Vladimíra Clementisa komunisti zlomili rýchlo

09.12.2023


Priznal sa k špionáži aj propagácii zvrátenej kultúry 

Je 21. novembra 1952, druhý deň vykonštruovaného monsterprocesu s takzvaným protištátnym sprisahaneckým centrom, ktoré mal podľa obžaloby viesť bývalý generálny tajomník komunistickej strany Rudolf Slánský. Na rad prichádza výpoveď bývalého ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa, ktorý je jedným zo štrnástich obžalovaných.

Clementis vyzerá pochudnuto, rezignovane. K trestným činom, ktoré vraj podľa obžaloby spáchal, sa bez protestu priznáva. Presne, ako režiséri procesu – dovtedajší spolustraníci – od neho očakávali.

„Doznávam svoju vinu v tom, že v roku 1939, po mojom zaviazaní francúzskej výzvednej službe Sûreté Nationale, stal som sa agentom západných imperialistov,“ rečnil podľa neprirodzenej šablóny. „Pozdejšie, ako štátny tajomník a potom minister zahraničných vecí Československej republiky, nadviazal som špionážne styky s americko-anglickými vyzvedačmi (…), ktorí sa kryli svojimi diplomatickými funkciami.“

Clementisova naučená reč, ktorou na seba dobovou propagandistickou rétorikou naložil najťažšie hriechy, nevybočovala zo spovedí ostatných obžalovaných. Podobne ako väčšine z nich mu spolupráca na zrežírovanom procese nepomohla. Odsúdili ho na trest smrti a 3. decembra 1952, teda pred 71 rokmi, ho popravili.

O tom, prečo sa práve z Vladimíra Clementisa stal zradca Československa, hovorí historik Branislav Kinčok z Ústavu pamäti národa, autor knihy Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948 až 1954.

Komunista so šľachtickými koreňmi
Vladimír Clementis sa narodil 20. septembra 1902 v Tisovci, v rodine učiteľa na evanjelickej škole. Historik Branislav Kinčok hovorí, že išlo o rodinu, ktorú by sme mohli nazvať „národne uvedomelou“.

Clementisov starý otec Václav Vraný pochádzal z českej evanjelickej rodiny z okolia Kolína a presťahoval sa na Slovensko, bol tiež učiteľom. Bol však zbavený svojho miesta a pôsobil ako kustód, teda správca zbierok, v Národnom múzeu v Turčianskom Svätom Martine.

Ak by sme Clementisovo detstvo porovnávali s osudmi iných slovenských komunistických politikov z medzivojnového obdobia, našli by sme viacero rozdielov. „Mal veľké šťastie, rodičia sa dožili dlhého veku. Napríklad Daniel Okáli, s ktorým Clementis neskôr pôsobil v časopise DAV, vyrastal spoločne s bratom v sirotinci v Modre. Clementis mal veľmi šťastné detstvo,“ vysvetľuje historik Branislav Kinčok.

Zaujímavým faktom je, že Clementisovci boli historicky uhorská šľachtická rodina, ktorá získala armáles – donačnú listinu potvrdzujúcu rodový erb – v roku 1651. „Ale treba si uvedomiť, ako v tomto období vyzeralo zemianstvo na území Slovenska,“ upozorňuje historik.

„Na vidieku mnohí zemania splynuli s bohatšími sedliakmi, v meste to boli typickí mešťania. Neodlišovali sa. To bol prípad Clementisovcov. Jeho starý otec z otcovej strany pochádzal zo Skalice a živil sa garbiarstvom, teda spracovaním koží. Otec bol učiteľ. Jeho prístup k tomu, že boli fakticky zemianska rodina, bol už skôr žartovný.“

Kým v 20. a 30. rokoch sa na Clementisov pôvod veľmi nepozeralo, v 50. rokoch – keď sa ho komunistickí spolustraníci na popud sovietskych poradcov rozhodli obžalovať a odsúdiť – prišiel vhod. „Hľadali v ňom príčinu, prečo nezrástol s komunistickou stranou a proletárskym ľudom,“ dodáva Branislav Kinčok. „Nemohol myslieť s proletárskym ľudom, keď v skutočnosti pochádzal z buržoázneho prostredia.“

Skladačku dobre dopĺňal aj fakt, že si v roku 1933 za manželku zobral Ludmilu (Lídu) Pátkovú, dcéru riaditeľa pobočky pražskej Hypoteční banky. Opäť niečo, čo sa do životopisu komunistu veľmi nehodilo.

