Vráťte sa o 35 rokov späť na Sviečkovú manifestáciu

Ako sa protestovalo a informovalo v čase neslobody?

Legendárna novinárka z rakúskej ORF spomína, ako ju v marci 1988 v Bratislave zadržali, aby nemohla informovať o tichom proteste veriacich. Prinášame aj ukážky z novín plných propagandy, v ktorých vláda gratulovala prezidentovi Bangladéšskej ľudovej republiky a priniesla reportáž zo zberu uhoriek.

„Ukážte nám občiansky preukaz.“ Príslušníci Verejnej bezpečnosti (VB) v jednej z bratislavských ulíc zastavia 24-ročného mladíka so sviečkou v ruke. Chystá sa na Hviezdoslavovo námestie, kde sa má začať Sviečková manifestácia.

Na akciu, na ktorú pricestoval z Čiech, sa nedostane. Aj keď Jiří Fajmon, ktorý patril k najmladším signatárom Charty 77, nič nespravil, zadržia ho a zoberú na policajnú stanicu. Následne ho odsúdia za prečin proti verejnému poriadku, vo väzení si odsedí dva mesiace, lebo kráčal ulicou so sviečkou v ruke. Až v roku 1990 Najvyšší súd zruší rozsudok ako nezákonný, no čas za mrežami mu už nik nevráti.

Sychravý deň a sviečky
Fajmon je najprísnejšie potrestaným za Sviečkovú manifestáciu, ktorá sa udiala pred 35 rokmi – 25. marca 1988. Okrem neho zadržali 140 ľudí.

Tichý protest veriacich je jednou z kľúčových udalostí v dejinách odporu proti komunistickému režimu vo vtedajšom Československu. Za brutálny zásah proti demonštrantom nebol z najvyšších funkcionárov štátu nikdy nik stíhaný. O rok a pol už prišla Nežná revolúcia.

V chladný a sychravý deň pred 35 rokmi nabrali odvahu tisíce ľudí a zišli sa na manifestácii za dodržiavanie náboženských slobôd a občianskych práv napriek tomu, že sa vtedajší režim pokúšal do poslednej chvíle verejnosť odradiť od účasti. Napríklad aj rýchlou zmenou televízneho programu, v čase demonštrácie mimoriadne vysielali romantický film Angelika, ktorý bol v tom čase obrovským hitom.

Veriacich zastrašovali v práci. Vysokoškoláci dostali voľno a študentov bývajúcich na internáte vyzývali, nech idú z Bratislavy domov. S jediným cieľom: aby v piatok 25. marca 1988 nešli na manifestáciu. Vládna moc medzi ľudí rozšírila informáciu, že sú povolené ostré náboje a nemocnice sa predzásobili krvou.

Keď slobodne protestujú, u Putina by nemohli
Podľa Ústavu pamäti národa, ktorý skúma zločiny komunizmu, bolo na Hviezdoslavovom námestí 3 500 účastníkov. Spolu s tými, ktorých tam už nepustili a zostali v priľahlých uliciach, sa na manifestácii zúčastnilo 10-tisíc ľudí.

Zasahujúcich príslušníkov Verejnej bezpečnosti bolo 1 061. Podľa oficiálnych údajov zranenia utrpelo 14 ľudí, no bolo ich oveľa viac. Mnohí nešli na ošetrenie zo strachu.

Dnes sa stačí rozhodnúť a bez obáv z perzekúcií môžete ísť na ohlásený protest, no v roku 1988 išiel každý do vedomého rizika, že môže dostať bitku, skončiť vo väzení, pokaziť si profesijnú kariéru, prípadne zmariť svojmu dieťaťu prijatie na vysnívanú školu.

Kým pred 35 rokmi demonštrovali ľudia za to, aby mohli slobodne žiť, pred pár dňami sa na tom istom mieste na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí zišlo vyše päťtisíc ľudí na takzvanom pochode za mier, na ktorom volali aj po návrate starých čias. Viacerí so sovietskymi vlajkami v ruke.

