Valasi a ovčiarstvo navždy zmenili najvýchodnejší kút Slovenska

Najstaršie sninské priezvisko je Brindza.

SNINA. Mesto Snina bolo v minulosti považované za najvalašskejšie mesto Uhorska.

Na mestskej pečati bol pôvodne vyobrazený pastier, Valach s ovcami, oblečený v tradičnej gubaňke.

Najstarším známym sninským priezviskom je Brindza.

Ešte v 18. storočí sa bežne „trembitovalo“ a v Stakčíne sa za čriedy oviec vyberalo mýto.

Tieto informácie a ďalšie zaujímavosti o valašskej kolonizácii prezentovali verejnosti v sninskom kaštieli.

Prišli z Rumunska
Ovčiarstvo na Hornom Zemplíne rozvíjali pastieri Valasi.

Prichádzali od 14. do 17. storočia predovšetkým z Valašska, z územia terajšieho Rumunska medzi Južnými Karpatmi a Dunajom.

„Z etnického hľadiska išlo pôvodne o rusínsko-rumunské obyvateľstvo, v pôvodných písomných prameňoch nazývané Coloni Valachales, alebo Valach seu Ruthéni, Valasi, čiže Rusíni. Najstarší priamy doklad o Valachoch na Zemplíne pochádza z roku 1347 z obce Lomné v panstve Čičava,“ hovorí historik Miroslav Buraľ, ktorý sa témou valašskej kolonizácie horného Zemplína zaoberá.

Mali vlastné právo
Valasi zakladali obce, ktoré sa riadili tzv. valašským či rusínskym právom.

Na hornom Zemplíne sa ním riadilo viac ako 130 obcí a mesto Snina.

„Podľa tohto práva boli Valasi na určitý čas, spravidla šesť až 20 rokov, oslobodení od všetkých poddanských povinností. Po uplynutí lehoty museli zemepánom každoročne odovzdávať napríklad jahňa, každý dvadsiaty kus z čriedy oviec, syry, oštiepky, bryndzu, kožené popruhy, desiatok z medu, vlnený koberec a šindle,“ vysvetľuje Buraľ.

Dediny s valašským obyvateľstvom sa združovali do vojvodstiev - krajní, na čele ktorých stáli valašskí vojvodovia - krajníci.

Najstarší údaj o vojvodoch pochádza roku 1413 od Pichného.

Ďalší sídlili vo Veľkrope, Uliči, Ňagove, Snine, Udavskom, Zbojnom a Slovenskej Volovej.

Na čele valašských dedín boli valašskí dediční richtári - kenezy, ktorí sa v urbároch označovali ako šoltýsi.

Colnica bola v Stakčíne
Chov oviec na Hornom Zemplíne vo vyššie položených miestach bol v minulosti zameraný predovšetkým na produkciu mlieka, syra a bryndze.

„Ovce boli odolnejšie voči nepriaznivým klimatickým podmienkam a spásali ťažšie stráviteľné trávy. Pôsobenie Valachov na Zemplíne dodnes dokumentujú horské lúky nad hornou hranicou lesa, teda poloninské lúky v Národnom parku Poloniny,“ zdôrazňuje.

Valasi cez horný Zemplín tiež preháňali čriedy oviec z Marmaroša na Šariš na predaj.

V Stakčíne v 17. storočí bola colnica a za čriedy sa tu vyberalo mýtne.

Ovce boli aj na pečati
Väčšie salaše sa na Zemplíne nazývali košiare alebo košariská.

Snina sa pokladala za najvalašskejšie mesto Uhorska, aj tu sídlil salaš.

Bača bol vtedy vážená a cenená profesia.

„Svedčí o tom zápis z roku 1623, kde sa píše, že sninský bača bol slobodný človek, teda oslobodený od daní. Spolu s remeselníkmi mal v komunite významné postavenie,“ hovorí.

Dokladom významného postavenia ovčiarstva v regióne je vtedajšia pečať Sniny, na ktorej je zobrazený Valach s ovcami.

Postupne sa z nich stávali roľníci
V priebehu 16. a 18. storočia sa Valasi začali venovať obhospodarovaniu pôdy a postupne strácali dovtedajší identifikačný znak, ovčiarstvo.

V polovici 19. storočia na celom Hornom Zemplíne bolo evidovaných takmer 30 000 kusov oviec, z toho v stakčínskom obvode sa chovalo 7 047 a v papínskom obvode 6 214 kusov.

Z majerov zameraných na chov oviec boli najväčšie v Stakčíne, Udavskom, Pichniach, Klenovej, Rovnom, Topoli, Starine, Pčolinom, Papíne, Kalnej Roztoke, Stakčínskej Roztoke a Osadnom.

Pokladali ich za pohanov
Valasi boli národnosťou Rusíni. Pôvodne všetci boli pravoslávneho vyznania, neskôr gréckokatolíckeho.

Najstarší doklad o drevenom chráme na Zemplíne pochádza z roku 1379 z Radvane nad Laborcom.

Najstarší zápis o zemplínskom pravoslávnom kňazovi, baťkovi z Krásneho Brodu, je z roku 1492 a súvisí s pôsobením zbojníckej družiny Fedora Hlavatého z Ruskej Volovej.

Členom zbojníckej družiny bol aj Brindza, resp. Brenza. Ide o najstaršiu zmienku o sninskom priezvisku z roku 1492.

„Vo vzťahu k domácemu katolíckemu obyvateľstvu boli pravoslávni Valasi považovaní za pohanov a schizmatikov a napríklad mali zakázaný vstup do Dómu sv. Alžbety,“ zdôrazňuje Buraľ.

Podľa záznamov v roku 1750 bolo u nás 274 drevených chrámov.

Ešte v 18. storočí sa trembitovalo
Valasi sa od ostatného obyvateľstva odlišovali aj oblečením. Tradičným odevom bol krátky a dlhý ovčí kožuch, gubaňka a gubaňa. Slávnostnejšia bola huňa.

Ku koloritu patrila valaška. V roku 1911 ich v Uhorsku zakázali nosiť, lebo ich považovali za zbraň.

Ovčiarska drevená až päť metrov dlhá trúba, tzv. trembita, bola bežným signalizačným nástrojom medzi salašmi.

„Do polovice 18. storočia sa bežne trembitovalo. Trúba plnila spoločensko-organizačnú funkciu informovania Valachov o dôležitých udalostiach v obci. Často nahrádzala zvony,“ hovorí Buraľ.

Posledná pôvodná trembita na Zemplíne sa zachovala v obci Nová Sedlica.

Dnes je vystavená v Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku.

JANA OTRIOVÁ

Zdroj: 
https://hornyzemplin.korzar.sme.sk/c/20934585/valasi-a-ovciarstvo-navzdy-zmenili-najvychodnejsi-kut-slovenska.html?ref=njctse

Foto:
O Valachoch na hornom Zemplíne pútavo rozprával historik Miroslav Buraľ. 
(Zdroj: Jana Otriová