Užhorod najbezpečnejšie mesto na Ukrajine

Dôležitejší sú colníci vo Vyšnom Nemeckom, vravia v Užhorode.

Na Ukrajine momentálne nenájdete bezpečnejšie mesto ako Užhorod. Od vypuknutia ruskej agresie nezažil ani jeden útok. Na rozdiel od miest v iných regiónoch v ňom dokonca neplatí ani nočný zákaz vychádzania.

Napriek tomu vojnu cítiť aj tam. „Každá rodina má niekoho, kto slúži v armáde. Aj veľa mojich priateľov je na fronte,“ vraví známy užhorodský spisovateľ a básnik Andrij Ľubka.

Vyzýva nás, nech sa neskôr pozrieme na cintorín s desiatkami hrobov padlých užhorodských vojakov. Zhodou náhod je naše ubytovanie hneď pri ňom. Počas štyroch dní, keď sme v meste, sú na ňom prakticky neustále smútiaci príbuzní.

Je to veľký kontrast s príjemnou kaviarňou, kde sa na druhé výročie totálnej ruskej vojny stretávame s Ľubkom. Ide o jeho obľúbené miesto, ktoré vyzerá skôr ako antikvariát. Okrem spisovateľa nás privíta aj majiteľ, ktorý rozpráva po ukrajinsky, maďarsky aj slovensky, ale ruštinu už odmieta.

Po ukrajinsky rozpráva aj Ľubka, ktorého však po chvíli preruší fanúšička s ukrajinskou vlajkou. Spisovateľ jej dá autogram a napíše: „Nádej na víťazstvo.“

„Vojnu na Donbase som vnímal ako lokálny konflikt. Bolo mi ľúto Ukrajincov z východu, ale vravel som si, že aj oni zaň nesú svoj podiel zodpovednosti. Lenže toto je iné. Toto je aj moja vojna,“ vraví Ľubka.

Masaryk, Štefánik a Slováci na trhovisku
Ľubka vysvetľuje, že Užhorod je pomerne špecifický. Na rozdiel od hlavných miest iných ukrajinských oblastí, ktoré sú omnoho väčšie a honosnejšie, nemá ani električkovú či trolejbusovú dopravu.

Kľúčové je podľa neho pochopiť miestnu históriu. Kým napríklad neďaleká Bukovina či Halyč patrili pod Rakúsko, Zakarpatsko bolo československé a neskôr maďarské.

„Užhorod nikdy nebol hlavným mestom tohto regiónu. Pre Maďarov to bol les. Ukrajinci v Halyči dodnes spomínajú, ako dobre bolo za Rakúska. Tu vám budú hovoriť to isté o Československu. Miestni milujú predovšetkým Čechov. Ďakujú im za to, že do regiónu priniesli demokratické hodnoty a miestnym dovolili používať svoj jazyk,“ konštatuje spisovateľ.

Aj preto sa v meste nachádza pamätník prvého československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka – rovnako ako busta generála Milana Rastislava Štefánika.

Niektorí obyvatelia Užhorodu vo svojom živote žili v štyroch štátoch, hoci sa nikdy nepresťahovali. Mesto sa stalo súčasťou Československa v roku 1919, ale už v roku 1938 ho získalo Maďarsko. Na konci druhej svetovej vojny ho anektoval Sovietsky zväz, ktorý sa rozpadol v roku 1991. Odvtedy patrí nezávislej Ukrajine.

„Naša identita je tak trochu zvláštna. Sme v prvom rade Zakarpatčania a až potom Ukrajinci, čo je spôsobené aj tým, že u nás prebiehalo národné obrodenie neskôr. Takisto máme pomerne špecifický prízvuk, z ktorého sa niektorí smejú,“ konštatuje Ľubka.

V minulosti bolo dôležitou súčasťou užhorodskej identity trhovisko na ulici Krasnodonciv, kde si miestni kupovali všetko od oblečenia až po potraviny. Dnes už podľa Ľubku nie je také dôležité, pretože miestni si zvykli navštevovať bežné obchody.

„Ak to trochu preženiem, chodia tam už len chudobnejší ľudia a Slováci. Pre nich je naďalej turistickou atrakciou,“ dodáva spisovateľ.