Oslavovali Vladimira Putina a Moskvu, pod ktorej vplyvom ešte v rámci Sovietskeho zväzu nebolo Československo slobodnou krajinou a demonštrovať sa do novembra 1989 slobodne nesmelo.

Sviečkovú manifestáciu, ktorá bola prvým masovým protirežimovým protestom od roku 1969, násilne potlačili. Podobne hrubou silou dodnes zasahujú proti demonštrantom v Rusku. Napríklad v septembri zadržali vyše 1 300 ľudí, ktorí vyšli do ulíc na protest proti mobilizácii mužov do vojny proti Ukrajine. Za účasť na protestoch a nepovolených hromadných podujatiach hrozí v Rusku až 15-ročné väzenie.

Policajti počas Sviečkovej manifestácie udierali ľudí obuškami
Už pár minút po začiatku Sviečkovej manifestácie, ktorú zorganizovala tajná cirkev na Slovensku na popud vtedajšieho podpredsedu Svetového kongresu Slovákov a známeho hokejistu Mariána Šťastného, sa ukázalo, že sa komunisti neštítia brutálne zakročiť proti vlastným občanom.

Nasadili vodné delá, policajti ľudí stojacich so sviečkami agresívne napádali, útočili slzotvorným plynom a hrozili použitím služobných psov. Verejná bezpečnosť tvrdo zasahovala hneď po začiatku akcie okolo 18. hodiny, keď zhromaždení začali zapaľovať sviečky a spievať.

„Všetky autá začali trúbiť, húkať a dali sa do pohybu oproti stojacim ľuďom. Doslova ich vytláčali. Potom začali striekať vodnými delami do davu, to už sa ľudia neudržali na nohách a padali na zem. Do toho ešte striekali vodu polievacie autá. Príslušníci VB obuškami bezhlavo udierali ľudí bez ohľadu na vek a pohlavie. Niektorí boli naozaj ako nepríčetní,“ opisoval dianie účastník Ľubomír Rajter. Mal vtedy 22 rokov. Jeho spomienky, ako aj prípad uväzneného demonštranta Fajmona z Čiech zachytáva štúdia ÚPN o Sviečkovej manifestácii.

To isté vypovedali ďalší. „Uhýbali sme sa hučiacim autám, ktoré sa na nás rútili, potom kropiacim autám a nakoniec aj vodnému delu. Mali sme čo robiť, aby sme sa im uhli, a keď ani to nepomohlo, poslali na nás tých mladých s obuškami a oni mlátili hlava-nehlava, najmä pred budovou divadla,“ vravela vtedy 45-ročná účtovníčka Mária Kéryová. Aj ju zadržali a pre účasť na manifestácii mala problémy v práci, kolegovia sa jej vyhýbali, siahli jej aj na plat.

Na polícii jej po zadržaní prehľadali kabelku. Keď v nej nič okrem sviečky nenašli, musela sa vyzliecť donaha. „Ešte aj nohy som musela zdvihnúť, aby videli aj chodidlá. Bolo to ponižujúce a odporné. Potom sme sa presunuli do vyšetrovacej miestnosti a začal sa výsluch. Akého som vyznania, kde chodím do kostola, prečo som sa nevydala. Odkiaľ som vedela, že bude manifestácia, či som vedela, že bola zakázaná,“ hovorila Kéryová.

Zadržaná spravodajkyňa ORF: Ľudia na polícii stáli s rukami na stene
Medzi 141 zadržanými bola aj legendárna reportérka rakúskej televízie ORF Barbara Coudenhove-Kalergi. Novinárka zo slobodnej stanice, ktorá mohla do sveta vypustiť necenzurovanú informáciu o tom, ako vládnuca moc surovo zasiahla proti pokojnému davu demonštrantov, sa veľmi rýchlo ocitla v rukách polície.

„Policajné autá celkom bezohľadne nabehli do davu a mnohých účastníkov vrátane môjho kolegu Karla Stipicza a mňa zatkli,“ spomína krátko pred 35. výročím Barbara Coudenhove (91), ktorá žije vo Viedni. Policajti ju na stanici nafotili, akoby išlo o nejakú kriminálničku, pritom si v centre Bratislavy robila len svoju prácu. Nakrútený materiál o demonštrácii zhabali a nasledoval výsluch.

Barbara Coudenhove-Kalergi sa narodila 15. januára 1932 v Prahe v nemecko-českej aristokratickej rodine, v roku 1945 ju spolu s rodičmi odsunuli z Československa, vyrastala v Rakúsku, kde neskôr pracovala ako novinárka. Žije vo Viedni.

„Pamätám si, že nás na policajnej stanici viedli dlhou chodbou okolo mnohých miestnych, ktorí tam stáli s rukami na stene chrbtom k nám. Potom nás policajti vypočúvali do tretej ráno a znova a znova sa pýtali: ‚S kým ste sa rozprávali? S kým tu máte kontakty?‘ Robili sme zo seba hlúpych a žiadne mená sme neprezradili,“ vraví Coudenhove, ktorá je považovaná za „prvú dámu rakúskej žurnalistiky“. Napísala niekoľko kníh o dejinách východoeurópskych krajín, najznámejšia je jej autobiografia Doma je všade.

Keďže večer aj noc strávila na polícii, nemohla hneď odvysielať, čo sa stalo. ORF predstavovala pre mnohých československých obyvateľov v blízkosti hranice s Rakúskom zdroj relevantného spravodajstva. Kto dokázal chytiť signál tejto stanice, dozvedal sa objektívne informácie o dianí vo vlasti, pretože domáce médiá boli plne pod kontrolou komunistickej moci. Prejavilo sa to napríklad pri výbuchu černobyľskej elektrárne v roku 1986, keď komunisti túto udalosť zatajovali a ľudia informácie získavali z ORF.

Mobily ani digitálne fotoaparáty vtedy neexistovali, televízia a rozhlas boli médiami s najkratším reakčným časom. Keď sa v súčasnosti koná protest, prakticky okamžite sa na internete objavujú fotografie či videá. Ich obsah nie je cenzurovaný. Médiá bežne zverejňujú aktuálnu situáciu formou minúty po minúte a z významnejších protestov prinášajú reportáže.

Hoci išlo o výnimočnú udalosť, socialistické denníky reportáž o nej nepriniesli. Zo Sviečkovej manifestácie nezverejnili ani jedinú fotografiu. Prezreli sme výtlačky z celého nasledujúceho týždňa, lebo vzhľadom na časové a technické obmedzenia len ťažko mohli stihnúť zachytiť večernú akciu vo vydaniach hneď na druhý deň, teda v sobotu 26. marca.

Noviny pred demonštráciou: „Je proti hodnotám socializmu.“
Médiá poslúžili moci už pred konaním manifestácie. Buď o nej mlčali, alebo ľudí pred účasťou propagandisticky vystríhali. Napríklad denník Hlas ľudu, ktorý bol orgánom západoslovenského Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska dva dni pred demonštráciou zverejnil krátky text s titulkom Chcú sa skryť za veriacich. Protest označili za politickú provokáciu v rozpore s právnym poriadkom a záujmami pracujúcich.

„Chcú využiť prestavbu a ďalšiu demokratizáciu, oklamať veriacich a zneužiť ich náboženské cítenie proti hodnotám socializmu a rýchlejšiemu napredovaniu našej spoločnosti,“ konštatovala posledná veta článku.

Po proteste zapĺňali strany novín správy z výročných členských schôdzí základných organizácií komunistickej strany a tradičné informácie, s kým sa stretli vedúci predstavitelia strany či ako sa plnia päťročné plány. Jeden z textov sa začínal vetou: „Uskutočnili sa výročné členské schôdze v 39 000 základných organizáciách, čo je 86 percent z celkového počtu organizácií. Zúčastnilo sa na nich 88 percent komunistov a v diskusii vystúpilo 23 percent prítomných.“

Noviny boli v tom čase plné formalistických správ, na titulných stranách nechýbali blahoželania k jubileám komunistických pohlavárov a blahoprajné telegramy spriateleným krajinám.

Na titulke denníka Smena sa v deň Sviečkovej manifestácie neobjavila ani veta o tom, že sa má uskutočniť, zato tam bola aj takáto správa: „Prezident ČSSR Gustáv Husák poslal blahoprajný telegram prezidentovi Bangladéšskej ľudovej republiky Husainovi Muhammadovi Eršádovi pri príležitosti štátneho sviatku jeho krajiny.“

Ľudia sa o chystanej manifestácii dozvedeli z letákov alebo v kostoloch, správu si odovzdávali medzi sebou a informovali o nej zahraničné rozhlasové stanice Slobodná Európa, Hlas Ameriky a Rádio Vatikán, ktoré ak ľudia doma počúvali, tak o tom verejne nehovorili.

Ak sa po proteste objavil v novinách nejaký článok, akciu prezentoval ako nevydarenú.

Večerník v pondelok 28. marca, čo bolo prvé vydanie, v ktorom mohol denník naplno referovať, čo sa odohralo v piatok večer v hlavnom meste, nepublikoval žiadnu fotografiu zo zásahu proti demonštrantom. Pod článok s titulkom Akcia nevyšla podľa scenára dali fotografiu oberačky uhoriek v JRD Družba.

Text informoval, že sa na Hviezdoslavovom námestí zhromaždilo do dvetisíc ľudí, prevažne zvedavcov. Tých, ktorí prišli so sviečkami, ako požadovali ilegálni organizátori, písal Večerník, bolo okolo päťsto. Koordinátor aktivít tajnej cirkvi a neskorší politik KDH František Mikloško pritom zhromaždenie ohlásil presne tak, ako to vtedajší zákon požadoval. Aby na manifestáciu nemohol ísť, na dva dni ho zatkli.

„Proti výtržníkom, ktorí neuposlúchli výzvu na rozchod, zasiahla Verejná bezpečnosť. Viaceré osoby zadržali. Všetkých však prepustili ešte v ten deň. Ako sme zistili, nik nebol zranený,“ zhŕňal článok vo Večerníku.

A pridal aj vysvetlenie, prečo bolo potrebné odstaviť časť mestskej hromadnej dopravy: „Šlo predsa o ochranu zdravia a bezpečnosť ľudí. Nelegálni organizátori nebrali na túto okolnosť vôbec ohľad. Prezieravým opatrením sa zamedzilo prípadným zraneniam.“

Z telefónnej búdky do Hlasu Ameriky
Denník Rudé právo, ktorý bol ústredným tlačovým orgánom Komunistickej strany Československa a vychádzal v češtine, v krátkosti uviedol: „Akcia sa skončila neúspechom. Drvivá väčšina veriacich rešpektovala stanovisko cirkevných hodnostárov, pretože provokácia bola v rozpore s ich záujmami a občianskymi postojmi.“

Keď Coudenhove prepustili, na druhý deň v ORF podrobne referovala, čo s kolegom zažili. No bez záberov zo zásahu, pretože nakrútený materiál ostal zhabaný na polícii. Informácie sa potom rozšírili do všetkých rakúskych médií.

Články o potlačení manifestácie aj tak priniesli americké New York Times, nemecký Die Welt, švajčiarsky Neue Zürcher Zeitung, britský Guardian či Financial Times. Prvýkrát sa Bratislava spomínala v rezolúcii Európskeho parlamentu, ktorá zásah proti účastníkom pokojnej manifestácie rázne odsúdila.

A kde sa objavila prvá správa o potlačení manifestácie, keď Coudenhove-Kalergi zadržiavali na polícii? Katolícky kňaz Ladislav Stromček zatelefonoval do Hlasu Ameriky z verejného telefónneho automatu, ktoré boli kedysi na uliciach a v 80. rokoch sa z nich už dalo volať do zahraničia. Ozval sa saleziánskemu kňazovi Antonovi Hlinkovi do Mníchova, ktorý robil rozhlasového redaktora Hlasu Ameriky. Ten už večer o deviatej vysielal podrobnosti o zásahu.

Stromček sa po telefonáte presunul do jedného bratislavského bytu na dohodnutú schôdzku, kde vyhodnocovali manifestáciu. „Sedeli sme tam v obývačke, väčšina z prítomných bola celá mokrá od polievacích áut a vodných diel. Blížila sa deviata hodina a niekto zapol Hlas Ameriky, kde o chvíľu išla reportáž. Všetci sa čudovali, ako je to možné, však len teraz sme prišli z námestia a už to Hlinka vysiela,“ rozpamätával sa Stromček, ktorý mal v čase konania manifestácie 28 rokov.

Aj on sa čudoval, ako je to možné. „Veď ani najbližší spolupracovníci nemali vedieť, kto posiela Hlinkovi správy.“ O tri týždne neskôr sa to však Štátna bezpečnosť dozvedela, Stromčeka chytili priamo pri telefonovaní Hlinkovi a začali ho vyšetrovať.

Bývalá spravodajkyňa ORF Barbara Coudenhove-Kalergi hovorí, že slobodné médiá zohrali významnú úlohu vo všetkých krajinách bývalého východného bloku vrátane Slovenska. „Sloboda tlače sa musela všade tvrdo vybojovať a dodnes nie je v mnohých krajinách samozrejmosťou. Je preto dôležitá medzinárodná solidarita novinárov.“

Kritické texty sa následne objavili v samizdatoch, čiže tajne vydávaných časopisoch, za ktoré komunisti posielali tvorcov aj do väzenia. V bratislavskom samizdatovom časopise Fragment K vyšla reportáž Olega Pastiera pod pseudonymom Jakub Sojka. Písal, že odpoveďou moci na zhromaždenie „bez jediného provokačného gesta či hesla voči príslušníkom bezpečnosti, štátu alebo socializmu“ bola brutalita. „Videl som prehru bezmocnej hmoty nad myšlienkou. A to stačí…“

Sociológ o posolstve marca 1988
Sociológ Martin Bútora si myslí, že veriacich priviedla na námestie túžba po slobode. „Sotva mohli očakávať, že to dobre dopadne, mali však v sebe istotu, že to má zmysel bez ohľadu na to, ako to dopadne.“

Posolstvo marca 1988 je podľa Bútoru prinajmenšom trojaké. „Osobná odvaha. Vytrvalosť vo viere. A príslušnosť k civilizácii, ktorá ctí slobodu jednotlivca, ľudské práva, dôstojnosť človeka.“

V súvislosti so súčasnými pochodmi za mier, ktoré oslavujú Rusko a Putina, sa domnieva, že osobitný význam nadobúda práve odkaz o príslušnosti Slovenska k západnej civilizácii hodnôt. „K tomu Západu, ktorý je dnes niekoľkonásobne ohrozený – osobitne brutálnym ruským agresorom vraždiacim našich ukrajinských susedov v imperiálnej snahe zničiť ich alebo im aspoň ukradnúť kus územia.“

Pri spracovávaní tohto textu sme využili publikáciu Ústavu pamäti národa Sviečková manifestácia I. – štúdie, spomienky a svedectvá z roku 2015, ktorú zostavili Peter Jašek, František Neupauer, Ondrej Podolec a Pavol Jakubčin.

MÁRIA BENEDIKOVIČOVÁ

zdroj:
https://dennikn.sk/3282029/vratte-sa-o-35-rokov-spat-na-svieckovu-manifestaciu-ako-sa-protestovalo-a-informovalo-v-case-neslobody/

foto:
V Hlase ľudu sa 26. marca 1988 objavilo týchto pár riadkov, ako vraj boli veriaci zneužití. 
zdroj: Reprofoto N