Sociálne hnutie v 20. rokoch na Podkarpatskej Rusi 

Do tohoto čísla jsme vybrali úryvek z publikace slovenského historika Juraje Žadanského Hospodársky a sociálny vývoj Podkarpatskej Rusi, kterou nedávno vydalo Sdružení rusínské inteligence v  Bratislavě. Studii považujeme za  velmi podnětnou, věnuje se tématu, jež se v souvislosti s podkarpatským regionem nepřipomíná často. Proto z ní se svolením autora postuponě otiskneme i další části.

Sociálne nepokoje na  Podkarpatskej Rusi boli vyvolávané predovšetkým chronickou nezamestnanosťou, rastúcimi daňami a  poplatkami, zvyšujúcimi sa cenami základných životných potrieb, poklesom reálnych miezd, veľkou zadlženosťou roľníckych hospodárstiev, vysokým nájomným za prenajatú pôdu, exekúciami, sezónnym i trvalým vysťahovalectvom a veľkou úmrtnosťou, ktorá bola dvakrát vyššia ako v českých krajinách. Životná úroveň obyvateľstva na tomto území bola najnižšia v ČSR a tomuto stavu zodpovedali aj jeho mzdy, ktoré boli jej základným meradlom. Ak porovnáme úroveň miezd na Podkarpatskej Rusi s celoštátnym priemerom zistíme, že v  roku 1933 mali podkarpatskoruskí pracovníci nižšie mzdy v  percentuálnom vyjadrení takto: poľnohospodárstvo – 18%, doprava – 40%, drevársky priemysel – 35%, hutníctvo – 41%, chemický priemysel a  priemysel kameňa – 37%, kovopriemysel – 61%. Úroveň miezd na  Podkarpatskej Rusi bola podľa štatistických údajov o  50% nižšia ako v českých krajinách a o 38% nižšia ako bol celoštátny priemer. Hladina miezd v  poľnohospodárstve mala na  rozdiel od  pracovníkov iných odvetví výrazne klesajúcu tendenciu. V  porovnaní s rokmi 1925 – 1930 klesli roku 1936 mzdy poľnohospodárskych robotníkov na  Podkarpatskej Rusi o  39%. Napríklad vinohradníckym robotníkom v  Kosine (o. Berehovo) a  Popove ponúkli zamestnávatelia koncom marca 1928 za 10 – 12-hodinový pracovný deň mzdu 11Kč.

Pomerne časté bolo aj nepravidelné vyplácanie miezd, ktoré bolo bezprostrednou príčinou viacerých štrajkov pracovníkov nábytkárskeho závodu Mundus v Užhorode. a robotníkov na parnej píle vo Vyškovom nad Tisou. Vinohradníckym robotníkom z  okresu Seredne dlhovali v  marci 1925 vlastníci vinohradov na nevyplatených mzdách 150 tisíc korún pri dennej mzde 10 – 16Kč podľa druhu vykonávanej práce. S cieľom dosiahnuť zvýšenie miezd, skrátenie pracovného času a zlepšenie existenčných podmienok vznikli na  Podkarpatskej Rusi v roku 1921 početné sociálne štrajky. Popri sociálno-ekonomických požiadavkách sa v nich začali uplatňovať aj také, ktoré mali národnostný a  politický charakter (boj proti sociálne nespravodlivému zákonodarstvu a  svojvôli prevažne českých úradníkov).

V takomto duchu vyznieval aj List z Podkarpatskej Rusi, v  ktorom bola zvýraznená vážna politická a ekonomická situácia pracujúcich, ktorí trpeli v dôsledku prechmatov vládnych úradníkov. Robotníci z tehliarskych závodov Variho, Konta a Winklera v Berehove vstúpili v júni 1921 do mzdového štrajku. V jeho priebehu dosiahli, že sa na ich stranu pridali aj ďalší robotníci s  pravidelnými mesačnými platmi. Štrajk robotníkov berehovských tehelní prepukol s ešte väčšou intenzitou v apríli 1922. Vlastníci tehliarsko-škridliarskych závodov boli nútení podpísať novú kolektívnu zmluvu, v ktorej zakotvili zlepšenie sociálno-ekonomických podmienok života robotníkov. Na  Podkarpatskej Rusi, ktorá bola hospodársky najzaostalejšou časťou ČSR, boli mzdy oveľa nižšie a pracovný čas dlhší ako v českých krajinách. V  spomínaných berehovských tehelniach dosahovala roku 1922 priemerná mesačná mzda robotníka 336Kč. V  roku 1929 sa však znížila o vyše 50%, keď dosiahla iba 161Kč mesačne. Súčasne je potrebné zvýrazniť, že roku 1922 bol pracovný čas 8 hodín, kým v  roku 1929 dosiahol 10 hodín denne. Obdobná situácia bola aj v svaľavskom drevospracujúcom závode. Na jednej strane sa tam mzdy robotníkov v roku 1930 v porovnaní s rokom 1924 znížili, ale na strane druhej výrobná produkcia bez zavedenia novej techniky vzrástla o 100%. Počet robotníkov sa v uvedenom období zvýšil iba o 50%.

