Záhada dejín: Kedy sa narodil Ježiš Kristus?

Sú tu opäť Vianoce. Už takmer sedemnásť storočí sa slávi 25. december ako deň príchodu Ježiša Krista na svet. Od jeho narodenia sa počíta nový, kresťanský letopočet. Pritom dodnes nevieme, kedy presne sa Ježiš narodil. Ako je to možné?

Kresťanský letopočet sa počíta od 1. 1. 1, týždeň po narodení Ježiša Krista. Ale z analýzy historických prameňov, svedectiev a rôznych indícií súčasní historici odhadujú, že sa „syn Boží“ mohol narodiť medzi 12. rokom pred kresťanským letopočtom a 6. rokom tohto letopočtu. Rozptyl je teda ohromný – 18 rokov.

Predstavme si, že by sa Ježiš narodil v skutočnosti naozaj o 12 rokov skôr. To by sa museli prepísať všetky dejepisy a preprogramovať všetko možné. A my by sme dnes žili nie na konci roku 2023, ale 2035. Nonsens!

V slovenčine sa roky pred narodením Ježiša označujú aj ako roky pred Kristom (skrátene pred Kr., prípadne po Kr.). A to by naozaj znelo absurdne, že Kristus sa narodil pred Kristom.

Boli tam pastieri alebo nie?
Ako prvý sa pokúsil vypočítať rok Ježišovho narodenia rímsky mních Donysius Exiguus (Dionýz Malý), ináč pápežský archivár roku 525. Urobil tak na základe historických záznamov, dostupných v 6. storočí. Narodenie priradil k roku konzulátu Gaia Caesara a Aemilia Paula – k roku 1 n. l.

„Za týchto konzulov sa Pán Ježiš Kristus narodil 8. deň pred januárovými kalendármi v piatok 15. mesiaca,“ teda 25. decembra, konštatoval archivár (Kalendy bol názov prvého dňa mesiaca v rímskom kalendári).

Mních sa dokázateľne mýlil, napriek tomu sa podľa jeho nesprávneho výpočtu začal používať nový, čiže kresťanský letopočet. Dnes je to vo svete najbežnejšie používaná sústava počítania rokov od istého časového rozhrania.

Rôzne moderné štúdie kladú dátum Ježišovho narodenia medzi 12. rok pred n. l. (čas preletu Halleyho kométy, ktorá mohla byť betlehemskou hviezdou) a rok 6 n. l., keď sa pravdepodobne konalo prvé sčítanie ľudu počas vlády Quirinia, prokonzula Sýrie, o čom sa zmieňuje Lukášovo evanjelium.

Iný názor vychádza zo spojitosti Vianoc s obdobím vlády Herodesa I. Veľkého, kráľa Judska, čiže do roku 4 pred n. l. (keď zomrel). Je však spoľahlivo známe, že Quiriniovo provinčné sčítanie sa uskutočnilo v roku 6 n. l., teda takmer 10 rokov po Herodesovej smrti.

Pred desiatimi rokmi zisťoval dátum narodenia Ježiša taliansky cirkevný historik Giorgio Fedalta, pričom využil výsledky pozorovaní Námorného observatória USA (U. S Naval Observator) vo Washingtone. Vyšlo mu, že Ježiš musel prísť na svet v 1. roku pred n. l.

Pre mnohých bádateľov je naďalej otázny aj deň narodenia – 25. december. Robert D. Myers z Kalifornskej univerzity si lepšie posvietil na pasáž Lukášovho evanjelia, ktorá by mala dátum podporiť. Podľa nej boli v tom čase „na poli pastieri, ktorí v noci strážili svoje stáda“. Ibaže december v Judsku býva chladný a daždivý. „Pastieri by s najväčšou pravdepodobnosťou hľadali v noci prístrešie pre svoje stáda,“ myslí si Myers (územie Judska leží dnes čiastočne v štáte Izrael a čiastočne v Palestínskej autonómii).