Clementis v roku 1913 odišiel študovať na osemročné gymnázium do Skalice, odkiaľ pochádzal jeho otec. Tam ho zastihol koniec prvej svetovej vojny aj vznik Československa. Po maturite si to namieril do Prahy, na Právnickú fakultu Karlovej univerzity. V tomto období, zrejme ešte na skalickom gymnáziu, sa zoznámil s marxistickými myšlienkami.

V tej dobe nič neobvyklé, aj v prvých voľbách v Československu v roku 1920 najlepšie uspela aj na Slovensku sociálnodemokratická strana.

„Bol to produkt prvej svetovej vojny, veľkej sociálnej nerovnosti a biedy, ktorú priniesla,“ vysvetľuje historik Kinčok. „Mladí ľudia, ako bol Clementis, aj veľa ďalších slovenských intelektuálov inklinovalo k týmto socialistickým myšlienkam. Po prvej svetovej vojne chceli napraviť sociálnu nespravodlivosť a v ľavicových myšlienkach videli epochálnu vec, ktorá môže tvoriť novú budúcnosť.“

I keď bol z rodiny evanjelického učiteľa, Clementisov vzťah k náboženstvu bol pomerne chladný. Svoje postoje z mladosti opísal v knihe Nedokončená kronika, ktorú tvoria listy jeho žene Líde, ktoré písal začiatkom 40. rokov, v čase, keď bol internovaný v tábore vo Veľkej Británii. „Kostol – najmä protestantský – nemohol mi naozaj nič dať, čo by ma priťahovalo,“ spomínal po rokoch.

„Veľký tisovský kostol, jeden z najväčších v bývalom Uhorsku – chladný, puritánsky – s farárom bez rečníckej inšpirácie, kompilujúcim svoje kázne podľa šablón, veru nemohol zmeniť akýsi môj vrodený nezáujem v náboženskú vrúcnosť. (…) Do kostola v nedeľu chodieval som zväčša len vtedy, keď otecko organoval, čo bolo – keďže boli traja učitelia – každý tretí týždeň. Stával som alebo sedával vedľa neho a na znamenie obracal som noty. Bolo to postavenie, ktoré mi dodávalo autoritu v očiach spolužiakov.“

Právnik, poslanec, exulant
Clementis v roku 1924 vstúpil do Komunistickej strany Československa, ktorá vznikla v roku 1921, a v tom istom roku začal vydávať aj časopis DAV. Zo strednej školy si mnohí spomenú, že názov tohto štvrťročníka vznikol podľa prvých písmen krstných mien jeho zakladateľov – Daniela Okáliho, Andreja Sirackého a Vladimíra Clementisa. No názov mal, samozrejme, aj druhý význam – „dav“ ako masa, teda robotnícke hnutie.

„V rámci tohto časopisu sa zoskupila mladá generácia, literáti, ktorí sa inšpirovali avantgardou, hlavne ľavicovou revolučnou,“ objasňuje význam časopisu v 20. rokoch historik Branislav Kinčok. „Nebrali si svoje vzory z tradičnej slovenskej literatúry, ale zo zahraničia. Viacerí boli počas štúdia vo Francúzsku, v Paríži, kde nasali atmosféru, ktorá ich ovplyvnila. A oni potom ovplyvnili medzivojnovú slovenskú poéziu aj prózu.“

V DAV-e publikovali významní básnici a prozaici, od Ladislava Novomeského po Ivana Horvátha. Clementis sa venoval najmä novinárskej a redaktorskej práci. „Boli prví, ktorí začali v rámci komunistického hnutia šíriť marxistickú filozofiu a vedeli ju vysvetľovať. Áno, môže padnúť otázka, že keď sa tento časopis dostal do rúk obyčajnému robotníkovi, či to chápal,“ vraví Branislav Kinčok.

„Ale v skutočnosti nejde o protiklad. Ak chceli komunisti budovať svoju stranu ako masové politické hnutie, potrebovali profesionalizáciu. Na vedenie novín a časopisov bolo treba vzdelaných ľudí. A tých časopisov nebolo málo, nešlo len o denník Pravda chudoby. Komunisti ich vydávali oveľa viac a na to potrebovali ľudí.“

Clementis sa vďaka pôsobeniu v komunistickej tlači zoznámil s neskorším predsedom strany Klementom Gottwaldom a v roku 1935 ho zvolili za poslanca Národného zhromaždenia. Popri tom sa venoval aj právu, v rokoch 1926 až 1930 bol advokátskym koncipientom, v rokoch 1931 až 1939 advokátom v Bratislave. Zastupoval aj komunistických politikov. Najznámejší je proces s poslancom za KSČ Štefanom Majorom, ktorý nasledoval po udalostiach v Košútoch.

Major do Košútov na 25. mája 1931 zvolal zhromaždenie nespokojných robotníkov z cukrovaru a statkov, úrady však demonštráciu nepovolili. Major odmietol manifestáciu odvolať, demonštranti na privolaných četníkov začali hádzať kamene, tí reagovali streľbou do davu. Na zemi ostali ležať traja mŕtvi, piati ľudia boli vážne zranení.

Clementis sa stal poslancom v roku 1935, teda v čase, keď sa politika komunistickej strany výrazne zmenila. Dovtedy ju vystihovalo sektárstvo. Komunisti útočili na sociálnych demokratov, teda ideologicky najbližší politický prúd, vystupovali antisystémovo a zostávali v izolácii. To sa zmenilo s nástupom Adolfa Hitlera k moci v Nemecku v roku 1933.

Hitler sa netajil názorom, že úhlavným nepriateľom nacizmu je komunizmus, ani tým, že životný priestor pre občanov svojej Tretej ríše mieni získať na východe, na úkor Sovietskeho zväzu.

Komunistická internacionála, skrátene Kominterna, ktorá riadila v podstate všetky komunistické strany na svete, pochopila hrozbu a jednotlivé strany priviedla k tomu, aby opustili sektárske pozície a začali raziť teóriu „ľudovej fronty“.

Môžeme ju chápať ako návod na vytváranie širokých koalícií so všetkými stranami, ktoré sú antifašistické. Táto politika neuspela, keďže demokratické strany sa k spolupráci s komunistami väčšinou stavali rezervovane. Ale pre Clementisov príbeh je tento moment dôležité spomenúť. Pretože to, čo v tomto čase komunisti presadzovali, mu neskôr v procese s protištátnym sprisahaneckým centrom vytknú.

Čo sa dialo ďalej, z histórie poznáme: Hitlerovi sa podarilo Československo rozbiť, 14. marca 1939 vzniká Slovenský štát, o deň nato nemecké vojská obsadzujú české krajiny a vyhlasujú Protektorát Čechy a Morava. Clementisa dejiny zastihli v Prahe. S manželkou mali víza na cestu do Francúzska, no ísť na západ, cez nemecké hranice, sa obávali. A tak cestovali cez Poľsko a Sovietsky zväz, až sa dostali do Paríža.

Prečo práve tam? Ako hovorí historik Branislav Kinčok, o tom nerozhodol on, ale komunistická strana, ktorá mu ako miesto pôsobenia určila Francúzsko, zrejme aj preto, že tam mal dobré kontakty.

Clementis, problémista
Obdobie rokov 1939 až 1941 bolo pre slovenských komunistov problematické. Hitlerovo Nemecko, proti ktorému od polovice 30. rokov mobilizovali, v auguste 1939 uzatvorilo so Sovietskym zväzom, ich nespochybniteľným vzorom, pakt o neútočení. Pochopiť, nieto vysvetliť, tento obrat sovietskeho vodcu Josifa Stalina nebolo jednoduché.

Niektorí ho prijali ako fakt, no Clementis nie. I keď nie verejne, politiku ZSSR spochybňoval. „Urobil to dokonca trikrát, ale vždy počas súkromných rozhovorov s vtedajšími špičkami komunistickej strany,“ hovorí historik Branislav Kinčok.

„Prvýkrát hneď, keď bol pakt o neútočení, známy ako pakt Ribbentrop – Molotov, ohlásený. To sa kriticky vyjadril pred dvomi komunistickými politikmi, Janom Švermom a Viliamom Širokým. Druhá kritika prišla o niekoľko týždňov neskôr, keď bola medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom podpísaná spojenecká dohoda. A tretia, keď Sovietsky zväz 30. novembra 1939 zaútočil na Fínsko.“

I keď Clementis sovietsku politiku nenapadol verejne, v pamäti jeho konkurentov v komunistickej strane tieto slová zostali. Rovnako ako to, že sa v októbri 1939 spolupodieľal na vydaní memoranda slovenských politikov, ktoré požadovalo obnovenie Československej republiky. Podpísal ho spolu s nekomunistickými politikmi, Milanom Hodžom či Štefanom Osuským, čo iní komunisti vyhodnotili ako problém.