Značne sa zaktivizovalo aj hnutie roľníkov a  poľnohospodárskych robotníkov. Nedostatok pôdy, lesov a  pasienkov viedol roľníkov a bezzemkov k násilnému zaberaniu štátnych a veľkostatkárskych majetkov. Na majetkoch grófa Schönborna-Buchheima v  obciach Vilchovaňa, Brestov, Lecovice vyhnali roľníci dobytok na  panské lesné pastviny, v  Zavidove a  Nehrove do  štátnych lesov. Vystúpenie roľníkov z Ardanova (o. Iršava) v júni 1921 sa skončilo tragickým krviprelievaním. Dlhotrvajúce sucho spôsobilo nedostatok pasienkov a  prinútilo roľníkov žiadať rozdelenie pôdy, štátnych lesov a lúk. Keď miestny lesník s pomocníkmi začal vyháňať pasúci sa dobytok, rozhnevaní roľníci ho odzbrojili a zbili. Krátko po incidente sa zišlo v Ardanove vyše sto roľníkov, ktorí vytlačili ozbrojenú moc z obce. V  priebehu noci obsadil žandársky oddiel miestny kostol a  obecný úrad. Vzbura občanov proti takémuto postupu ozbrojenej moci mala tragické následky. Po stretnutí so žandárskym oddielom zostali v Ardanove dvaja mŕtvi a vyše tridsať ranených vidiečanov. Ďalších zatknutých odviezli do Iršavy, Berehova a Mukačeva. V máji 1922 vstúpili do štrajku pracovníci drevárskeho závodu vo Svaľave. Ich boj proti hromadnému prepúšťaniu z práce, znižovaniu miezd (až o  25%) a  zhoršovaniu pracovných podmienok podporili nielen drevárski robotníci z Perečína, ale aj tehliari z Berehova. Spoločný postup všetkých štrajkujúcich prinútil podnikateľov zvýšiť mzdy a  prijať do  práce predtým prepustených robotníkov.

Na základe výzvy Rady odborov Podkarpatskej Rusi sa 1. júna 1922 uskutočnil všeobecný 24-hodinový štrajk proti zhoršovaniu sociálneho postavenia pracujúcich, nezamestnanosti, znižovaniu miezd a  násiliu vládnucej českej štátnej správy. Robotníci na  verejných zhromaždeniach a protestných mítingoch v Užhorode, Berehove, Mukačeve, Dovhom a Svaľave žiadali zrušenie výnimočného stavu na  Podkarpatskej Rusi a  posilnenie jednoty pracujúcich. Svojím rozsahom a  organizovanosťou nadobudli štrajky značný politický význam. Československá verejnosť sa ich prostredníctvom oboznámila so zložitou politickou a hospodárskou situáciou na  Podkarpatskej Rusi, ktorú charakterizovali prechmaty štátnej správy, sociálny a  národnostný útlak. Postup Štátnej lesnej správy v Buštine, ktorá odobrala Hrušovčanom pôdu kúpenú ešte pred prvou svetovou vojnou, vyvolal interpeláciu skupiny poslancov v  parlamente. Po  vyhlásení výnimočného stavu 31. apríla 1922 vtrhol do Hrušova oddiel žandárov, ktorý obsadil budovu obecného úradu a zaútočil na zhromaždených občanov. Devätnásti občania utrpeli pri zrážke so žandármi rôzne zranenia.

Prevažne komunistickí poslanci v interpelácii žiadali potrestať vinníkov krvipreliatia v  Hrušove, odškodniť poškodených občanov, odovzdať dostatok pastvín bývalej šľachty na Podkarpatskej Rusi do  užívania maloroľníkom. Podkarpatské robotníctvo bolo početne i organizačne slabšie ako české a slovenské. Bolo sústredené väčšinou v menších podnikoch a prevádzkach, trpelo dezindustrializáciou, nezamestnanosťou a vysťahovalectvom, ktoré ho vháňalo do existenčnej neistoty. Navyše bolo organizačne a politicky rozdelené vo viacerých politických stranách, odborových a spoločenských organizáciách.

JURAJ ŽADANSKÝ 

foto: Ilustračné  
Josif Bokšaj: trh v Užhorode