Myersov oponent, teológ James R. Edwards z Princetonskej univerzity (USA) namieta: „Podľa Talmudu boli pastieri pasúci stáda na chrámové obety vonku aj tridsať dní pred Pesachom, teda vo februári, keď v Judsku často prší.“

Kto má teda pravdu?

Nečudo, že kolektív britských bádateľov pod vedením popredného teológa Jamesa D. Douglasa zvolil v Novom biblickom slovníku (pred šiestimi rokmi vyšiel aj v češtine) šalamúnske riešenie: „Presný dátum narodenia Ježiša sa stanoviť nedá.“

Prečo mlčali evanjelisti
Je až nepochopiteľne, že deň narodenia Ježiša neuvádzajú evanjelisti, najbližší jeho učeníci, vo svojich správach. Dokonca ani Lukáš, ktorý napísal svoje evanjelium – ako sám hovorí „po dôkladnom preskúmaní všetkých vecí“ a ktorý použil správy očitých svedkov a služobníkov slova, neuvádza tento deň.

Pritom dobre poznal mnohé chronologické údaje, napríklad že Ježiš bol na ôsmy deň po narodení obrezaný a po splnení dní očisťovania ho uviedli do chrámu. Ale deň Kristovho narodenia, z ktorého vychádzajú tieto dátumy, Lukáš nespomína.

Pre súčasníka je ešte menej pochopiteľná iná otázka: Prečo sa „Deň narodenia Spasiteľa“ – Vianoce – začal sláviť až v 3., resp. 4. storočí n. l.?

Mimochodom, aj v tom sa výskumníci rozchádzajú. Známy nemecký eortológ (odborník na skúmanie sviatkov) Hermann Usener tvrdil, že oslavu zaviedol pápež Liberius roku 351. Iné pramene hovoria, že mesto Rím slávilo prvýkrát narodenie Ježiša Krista 25. decembra 336. A svätý Hippolyt, prvý vzdoropápež, tvrdil, že v Ríme už začiatkom 3. storočia bol 25. december známy ako deň sviatku Narodenia Krista.

Aj keby to bola pravda, otázka ostáva: prečo až po toľkých rokoch? Prečo sa kresťania o deň narodenia Ježiša tak dlho nezaujímali?

Podľa niektorých historikov, napríklad Petra Schäfera zo Slobodnej univerzity v Berlíne, odpoveď treba hľadať vo vzájomnej pôsobnosti rabínskeho judaizmu a raného kresťanstva, ktoré zo židovstva vo svojej dobe vykryštalizovalo.

Pohania a Židia mali k narodeninám odlišný postoj. Pohania oslavovali svoje narodeniny bohatým jedlom, rôznymi radovánkami a veselosťou. Na druhej strane, Židia narodeniny neslávili. V Biblii sú zmienky o oslavách narodenín, ale samých tyranov a mizantropov vrátane Herodesa. Veď evanjelisti dávajú Herodesovu oslavu narodenín do priamej súvislosti s preliatím krvi najväčšieho z narodených – Jána Krstiteľa, proroka, mučeníka, predchodcu Ježiša Krista.

Navyše Židia mali viac ako iné národy rozvinuté vedomie vrodenej hriešnosti človeka, a preto mnohí videli v plodení detí začiatok všetkých bolestí a utrpení človeka. Veď čo hovoril spravodlivý Jób? „Kto sa narodí čistý z nečistého? Ani jeden.“

Pohľad starozákonného judaizmu na narodenie sa nemohol neprejaviť v názoroch prvých kresťanov. Podľa zvyku svojich predkov narodeniny neslávili. Je príznačné, že ešte v treťom storočí nabádal Órigenes, cirkevný učiteľ a teológ kresťanov, aby neoslavovali narodeniny. Vraj deň svojho narodenia oslavujú len hriešnici, svätí v tento deň smútia.