Je to paradoxné, keďže v druhej polovici 30. rokov spoluprácu s antifašisticky orientovanými politikmi z iných strán podporoval aj Sovietsky zväz. No uzatvorením paktu s Nemeckom urobil Stalin obrat, po ktorom nasledoval ďalší v roku 1941, keď Hitler jeho krajinu prepadol. Vtedy Stalin aj Sovieti znovu otočili a spojenectvá s nekomunistickými lídrami znovu neboli problém.

Clementisove odchýlky od oficiálnych pozícií strany využil začiatkom 40. rokov jeho konkurent vo vedení slovenských komunistov, neskorší predseda vlády a stalinista Viliam Široký. Tomu sa podarilo presadiť faktické vylúčenie Clementisa zo strany, i keď – ako hovorí historik Branislav Kinčok – toto vylúčenie nemalo úplne formálnu podobu.

„Medzi Širokým a Clementisom vládla veľká animozita. Nemali sa radi už pred vojnou, prvýkrát sa to prejavilo už v roku 1935, keď Clementis kandidoval za poslanca do Národného zhromaždenia. Široký mu chcel kandidatúru prekaziť. Stopol ho až Klement Gottwald, ktorý si s Clementisom rozumel.“

Tieto epizódy nakoniec zohrali rolu v procese, v ktorom bol Clementis popravený. To sa však udeje až o dekádu neskôr. Po tom, čo v roku 1940 Nemecko bleskovým útokom obsadilo Francúzsko, Clementis odišiel do Británie. Ako komunistu ho najprv internovali, no po zásahu československej exilovej vlády bol prepustený a do konca vojny pracoval pre československé vysielanie BBC.

Zaujímavé je, že Clementisa považovali za komunistu nielen Briti, ale naďalej – napriek vylúčeniu – sa zaňho považoval aj on sám. Ako pripomína Branislav Kinčok, svoje pôsobenie v Londýne naďalej konzultoval so stranou. „Aj to, či môže byť hlásateľom v BBC, mu povolila strana. Výhrady mali len voči tomu, aby vystupoval vlastným menom. Preto si vybral pseudonym, Peter Hron.“

Rok 1945: návrat do vedenia
Keď sa vojna chýlila ku koncu, Clementisa zobrali vo vedení komunistickej strany na milosť. Celý proces sa začal už v októbri 1944, keď do Londýna pricestovala delegácia Slovenskej národnej rady, orgánu, ktorý vznikol počas Slovenského národného povstania. Jej súčasťou bol Clementisov priateľ, básnik a komunistický politik Laco Novomeský.

Clementis s Novomeským prebral svoje pôsobenie vo Francúzsku na začiatku vojny a ten poslal správu na Slovensko a do Moskvy. V marci 1945, keď sa kreovala nová československá vláda, vedenie strany Clementisa omilostilo, v čom zohral úlohu Gustáv Husák, ale aj samotný Klement Gottwald, ktorý ku Clementisovi prechovával sympatie. V novej vláde sa Clementis stal štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí, ktoré až do roku 1948 viedol Jan Masaryk.

Clementis v prvých mesiacoch po vojne organizoval a personálne znovu zakladal ministerstvo, keďže Masaryk sa v tom čase zúčastňoval rokovaní o vytvorení Organizácie spojených národov (OSN), výraznú rolu zohral aj pri výmene slovenského a maďarského obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom.

Na ministerstve zahraničných vecí sa dočkal komunistického prevratu vo februári 1948, a keď za záhadných okolností v marci 1948 zomrel Jan Masaryk, Vladimír Clementis po ňom prebral funkciu ministra.

Z tohto postu sledoval, ako si jeho komunistická strana upevňuje moc a zbavuje sa nepriateľov. Najprv tých, ktorí boli jej politickými konkurentmi: už v apríli 1948 odsúdili politika Demokratickej strany Jána Ursínyho, v júni 1949 bol popravený Heliodor Píka, o rok nato Milada Horáková. Ale už čoskoro malo prísť aj naňho.

Popri účtovaní s nepriateľmi novej moci sa v komunistických satelitoch na pokyn Moskvy začal hľadať aj takzvaný vnútorný nepriateľ, medzi špičkami vtedajších pohlavárov. V roku 1949 bol v Maďarsku obžalovaný a popravený minister zahraničných vecí László Rajk. Onedlho sa začalo hľadanie „československého Rajka“.

Ako hovorí historik Branislav Kinčok, pre nasledujúce roky bol kľúčový jún 1948, keď došlo k roztržke medzi Sovietskym zväzom a Juhosláviou, na ktorej čele stál Josip Tito. Juhoslávia mala už vtedy trochu iné postavenie medzi socialistickými štátmi, keďže sa Titovi a jeho armáde podarilo podstatnú časť krajiny oslobodiť od nacistov svojpomocne. To mu umožňovalo robiť politiku, ktorá bola od Moskvy nezávislejšia.

Stalin sa rozhodol juhoslovanskú komunistickú stranu vylúčiť z Kominterny, aby zamedzil tomu, aby ktokoľvek nasledoval jej príklad. V sovietskom bloku sa vytvorila atmosféra strachu, ktorú Moskva podporovala vykonštruovanými procesmi vnútri komunistických strán.

Sovietski bezpečnostní poradcovia, ktorí v Maďarsku organizovali proces s Rajkom, prišli do Československa, aby tu rozvinuli koncepciu, že sprisahanie odhalené v Maďarsku je sprisahaním v celom východnom bloku. A treba nájsť jeho aktérov.

Clementisovo meno sa objavilo už na zozname 60 vytypovaných funkcionárov komunistickej strany, údajne zapojených do sprisahania, ktoré prezidentovi Klementovi Gottwaldovi priniesol maďarský komunistický líder Mátyás Rákosi. Zoznam vychádzal z prvotnej idey, podľa ktorej vraj boli sprisahancami slovenskí „buržoázni nacionalisti“ na čele s Clementisom. Teda okrem ministra zahraničných vecí aj Gustáv Husák, Laco Novomeský či Daniel Okáli.

„Pre Stalina to bolo málo, príliš provinčné,“ hovorí historik Branislav Kinčok. „On potreboval proces, ktorý by zatienil aj proces v Maďarsku. A preto koncom roku 1950 došlo k prehodnoteniu koncepcie, pôvodní bezpečnostní poradcovia boli stiahnutí do Moskvy a poslaní boli noví, s novými inštrukciami, ktorí začali hľadať dvojité sprisahanie: jednu slovenskú a jednu českú vetvu.“

Popri príprave procesu so slovenskými buržoáznymi nacionalistami sa hlava protištátneho centra začala hľadať v najužšom vedení komunistickej strany. Voľba padla na druhého muža strany, generálneho tajomníka Rudolfa Slánskeho. Mnohých obžalovaných spájal židovský pôvod, čo súviselo s medzinárodným dianím: po vzniku štátu Izrael Stalin dúfal v úzku spoluprácu, no Izrael sa priklonil k spolupráci so Spojenými štátmi. Stalin odpovedal bojom proti „sionizmu“, ktorý ovplyvnil aj proces s Rudolfom Slánskym a spol.

Prečo vlastne Clementisa súdili v tomto procese a nie spolu s Husákom či Novomeským, teda takzvanými buržoáznymi nacionalistami? Podľa historika Branislava Kinčoka za tým bolo viacero dôvodov. „V prípade Clementisa mohli organizátori procesu zdôrazniť antisovietsky buržoázny nacionalizmus, pretože v roku 1939 kritizoval ZSSR. V prípade Husáka a Novomeského to nebolo možné, lebo ničoho podobného sa nikdy nedopustili,“ vysvetľuje.

„Sionizmus síce bol hlavnou linkou procesu, no potrebovali zdôrazniť aj ostatné, teda titoizmus a buržoázny nacionalizmus. Aj preto, lebo plánovali následné procesy, ktoré by na ten hlavný nadväzovali. V hlavnom procese teda museli byť osoby, na ktorých činnosť by boli napojené osoby z následných procesov. V procese so Slánskym teda musel byť buržoázny nacionalista Clementis, aby sa v procese s Husákom mohlo v úvode obžaloby a rozsudku napísať, že Husák a spol. boli napojení na zradcovskú bandu Slánskeho a spol.“

„Priznávam svoju vinu“
Vladimír Clementis bol použiteľný v monsterprocese s protištátnym sprisahaneckým centrom aj preto, že ho vyšetrovatelia rýchlo zlomili a on začal vypovedať tak, ako chceli. Zatkli ho v januári 1951 a previezli na zámok v Kolodějích pri Prahe, kde bola zriadená prísne tajná špeciálna akcia. Obžalovaných držali v pivničných priestoroch.

„Tu si prešli peklom. Základné pravidlo politických procesov bolo, že prezumpcia neviny sa neberie do úvahy. Dôležité bolo dostať z človeka priznanie a na to sa používali metódy, ktoré do Československa priniesli sovietski bezpečnostní poradcovia a po roku 1949 sa tu ešte zdokonalili,“ hovorí historik Branislav Kinčok.

„Bola to kombinácia fyzického násilia a psychického nátlaku. Dlhé celodenné výsluchy, a ak neboli práve na výsluchu, nútili väzňov, aby v cele celý deň chodili. V noci prerušovaný spánok. Po čase sa zlomil každý a zafungovalo to aj na Clementisa.“

Clementis bol človek salónu, s jemnými spôsobmi, navyše komunista. Aj to vyšetrovatelia využívali – hovorili mu, že strana od neho žiada priznanie, že jej musí pomôcť. A on to nakoniec urobil.

Zaujímavé je, že Clementisa už v roku 1949 – v čase, keď v Maďarsku vyšetrovali Lászlóa Rajka – varovali, že mu hrozí väzenie. V septembri 1949 Clementis cestoval loďou do Spojených štátov, kde sa ako vedúci československej delegácie zúčastnil na Valnom zhromaždení OSN.

Minister zahraničných vecí sa v New Yorku dozvedel o vyšetrovaní, ktoré sa začalo v jeho rezorte, špekulácie o tom, že by mohol byť zatknutý, sa objavili v zahraničnej tlači, denníkoch ako New York Times či Le Monde.

„Neboli to nejaké jednotlivé správy alebo chýry, bolo ich veľké množstvo,“ potvrdzuje aj historik Branislav Kinčok. „Hovorili mu to jeho spolupracovníci, ale aj diplomati z iných štátov, s ktorými sa stretával. V zahraničnej americkej tlači vychádzalo veľké množstvo článkov, kde sa písalo o tom, že Clementis je ďalší v poradí.“

Nepočúvol ich a do Československa sa vrátil. Po zatknutí ho obvinili zo sabotovania budovania socializmu, špionáže a vyzvedačstva. Využili na to jeho kontakty s francúzskymi či britskými diplomatmi, ktorí boli v procese označovaní za špiónov a s ktorými sa Clementis z titulu svojej funkcie štátneho tajomníka a neskôr ministra naozaj stýkal.

Smutne známy prokurátor Josef Urválek išiel vo svojej reči ešte ďalej. K obvineniam, ktoré na Clementisa naložil, pridal aj propagáciu zvrátenej kultúry. „Slánský, Clementis a ich spoločníci robili všetko možné pre popularizáciu takzvaného amerického spôsobu života,“ rečnil prokurátor pri prednese obžaloby.

„Preto umožnili existenciu USIS, Informačnej služby USA, ktorá popri širokej propagácii zvrhlej americkej dolárovej pseudokultúry, rozkladajúcej a mrzačiacej človeka, sa zaoberala zbieraním špionážnych správ a získavaním nových špiónov.“

Obvinenia voči Clementisovi boli také absurdné, že si navzájom protirečili; a to až do takej miery, že Urválek musel priamo na procese vysvetľovať, prečo si navzájom odporujú. Napríklad, keď na jednej strane tvrdil, že Clementis ako buržoázny nacionalista rozbíjal Československo, a na druhej, že bol prisluhovačom prezidenta Eduarda Beneša, ktorý ako zarytý čechoslovakista odopieral Slovákom niektoré práva.

„Ako sa to rýmuje, že Clementis, tento ‚roduverný Slovák‘ bol poslušným sluhom Beneša, ktorý pohŕdal slovenským národom a jeho rečou?“ pýtal sa rečnícky Urválek v záverečnej reči. „Vysvetlenie je poruke! Beneš aj Clementis rovnako bojovali nie za práva ľudu, ale za vykorisťovateľské záujmy buržoázie!“

Vyšetrovatelia doviedli nátlak na Clementisa až do bodu, aby povedal, že vlastne nikdy nebol komunistom. Aby zaprel sám seba. Svedčí o tom jeho záverečná reč. „Nech je aj môj prípad varovaním, k akému strašnému koncu vedie matrikové formálne členstvo v komunistickej strane,“ hovoril odovzdane na záver procesu.

„Každý, kto opustí jasnú cestu línie strany, dostane sa v dôsledku železnej logiky vývoja skôr či neskôr do tábora nepriateľov, na cestu imperialistov, na cestu zločinu. (…) Preto tiež výrok o treste, ktorý vynesie súd národa nad mojou činnosťou, ak bude najtvrdší, môže byť len trestom spravodlivým.“

Predtuchu mal správnu, trest bol naozaj najtvrdší. Vladimíra Clementisa odsúdil národný súd 27. novembra 1952 na trest smrti. O tom, že obžalovaní boli zmierení so svojím osudom, najlepšie svedčí to, že nikto z odsúdených na trest smrti sa neodvolal.

Clementis bol rehabilitovaný v roku 1963. No ako pripomína Branislav Kinčok, i keď sa stal obeťou politického procesu, mali by sme sa naňho pozerať aj kriticky. „Bol súčasťou režimu po roku 1948. Počas druhej svetovej vojny vo vysielaní BBC kritizoval, koľko literátov sa dalo do služieb ľudáckeho režimu. Milo Urban, Tido Gašpar a ďalší…“ hovorí historik.

„Ale to isté sa stalo aj jemu, stal sa presne tým istým, ktorých kritizoval. A to je jeho tragédia. I keď nenesie priamu zodpovednosť za politické procesy, bol súčasťou vlády. Bol súčasťou systému a vlády. Nepriamu zodpovednosť za to, čo sa po roku 1948 dialo, určite nesie.“

DUŠAN MIKUŠOVIČ

zdroj:
https://dennikn.sk/3711792/priznal-sa-k-spionazi-aj-propagacii-zvratenej-kultury-spolustranika-vladimira-clementisa-komunisti-zlomili-rychlo/

foto:
Ladislav Novomeský a Vladimír Clementis. zdroj: wikipedia.org

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
29.02.2024

Ryžkov měl spasit SSSR, ale nepochopil funkci peněz

Uplakaný bolševik.  Ve věku 94 let v Moskvě zemřel bývalý sovětský premiér Nikolaj Ryžkov. Rodák z Ukrajiny byl posledním žijícím předsedou sovětské vlády, ve skomírajícím komunistickém impériu se pokoušel zavádět ekonomické reformy. Před des…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
29.02.2024

Seriál STALO SA PRED 105 ROKMI (d)...

1. januára 1919 Rusínska delegácia z Užhorodu (A. Vološin, P. Legeza, I. Kontratovič) jednala v Budapešti so splnomocnencom čs. vlády M. Hodžom o možnosti pripojenia Podkarpatskej Rusi k Republike československej. Hodža vedel o promaďarskej ori…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
28.02.2024

Smysl Československa a jeho zmizení

Tento text neusiluje o přesnou rekonstrukci procesů, které se odehrály v minulosti, nebo komplexní výčet událostí a postav, které v příběhu Československa sehrály svou roli, je „pouze“ krátkým a možná trochu provokativním zamyšlením nad tím, co …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
28.02.2024

Dva pruhy už nestačia

Na rýchlocestu R4 do Poľska sa robí ďalšia štúdia za stovky tisíc. Štát zatiaľ nerozhodol ani o forme financovania autostrády z Prešova na severnú hranicu. Štát stále nevie, ako sa bude stavať a financovať výstavbu rýchlostnej cesty R4. Še…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
27.02.2024

Rozhovor. Bolí ma, keď vidím, koľko Slovákov je ochotných veriť ruskej propagande

Gréckokatolícky kňaz z Užhorodu  O dvoch rokoch vojny a jej dosahoch na Zakarpatie a Mukačevskú eparchiu sme sa rozprávali s protosynkelom Petrom Berešom. Po rannej liturgii v gréckokatolíckej Katedrále Povýšenia Svätého kríža v centre Užh…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Marča soj ide u Labirci po ulici, poslyzne sja i vpade.
Prychodyť galantnyj parobok i pomahať ji na nohy.
-Zavidžu ledu, na kotryj ste upala...
-Maly by ste radšej Petrovi zaviďity, ten zo mnov spyť...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať