Začleňovanie územia Rusínov do rámca Československa (1919 - 1920)

09.12.2023

 
Od leta 1919 bolo evidentné, že vzhľadom na vývoj medzinárodnej situácie a stanoviská rusínskej reprezentácie doma i v Amerike stalo sa pripojenie územia juhokarpatských Rusínov k Československu jedinou alternatívou. Pravda, zostávalo ešte veľa nedoriešených otázok, ktoré sa týkali štátoprávneho postavenia regiónu, jeho územného vymedzenia, ale aj názvu, dočasnej a definitívnej správy, jazyka, administratívneho členenia i zmiernenia značných ekonomických, sociálnych a kultúrnych problémov v tejto oblasti.

Základným predpokladom pričlenenia horného Potisia obývaného rusínskym obyvateľstvom k Československej republike bolo rozhodnutie mierovej konferencie, ktorá prebiehala od 18. januára  1919 v Paríži. Vec prejednávala osemčlenná Komisia pre československé záležitosti, ktorej predsedal francúzsky zástupca Jules Cambon. Rusínsku otázku prvýkrát prejednávala 28. februára a napriek niektorým výhradám talianskych predstaviteľov schválila „československé“ riešenie problému.

V tejto súvislosti  dôležité bolo, že 13. februára pricestovali do Paríža dr. G.I. Žatkovič a J. Gardoš.  Priniesli so sebou súhlas ANRU-R z 12. novembra 1918 s pripojením rusínskeho územia k Československu s podmienkou jeho autonómneho postavenia, ako aj výsledky plebiscitu. V tom čase bol už v Paríži predseda KRNR dr. Antonij Beskid, ktorý mal k dispozícii kópie protokolu zo zasadnutia KRNR 7. januára 1919 v Prešove a memoranda  Svaľavskej národnej rady zo 16. decembra 1918, ktoré deklarovali pročeskoslovenské postoje. 

Aktuálnou úlohou bolo aj iniciovanie podpory navrhovaného riešenia zo strany domácej rusínskej reprezentácie. Preto prezident Masaryk poslal do Užhorodu št. kpt. Ferdinanda Píseckého, ktorý 13. februára odovzdal predsedovi URNR Simeonovi Szabóovi. memorandum amerických  Rusínov. Podobný cieľ sledovala aj cesta  G. Žatkoviča a J. Gardoša do Užhorodu. Po odchode z Paríža a  rokovaniach v Prahe navštívili totiž Bratislavu i Prešov a do Užhorodu dorazili 15. marca 1919. 

Priaznivú situáciu však vážne skomplikoval boľševický prevrat v Maďarsku 21. marca 1919. Lídri Maďarskej sovietskej republiky sa pod heslami svetovej revolúcie a internacionalizmu fakticky usilovali nastoliť diktatúru proletariátu v hraniciach bývalého Uhorska. To vyvolalo rýchlu vojenskú intervenciu Rumunska a Československa, ktorú diplomaticky a politicky podporovala aj Dohoda.  Obsadzovanie územia Podkarpatska, prerušené protiofenzívou Maďarskej Červenej armády a značne spomalené rumunskou okupáciou východnej časti regiónu, sa fakticky predĺžilo až do
júla 1920. 

Komisia pre československé záležitosti sa k otázke Rusínov vrátila v polovici mája 1919, teda v čase, keď teritoriálna subkomisia už mala pripravený návrh hranice medzi Slovenskom a Rusínskom na rieke Uh.  Edvard Beneš na zasadnutí komisie vysvetlil svoje predstavy o jeho budúcom postavení i obavy spojené so separátnym  riešením rusínskej otázky vo vzťahu k iným menšinám v republike. Z tohto dôvodu komisia rozhodla o kompromise pri garantovaní autonómie, a to prípravou osobitnej zmluvy s Československom, ktorá by nebola priamou súčasťou mierovej zmluvy, iba by jej všeobecné ustanovenia konkretizovala. 

Na nasledujúcom zasadaní komisie 17. mája bolo schválené Memorandum o právnom postavení juhokarpatských Rusínov, ktorých územie bude tvoriť súčasť území československého štátu, vypracované  čsl. ministrom zahraničných vecí E. Benešom. Podľa jeho názoru, o názve autonómneho útvaru by mala rozhodnúť dohoda medzi ČSR a rusínskym snemom. Ten bude mať legislatívnu kompetenciu, a to v jazykových, školských a cirkevných veciach i v záležitostiach delegovaných zákonmi republiky. 

