Virológ Borecký – vedec, profesor, akademik  s rusínskymi koreňmi

25.04.2024

25. apríla uplynie sto rokov od narodenia významného virológa, imunológa a dlhoročného šéfa Virologického ústavu SAV Ladislava Boreckého, ktorý pochádzal z Uble, z rusínskej rodiny na Hornom Zemplíne.

V lete 1904 prišiel do Uble na Hornom Zemplíne nový učiteľ. Neznámy mladík sa volal Vojtech Borecký, mal 21 rokov a pochádzal zo Šariša. Bol z richtársko-učiteľskej rodiny, kde otec i matka celý život viedli svoje potomstvo k úcte voči vzdelaniu. Nebola preto náhoda, že aj mladý Vojtech vyštudoval učiteľský ústav. Po absolvovaní v Užhorode dostal svoju prvú učiteľskú umiestenku v rámci Uhorska práve do Uble. 

Táto malá rusínska dedinka sedela učupená v malebnom pohorí Polonín na severovýchode Uhier. Mladý Vojtech nielenže začal v Ubli učiť, ale usadil sa tu, obstaral si tu dom a oženil sa s dievčaťom z Podkarpatskej Rusi. Tak prišlo postupne na svet päť detí. Štyria chlapci a jedno dievča. Vtedy, samozrejme, nikto netušil, že z tejto rodiny vzídu významní potomkovia, ktorých životy ponúknu zaujímavé príbehy a súvislosti s rusínskymi „génmi“. Život ich síce zaveje do rôznych často veľmi odlišných prostredí, či už politických, vedeckých alebo umeleckých, no rusínsky element zohrá v každom prípade v ich osudoch výraznú úlohu. 

Jedným z piatich potomkov ublianskeho učiteľa Vojtecha Boreckého bol aj najmladší Ladislav Borecký, z ktorého sa stal vynikajúci expert s medzinárodným renomé – osobnosť, ktorá vo vede na Slovensku zanechala nezmazateľnú stopu. Vypracoval sa totiž na významného virológa, imunológa a dlhoročného šéfa Virologického ústavu SAV v Bratislave. 

Dňa 25. apríla si pripomenieme sto rokov od narodenia tohto významného vedca a akademika s rusínskymi koreňmi.

Poďme na začiatok
Ladislav Borecký sa narodil v apríli 1924 ako posledné dieťa v rodine. V tom čase mal jeho najstarší brat Tichomír už 15 rokov, mladší Vojtech 14 a Štefan 12. Všetci traja sa učili na užhorodských školách, kde bývali na internáte. Malý Ladislav mal rok, keď sa rodičia rozhodli nastálo sa presťahovať do Užhorodu. Hnala ich tam snaha poskytnúť deťom viac než len vzdelanie z ľudovej školy. V Užhorode rodina žila v neveľkom dome na hradnom vrchu, kde sa v divo zarastenom podhradí i na priľahlom nábreží odohrávalo Ladislavovo detstvo plné dobrodružstiev s kamarátmi. 
O dlhých 80 rokov neskôr opísal Ladislav tento úsek detstva v malej autobiografickej knižočke. Ako v nej priznal, na detské roky mu zostali krásne spomienky, celým životom si niesol mladícke okúzlenie divou karpatskou prírodou a do pamäti sa mu vryl najmä jedinečný súzvuk národností tvoriacich špecifickú atmosféru Užhorodu, metropoly Podkarpatskej Rusi. 

Mesto za 20 rokov, keď bolo Podkarpatsko súčasťou Československa, dosiahlo neuveriteľný rozvoj. V harmonickom prostredí tam vtedy žili popri sebe Maďari, českí novousadlíci, Židia, Rusíni, Slováci, Nemci či olaskí Cigáni. 

Mladosť, štúdiá a kariéra
Ladislav vychodil na Podkarpatí rusínske gymnázium. Po maturite v roku 1942 postúpil bez prijímačiek na Lekársku fakultu v Budapešti, keďže maďarčina mu nerobila žiadny problém. Štúdiom obišiel povinný nástup do armády, ale aj tak sa prihlásil ako dobrovoľník do vojenských lazaretov. Vojnové udalosti ho však donútili prestúpiť na Lekársku fakultu v Debrecíne a štúdiá napokon ukončil v roku 1948 na Lekárskej fakulte v Bratislave. Tu zostal aj žiť. 

Borecký síce vyštudoval medicínu, no cítil sa viac vedcom než lekárom. Prvé pracovné miesto preto prijal v Štátnom zdravotnom ústave na mikrobiologickom oddelení. Tu ho hneď na začiatku zaujala virológia. Ústavu práve šéfoval docent Dionýz Blaškovič, výnimočný vedec s čerstvými skúsenosťami z ročnej stáže v Michigane v USA. 

