa dostane na svetovú mapu múzeí?

Pre naplnenie tohto cieľa som už absolvoval prvé pracovné cesty a hneď som zamieril k svetovej špičke. Stretol som sa s vedením Národného prírodovedného múzea Smithosnian Institution vo Washingtone DC. Rokovanie bolo konštruktívne a padli aj prvé garancie.

Na druhej strane nás to zaväzuje k zvyšovaniu našej vlastnej odbornosti, jazykovej zdatnosti a profesionálneho správania. Verím, že dokážem katalyzovať proces ďalšieho prepájania Vihorlatského múzea s poprednými múzeami, najmä v prírodovednej oblasti. Rád pomôžem, aby sa múzeum kontaktovalo aj so špecializovanými múzeami v oblasti archeológie, histórie, umenia a etnografie.

Vaším zriaďovateľom je Prešovský samosprávny kraj. Je takýmto myšlienkam naklonený?

Svoju víziu transformácie múzea som prezentoval výberovej komisii na verejnom vypočutí i vedeniu kraja. Päťročný mandát vnímam ako zelenú. Môj zámer vnímam ako pilotný projekt modernizácie muzeálnej inštitúcie v rámci Slovenska.

Aj napriek tomu, že sme definovaní ako múzeum s regionálnou pôsobnosťou, našou ambíciou je stať sa múzeom medzinárodným. Neupustíme od regionálneho výskumu, ten nám dáva našu identitu. Ale túto identitu je nevyhnutné prezentovať i za hranicami.

V roku 2015 zaniklo Vihorlatské osvetové stredisko a osvetu pričlenili práve k múzeu. Má tu miesto?

Bohužiaľ, týmto nešťastným rozhodnutím sa podcenil a minimalizoval význam osvety ako samostatnej jednotky. Som však rád, že je pod strechou múzea, tvoria ju šikovní ľudia. V interakcii s verejnosťou veľmi často budeme využívať skúsenosti a nadanie práve osvetových pracovníkov, ktorých tu máme. Moderný koncept múzea s nimi počíta.

To, čo ma nemilo prekvapilo, je spôsob, akým osveta prišla o svoju strechu nad hlavou. Účelovú budovu, známu ako Červený dom, predali a teraz chátra. Za to by mal niekto niesť zodpovednosť.

To isté sa stalo aj v prípade Vihorlatského múzea, keď bol predaný kaštieľ v Kamenici nad Cirochou, kde bol hlavný depozit.

Múzeum a osveta tak prišli o priestory, ktoré pre ich činnosť boli klinicky dôležité. Naše hodnotné muzeálne zbierkové predmety sú dnes v podstate odkázané na provizórium, ktoré nezodpovedá podmienkam diktovaným zákonom.

Múzeum v nedávnej minulosti prešlo personálnymi zmenami na riaditeľskom poste. Dlhoročného riaditeľa odvolali a neskôr prepustili, hovorilo sa o konfliktoch a zlej pracovnej atmosfére. Cítite to? Môže to čiastočne ovplyvniť vašu ďalšiu prácu?

Osobne ma mrzí, že sa niečo také vôbec stalo, veď múzeum má byť nositeľom kultúrnosti. Podľa mojich informácií tu došlo k veľmi nešťastným skutočnostiam, ktoré znamenali radikálne, ale správne rozhodnutie Prešovského samosprávneho kraja v oblasti ďalšieho osudu múzea.

Veľmi rád by som ponúkol alternatívu k tomu, čo tu bolo. Domnievam sa, že pokiaľ nebudeme my samotní nositeľmi slušného správania, odbornosti, profesionálnosti a korektnosti, potom sa pýtam kto?

Osobne ocením kreatívny a odborný potenciál v kolegoch a umožním im, aby sa mohli rozvíjať a súčasne spolupodieľať na zodpovednosti za budúcnosť múzea.

Časy, keď sa inštitúcie viedli direktívnym spôsobom a jeden človek viac-menej určoval život inštitúcie, sú už dávno za nami. Dnes to má byť predovšetkým o vzájomnej komunikácii, o hľadaní najlepších spôsobov, akými posunúť inštitúciu za ťažkých podmienok dopredu.