Ostatné otázky by podliehali československému parlamentu, do ktorého vyšlú svojich zástupcov aj Rusíni. Tí nebudú hlasovať o veciach, ktoré sú v právomoci rusínskeho autonómneho snemu. Na čele výkonnej moci autonómnej správy bude guvernér menovaný prezidentom republiky s právomocou vo veciach jazyka, školstva, cirkví a v otázkach miestnej správy. Zostávajúce záležitosti budú síce podliehať československej vláde, avšak pri ministerstvách budú zriadené rusínske sekcie. Vyšších úradníkov bude menovať guvernér, najvyšších prezident republiky na základe návrhu  guvernéra a vlády. Aj vo vláde budú mať však Rusíni zastúpenie v osobe ministra bez portfeuille. 

Komisia prijala Benešove memorandum veľmi pozitívne a poverila amerického zástupcu Harolda Nicolsona vypracovaním správy pre najvyšší orgán konferencie. Správa bola prerokovaná 20. mája 1919 a obsahovala jednomyseľné odporúčanie prijať Benešov plán za základ pre usporiadanie vzťahov medzi Československom a územím juhokarpatských Rusínov. Dňa 23. mája 1919 pripojenie územia Rusínov k Československu schválila Rada ministrov zahraničných vecí. 

Dňa 16. júna  1919 potvrdila pripojenie rusínskeho územia do rámca československého štátu Najvyššia rada. V nasledujúcom období prebiehala príprava osobitnej dohody s Československom, ktorú Rada vedúcich delegácií veľmocí schválila 6. augusta 1919. 

Rýchlym tempom pokračovalo i stanovenie západnej hranice územia Rusínov. Teritoriálna komisia totiž vychádzala z druhej demarkačnej čiary z decembra 1918, ktorú určil francúzsky premiér Georges Clemenceau ako západnú hranici československého štátu v čase, kedy sa o pripojení územia južne od Karpát ešte neuvažovalo. Československá delegácia vzhľadom na sľuby Rusínom sama navrhla posunúť hranicu na východ tak, aby Užhorod ostal na rusínskom území. Železnica Čop – Užhorod – Užocký priesmyk  však zostala v rámci Slovenska. Návrh komisie schválila Najvyššia rada 12. júna a potvrdila to 7. augusta 1919.  

V oficiálnych dokumentoch konferencie boli rozhodujúce závery formulované v čl. 53 mierovej zmluvy s Rakúskom, ktorá bola podpísaná  dňa 10. septembra 1919 v zámku Saint-Germain en Laye a v čl. 10 až 13 sprievodnej zmluvy medzi dohodovými mocnosťami a Československom. Obsahovali záväzok zriadiť na území Rusínov južne od Karpát autonómnu jednotku a poskytnúť jej najširšiu samosprávu zlučiteľnú s jednotnosťou  československého štátu.

Zmluva zaväzovala republiku vytvoriť nezávislý rusínsky snem  so zákonodarnou mocou v oblasti jazyka, školstva, náboženstva a miestnej správy,  resp. aj na ďalších úsekoch,  pokiaľ to umožní československá legislatíva. Rusínskemu snemu by bol zodpovedný guvernér menovaný prezidentom republiky. Ďalšie riešenie otázok štátoprávneho postavenia autonómneho územia však boli dané do kompetencie Československa a nie Spoločnosti národov, ako si to priala rusínska reprezentácia..

Zverejnenie saintgermainskej zmluvy a riešenie otázky hraníc preto vyvolalo medzi rusínskymi politikmi pobúrenie. CRNR na svojom zasadaní v Užhorode 12. septembra prijala protest požadujúci Rusínsko v hraniciach  návrhu z 15. mája a samosprávu v školských, cirkevných a hospodárskych veciach na ostatnom území Slovenska. Hranicu podľa sebaurčovacieho práva žiadala rezolúcia zjazdu delegátov ruského obyvateľstva všetkých častí Karpatskej Rusi od Spiša až po Marmaroš  z  9. októbra  v Užhorode. Svoj nesúhlas vyjadrovali tiež rusínske a ukrajinské krajanské organizácie z USA a Kanady.

Slovensko-rusínske rokovania, ktoré sa viedli koncom septembra v Prahe, taktiež neviedli k úspechu. Slovenská strana (Igor Hrušovský, Jozef Škultéty a experti  Karol Chotek a Viktor Dvorský) vyjadrili ochotu uznať za rusínske iba územie severne od čiary Zborov – Kurima v Šarišskej župe, Hanušovce – Snina v Zemplínskej župe a Nemecká Poruba - Sobrance- Vyšné Nemecké - Čop v Užskej župe. Rusínska delegácia v zložení Antonij Beskid, Emilian Nevický, Augustín Vološin a mjr. Eugen Puza však  požadovala celú Užskú a Zemplínsku župu, veľkú časť Šariša a okres Stará Ľubovňa zo Spišskej župy. 

V lete a na jeseň 1919 sa urobili prvé významné kroky k faktickému  začleneniu celého horného Potisia k Československej republike. V prvej fáze totiž armáda došla len po určenú demarkačnú čiaru na rieke Uh, ktorú dosiahla 15. januára  1919. Užhorod obsadili čsl. legionári, ktorým velil taliansky generál Ciaffi, 12. januára 1919.  Postup na východ sa začal až v polovici apríla, keď boli určené východné hranice Československa. Vojsko obsadilo územie až po Latoricu, kde sa stretlo s rumunskými jednotkami. 

Ďalší postup pokračoval až po porážke maďarských boľševikov v  júli 1919. V priebehu leta armáda obsadila Mukačevo, Berehovo a Sevľuš  (Vinohradovo), avšak východná časť juhokarpatského regiónu, východne od rieky Boržava,  zostala pod kontrolou rumunských jednotiek celý rok. Až v lete 1920 československé vojsko prevzalo do svojej správy aj marmarošské mestá  Velikij Byčkov, Teresva a Jasiňa. V celom regióne bola nastolená vojenská diktatúra, ktorú vyhlásil veliaci francúzsky  generál Edmond Charles Adolphe Hennocque 6. júna 1919 v operačnej oblasti na východnom Slovensku a v západnej časti Podkarpatska. Jeho rozhodujúcu časť kontroloval už od 18. augusta 1919.. Koncom roku 1919 ho vo funkcii vrchného veliteľa Podkarpatskej Rusi nahradil gen. Paris.

Koncom júla sa vláda rozhodla zriadiť dočasný orgán zložený zo zástupcov rusínskeho obyvateľstva, ktorý sa od jesene nazýval Dočasné direktórium autonómnej Podkarpatskej Rusi. Za jeho predsedu označila začiatkom augusta dr. G. Žatkoviča. Ten za jeho členov presadzoval  A. Vološina z Užhorodu, , dr. J. Braščajka a Eugena Puzu z Chustu , ako aj Vladimíra Turkiňaka z Prešova. Úlohou direktória by bolo napomáhať vojenskému veleniu pri riešení otázok rusínskeho obyvateľstva. 

Súčasne  v kompetencii ministra vnútra sa začala vytvárať aj civilná správa. Na jej čele malo stáť Prezídium civilnej správy Podkarpatskej Rusi, ktorého úlohou bolo koordinovať činnosť jednotlivých rezortov. S týmto cieľom prišiel 29. júla do Užhorodu dr. Jan Brejcha s niekoľkými českými úradníkmi a s pomocou istej časti rusínskej inteligencie začal organizovať štruktúru územnej administratívy. Od  mája 1920 prezídium priamo riadil viceguvernér dr. Peter Ehrenfeld.           

Okrem politického referátu,  bol medzi prvými zriadený školský referát, ktorý viedol všeobecne obľúbený Josef  Pešek.  Vtedy vznikol aj referát ochrany zdravia a o pár dní referát spravodlivosti. V októbri 1919 bol vytvorený policajný referát a referát verejných prác, ktorý pozostával zo siedmich oddelení. Od 1.12. pracoval referát pôst a telegrafov a od konca roka hospodársky referát. Od januára 1920 výmenu peňazí v regióne riadil finančný referát. V nasledujúcich týždňoch  ako posledné úrady tohto typu začali fungovať poľnohospodársky referát a referát sociálnej starostlivosti. 

Z administratívneho hľadiska bolo juhokarpatské územie spočiatku rozdelené na štyri župy: Užhorodskú, Mukačevskú, Berežsskú a Marmarošskú. Na základe nariadenia ministerstva vnútra z 20. augusta 1921 bol však  počet žúp redukovaný na tri:, a to  Užhorodskú s centrom v Užhorode, Mukačevskú so strediskom v Mukačeve a Marmarošskú so sídlom v Chuste. Najväčšie mesto tejto oblasti, Marmarošský Sihoť, totiž pripadol Rumunsku. 

Právnym podkladom pre dočasnú politickú správu pripojeného územia juhokarpatských Rusínov sa stal Generálny štatút pre organizáciu a administráciu Podkarpatskej Rusi pričlenenej parížskou konferenciou republike Československej, ktorý schválila vláda 7. novembra 1919,  ale vyhlásil ho vrchný veliteľ Podkarpatskej Rusi generál Hennocque formou proklamácie z 18. novembra 1918. Zároveň tak uviedol dr. J. Brejchu do funkcie administrátora. 

Generálny štatút pozostával zo štyroch častí. Prvú z nich tvoril preklad príslušných článkov saintgermainskej menšinovej zmluvy, druhú popis rozhodnutie teritoriálnej komisie o hraniciach Podkarpatskej Rusi. Vo vzťahu ku krajinskej hranici so Slovenskom uvádzal odporúčanie vlády, aby o eventuálnom pričlenení Rusínmi súvisle obývaných častí Slovenska k autonómnej Podkarpatskej Rusi sa dohodli reprezentácie oboch národov.

V tretej časti štatút dočasne akceptoval názov Podkarpatská Rus, ako  alternatívu pripúšťal aj termín Rusínsko. Za oficiálny a vyučovací jazyk bol neprezieravo vyhlásený tamojší ľudový jazyk bez presnejšej špecifikácie, a to zároveň s výzvou k zakladaniu rusínskych škôl  za rešpektovania práv národnostných menšín. V skutočnosti totiž ľud používal viaceré rusínske dialekty, ktoré nemohli suplovať kodifikovaný spisovný jazyk. Z tohto dôvodu sa otázka jazyka Rusínov stala traumou pre ďalšie desaťročia.

Štvrtá časť štatútu bola venovaná otázkam dočasnej politickej správy Podkarpatskej Rusi. Úlohou administrátora a jeho úradu bolo zabezpečenie poriadku a budovanie štátnych a autonómnych inštitúcii. Dočasné rusínske autonómne direktórium bolo charakterizované ako poradný orgán pre zákonodarstvo a správu v jazykových, školských a náboženských otázkach, ako aj v záležitostiach miestnej správy, vrátane menovania a odvolávania úradníkov týchto rezortov. 

Prípadné spory medzi administrátorom a direktóriom mal riešiť prezident republiky alebo ním splnomocnené osoby. Oba tieto orgány mali zaniknúť zriadením autonómnej správy. Voľby do rusínskeho snemu vláda sľúbila uskutočniť do 90 dní od konania všeobecných volieb do Národného zhromaždenia. Všetky finančné náklady spojené s realizáciou štátnej moci a verejnej správy sa mali hradiť zo štátneho rozpočtu, ale osobitne účtovať a evidovať. 

V generálnom štatúte bol zahrnutý aj čiastkový výsledok rokovaní rusínskych a slovenských predstaviteľov i zástupcov vlády o západnej hranici Podkarpatskej Rusi. Pod jej správu sa tak dostalo 32 obcí západne od rieky Uh, ktoré teritoriálna komisia priznala Slovensku, a v ktorých žilo  25 260 obyvateľov.  Nebola to jednoduchá záležitosť, pretože východné Slovensko predstavovalo etnicky zmiešané územie a snahy Rusínov zahrnúť východoslovenské župy do rámca Podkarpatskej Rusi vnímali Slováci veľmi citlivo.

Slovenské územie prirodzene chápali ako istejšie, štátom pevne chránené, kým Podkarpatská Rus bola pričlenená predsa len dodatočne, vládli v nej rôzne nálady obyvateľstva a neboli tajomstvom ani územné nároky susedov, hlavne Maďarska. Slováci sa preto snahám o posúvanie hraníc na západ, ale aj niektorým aktivitám Rusínov na Slovensku bránili. V tomto smere našli podporu u vtedajších županov Užhorodskej, Spišskej, Šarišskej a Zemplínskej župy: Ladislava Mojša, dr. Jána Rumanna, dr. Pavla Fábryho a dr. Michala Slávika, ktorí sa usilovali presadiť oddelenie etnickej a konfesionálnej príslušnosti. 

V tejto súvislosti boli v októbri 1919 menovaní členovia direktória, ktorými sa stali, okrem predsedu Žatkoviča, A. Vološin, dr. J. Braščajko,  K. Prokop,  dr. Julij Hadžega a zástupca Rusínov zo Slovenska  dr. Emil Toronský. Na Žatkovičovo naliehanie bol  9. decembra 1919 K. Prokop nahradený tajomníkom Žatkoviča majorom Eugenom Puzom. G. Žatkovič sa sám tituloval prezidentom Podkarpatskej Rusi a celou svojou činnosťou dokazoval, že vzorom pre postavenie regiónu sú mu  jednotlivé federované štáty v USA. Preto boli jeho ambície nereálne a priniesli mu iba sklamanie. 

Direktórium autonómnej Podkarpatskej Rusi malo za úlohu pripraviť návrhy zákonov týkajúcich sa autonómie i všeobecných záležitostí regiónu, predložiť ich rusínskemu snemu a realizovať ich  Podľa štatútu pozostávalo zo šiestich odborov: predsedníctvo a zahraničnopolitické oddelenie, kultúrne a školské oddelenie, cirkevné, priemyselné a obchodné oddelenie, oddelenie spravodlivosti, poľnohospodárstva a výživy, administratívne oddelenie a finančné oddelenie. 

Politické aktivity Rusínov v tomto dôležitom období do značnej miery oslabovala nejednotnosť ich politickej reprezentácie.  V októbri 1919 sa aj Centrálna ruská národná rada v Užhorode. rozdelila na dve časti. Rusofilská frakcia, ktorú viedli dr. Antonij Beskid  a Andrej Gagatko vytvorila 9. októbra 1919 Ústrednú Ruskú Národnú Radu. Zaujala opozičné stanovisko voči vtedajšej vládnej politike, ktorej vyčítala údajnú podporu  ukrajinofilského hnutia. V tomto mysle ostro kritizovali tiež činnosť dr. G. Žatkoviča. 

Ústredná Ruská Národná Rada 11. decembra  1919 podrobila kritike hlavne generálny štatút. Vo svojom proteste premiérovi Vlastimilovi Tusarovi uviedla, že je „dôkazom neúcty k autonómnym právam priznaným karpatskoruskému obyvateľstvu a že vzbudil medzi karpatsko-ruským obyvateľstvom tiesnivý dojem, sklamanie a nevôľu.“ Celkove však rusofilský smer v tomto období bol v istej defenzíve. Mal však vplyv medzi pravoslávnym a časťou grécko-katolíckeho duchovenstva, medzi staršou učiteľskou generáciou a medzi roľníckym obyvateľstvom. 

Dokazuje to aj Memorandum podané deputáciou roľníckeho stavu Autonómnej Karpatskej Rusi prezidentovi republiky zo 14. februára 1920. Vyjadrilo postoj Rusínov veľkoruskej orientácie k ČSR, k pozemkovej reforme i  k národno-kultúrnym problémom.  Beskidovu  ÚRNR vlastne charakterizovalo ako hovorcu karpatoruského obyvateľstva, ktorého časť (Makovica) je pod slovenskou a časť (Tomiraja) pod rumunskou správou. Preto autori memoranda žiadali vytýčenie hraníc podľa etnografického princípu, okamžité odvolanie direktória a poskytnutie pomoci ľudu v údolí rieky Aga v Marmarošskej župe, ktorú okupovali rumunské vojsko.

Memorandum ocenilo prijatie zákona o pozemkovej reforme. V tejto súvislosti požadovalo prídely kvalitnej pôdy ruským roľníkom, socializáciu pastvín a lesov, organizovanie baníctva a preventívne zásobenie roľníkov zrnom a jarným ovsom.

Významná časť memoranda bola venovaná ostrému protestu proti ukrajinzácii jazyka a školstva na Podkarpatskej Rusi. Jeho signatári   žiadali nevmiešavanie sa vlády do vecí národného vývoja, umožnenie aktívneho pôsobenia  učiteľov ruského zmýšľania a odvolanie haličských Ukrajincov z učiteľských miest  Podľa ich predstáv, na ľudových školách by sa malo vyučovať v miestnom jazyku, avšak už na meštianskych a stredných školách v ruskom  jazyku. Pokiaľ išlo o cirkevné záležitosti, memorandum sa dovolávalo najmä odstránenie maďarských exponentov z funkcií v gréckokatolíckej cirkvi a zrušenie kobliny a rokoviny. 

Druhú časť CRNR, ktorá bola pod vplyvom  Augustína  Vološina a dr. Júliusa Braščajka, viedli Miron Stripskij a dr. Nikolaj Dolinaj. Bola ukrajinofilsky zameraná a podporovala direktórium, v ktorom mala väčšinu. Svoje požiadavky jasne formulovala  v deklarácii z 18. januára 1920 adresovanej prezidentovi T .G. Masarykovi.

Odmietla existujúci režim na Podkarpatskej Rusi ako protiprávny a žiadala písomné garantovanie autonómie v zákonodarnej i výkonnej  moci vo všetkých oblastiach,  s výnimkou zahraničnej politiky, armády, financií a dopravy. Požadovala menovanie Žatkoviča za dočasného guvernéra a ostatných členov direktória za šéfov rezortov s titulom štátnych radcov. Tiež mal byť menovaný minister bez portefeuille, ktorý by mal pochádzať z radov Rusínov. Pokiaľ ide o voľby, CRNR zastávala názor, aby sa  parlamentné voľby v Podkarpatskej Rusi ani vo východoslovenských župách nekonali s tým, aby rusínskych poslancov parlamentu menovala CRNR. 

Direktórium autonómnej Podkarpatskej Rusi prijalo 24. januára 1920 Doplnok k deklarácii Prvej Centrálnej Ruskej Národnej Rady z 18. januára 1920.  V podstate navrhovalo rozšírenie kompetencie dočasného guvernéra, ale i direktória a Vološinovej  PCRNR. Dovolávalo sa aj uzavretia dočasnej zmluvy s čsl. vládou, ktorá by zakotvovala princíp federalizmu a účasť najmä pôvodného rusínskeho obyvateľstva na správe regiónu. Požadovalo extenzívne chápanie dohôd a ukončenie rumunskej okupácie marmarošskej župy. 

Podstatne ostrejšie formulácie sa objavili v Rezolúcii CRNR z 18.1.1920. Išlo o apeláciu, ktorá odvolávajúc sa na zásady deklarácie z Philadelphie zo dňa 26.10.1919 kritizovala organizovanie civilnej správy na Podkarpatskej Rusi bez účasti Rusínov, slovenskú agitáciu v rusínskych regiónoch a formálnosť procesu  autonomizácie. Existujúci systém označila za protiprávny, nehumánny a neudržateľný. Rezolúciu odovzdal  Žatkovič prezidentovi Masarykovi 26.1.1920 a nasledujúci deň ministerskej rade. 

Direktórium reagovalo aj na tento dokument,  ktorý vyvolal nevôľu nielen ministrov dr. E. Beneša a A. Švehlu, ale aj ministra pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy dr. Milana Hodžu. Urobilo tak 28.1.1920  formou  Prehlásenia členov direktória o Rezolúcii Prvej Centrálnej Ruskej Národnej Rady, v ktorom sa prihlásilo iba k deklarácii CRNR a vyjadrilo dôveru vláde. Rezolúciu odmietlo s tým, že ju nepovažuje za relevantný podklad k jednaniu o budúcej autonómii Podkarpatskej Rusi.  

Dňa 27. januára 1920 v Prahe sa uskutočnilo stretnutie u ministrov dr. Beneša a A. Švehlu, na ktorom sa zúčastnili dr. Žatkovič ako predseda karpatoruského direktória a jeho členovia: J. Braščajko, E. Puza a E. Toronskij. Boli zriadené tri komisie: teritoriálna, ústavná a administratívna. Teritoriálna komisia bola zvolaná ešte v Prahe, pričom zo slovenskej strany sa jej zúčastnil dr. Igor Hrušovský, ktorý vyhlásil, že sa Klub slovenských poslancov rozhodol dobrovoľne neodstúpiť Rusínom nič okrem územia medzi riekami Uh a Cirocha, t.j. úzky pás územia na pravom brehu Uhu široký v priemere 5 km. 
G. Žatkovič v liste Masarykovi však preložil návrh direktória na vybudovanie autonómneho postavenia Podkarpatskej Rusi, ktorý vychádzal z deklarácie CRNR z 18. januára 1920. Doplnil ju predovšetkým o pasáž, ktorá  priamo vymenováva všetky úseky verejného života v kompetencii autonómnej správy. Išlo o vnútorné záležitosti, poľnohospodárstvo, vrátane pozemkovej reformy, lesníctvo, obchod a živnosti, cirkevné a školské záležitosti, otázky jazyka, súdnictva, zdravotníctva a žandárstva.

Súčasťou navrhovanej dočasnej československo-rusínskej zmluvy by mali byť aj požiadavky vzťahujúce sa k pripravovaným voľbám, stanovenie slovensko-podkarpatskej hranice podľa Žatkovičovho návrhu z júla 1919 a ukončenie rumunskej okupácie  Novou bola žiadosť, aby prírodné zdroje a bohatstvo na území Podkarpatskej Rusi sa uznali za jej majetok, rovnako ako aj odvolanie vojenskej diktatúry po menovaní guvernéra. Na druhej strane, návrh akceptoval názov Podkarpatská Rus  a  materinský jazyk  Podkarpatských Rusínov za oficiálny a vyučovací jazyk. 

Prezídium ministerskej rady 11. februára 1920 ihneď odpovedalo protinávrhom, ktorý viaceré rusínske požiadavky zohľadňoval. Obecne predpokladal rozšírenie právomoci a vybavenosti direktória, ktorému priznával tak suspenzívne vótum, ako aj právo iniciatívy. Direktórium malo pozostávať zo štyroch referátov: cirkevného, školského, miestnej správy a z referátu pre personálne veci a štúdium jazykovej otázky. Vzťah direktória s úradom administrátora by sa mal zakladať na priateľskej súčinnosti.
Vládny návrh akceptoval tiež finančné požiadavky direktória, ale aj   zrušenie kobliny a rokoviny, odmeňovanie kňazov, formuláciu prísahy vernosti,  spôsob výberu a menovania úradníkov a pod. Na druhej strane bola odmietnutá funkcia ministra pre rusínske záležitosti a odsunulo sa riešenie otázky západnej hranice Podkarpatskej Rusi, resp. volieb. Súčasne sa pri Predsedníctve ministerské rady malo zriadiť podkarpatskoruské oddelenie. 

G. Žatkovič v mene direktória odpovedal ministerskému predsedovi Vlastimilovi Tusarovi listom zo 14. februára 1920, v ktorom konštatoval nespokojnosť rusínskych politikov i obyvateľstva s generálnym štatútom.  Podľa jeho mienky, nezodpovedá zásadám dohodnutým v historických dokumentoch z rokov 1918-1919  ani duchu medzinárodných zmlúv. Vládny návrh charakterizoval ako administratívne kroky, ktoré neriešia meritum veci. V tomto zmysle formuloval 14 požiadaviek s očakávaním kladnej reakcie zo strany vládnych miest. 

Stanovisko vlády zo 17. februára zdôraznilo prioritu administratívy v čase provizória a právnu záväznosť medzinárodných dohôd. S príslušným zdôvodnením vláda odmietla jednostranne určiť hranice so Slovenskom a zaviesť autonómnu správu v oblastiach, ktoré sú  nad rámec menšinovej dohody. Vláda zároveň vyjadrila isté pochybnosti o vhodnosti a účelnosti nepriamych volieb a riešenia prípadných nedorozumení v ústavnoprávnych otázkach na fóre Spoločnosti národov. 

Dňa 29. februára 1920 bola schválená Ústava Československej republiky, ktorá však štátoprávne postavenie Podkarpatskej Rusi fakticky nezmenila. Do jej rámca boli v paragrafe 3 takmer doslovne včlenené štyri články saingermainskej menšinovej zmluvy, ktoré autonómiu regiónu koncipovali len všeobecne,  v podobe hlavných princípov. Do ústavy bol tiež zahrnutý odstavec o  guvernérovi, ktorý mal stáť na čele autonómnej správy. Guvernéra však menoval prezident na návrh vlády, preto jeho nezávislosť bola len formálna. 

Istým kompromisom medzi maximalistickými požiadavkami rusínskej reprezentácie a pragmatickými postojmi československej vlády bolo Nariadenie vlády republiky Československej  č. 356 zo dňa 26. apríla 1920 o zmene generálneho štatútu Podkarpatskej Rusi, ktorým zanikla funkcia administrátora, ako aj direktória. Upravený generálny štatút pozostával zo 17 paragrafov, v ktorých definoval  kompetencie a úlohy guvernéra, viceguvernéra a guberniálnej rady.

Post guvernéra mal skôr reprezentačnú úlohu a formálnu funkciu, pretože fakticky len potvrdzoval návrhy iných funkcionárov. Jeho vplyv značne limitoval viceguvernér, ktorého menoval prezident na návrh vlády a bol fakticky šéfom civilnej správy a spoluúčastníkom všetkých právnych aktov zo strany guvernéra. Guberniálnu radu tvorilo 15 osôb, a to guvernér ako jej predseda, desať členov zvolených starostami obcí z  jednotlivých volebných obvodov a štyri osoby menované  vládou na návrh guvernéra. 

Prijatie ústavy a zmena generálneho štatútu umožnili, aby na návrh vlády prezident T. G. Masaryk dňa 5. mája 1920 vymenoval dr. Grigorija. Žatkoviča za dočasného guvernéra Podkarpatskej Rusi. Dočasnosť bola podmienená tým, že nejestvoval rusínsky snem, ktorému by sa zodpovedal. Týmto spôsobom sa guvernér fakticky stal len vyšším štátnym úradníkom, ktorý mohol ovplyvniť politický vývoj len vo veľmi malej miere. S takým postavením sa však ambiciózny Žatkovič nedokázal vyrovnať.

doc. Ing. PhDr. Stanislav Konečný, PhD. 

foto: Hraničný kameň na Užoku  

archív: Kataríny Rakovskej 

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
29.02.2024

Ryžkov měl spasit SSSR, ale nepochopil funkci peněz

Uplakaný bolševik.  Ve věku 94 let v Moskvě zemřel bývalý sovětský premiér Nikolaj Ryžkov. Rodák z Ukrajiny byl posledním žijícím předsedou sovětské vlády, ve skomírajícím komunistickém impériu se pokoušel zavádět ekonomické reformy. Před des…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
29.02.2024

Seriál STALO SA PRED 105 ROKMI (d)...

1. januára 1919 Rusínska delegácia z Užhorodu (A. Vološin, P. Legeza, I. Kontratovič) jednala v Budapešti so splnomocnencom čs. vlády M. Hodžom o možnosti pripojenia Podkarpatskej Rusi k Republike československej. Hodža vedel o promaďarskej ori…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
28.02.2024

Smysl Československa a jeho zmizení

Tento text neusiluje o přesnou rekonstrukci procesů, které se odehrály v minulosti, nebo komplexní výčet událostí a postav, které v příběhu Československa sehrály svou roli, je „pouze“ krátkým a možná trochu provokativním zamyšlením nad tím, co …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
28.02.2024

Dva pruhy už nestačia

Na rýchlocestu R4 do Poľska sa robí ďalšia štúdia za stovky tisíc. Štát zatiaľ nerozhodol ani o forme financovania autostrády z Prešova na severnú hranicu. Štát stále nevie, ako sa bude stavať a financovať výstavbu rýchlostnej cesty R4. Še…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
27.02.2024

Rozhovor. Bolí ma, keď vidím, koľko Slovákov je ochotných veriť ruskej propagande

Gréckokatolícky kňaz z Užhorodu  O dvoch rokoch vojny a jej dosahoch na Zakarpatie a Mukačevskú eparchiu sme sa rozprávali s protosynkelom Petrom Berešom. Po rannej liturgii v gréckokatolíckej Katedrále Povýšenia Svätého kríža v centre Užh…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


-Vasyľu, iši lem rano a ty už maš siňak pid okom...!
-Ale, začav jem Paraskii tykaty...
-A zato ťa tak oparadyla?
-Hej...! Ležu soj tak i mi hvaryť, poď Vasyľu pošpasuvaty, už zme my davno ne seksuvaly...
-Ne MY, ale lem TY...! styh jem vypovisty.
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať