Vychvaľovaný aj kritizovaný Edvard Beneš

Aký bol politik, ktorý doplatil na krutosť dejín

V máji pred 140 rokmi sa narodil druhý československý prezident Edvard Beneš. Čo v skutočnosti „napáchal“, čo ho k tomu viedlo a v čom mu jeho vášniví kritici krivdia?

V českom Senáte sa bude o pár dní konať seminár o Edvardovi Benešovi. V máji tohto roku totiž uplynie 140 rokov od jeho narodenia.

V posledných rokoch sa na druhého československého prezidenta znáša skôr kritika ako chvála, dokonca najmä z demokratických sfér českej politiky a verejnej diskusie.

Nemožno sa tomu čudovať, súčasná česká spoločnosť sa stále kritickejšie pozerá na niektoré historické epizódy a rozhodne to nie je nezdravé.

Lenže… Aj Tomáš Garrigue Masaryk hovorieval: „Bez Beneša by sme republiku nemali.“

Ako teda s odkazom tohto muža naložiť?

Sme opäť len obeťami vlastného mylného úsudku, keď na Beneša po desaťročiach stále kladieme nemiestne morálne nároky? Môže si za to sám alebo je to len dôkaz našej chybnej úvahy?

Nevedel, ale možno mal vedieť
Na jednej strane je tu dosť ťažko spochybniteľný výkon, o ktorom hovoril Masaryk.

On sám bol schopný samostatný štát premyslieť, získať preň lídrov súčasných veľmocí, určiť mu ideu, cieľ a zmysel, nadchnúť pre vec légie, ale dokázal by sám využiť vhodnú chvíľu na konci prvej svetovej vojny, aby štát skutočne vznikol?

Na mierových rokovaniach vo Versailles nebol Masaryk, ale Beneš. To on štát medzinárodne ukotvil, hranice štátu boli Benešove hranice, preto aj neskoršia tragédia štátu a jeho hraníc bola najviac Benešovou tragédiou.

Preto je tá „mníchovská zrada“ hlavne zradou na Benešovi a na jeho koncepcii diplomacie.

Na druhej strane je tu Benešova dlhodobá stratégia v zahraničnej politike – napojiť štát na tých najsilnejších a v súhre s nimi ho udržať.

Keď na konci tridsiatych rokov zlyhalo spojenectvo predovšetkým s Francúzskom, hľadal inde a našiel nového spojenca v Moskve. O tomto spojenectve mal veľa ilúzií a predstáv, ktoré sa nezlučovali s kremeľskou realitou, ale boli to ilúzie dobové a nebol sám, kto tieto ilúzie mal.

My dnes vieme, ako dopadli a že to boli len ilúzie, ale Beneš to nevedel. Možno to vedieť mal, ale nevedel alebo vedieť odmietal.

Výsledkom pre nás dnes je, že keď premýšľame o českých a československých moderných dejinách v dvadsiatom storočí, chtiac-nechtiac premýšľame o Benešovi.

Odboj počas prvej vojny, to je tiež Beneš. Prvá republika, to je výrazne Beneš. Mníchov 1938, to je hlavne Beneš. Druhá vojna, to je Benešova snaha o obnovu štátu. Povojnové Československo ako demokracia s toľkými výnimkami a výhradami, že to už vlastne demokracia nie je, to nie sú len komunisti, ale aj Beneš.

Február 1948, to je síce Beneš, ale aj zlý kalkul nekomunistických politikov a ich nemiestne spoliehanie sa na Beneša. A štyridsať rokov komunizmu, to je okrem iného výsledok Benešovej vojnovej ilúzie o Kremli.

Čo si počať s lex Beneš?
V súvislosti s kritickým nazeraním na Edvarda Beneša sa občas objavuje úvaha, ako sa postaviť k takzvanému lex Beneš, teda k zákonu číslo 292 z roku 2004, ktorý konštatuje, že Edvard Beneš sa zaslúžil o štát.

S týmto typom zákonov je väčšinou problém. Vypovedajú viac o dobe, keď boli presadené, a o tých, ktorí ich presadili, než o tom, komu sú pripísané.

Zákon o zásluhách Edvarda Beneša nadväzoval na obdobný zákon o T. G. Masarykovi, ktorý bol prijatý v roku 1930 a zo strany parlamentu išlo o akýsi byzantínsky darček úradujúcemu prezidentovi a zakladateľovi štátu k jeho osemdesiatinám.

Zákon o tom, že aj Milan Rastislav Štefánik sa zaslúžil o štát, bol prijatý v roku 1990 a navrhol ho Alexander Dubček. Išlo o súčasť dobového boja o slovenskú suverenitu.

Zákon o Benešovi sa dostal na rad o štrnásť rokov neskôr a navrhli ho vtedajší poslanci sociálnej demokracie a KSČM. Snemovňa zákon schválila, senát zamietol, snemovňa senát prehlasovala a vtedajší prezident Václav Klaus ho nepodpísal, ale premlčal.

S Benešom bol už vtedy zjavne problém. Revokovať dnes rozhodnutie vtedajšieho parlamentu však pramálo povie o Benešovi, skôr zase len o dnešných iniciátoroch takého kroku.

Navyše nesmierne nabije dnešným fanúšikom súčasného Ruska v logike „vidíte, ani ten Beneš už im nie je dosť dobrý. A ten predsa vedel, že sme most medzi Východom a Západom“ atď.

V čase, keď sa tento zákon prijímal, napísal Jiří Gruša vo svojej knihe Beneš ako Rakúšan výstižné slová, keď zveličene opísal, ako by taký zákon českého parlamentu asi vo svojej dobe glosoval Jaroslav Hašek:

„Tak nám slavili Eduarda, že prej se zasloužil o stát,“ pravila paní Müllerová, Švejkova posluhovačka.

„O kterej, paní Müllerová,“ tázal se Švejk mazaje si kolena opodeldokem.

„No, to tam nestojí,“ pravila paní Müllerová.

„Divný, co?“ divil se Josef.

„Já vím jenom, že dva prošvih. A obou bylo škoda.“

Áno, Beneš je česká Enigma, ako dodáva Gruša. „Lebo ak sa zaslúžil o štát, nedokázal ho ustáť.“

Nebol len jeden vinník
Oveľa zásadnejšie bude pozrieť sa na Beneša kriticky, ale nie a priori odmietavo, s vedomím toho, že pred nami stojí nejednoznačný, zložitý osud a výkon muža, ktorý sa o štát naozaj zaslúžil, ako to hovoril nielen zákon, ale práve aj Masaryk, ktorý o tom vedel svoje.

Publicista Ferdinand Peroutka po februári 1948, už sám v exile, napísal o Benešovi esej, v ktorej predovšetkým varoval pred hľadaním jediného vinníka za všetko, čo sa po vojne Československu stalo, hodením všetkého na jedného muža, a zrieknutia sa tak vlastného podielu.

Nekomunistickí politici sa podľa Peroutku vracali z exilu s gestom víťazov, ale skôr mali prísť ako kajúcnici, ktorí v Moskve v rokoch 1943 a 1945 prenechali masívny vplyv v republike komunistom. Keď sa potom vo februári 1948 odhodlali na akciu, nemali ju premyslenú a spoliehali sa na jediného, ​​navyše chorého muža.

Nebolo to však prvýkrát, keď sa česká politika spoliehala na jednotlivcov vo významnej funkcii a ťažko na to doplácala.

Edvard Beneš sa väčšinu svojho života označoval za demokrata a iste ním aj bol a veril v demokraciu. Jedna vec je však deklarácia a iná prax. Prvá republika, ktorú tak zásadne pomohol formovať, nebola stabilný štát v bežných časoch.

Keby sme demokratickému politikovi napríklad zo Spojených štátov rozprávali, že jeden jediný muž mohol byť ministrom zahraničia svojej krajiny sedemnásť rokov v kuse a vlastne jej zahraničnú politiku zásadne ovplyvňovať tridsať rokov, ťažko by veril, že ide o demokratického politika zvyknutého na systém volieb a striedanie pri moci.

Napriek tomu práve v takej úlohe Edvard Beneš bol.

Rozhodol sa pre politiku malosti
Keď potom na konci tridsiatych rokov naplno udrela kríza, nešlo o bežný politický stret, ale aj o oveľa osobnejší problém. Československo bolo do veľkej miery Benešovým štátom a ohrozené bolo vo chvíli, keď ho z pozície prezidenta viedol.

Keď potom jeho rozhodnutia z roku 1938 posudzoval napríklad filozof Jan Patočka, nevidel príliš veľa kladných momentov. Pod Benešovým vedením a vplyvom sme sa podľa neho asi už natrvalo rozhodli k malosti tunajšej politiky a azda aj života.

„V kapitole o sebauvedomení vo Fenomenológii ducha Hegel ukazuje, že otrok, ktorý má svoje sebavedomie v pánovi, vznikne tak, že prežije a chce prežiť otras strachu pred smrťou. Videné vo veľkom je to to isté, čo sa s nami stalo v roku 1938, nie cudzím diktátom, ale vlastným podrobením podľa Benešovho rozhodnutia.

Slabšiemu, ale obranyschopnému nemožno predsa diktovať; jeho vec, či chce trpieť a zomrieť, alebo nie. Zdá sa mi teda, že Česi, títo zhora oslobodení sluhovia, prepásli príležitosť dodatočne a samostatne vybojovať svoju slobodu…,“ napísal Patočka.

Otázkou však je, či už v roku 1938 bola spoločnosť na takýto krok skutočne odhodlaná, hoci neskoršie výklady často tvrdia, že áno. No máme tu tri milióny Nemcov, z ktorých by veľká väčšina takýto krok určite nepodporila, päť miliónov Slovákov, ktorí tiež vo svojej väčšine nemuseli zdieľať perspektívy českých demokratov, máme tu Poliakov na Těšínsku, Rómov, Maďarov, Rusínov atď.

O kom tu vlastne Patočka hovorí, keď hovorí o Čechoch? Zrejme nie o väčšine obyvateľov vtedajšieho Československa.

Bežný politik v nie bežných časoch
Isté je jedno, a v tom sa zrejme Patočka nemýlil: Masaryk bol politik nadnárodného formátu, človek statočný a po úvahe aj náležite konajúci.

Beneš túto úroveň nedosahoval, ale to sa mu nedá považovať za zlé. Bol zdatným diplomatom vo svete, kde diplomacia ešte fungovala, kým ju ľudia ako Hitler začali ignorovať.

Procesne zdatný úradník s nevídaným výkonom a ohromujúcou erudíciou, ale aj slabý rétor presvedčený o svojej neomylnosti. Jednoducho už o dosť bežnejší politický typ ako Masaryk.

Francúzsky historik Antoine Marès opisuje Beneša ako aktéra drámy medzi Hitlerom a Stalinom. Pre pochopenie dobovej reality je to zásadná perspektíva. Umožňuje si uvedomiť bezvýchodiskovosť Benešovej situácie.

Nie nadarmo Marès pripomína aj tridsať rokov staré slová Václava Havla na adresu jeho predchodcu: „Dejiny, osud, medzinárodná situácia, politici domáci i zahraniční, a predovšetkým my všetci, teda naša novodobá spoločnosť, sme tomuto človeku vložili na bedrá bremeno, ktoré jednoducho neuniesol. Všetci vedeli a všetci vedia, že tento fyzicky slabý politický praktik a politický mysliteľ nebol Atlas schopný uniesť zemeguľu.

Mňa osobne oveľa viac zaujíma vláštna schopnosť nás všetkých premietať vlastné zlyhanie do vybraných obetných baránkov a ich trvalým kritizovaním sa sami pred svojím svedomím očisťovať.“

Aj Havel potom dochádza k tomu, že Beneš je na jednej strane zásadný politik moderných dejín s masívnym vplyvom na samotné ustanovenie štátu, ale zároveň človek, ktorý sa vyložene stretol s krutosťou dejín.

Politika bez magickej formuly
Keby sme mohli nájsť na Benešovi predsa len nejaký princíp, ktorý ho priviedol k tomu, prečo je dnes taký masívne kritizovaný, potom by to pravdepodobne bolo jeho presvedčenie, že politika je niečo vypočítateľné. Že je to systém, veda, a on že pochopil jej zákonitosti a dokáže ich ovládať.

Beneš zrejme vnímal politiku ako odhadnuteľný proces, ale ona je oveľa viac podobná nevyspytateľnému životu.

Keď k tomu pripočítame Benešovu stabilnú neochotu počúvať kritiku, prijímať cudzie názory a podľa nich merať či revidovať svoje vlastné, výsledkom je nutne presvedčenie o vlastnej pravde. Toto jeho presvedčenie viedlo nakoniec k jeho najväčším politickým omylom – či už v tridsiatych, alebo štyridsiatych rokoch.

Keď zomrel, napísal o ňom minister zahraničia Veľkej Británie Anthony Eden, že Beneš bol až príliš presvedčený, že existuje magická formula, ktorá dokáže preklenúť rozpory medzi politikmi, diplomatmi, krajinami. Ale žiadna taká formula nie je a nebola, je potrebné zaujať stanovisko, dodal Eden.

O pár dní uplynie 140 rokov od Benešovho narodenia. Nekonajú sa žiadne masívne celospoločenské oslavy a pripomienky, verejný priestor nie je zaplavený Benešom, ako by sa to zrejme stalo Masarykovi alebo možno ešte Havlovi.

To je oveľa zreteľnejšia výpoveď o stave vzťahu súčasnej spoločnosti k mužovi, bez ktorého by sme štát nemali, než nejaké revidovanie zákonov o jeho zásluhách.

Zrejme to však bude ešte trochu inak.

Keby nebolo Beneša, možno by sme štát mali. Nech Boh súdi, aký by bol, či lepší, alebo horší.

MARTIN GROMAN
MICHAL STEHLÍK

zdroj:
https://dennikn.sk/3991458/vychovalovany-aj-kritizovany-edvard-benes-aky-bol-politik-ktory-doplatil-na-krutost-dejin/?ref=list

foto:
Politická debata v topoľčianskom zámku – TGM, Edvard Beneš s manželkou Hanou Benešovou, Karel Čapek, predseda vlády Antonín Švehla a ďalší hosť, 1926. 
zdroj: Archiv Národného muzea, fond Hradní fotoarchiv

********

Edvard Beneš, český právnik, filozof a štátnik
28. 5. 1884 sa v českých Kožlanoch narodil Edvard Beneš (pôvodne Eduard), český politik, diplomat, právnik a filozof, ktorý zastával vrcholné štátne funkcie v ČSR. Bol minister zahraničných vecí, premiér a prezident, patril k zástancom ideológie čechoslovakizmu. Študoval v Prahe, Paríži a Dijone. Angažoval sa v českom vnútornom odboji proti Rakúsko-uhorskej monarchii, spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom prispel k vzniku česko-slovenských légií vo Francúzsku, v Rusku a Taliansku. Na mierovej konferencii v Paríži v roku 1919 ako minister zahraničných vecí dohodol okrem iného nové hranice štátu na juhu Slovenska. Odmietal boľševizmus, ale socializmus mu bol sympatický. Po Mníchovskej zrade abdikoval z funkcie prezidenta a odišiel do Londýna, neskôr do Spojených štátov, kde prednášal na univerzite v Chicagu. V roku 1939 založil v Paríži Československý národný výbor ako orgán zahraničného odboja. V júli 1940 vytvoril v Londýne exilové tzv. dočasné štátne zriadenie a prevzal funkciu exilového prezidenta. Koncom vojny bola medzi ČSR a ZSSR uzavretá zmluva o odstúpení Podkarpatskej Rusi, budúcej Zakarpatskej Ukrajiny, Sovietskemu zväzu. Udalosti sa pre Rusínov vyvinuli podľa hesla „o nás bez nás“. Násilnú anexiu Podkarpatskej Rusi zrežírovanú Moskvou a rozbehnutú už koncom roku 1944 posvätil aj diplomatický dokument, ktorý je často označovaný aj ako „rusínsky Mníchov“. V auguste 1945 prezident Beneš podpísal ústavný dekrét, ktorý obyvateľov Podkarpatskej Rusi, teda Rusínov, zbavil československého štátneho občianstva. Dekrét vyvolal pobúrenie najmä medzi príslušníkmi 1. československého armádneho zboru rusínskeho pôvodu. Neskorší dodatok dekrétu aspoň dovoľoval vojakom a ich rodinným príslušníkom právo zvoliť si československé štátne občianstvo. Zomrel 3. 9. 1948 v českom Sezimovom Ústí.
Autorka textov: Táňa Rundesová