Pokiaľ nebude vzájomná úcta, nevytvorí sa konštruktívna a kreatívna atmosféra, tak sa nič nepodarí a múzeum by opäť premrhalo svoju príležitosť. Potrebujeme kombinovať vízie všetkých pracovníkov, v diverzite portfólia múzea je jeho budúcnosť. Nebudeme rozvíjať len to, čo mi je odborne najbližšie.

Paleontológia môže byť jedným z najnavštevovanejších programov, budú sa však rozvíjať a zavádzať aj ďalšie programy. Práve v Montane v USA som navštívil regionálne múzeum, v ktorom sú pokryté všetky prvky kultúrneho a prírodného dedičstva regiónu.

V oblasti paleontológie sa však Museum of the Rockies vypracovalo na svetovú špičku. Funguje tam neuveriteľná pracovná synergia: paleontológia dominuje, ale návštevníci si radi so záujmom prezrú aj expozíciu o živote a histórii miestnych Indiánov, výučbové expozície o miestnych umelcoch, o prírodných krásach, keďže neďaleko leží najstarší Yellowstonský národný park.

Budete teda dopĺňať tím múzea?

Po nástupe musím konštatovať, že pracovný tím je žalostne nekompletný. Je potrebné naplniť stav, skonsolidovať odborný potenciál, doplniť dôležité pozície, napríklad spomínaného grantového manažéra, ale aj PR manažéra, ktorý bude mať na starosti multifunkčnú propagáciu múzea na národnej a medzinárodnej úrovni.

Máme záujem preniknúť do televíznych médií, do rádií na rôznej úrovni, vrátane medzinárodných, aby sme jasne povedali, že sme tu, že sme na návštevníkov pripravení a ponúkame im nevšedný zážitok.

Ďalej pripravujeme Spoločnosť priateľov múzea, ktorým ponúkneme väčšie interaktívne možnosti s múzeom.

Chceme spolupracovať so seniormi, ktorí dovŕšili dôchodkový vek, a zrazu sa cítia nepotrební. Radi by sme ich dostali naspäť do hry rôznymi formami na úrovni asociovaných členov múzea.

Existuje veľká plejáda možností, ako sa môže na fungovaní múzea podieľať verejnosť, ktorá má o to záujem.

Bol by som veľmi rád, keby múzeum nebolo dominantou iba svojou budovou, ale predovšetkým svojím programom a možnosťami, ktoré sú pre zveľaďovanie kultúrneho života našej komunity potrebné.

Kto je Martin Kundrát
Paleobiológ Martin Kundrát (1969) je prvým Slovákom, ktorý sa prebojoval medzi svetovú elitu paleontológov realizujúcich výskum v celosvetovom meradle.
Vyštudoval Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Košiciach. V štúdiu pokračoval v Prahe, Austrálii, Kanade a USA. Pôsobil na švédskej univerzite v Uppsale v tíme Centra evolučnej biológie.
Zúčastnil sa na paleontologických expedíciách v Argentíne, Kanade, Mongolsku, USA, Číne, Iráne aj na Sibíri.
Na Slovensku pôsobí ako vedecký pracovník Centra interdisciplinárnych biovied Prírodovedeckej fakulty UPJŠ.
Objavil 15 nových druhov prehistorických živočíchov, vrátane dinosaurov, pterosaurov a cicavcov.
Publikuje v prestížnych vedeckých časopisoch, je autorom mnohých výskumných projektov a spolupracuje s najvýznamnejšími prírodovednými múzeami sveta.
Získal niekoľko ocenení. Napríklad v rámci programu GEN.SK bol zaradený do Galérie elity národa.
Podieľal sa na práci, ktorú Košický samosprávny kraj ocenil v rámci programu Innovation Awards – Košice Region 2023.

Jana Otriová, redaktorka

zdroj:
https://hornyzemplin.korzar.sme.sk/c/23252052/slovensky-indiana-jones-sa-z-expedicii-vratil-domov-novy-sef-muzea-chcem-dobrodruzstvo.html

foto:
Vedúca odboru kultúry Prešovského kraja a poverená riaditeľka múzea Emília Antolíková a Martin Kundrát.
zdroj: https://www.facebook.com/muzeumhumenne/