Pripomeňme, že svet v tom čase nevedel ešte takmer nič o vírusoch, ktoré sa od baktérií objavených už dávnejšie líšili neprebádanými vlastnosťami. Na stole bola otázka: čím to je, že antibiotiká, ktoré tak výborne zaberajú proti baktériám, pri vírusoch neúčinkujú? Pre vedecký kolektív sústredený okolo Blaškoviča sa téma vírusov prinesená z USA stala každodennou prácou. Súčasťou kolektívu bol i mladý Ladislav. 

V tých rokoch vznikalo v ČSR množstvo výskumných ústavov a vedeckých odborov. Samotný Blaškovič bol pri organizovaní vedy veľmi aktívny, bol napríklad pri zakladaní ČSAV a neskôr SAV. Váhou svojho mena sa zasadil o vznik nových pracovísk, ktoré nenadväzovali na žiadne predošlé výskumy, on však pre ne získaval podporu štátnych i straníckych orgánov. 

Na tejto vlne sa v 50. rokoch viezlo i vznikajúce odvetvie virológie a imunológie. V Bratislave vznikol najprv Ústredný slovenský biologický ústav, ktorý sa po čase transformoval na Virologický ústav SAV. Šlo o priekopnícke pracovisko, aké vtedy nemalo obdobu takmer v žiadnom susednom štáte. Nik nečakal ani to, že slovenská virológia sa môže čoskoro odprezentovať pozoruhodnými výsledkami. 
Práca Blaškoviča a jeho tímu sa stala veľkým vzorom pre mladších kolegov. Medzi nimi sa výrazne presadil aj Ladislav Borecký, pochádzajúci, ako sme už opísali, z rusínskej rodiny z hornozemplínskej Uble. Práve on prevzal v roku 1978 štafetu vedenia – vtedy už medzinárodne etablovaného – Virologického ústavu po Blaškovičovi a viedol ho 12 rokov až do roku 1990. 

Vysnený interferón
Vráťme sa však trocha späť. V rámci epidemiológie a patogenézy 
vírusových ochorení sa Borecký ako vedec sústredil na výskum ich imunity a rezistencie. Najviac sa zviditeľnil skúmaním interferónu – špecifickej bielkoviny v bunkách. S touto problematikou prišiel do styku na študijnom pobyte u medzinárodne uznávaného škótskeho virológa Alicka Isaacsa. Po návrate zo stáže prišiel s myšlienkou založiť na Virologickom ústave oddelenie imunológie vírusov, ktorého sa stal vedúcim. Šlo mu o to – dosiahnuť liečebné využitie interferónu nielen v domácich podmienkach, ale aj v širšom svetovom meradle. Za pôvodnú vedeckú prácu v tejto oblasti dostal aj Národnú cenu Slovenskej socialistickej republiky. 

Napriek neprajnosti politických predstaviteľov štátu sa v danej dobe stále darilo vedcom udržiavať kontakty s vyspelým západným svetom. No po roku 1968 sa tieto kontakty priškrtili.

Ukázalo sa aj to, že i nádej vkladaná do interferónu bola predčasná. Ako napísal Borecký v jednej zo svojich odborných kníh, výroba dostatočne očisteného interferónu v potrebnom množstve narážala na ekonomické a technické prekážky. Látka sa teda nestala oným „zázračným liečivom“. Terapeutické výsledky boli slabé a zostalo z nej len podporné liečivo vhodné na využitie pri zriedkavých chorobách, prípadne pri nádorovom ochorení zvierat. 

Napriek rozčarovaniu z predčasného velebenia interferónu si akademik Blaškovič veľmi vážil prínos Boreckého pri skúmaní tejto látky a vyjadril sa, že jeho úsilie preskúmať interferón a deje, ktoré vyvoláva, ukázali, ako môže konkrétny cieľ pomôcť rozvinúť všeobecné vedecké metódy a smery bádania. Inak povedané, výskum interferónu zaujal v biológii výnimočné postavenie. Borecký to v jednej zo svojich kníh popísal takto: „Interferón sa považoval za najlepšie preskúmaný cytokín v rámci obrovskej skupiny biologických regulátorov života a činnosti buniek v živočíšnom organizme.“

Nové výzvy
Po interferónovom období prišli v živote Boreckého nové úlohy. V 70. a 80. rokoch boli spojené s jeho šéfovaním vo Virologickom ústave, s prácou v laboratórnom výskume a s publikovaním desiatok vedeckých prác a monografií. Stal sa dokonca predsedom kľúčového smeru štátneho plánu výskumu. Taktiež viedol medzinárodný časopis Acta Virologica a bol expertom UNESCO i Svetovej zdravotníckej organizácie WHO. 

Borecký publikoval vyše 220 štúdií a článkov v domácich i zahraničných časopisoch. Napísal knihu Mechanizmy nešpecifickej obrany organizmu, ďalej Vírusy, imunita a interferón a taktiež Dvojaká tvár mikróbov. Je aj autorom viacerých skrípt pre študentov lekárskych fakúlt. Priaznivcov si získal tak doma, ako i v zahraničí.

80. roky znamenali vo svete aj u nás nevídaný rozvoj molekulárnej biológie vrátane genetického inžinierstva. V tejto oblasti mal svoje miesto aj Borecký – tým, že sa stal iniciátorom molekulárnych metód v slovenskej virológii. Bol to práve kolektív jeho pracovníkov na Virologickom ústave, ktorý dostal na jeho podnet vysoké ocenenie Národnú cenu Slovenskej socialistickej republiky za úspešnú prípravu prvých monoklonových protilátok na Slovensku. 

Nemožno opomenúť ani jeho prednášky pre poslucháčov na bratislavskej i martinskej Lekárskej fakulte Univerzity Komenského, kde neraz sám upozorňoval pracovníkov na nové trendy vo výučbe a sám pripravoval i učebné pomôcky. Univerzita ocenila jeho prácu v roku 1982 udelením titulu profesora a v tom čase ho SAV a ČSAV zvolili za svojho riadneho člena. 

Riaditeľskú funkciu si Borecký obhájil aj po tom, ako SAV od roku 1989 podmienila zotrvanie na mieste riaditeľa hlasovaním zamestnancov. Z nich 78 percent sa vyslovilo v jeho prospech. 
V nasledujúcich voľbách však už nekandidoval. Na dôchodok odišiel z vlastného rozhodnutia v roku 1992 ako 68-ročný. Nielen kvôli veku, ale aj z rodinných dôvodov, keď jeho manželku postihla mozková porážka i ďalšie zdravotné problémy. 

Uznanie od vedcov
Celkom osobitá bola „filozofická stránka“ Boreckého ako vedca-mysliteľa. Od rôznych autorov zaznelo, že šlo o renesančnú osobnosť s mimoriadnou šírkou a hĺbkou vedeckého aj intelektuálneho rozhľadu. Známy vedec a politik Štefan Markuš ho nazval filozofujúcim lekárom, virológom a imunológom. Vyzdvihoval jeho rozhľadenosť a sčítanosť aj v iných odboroch a tiež jeho filozofické úvahy o vede. Tie boli preň príznačné najmä na sklonku vedeckej kariéry a po odchode na dôchodok. Aj bývalí spolupracovníci nazvali svojho kolegu „filozoficky orientovaným vzdelancom“. 
V rokoch 1990 – 1997 zverejnil Borecký v bežnej tlači aj v odborných časopisoch celý rad úvah a analýz o vedeckých procesoch i prognóz o budúcnosti vedy. 

Medzi najsilnejšie posolstvá patria jeho slová o tom, že úspechy modernej vedy nezabránili morálnym problémom s ňou spojeným. Nazval technologickým paradoxom stav, keď nás veda rýchlo zbavuje nadvlády prírody, ale súčasne sa čoraz viac stávame otrokmi jej produktov – moderných technológií. 
Po roku 1989 taktiež citlivo vnímal klesajúce postavenie vedcov a vedy v Československu. Neváhal to nazvať slovami, že naša veda klesá na úroveň rozvojových krajín. 

Rusínske gény
Skúmať rusínsky kontext osobnosti Boreckého je zložitejšie než priblížiť jeho kariéru. Bol síce Rusín pochádzajúci z rusínskej rodiny, dostal základné a stredné vzdelanie na rusínskych školách, ale v dospelosti mu do života zasiahli nevyspytateľné udalosti „veľkej“ histórie. 
Šlo najmä o to, že po 2. svetovej vojne Sovietsky zväz anektoval Podkarpatskú Rus, čím sa pre Boreckého krajina jeho detstva a mladosti navždy ocitla mimo Československa. Následne v 50. rokoch štát zakázal rusínsku národnosť a z Rusínov sa  nútene stali Ukrajinci, z gréckokatolíkov pravoslávni. 

Z Boreckého sa však nestal občan ukrajinskej národnosti, uprednostnil stať sa Slovákom a takto potom vystupoval po celý život. 

No rusínstvo v ňom podľa všetkého nezaniklo, pretavil ho do vzťahu k rodnému kraju, a najmä k Užhorodu a k jeho multietnickej, preňho aj rusínskej minulosti. Túto pečať si uchoval v sebe navždy, hoci sa aktívne k rusínskej identite neprihlásil ani po roku 1989, keď sa rusínska národnosť stala opäť oficiálnou. 

Avšak niečo sa v ňom po spoločenských zmenách 1989 predsa len pohlo. Keď mal 78 rokov, akoby počúvol vnútorný hlas – rozhodol sa napísať autobiografickú knižku o svojom živote, o rusínskom pôvode svojich predkov, o súvislostiach ťažkého osudu Rusínov s kliatbami mýtického draka Veremija, o ktorom počul rozprávať starých ľudí v rusínskom prostredí na severnom Zemplíne. Súkromnú rodinnú „story“ v knižke doplnil dokonca aj pripomínaním najstaršej rusínskej histórie. O tom, že píše knižku svojich spomienok, nevedeli dokonca ani jeho dvaja synovia.

Po tom, ako už staručký Borecký dokončil kúsok po kúsku kapitoly svojej autobiografie, hotová knižka s názvom – Kliatby draka Veremija – uzrela svetlo sveta v roku 2002, keď ju vydal vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied Veda. 

Natískajú sa otázky: žeby vedec a profesor Borecký až v tomto veku získal istý vhľad a dopracoval sa k poznaniu, že svojmu potomstvu, ale ani širšiemu okoliu čosi o svojom rusínstve nedopovedal? Čosi, o čom v živote takmer nehovoril, ale čo nechcel nechať zabudnuté... Alebo je to tak, že to celé roky mal v sebe, no odložené na neskôr? 

Ako to bolo v skutočnosti, sa už nedozvieme. Máme však v rukách jeho útlu knižôčku, takmer osobnú spoveď. A v nej sú určite dôležitejšie než historické fakty o Rusínoch najmä autorove spomienky na detstvo a rodičov, emócia vyžarujúca z riadkov i z tajných miest medzi riadkami, ako aj z rodinných príbehov a súkromných fotiek. 

Borecký dožil posledný rok života v seniorskom domove v Cíferi. Skonal 15. januára 2008 ako 84-ročný. Pochovaný je na cintoríne vedľa svojej manželky Joly v Bratislave-Vrakuni. 

Táňa Rundesová
publicistka a novinárka

foto: Ladislav Borecký (vľavo)

Aktuality

Zobraziť všetky
20.05.2024

V Starij Ľubovni odbŷv s’a jubilejnŷj 15-ŷj Sejm Rusyňskoj obrodŷ na Sloveňsku

Na posadi predsedŷ bŷv potverdženŷj Martin Karaš. V Starij Ľubovni odbŷv s’a jubilejnŷj 15-ŷj Sejm Rusyňskoj obrodŷ na Sloveňsku V nediľu 19-ho maja 2024-ho roku zŷšly s’a v Starij Ľubovni delegatŷ i hosti na jubilejnim 15-im Sejmi Rusyňskoj…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
20.05.2024

„Jenom deset dní nepil, a ejhle! Umřel.“

K alkoholismu na Podkarpatské Rusi   V 19. století se začaly objevovat spolky propagující střídmost a abstinenci a došlo také k  lékařskému popsání následků popíjení alkoholu. Nepřekvapí, že mnohé oblasti a  společenské skupiny byly k těmto názo…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
19.05.2024

Vychvaľovaný aj kritizovaný Edvard Beneš

Aký bol politik, ktorý doplatil na krutosť dejín V máji pred 140 rokmi sa narodil druhý československý prezident Edvard Beneš. Čo v skutočnosti „napáchal“, čo ho k tomu viedlo a v čom mu jeho vášniví kritici krivdia? V českom Senáte sa bud…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
19.05.2024

Beneš sa Mussoliniho neobával. Pred 100 rokmi s ním vyjednal medzištátnu zmluvu

V polovici mája 1924 rokoval československý minister zahraničných vecí Edvard Beneš v Ríme s talianskym premiérom Benitom Mussolinim. Výsledkom rokovaní bola československo-talianska zmluva o srdečnej spolupráci. Československý minister zahrani…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
18.05.2024

Rozhovor. Veľa závisí aj od toho, v akej rodine človek vyrastá

Ocenený Marián Marko: Zbožňoval matematiku, páčilo sa mu povolanie rušňovodiča, je z neho herec Už takmer 25 rokov šéfuje jedinému rusínskemu divadlu na Slovensku so sídlom v Prešove. S úsmevom konštatuje, že hercom sa stal vlastne vďaka svoj…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.05.2024

Atentáty v našich dejinách  

O život išlo Masarykovi, Hlinkovi, Tisovi a ďalším Ani medzivojnová československá demokracia sa nevyhla atentátom či aspoň neúspešným pokusom. Po atentáte na Roberta Fica sa začali objavovať varovania, že prudká polarizácia slovenskej spolo…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Dakotry ďivky na FB sama tajemnica. Napr.
meno: Marča
prezvysko: skryte
rik narodžiňa: skryte
e-mail:handnogova1993@gmail.com
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať