VOJTECH BORECKÝ (*14.11.1910, Ubľa, dnes Slovensko -  †12.6.1990, Košice)  

VOJTECH BORECKÝ (*14.11.1910, Ubľa, dnes Slovensko -  †12.6.1990, Košice)  
 - rusínsky umelec, predstaviteľ podkarpatskej maliarskej školy

Bohém, ktorého srdce nenašlo lásku...

V roku 2020 uplynie 110 rokov od narodenia Vojtecha Boreckého - najromantickejšieho a najpoetickejšieho umelca  podkarpatskej maliarskej školy. Tvorivého profesionála, premýšľavého a vnímavého tvorcu s vlastnou, neopakovateľnou  a osobitou individualitou, svojským temperamentným rukopisom, ktorý  zanechal výraznú stopu vo výtvarnom umení  20.storočia na Podkarpatsku a Východnom Slovensku. 

Nový umelecký fenómen sa sformoval na základe syntézy talianskeho klasického dedičstva, francúzskeho impresionizmu, západoeurópskej realistickej školy a národnej slovesnosti ľudovej kultúry Podkarpatska.  Dielam  majstra Boreckého je vlastný prchavý romantizmus, poetický lyrizmus, zmyselná intimita, dôverná intonácia v dialógu s divákom. 

Na Slovensku je Borecký známy ako Vojtech, na Ukrajine ako Adalbert a v Užhorode ho Adalbert  Erdélyi  volal Bela.  Budúci umelec sa narodil 14. novembra 1910 v Ubli v rodine učiteľa. Jeho otec, národovec - intelektuál, Vojtech Borecký st. bol vášnivým obdivovateľom klasickej hudby, maľovania a literatúry. Tieto koníčky prenášal na svoje deti Tichomíra, Vojtecha, Štefana, Ladislava a dcéru Elu. Učil ich milovať rodnú zem, spoznávať  ľudové umenie a život vrchárov. 

Prvé roky života malý Vojtech prežil v šťastnom rodinnom prostredí, obklopený nezvyčajne krásnou majestátnou prírodou. V roku 1925 sa rodina presťahovala do Užhorodu,  ale Vojtech  študoval na  reálnom gymnáziu v Užhorode  už od roku 1920. Celé toto obdobie boli  jeho školské zošity plné ornamentálnych arabesiek, situačných kresieb, insitných skíc a karikatúr, jemu blízkych a známych ľudí. 

Od roku 1927 začal študovať v Užhorodskom učiteľskom seminári. Bol to aj začiatok  jeho priateľstva s Andrejom Kockom, Ernestom Kontratovičom a Zoltánom Šoltésom. V tomto roku začínajú študenti navštevovať Verejnú školu maľovania, ktorú založili Vojtech Erdélyi, Josif Bokšaj a Emil Grabowski. 

Počas štyroch rokov štúdia si Vojtech  osvojuje  tajomstva a zakutia odborného umeleckého vzdelávania a teórie výtvarného umenia. Pedagógovia učia adeptov maliarskeho umenia  slobode prejavu, hľadaniu individuality a vlastnej cesty v umení. Počas týchto rokov sa Borecký formuje nielen  ako kreatívna osobnosť, ale tiež ako muž s ťažkou povahou, ktorá pod maskou vonkajšieho pokoja, tolerancie a rozvahy, skrýva výbušný temperament. 

Boli to šťastné roky, plné priateľstva, vzájomného nadšenia z maľovania, výletov do hôr,  plenérov  s učiteľmi, ktorí sa nakoniec stanú  dobrými  priateľmi. Užhorod sa navždy stáva Boreckého milovaným mestom.

V roku 1931 Vojtech ukončuje štúdia v učiteľskom seminári a odchádza pracovať do školy v obci Veľká  Kopaňa pri Vinogradove,  kde pôsobí do roku 1934. V priebehu tohto obdobia  si mladý umelec vytvoril svoje vlastné  námety, kompozičnú štruktúru  a expresívny realistický štýl  maľovania.  Autor veľa maľuje, realizuje olejomaľby a pracuje na maliarskych objednávkach.

V roku 1933 Vojtech Borecký spoločne s Andrejom Kockom prezentuje svoje diela na prvej autorskej výstave. Spolu s ňou prichádza aj prvý úspech. V roku 1936 mladý umelec ukazuje svoje diela  profesorovi pražskej Akadémie výtvarných umení Viktorovi Novákovi,  s tým, že rád by pokračoval v štúdiu na vysokej škole. Profesor ho však odhovára od tohto zámeru, poukazujúc na rizika výučby, ktoré akademická škola prináša.  Tá by mohla udusiť, zlomiť prirodzený dar veľkého talentu, ktorý bol daný od Boha. 

Kresba figúry  jedným ťahom  je vyššou formou danosti každého výtvarníka, ale nie každý to dokáže. Boreckému bola táto zručnosť daná vrodeným talentom a v rokoch štúdia pri Vojtechovi Erdelyim  a Josifovi Bokšajovi sa ešte prehĺbila. V roku 1937 na základe odporúčania  V. Erdelyia, , prijímajú Vojtecha Boreckého za člena Spolku výtvarníkov Podkarpatskej Rusi.  Maestro Erdelyi nazýva mladého maliara jedným z najtalentovanejších umelcov Podkarpatskej Rusi.

Od roku 1938 do roku 1945, kvôli rodinným záležitostiam,  Borecký je  nútený pracovať v škole vo Veľkom Býčkove. Aj napriek veľkému pracovnému vyťaženiu umelec plodne a vytrvalo tvorí.  Maľuje obrazy, kreslí, robí grafiku, vedie bohatú korešpondenciu s priateľmi a v každom liste spomína s nostalgiou na Užhorod.  

Všetok svoj voľný čas využíva na potulky  pod holým nebom.  Prichádza do Kušnice k Vojtechovi Erdelyiovi,  alebo do Karpát, kde vidí ťažkú prácu drevorubačov,  pastierov kráv a oviec.  Zoznamuje sa s ľudovými zvykmi, obradmi počas sviatkov, ale aj každodenným všedným  životom dedinčanov . Všetky svoje dojmy a zážitky zaznamenáva  ceruzkou, dreveným uhlíkom a pastelom do zošitov a albumov.
 
V tom čase vytvára sériu akvarelových ŇJU. Modely týchto malieb sú zmyselne erotické, plné túžby a elegancie. V obrazoch tohto obdobia Borecký výrazne vynikal silnou  individualitou, originalitou  vlastného štýlu a  svetonázoru. Jeho tvorba je presiaknutá radosťou zo života, láskou k prírode, optimistickou náladou a ako dôsledok toho, bohatou škálou farieb, emancipáciou a pastóznym maliarskym rukopisom. Krajiny, zátišia, portréty, obsahom veľké epické plátna plné emócií a romantizmu...  Výstižné  vyjadrenie, pozitívne hodnotenie jedného z kritikov tohto obdobia: "Borecký nie je na zemi, ale vznáša sa pol metra nad ňou...."

Umelecká originalita Boreckého sa prejavuje v častom spájaní viacerých rôznych žánrov, štýlov, trendov v jednom diele.  Strohý, triezvy realizmus sa  prelína so vznešenou romantikou. Poetická oduševnenosť obrazov - so zvýraznenou ostrou grotesknosťou, nákazlivou úprimnou veselosťou - s potlačenou bolesťou duševného utrpenia, zrejmá prítomnosť autentického impresionizmu - s jeho plošnou dekoratívnosťou, štylizovaného koloritu alebo tvaru " - napísal znalec umenia Gregor Ostrovský o dielach  Boreckého z rachovského obdobia. V tej dobe vzniklo niekoľko veľkých závesných obrazov: "Materstvo", "Rachovská madonna", "Madonna", ktoré plne odrážajú  krédo umelca - uctievanie ženy-matky, materská láska, čistota  myslenia a duchovná spiritualita.

Po skončení druhej svetovej vojny sa umelec presťahuje späť do Užhorodu a jeho rodina sa vracia na Slovensko. Borecký  sa aktívne zapája do činnosti  Zakarpatskej pobočky Zväzu výtvarných umelcov Ukrajiny, vyučuje na umeleckej škole, zúčastňuje sa všetkých umeleckých výstav v Užhorode i mimo neho. A zároveň pracuje na mnohých dejových tematických skladbách. Namaľuje svoju slávnu sériu zátiší z poľných kvetín na pozadí iskrivo-svetlých dekoratívnych šatiek, vytvára komorné krajinky, naplnene hlbokým pokojom. 

V prvých povojnových rokoch namaľoval svoje slávne obrazy "Ťažba dreva" a "Na rúbanisku." Autor sa v nich prezentuje ako kompozične skvelý výtvarník a znalec vystavania mnoho figurálnych obrazov. Obraz "Ťažba v lese" je realizovaný v zelených tónoch. Nájdeme v ňom impozantné, bohaté odtiene a nuansy základnej farby - od takmer čiernej až po priehľadnú šalatovú. Skvelý scénický obraz, monumentálny rozsah obrazu, psychologická nasýtenosť  všeobecne emočného vyznenia diela určuje silu jeho účinku na diváka. Úcta k prírode vyžaduje predovšetkým od človeka lásku a starostlivosť. Toto krédo prechádza celým životom Boreckého.  Karpaty sú pre neho akýmsi "Barbizónom" .  Ospevoval ich s romantickou a poetickou vášňou.

Ale nie všetko bolo počas tohto obdobia života umelca bezproblémové. Borecký veľmi bolestivo  znášal psychickú „verejnú popravu  a masakrovanie“  Vojtecha Erdelyia. Veľmi ho zasiahla smrť obľúbeného učiteľa  v roku 1955.  

Majster si uvedomuje, že jeho dielo nezapadá do rámca socialistického realizmu, veľmi ho trápi počúvať kritiku od neznalých laikov. V jeho povahe nebola schopnosť prispôsobiť sa požiadavkám úradníkov z sockultúry. 

Preto začína premýšľať o odchode na Slovensko, kde žila jeho rodina. Konečný impulz pre odchod bol bolestivý rozchod  s  jeho milovanou manželkou Oľgou. V roku 1964 umelec navždy opustil Zakarpatie a usadil sa v Košiciach. Je hneď prijatý za člena Zväzu slovenských umelcov, ale Borecký sa kategoricky odmietol zúčastňovať ich oficiálneho života. Stáva sa slobodným umelcom. 

Dlho žije v Kanade, na pozvanie svojej bývalej manželky, tu veľa pracuje a organizuje výstavy svojich obrazov, často cestuje po Európe, na plenéry do Švajčiarska a po návrate domov  maľuje na objednávky, ktorých má vždy  dosť. Maľuje mnoho zátiší, portrétov, krajiniek a aktov. 

Na stenách jeho ateliéru navždy zostali zátišia namaľované v Užhorode. Nájdete tam tiež obľúbené kolekcie rozkošných šatiek  s kvetinovou dekoráciou  a na podlahe masu kartónov a plátien hotových diel. Avšak, keď ho požiadali, aby im ukázal, odmietol: "Ja teraz nepracujem tak, ako som pracoval  v Užhorode. Odrazil som sa od jedného brehu, ale nikdy som nepriplával k tomu druhému..." spomínal maliar. 

Jeho spirituálne spojenie so svojim milovaným mestom nikdy nebolo prerušené. Udržiaval písomnú korešpondenciu s priateľmi, bol  oboznámený s udalosťami, ktoré sa diali na Zakarpatí. Avšak jeho rozhodnutie už mu nedovoľovalo, aby sa vrátil naspäť do Užhorodu.      

Vojtech Borecký zomrel 12.6.1990,  do okrúhleho  80. výročia mu chýbalo niekoľko mesiacov. Svoj večný sen sníva na Slovensku. Ale na Ukrajine na umelca nikdy nezabudli. V histórii Podkarpatskej/zakarpatskej maliarskej školy mu navždy patrí  osobitné a dôstojné miesto. 

Nebolo ani 10 rokov po smrti umelca a jeho diela sa začali vracať na Ukrajinu. Borecký sa vrátil vo svojich dielach do svojej obľúbenej krajiny. Tvorivá,  životná púť Vojtecha Boreckého bola skôr posiata klincami ako ružami, ale navždy zostali živé kvety v jeho zátišiach. V portrétoch  rešpektoval úctu k modelu,  a v jeho krajinách – romantickú vzrušujúcu zamilovanosť k rodnej zemi..


VÝSTAVY 
1933 -1945 - Účasť na výstavách členov Únie výtvarných umelcov Podkarpatskej Rusi v Užhorode, Košiciach, Bratislave, Brne a Prahe.
1945 - 1964 – účasť na  skupinovej výstave (Užhorod), národnej (Kyjev] celoštátnej ( Moskva) ....
1975 - Východoslovanskí umelci, Galéria Prešov, Zakarpatské múzeum umenia v Užhorode.
1976 - Moderní východoukrajinskí umelci, Východoslovanská galéria v Košiciach.
1976 - Východoslovanskí umelci - bratské Zakapratie, Užhorod.
1977 – 3. Výtvarné umenie východného Slovenska, Dom umenia, Brno.
1977 - Výstava k 25. výročiu založenia Východoslovanskej galérie v Košiciach.
1978 - Zo zbierky Východoslovanskej galérie v Košiciach "Festival priateľstva".
1978 - skupinová výstava Košice; al Galéria Tatrans, Horný Smokovec.
1978 - Východoslovanská krajinomaľba 20. storočia, Východoslovanská galéria Košice.
1978 - 1980 - účasť na skupinových výstavách východoslovenských umelcov.
1980 - personálna výstava "Vojtech Borecký", Šarišská  galéria Prešov.
1982 - Umenie 19. storočia a 20. storočia na východnom Slovensku, Galéria mesta Košice v Košiciach.
1990 - Autorská výstava "Vojtech Borecký: Maľba“, Múzeum ukrajinskej a rusínskej kultúry, Svidník;  Vlastivedné múzeum v Humennom
2000 – Autorská výstava „Muž, ktorý maľoval obrazy“ Vihorlatské múzeum v Humennom 2000 - Odhalenie pamätnej dosky v rodisku autora v  Ubli, autor Bohdan Korž
2001 - "Vojtech Borecký", Múzeum  moderného umenia A.Warhola v Medzilaborciach.
2010 - Výstava ku 100. výročiu narodenia Vojtecha Boreckého (z fondov Muzea J. Bokšaja  
a súkromných zbierok).

Galina Ryžová, Užhorod