Už aj preto kresťania v prvých dvoch storočiach nemali sviatok Narodenia Krista, na tento deň sa akoby zabudlo a nepociťovala sa potreba ho sláviť. Najväčším sviatkom v roku bola pre nich Veľká noc. Až v treťom storočí sa postupne menilo prostredie, v ktorom sa uskutočňovalo hlásanie evanjelia. V tom čase už tvorili značnú časť cirkvi ľudia narodení v kresťanstve, ktoré sa ich prostredníctvom šírilo medzi pohanmi.

Ukradli sviatok pohanom?
Vráťme sa ešte na chvíľu k 25. decembru. Prečo si kresťania zvolili za sviatok narodenia Ježiša práve tento deň? A prečo tomu predchádzali také dlhé spory?

Veď grécky píšuci cirkevný spisovateľ Klement Alexandrijský zo začiatku 3. storočia určil dátum Kristovho narodenia na 17. alebo 18. novembra. A spochybňoval závery egyptských teológov, ktorí vypočítali dátumy 20. mája a 20. apríla.

Cyperský biskup Epifanius zo Salamis o storočie neskôr tvrdil, že Ježiš prišiel na svet trinásť dní po zimnom slnovrate, čiže 6. januára.

Prvý kresťanský cisár Konštantín I. Veľký si však ešte pred svojou smrťou roku 337 vybral na slávenie Vianoc 25. december (tom čase sa Rimania riadili ešte juliánskym kalendárom, podľa ktorého to bol 12. december).

Ateisti to nepovažujú za náhodu. Na rovnaký deň predsa pripadal pohanský sviatok Narodenia večného slnka, ktorý zaviedol rímsky cisár Aurelián o niekoľko desaťročí skôr, roku 274. Ale oveľa dlhšie sa v tom období konali aj saturnálie, zimné oslavy starorímskeho boha Saturna. Trvali od 17. do 23., resp. až do 30. decembra.

Kritici katolíckej cirkvi dodnes tvrdia, že Vianoce mali potlačiť pohanské sviatky. Kresťania ukradli sviatok pohanom, pričom mu vtlačili celkom iný význam – to je názor radikálnych ateistov. Cirkevní historici namietajú, že všetko bolo naopak: „Zavedením sviatku Večného slnka sa cisár Aurelián pokúsil dodať pohanský význam dňu, ktorý už bol pre rímskych kresťanov dôležitý,“ tvrdí britský historik náboženstva William Tighe.

Otázka však nie je taká jednoduchá, ako sa na prvý pohľad zdá, a dodnes vyvoláva ostré spory. Podľa jednej verzie – zo Životopisov svätých – práve v ten deň sa naplnilo deväť mesiacov od slávnosti Zvestovania Pána, keď Pannu Máriu navštívil anjel, aby jej oznámil, že sa stane matkou dávno očakávaného Vykupiteľa. „Keďže Mária s Božím plánom súhlasila, zostúpil na ňu Duch Svätý a ona počala.“

Kto veľmi verí, uverí aj v nepoškvrnené počatie. Ľuďom s vlažnou vierou je asi bližšia verzia o starom sviatku zimného slnovratu, ktorému kresťania dali novú náplň. Už to nebola len oslava príchodu nového svetla v prírode, ale „nového svetla, ktoré nikdy nezhasne“. Čiže svetla duchovného v osobe Ježiša Krista a jeho učenia. Aj prestížna Encyklopédia Britannica hovorí v príslušnom hesle o „pokresťančení starého sviatku“.

Podľa ďalšej verzie vzišli Vianoce zo židovských tradícií (sviatok Chanuka sa slávi približne v rovnakom čase), podobne ako Veľká noc, ktorá sa mala odvinúť od židovského sviatku Pesach.

Dosť na tom, že cisár Konštantín dal krátko po prvom nicejskom koncile roku 325 postaviť v Betleheme chrám s oltárom pod jaskyňou, v ktorej sa mal narodiť Ježiš. Odvtedy sa podľa Usenera rozšírilo vo východných cirkvách slávenie sviatku Narodenia Krista. Do konca 4. storočia stihlo dostať charakter celopalestínskych vianočných slávností.