Ako sa však pri návšteve trhu presvedčíme sami, v posledných rokoch klesol aj počet ľudí prichádzajúcich zo Slovenska. Na trhovisku v sobotu ráno stretávame len jedno michalovské a jedno sobranecké auto. Jedna z predavačiek nám vysvetľuje, že v skutočnosti ľudia zo Slovenska prestali chodiť už počas covidu a vojna to len znásobila.

Starší syn bojuje, mladší hasí požiare po Rusoch
Aj Ján Posypanka, ktorý žije neďaleko Užhorodu, si všimol, že v posledných rokoch do mesta prichádza čoraz menej Slovákov. Niektorí mu vravia, že sa boja, hoci front je od mesta vzdialený vyše tisíc kilometrov.

Posypanka sa narodil do slovenskej rodiny v obci Storožnycia neďaleko Užhorodu. Považuje za úplne normálne, že spolu komunikujú etnickí Ukrajinci, Maďari a Slováci. Zároveň však hovorí, že slovenčina sa v posledných rokoch stráca, hoci v Storožnycji sa v nej dodnes slúžia omše.

Pripúšťa, že aj uňho zmenila vojna pohľad na svoju vlastnú identitu, aj keď jeho názory sa vyvíjali. „Dnes sa už cítim viac ako Ukrajinec. Vidím, že sme trochu iní. Vieme sa postaviť nepriateľovi, svoje si nedáme. My na západnej Ukrajine by sme už nemali kam utekať. Sme oporou pre utekajúcich ľudí z východnej Ukrajiny, ale ak by Rusi prišli sem, už by sme asi ostali,“ konštatuje.

Aj podľa neho je pre pochopenie užhorodských reálií nevyhnuté pozerať sa do minulosti: je nevyhnutné pozrieť sa do minulosti a chápať, že Užhorod bol súčasťou Rakúsko-Uhorska, Československa aj Sovietskeho zväzu. Teraz sú radi za to, že sú Ukrajinou.

Posypanka je spolu s manželkou profesionálnym rodičom: v roku 2008 si vzali do opatery osem detí, ktoré vychovali. Aj jeden z ich synov bojuje vo vojne. „Hoci ho dvakrát ranili, vrátil sa a ďalej bráni svoju vlasť,“ vraví jeho otec.

Najmladší z ich synov bude mať osemnásť a študuje za hasiča vo Vinnycii. Súčasťou jeho praxe je hasiť požiare po ruských útokoch v celej oblasti.

Posypanka neskrýva, že v meste cíti určité napätie. Napríklad aj pre množstvo drahých áut, ktoré sa v meste objavili po začiatku vojny. „Je trochu zvláštne vidieť všetky tie mercedesy a potom sa stretávať s babičkami, ktoré dávajú na armádu aj posledné hrivny svojich 100-eurových dôchodkov,“ priznáva.

Lenže keď ho poprosíme, aby opísal Užhorod jednou vetou, na chvíľu sa zamyslí a povie: „Sme dobrí ľudia a pomáhame.“

Etnikum, národ a občianstvo
Pred vojnou žilo v Užhorode zhruba 120-tisíc ľudí. Od začiatku invázie sa do mesta prisťahovalo oficiálne 27-tisíc Ukrajincov z iných regiónov. Dobrovoľníčka Viktoria Syňo si však myslí, že v skutočnosti prišlo aj najmenej 10-tisíc ďalších, ktorí sa nezaregistrovali.

Podľa užhorodského primátora sa počet obyvateľov v meste za posledné dva roky zvýšil o 35 percent.

Medzi nimi je aj veľa bohatých ľudí z východu Ukrajiny, ktorí do Užhorodu priniesli svoje peniaze. Prejavilo sa to nielen počtom drahých áut v uliciach, ale aj cenami nehnuteľností. Nové byty boli v minulom roku drahšie už len v Ľvive a Kyjive, ukazujú dáta najväčšej analytickej firmy realitného trhu na Ukrajine Lun.

Je však nepravdepodobné, že sa z Užhorodu vďaka tomu stane podobne bohaté mesto, ako bol Charkiv či Odesa pred ruskou inváziou. „Áno, dnes bohatí ľudia žijú na západe a v Užhorode môžete vidieť luxusné autá, ale biznis tam nerobia. Len tam utrácajú svoje súkromné peniaze. To sa nedá porovnať s Kyjivom alebo Ľvivom,“ hovorí manažér obchodu a značky Lun Denys Sudilkovskyj.

Kým bohatší z vnútorných vysídlencov v meste míňajú, menej majetným pomáha humanitárne centrum, v ktorom pracuje aj Viktoria Syňo. Mnohým ľuďom utekajúcim pred vojnou od začiatku poskytujú oblečenie či hygienické potreby. Centrum je plné, aj keď sa rozprávame s dobrovoľníčkou. Stretávame v ňom predovšetkým starších ľudí.

Práve pre nich chcú organizovať pravidelné stretnutia, pretože podľa Syňo sa v Užhorode niekedy cítia osamelo.

Ako sa podľa nej zmenilo mesto za posledné dva roky? „Priznávam, že sme si všetci museli zvyknúť. Tu v Zakarpatsku sme zvyknutí na svoju pohodu, zatiaľ čo ľudia z veľkých miest ako Kyjiv a Charkiv sa neustále niekam ponáhľali. Zdá sa mi však, že sa medzičasom trochu upokojili a zvykli si,“ vraví.

Podobne to vidí aj zástupca Zakarpatskej oblastnej rady Andrij Šeketa. Vraví, že desaťtisíce vysídlencov z iných častí Ukrajiny do Užhorodu so sebou priniesli „aj kúsok seba“, teda svoje zvyky a kultúru, ale predovšetkým kapitál.

„Som presvedčený, že pozitíva súvisiace s príchodom vysídlencov prevažujú nad negatívami. Lenže osobne mi prekáža, že v meste počujem oveľa viac ruštiny. Fajn, ešte pochopím, keď niekto hovorí po rusky celý život, ale vidím, že niektorí učia ruštinu aj svoje deti. V akej krajine chcú, aby ich deti vyrastali?“ pýta sa Šeketa.

Trvá však na tom, že v meste pre jazyk necítiť výrazné napätie, a pripomína, že v Užhorode sa používala ruština častejšie ako v iných západoukrajinských mestách už pred vojnou.

Miestny politik vraví, že keď Rusi spustili plnoformátovú vojnu, niektorí sa snažili spochybniť lojalitu Zakarpatčanov. „Hovorili nám, že u nás nežijú Ukrajinci, ale Rusíni. Ale veď to je nezmysel, my v tom nevidíme rozdiel,“ konštatuje.

Podľa Šeketu si mnohí mýlia pojmy etnikum, národ a občianstvo. „Keď je niekto ukrajinským občanom, je úplne jedno, ako sa ešte identifikuje. Môžete byť Krymským Tatárom, ale okrem toho Ukrajincom. Ste Ukrajinec, ale identifikujete sa ako Rusín? Žiadny problém. Máte ukrajinský pas, ale vnímate sa ako kozmopolita? To je úplne v poriadku,“ konštatuje.

Autonómia? Tú majú už teraz
So Šeketom sa rozprávame v jednom z podnikov v centre mesta. V Užhorode sú desiatky podobných kaviarní a reštaurácií – a regionálneho politika sa pýtame, ako je možné, že všetky prežijú. „Pravdou je, že od vypuknutia vojny si nespomínam ani na jeden podnik, ktorý by musel zatvoriť,“ hovorí.

Vysvetľuje, že užhorodské hospodárstvo závisí predovšetkým od malých a stredných podnikateľov. V meste je len niekoľko veľkých zamestnávateľov, v ktorých firmách pracuje nanajvýš niekoľko tisíc ľudí.

„Veľa cestujem po Ukrajine a nemyslím si, že by Zakarpatsko bolo chudobnejšie ako ostatné regióny. V minulosti sme sa cítili trochu ukrivdení pre prerozdeľovanie vládnych dotácií. Ale to bolo ešte za prezidenta Viktora Janukovyča, dnes je to iné,“ konštatuje Šeketa.

Aj preto podľa neho v tejto chvíli nie je žiadnou témou prípadná autonómia Zakarpatska, o ktorej sa špekulovalo na prelome tisícročí. „My už v podstate autonómiu máme, tak veľmi sme decentralizovaní. Príkladom je nočný zákaz vychádzania, ktorý zaviedli vo všetkých ostatných oblastiach okrem nás. Povedali sme, že sa o svoju bezpečnosť postaráme inak – a tak aj bolo,“ uzatvára.

S deťmi chodia poctivo do krytov
Užhorod sa nachádza bezprostredne na slovenskej hranici. Je tak blízko, že slovenská vláda v úvodných dňoch vojny počítala so scenárom, že sa Rusi pokúsia obsadiť miestne letisko a z poveternostných dôvodov im nevyjde výsadok.

V meste sa zároveň nachádza jediná slovenská škola na celej Ukrajine. Všímame ju vďaka slovenským vlajkám a bez vopred dohodnutého termínu do nej vstupujeme.

Okamžite sa nás ujíma riaditeľka Jeva Dorohovyč, ktorá sa s nami rozpráva spisovnou slovenčinou. Vysvetľuje, že slovenčina je pre žiakov povinná a učia sa ju päťkrát do týždňa. Študenti sa okrem iného učia slovenské básne a po celej škole sú rozmiestnené slovenské plagáty.

V jednej z tried sa rozprávame so študentkou Katarinou, ktorá sa narodila v Prahe, ale s rodičmi sa presťahovali späť do Užhorodu. Je v poslednom ročníku lýcea a na slovenskú školu chodí preto, aby sa naučila čo naviac jazykov: po škole by chcela študovať obchod a manažment v Bratislave.

V jej 30-člennej triede chce ísť študovať na Slovensko šesť spolužiakov. Riaditeľka tvrdí, že veľa chlapcov odchádza na technickú univerzitu do Košíc.

Aj na slovenskej škole cítia, že za posledné dva roky sa toho veľa zmenilo. „V Užhorode takisto počuť letecké poplachy, hoci samotné mesto nie je ohrozené. S deťmi napriek tomu poctivo chodíme do krytov,“ opisuje riaditeľka.

Sirény v meste hučali aj 24. januára, keď ho navštívil Robert Fico. Pôvodne mal navštíviť aj lýceum, ale napokon tam namiesto neho išiel vicepremiér Peter Kmec. „Doniesol tri notebooky a tlačiareň. Máme ich tu ako pamiatku,“ vraví Dorohovyč.

Fico? Dôležitejší sú colníci vo Vyšnom Nemeckom
Práve na Slovensko – a špeciálne na súčasnú vládu Roberta Fica – sme sa v Užhorode pýtali všetkých respondentov. Prevažoval názor, že Ficove vyhlásenia, že Ukrajina nie je samostatný štát a mala by sa vzdať svojho územia, sú škandalózne. Zároveň však v Užhorode nechceli hádzať všetkých Slovákov do jedného vreca.

„Slovensko je naším susedom bez ohľadu na to, čo hovorí Fico. Popravde ma jeho slová nezaujímajú a svoje názory si formujeme oveľa viac podľa toho, ako sa k nám správajú colníci vo Vyšnom Nemeckom. Zdržia nás dvadsať minút? Polhodinu? Budú k nám nepríjemní? To si zapamätám. Ale od Fica nečakám nič dobré aj tak,“ povedal Andrij Šeketa.

Miestny politik vraví, že slovenský premiér sa chce „zavďačiť istej časti slovenského voličstva“. „Nás v skutočnosti zaujímajú len reálne výsledky. Fico podporuje náš vstup do Európskej únie a to je kľúčové,“ dodal.

Zatiaľ mu neprekáža ani to, že je proti ukrajinskému členstvu v NATO, pretože táto téma sa bude riešiť až po skončení vojny.

Profesionálny rodič Ján Posypanka takisto spomenul, že v Užhorode veľmi pozorne sledujú aj dianie u nás. „Vieme, že jeden Fico nerobí celé Slovensko. Nedá sa povedať, že by sme nenávideli Slovensko ako také. Národ vyjadruje svoju pozíciu tým, že pomáha Ukrajincom. A my tú pomoc vidíme,“ skonštatoval.

Humanitárna pracovníčka Viktoria Syňo si zase všimla, že Slovensko je rozdelené. „Chápeme, že na Slovensku sú proruskí aj proukrajinskí ľudia. Akurát tí proruskí sem nechodia, a tak sa s nimi nerozprávame. A tí proukrajinskí sú tu a pomáhajú,“ uzavrela.

TOMÁŠ ČOREJ
TOMÁŠ HRIVŇÁK

zdroj:
https://dennikn.sk/3851688/je-to-aj-nasa-vojna-vravia-v-uzhorode-ak-neverite-chodte-na-cintorin/

foto:
Verejný pohreb vojaka v centre Užhorodu. Foto N – Tomáš Hrivňák