Z opisu pútničky Sylvie Akvitanskej, ktorá navštívila Svätú zem niekedy v druhej polovici 4. storočia, vyplýva, že v predvečer sviatku prišiel do Betlehema z Jeruzalema patriarcha s jeho duchovenstvom. Zišlo sa tu mnoho palestínskych pustovníkov.

Od večera až do neskorej noci sa konala bohoslužba. Potom sa patriarcha s mnohými veriacimi a pustovníkmi vrátil do Jeruzalema. Klerici a mnísi na to určení zostali v betlehemskom chráme až do svitania a spievali duchovné piesne a antifóny (spievali sa po každom žalme).

Patriarcha, ktorý prišiel do Jeruzalema, na úsvite pokračoval v bohoslužbe v Chráme sv. vzkriesenia. Potom sa po krátkom odpočinku slávila liturgia na Golgote, mieste, kde bol ukrižovaný Ježiš. Takto vyzerala bohoslužba 25. decembra.

V dňoch 26. a 27. decembra sa tá istá slávnostná bohoslužba konala opäť na Golgote a 28. decembra na Olivovej hore (na jej úpätí sa nachádza Getsemanská záhrada, kde sa podľa tradície zdržiaval Ježiš pred ukrižovaním).

Na druhý deň sa konala procesia do vidieckeho Kostola sv. Lazára, 30. decembra sa zopakovala bohoslužba v Chráme sv. vzkriesenia a 31. decembra na Golgote. V samotnom Betleheme sa konala slávnostná bohoslužba osem dní, čiže vrátane 1. januára. V Jeruzaleme a Betleheme boli chrámy naplnené množstvom ľudí, ktorí sa tam zišli z celej Svätej zeme.

Toľko z opisu slávenia jedných z prvých Vianoc Sylviou Akvitanskou.

Vianoce nahradili Kračún
V tom čase žili na území dnešného Slovenska rôzne germánske kmene, prenikali sem Huni, ale od polovice 6. storočia aj slovanské kmene Sklavínov. Podľa archeológov sa tu postupne udomácnili. A čelili nájazdom Avarov.

Samozrejme, boli to všetko pohania, christianizácii sa podrobili až o tri storočia neskôr, keď už existovala Veľká Morava, prvý slovanský štát.

Z najnovších výskumov vyplýva, že vyššie vrstvy našich slovanských predkov, Slovenov, sa dali pokrstiť misionármi z Pasova (Bavorsko), ale šírenie kresťanstva medzi veľkomoravským obyvateľstvom sa začalo až o tri desaťročia neskôr, po príchode solúnskych bratov, vierozvestov Konštantína a Metoda.

Prijatie kresťanstva sa odrazilo aj na slávení významných dní počas roka. Pôvodné pohanské sviatky začala cirkev nahrádzať slávením nedele a sviatkov svojich svätých. Týkalo sa to aj slávnosti zimného slnovratu, veľmi populárneho aj medzi Slovanmi.

O ich náboženstve kedysi napísal štúdiu historik a archeológ Dušan Čaplovič. Slovania verili, že v tento deň – podľa juliánskeho kalendára okolo 13. decembra – slnko umiera a zároveň sa rodí v novom živote. Sviatok nazývali Kračún, pravdepodobne preto, že išlo o najkratší deň v roku.

Ako prebiehal na Veľkej Morave rituál zimného slnovratu a nasledujúce slávnosti, nie je celkom jasné. Sviatok Narodenia Krista ich mal naplniť hlbším zmyslom, obsiahnutým v biblickom posolstve: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“

Dnes už ťažko zistíme, kde na našom území sa prvýkrát slávili Vianoce a ako. Napodobili slávnosti v Jeruzaleme a Betleheme koncom 4. storočia? Asi nie celkom, lebo oslava hlavných sviatkov už ani tam netrvala osem dní, ale iba tri dni. Prečo? Aby – povedané slovami slovenského cirkevného historika Jozefa Špirku – "mohla byť prehĺbenejšia“.

Vraciame sa k saturnáliám?
To už nie sú sviatky oslavujúce narodenia Ježiša, ale akási moderná obdoba saturnálií, upozorňujú významní západní religionisti vrátane Američana Hansa J. Hillebranda.

Približne od začiatku 20. storočia sa Vianoce stavajú svetským rodinným sviatkom, ktorý slávia kresťania aj nekresťania. „Je zbavený dôležitých kresťanských prvkov a vyznačuje sa čoraz komplikovanejšou výmenou darčekov,“ tvrdí Hillebrand. „V tomto sekulárnom slávení Vianoc hrá ústrednú úlohu mýtická postava menom Santa Claus.“

Ďalší odborníci na náboženstvá prichádzajú k záveru, že súčasné Vianoce sa začínajú čoraz viac podobať na saturnálie, sviatky zimného slnovratu. V starovekom Ríme sa konali sa počesť Saturna, boha poľnohospodárstva, úrody a času.

Podľa juliánskeho kalendára ich Rimania slávili pôvodne 17. decembra, po roku 45 n. l. ich predĺžili do 23. a neskôr až do 30. decembra.

Britský historik starého Ríma John F. Müller ich opísal takto: „Začínali sa v Saturnovom chráme bohoslužbami a pokračovali súkromnými večierkami s karnevalovou atmosférou, počas ktorých sa oslavujúci navzájom obdarúvali. Zväčša bižutériou, figúrkami bohov a ľudí z cesta, hliny, vosku a pod. Čiastočne pripomínali betlehemy, len boli morbídnejšie, lebo znázorňovali ľudské obety.“

Počas osláv sa nepracovalo, hodne sa popíjalo, povolené boli hazardné hry a neviazanosť. Organizovali sa gladiátorské zápasy.

Aj ctihodným občanom sa tolerovali rôzne výstrelky, jedli, čo sa do nich vošlo, usporadúvali divoké orgie, otroci si mohli obliecť šaty svojich pánov a polihovať na ležadlách spolu s nimi.

Isteže, súčasné Vianoce si naďalej zachovali niektoré osobitosti, ale v mnohom – a najmä v mestách – sa už podobajú pohanským sviatkom zimného slnovratu. A predovšetkým nespútaným konzumom a zábavou.

Kedysi bolo nemysliteľné hlučne sa zabávať počas najväčších kresťanských sviatkov. „Od prvej nedele adventnej až do 6. januára trval takzvaný zakázaný čas, v ktorom sa svadobné veselia a hlučné zábavy konať nesmeli,“ priblížil situáciu Andrej Kliman (1902 – 1980), kronikár Hliníka nad Hronom. Cirkev urobila výnimku z týchto predpisov až po prvej svetovej vojne, keď povolila silvestrovské večierky.

Čo sa týka „streľby“ a „výbuchov“, do úvahy prichádzalo nanajvýš plieskanie pastierskym bičom, ktorým sa odháňali strigy. „Alebo dunenie mažiarov či praskanie z búchačiek a hlavičkami zápaliek nabitých dierkavých kľúčov,“ dodáva Kliman. Aj to sa však smelo použiť len v prísne vymedzenom čase – chvíľu na Štedrý večer a potom až na Troch kráľov.

Dnes má slovo moderná pyrotechnika, a to aj v odľahlých slovenských dedinách.

Darmo páni farári v kostoloch veriacim pripomínajú: „Ježiš sa narodil v tichu noci. V túto betlehemskú noc niet miesta pre petardy a rachot delobuchov. Je to noc spevu anjelov.“ Život beží v iných koľajach a riadi sa novými zvykmi. Alebo staronovými?

Vladimír Jancura, autor
Pravda

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/693616-zahada-dejin-kedy-sa-narodil-jezis-kristus/

foto: Rozptyl v rokoch, kedy sa podľa bádateľov narodil Ježiš, je 18 rokov.
zdroj: DIDGEMAN