Získal Sovietsky zväz atómovú bombu vďaka Československu? 

24.04.2024

Mýty a fakty o jáchymovskom uráne

Koniec druhej svetovej vojny a udalosti s ním spojené sa na našom území koncentrujú v pamäti na májové dni. Jar 1945 pritom bola plná dôležitých politických rozhodnutí. Nielen o budúcej podobe vlády v Československu, ale aj o medzinárodnom ukotvení vrátane dosť konkrétnych dôsledkov.

V prípade pobytu sovietskej armády v Československu máme možno v kolektívnej pamäti na jednej strane rolu osloboditeľov, na druhej krádeže „hodiniek a bicyklov“. Menej však rezonuje skutočnosť, že podľa zmluvy z marca 1945 uzavretej s našou exilovou vládou sa Sovieti mohli správať vyslovene koristnícky k preukázateľne nemeckému majetku.

Samostatnou kapitolou, obostretou niekoľkými mýtmi, je kauza československého uránu a naša úloha pri vývoji sovietskej jadrovej bomby. Veľa pozornosti tejto problematike venoval napríklad historik Prokop Tomek, no napriek tomu zostávajú v našich hlavách niektoré schémy pokrivené.

Jedným z dvoch kľúčových mýtov môže byť presvedčenie, že to bola komunistická vláda po roku 1948, ktorá nechala Sovietsky zväz vydrancovať tunajšie uránové ložiská.

Realita však bola celkom iná. Sovietsky režim riešil otázku jadrovej bomby už pred koncom druhej svetovej vojny, ale za americkým vývojom bol objektívne pozadu. Problémy boli tak v samotnom vedeckom výskume, ako aj v nedostatku materiálu, ktorý by výskum posunul.

Zaujímavé pritom je, že o jáchymovskom uráne sa zmieňuje už štúdia sovietskych ložiskových geológov z roku 1942, ktorá bola vo februári 1945 odovzdaná šéfovi Ľudového komisariátu vnútorných záležitostí (NKVD) Lavrentijovi Berijovi. Sovieti si teda ešte pred koncom vojny uvedomovali, že Československo môže byť takým potrebným rezervoárom uránovej rudy.

Logicky pritom nešlo len o československé územie. Snaha získať dostatok uránu sa týkala všetkých obsadených štátov. Už v októbri 1945 Sovieti podpísali zmluvu s Bulharskom a na území obsadeného Nemecka (neskoršej NDR) zriadili spoločnosť na ťažbu uránu v roku 1947 – práve saské nálezisko sa v budúcnosti ukázalo ako významné. Podobné to bolo napríklad aj v Rumunsku, Maďarsku či Poľsku.

Priorita Stalinovej politiky
S jáchymovským revírom sa Sovieti zoznámili v lete 1945, v auguste sa tu objavili generál Michajlov a plukovník Alexandrov. Boli podrobne oboznámení s ťažbou, vyžiadali si vzorky a zaujímali sa aj o to, či sa tu neobjavila iná zahraničná delegácia. Celkom zjavne sa tu prejavil enormný záujem o kľúčový materiál budúcej výroby zbraní hromadného ničenia.

Pripomeňme si, že k tejto návšteve Jáchymovska došlo približne tri týždne po zvrhnutí amerických bômb na mestá Hirošima a Nagasaki. Bolo očividné, že Sovieti sú pozadu, a vývoj vlastnej jadrovej bomby patril k prioritám Stalinovej politiky.

Potom trvalo len niekoľko mesiacov, kým sa téma ťažby uránovej rudy v Jáchymove dostala na najvyššiu úroveň rokovaní vlády. Bola pripravená zmluva so Sovietskym zväzom, ktorá možno na prvý pohľad nevyzerala ako nevýhodná, ale realita bola iná.

Pred podpisom zmluvy otvoril tému na rokovaní vlády 17. novembra 1945 predseda vlády Zdeněk Fierlinger, ktorý hovoril o jej veľkej aktuálnosti. Ľudovec Ján Šrámek upozorňoval na nutnosť získať adekvátne prostriedky za cennú rudu, Jaroslav Stránský sa zasadzoval za to, aby sme podnik „nedali z rúk“. Konštatovanie, že sa pripravovaná dohoda vlastne rovná odovzdaniu vyťaženého uránu Sovietom, však priamo nezaznelo.

Naopak, komunista Július Ďuriš sa rozplýval nad tým, že pôjde o veľkolepú zmluvu. Nespornú úlohu v tom, že sa Sovietsky zväz stal najprv monopolným partnerom a následne vlastníkom výsledkov ťažby, zohrala nielen komunistická ideológia, ale aj mimoriadna vďačnosť našej politickej reprezentácie (odrážajúcej nálady verejnosti) za oslobodenie od nacizmu.

Následne bola 23. novembra 1945 podpísaná zmluva. A keď tu hľadáme nejakú manipulatívnu komunistickú stopu, budeme sklamaní, pretože zmluvu podpísal minister zahraničného obchodu, národný socialista Hubert Ripka.

Ešte sa ani neskončil posledný rok vojny a Československo už odovzdávalo svoj urán Sovietskemu zväzu.

Chybujúci Jan Masaryk
Necelé dva mesiace po podpise sa v polovici januára 1946 objavila téma uránovej rudy (vo vzájomnej zmluve sa vytrvalo používalo slovo „rádium“) aj na rokovaní pléna OSN v Londýne. Tam o ňom hovoril vedúci československej delegácie Jan Masaryk, čo však vzápätí vyvolalo veľké napätie vnútri československej vlády.

Masaryk totiž hovoril o mierovom využití „rádia“, o mierových zámeroch Československa a dokonca v následnom rozhovore so spravodajcom agentúry Reuters o otvorenosti privítať na náleziskách a v miestach ťažby medzinárodnú komisiu.

Doslova povedal: „… môžem tu v úplnej pokore, ale s hlbokým presvedčením vysloviť nádej, o ktorej viem, že ju vy všetci zdieľate, že ani jedna častica uránu vyrobená v Československu nebude nikdy použitá na hromadné ničenie a skazu. (potlesk) My v Československu chceme, aby náš urán bol použitý úplne naopak – aby staval, chránil a urobil naše životy bezpečnejšími a výkonnejšími. Na tento účel chceme venovať naše bane na rádium. Prosím, aby ste nám pomohli.“

Najmä návrh na medzinárodnú inšpekciu vyvolal na vláde u Fierlingera, Gottwalda, ale aj Stránskeho a Šrámka pobúrenie. Predseda vlády vyčítal v telegrame Masarykovi obsah prejavu s tým, že mohol spôsobiť nepríjemné politické dôsledky, pretože je neprípustné, aby sme sa nechali zavliecť do podobných diskusií – museli sme si zachovať rezervovanosť vzhľadom na svoje záväzky voči ZSSR, ktoré mali zostať tajné.

Masaryk sa bránil tým, že mu v širokom pléne tlieskala aj sovietska delegácia, a dokonca za ním jej zástupcovia prišli ohľadom funkcie generálneho tajomníka OSN. Následne Masaryk ponúkol rezignáciu v rámci vedenia delegácie aj pozície ministra zahraničných vecí. Tá druhá nebola v danej chvíli reálnou témou, ministrom zostal. Vedenie delegácie však prevzal Hubert Ripka.

Veľmi skoro sa tak prejavilo, že Československo rozhodne nebude vo veci uránu postupovať otvorene a podriadi sa záujmom Sovietskeho zväzu.

Zdôraznenie tajného režimu dohody nebolo náhodné. Dohoda ustanovila napríklad zriadenie spoločnej československo-sovietskej komisie, ktorá mala rozhodovať o tom, koľko vyťaženého materiálu zostane v Československu. (Už len skutočnosť, že sa rozhodovalo, koľko zostane a nie koľko sa vyvezie, bola dôkazom obrátenej logiky.)

Sovietska strana si nakoniec vyžiadala aj dodatkový protokol k zmluve, ktorý určil najvyššiu možnú hranicu na desať percent, ktoré mohli zostať v Československu. Mohli, ale nemuseli, do tohto rozmedzia sa totiž zmestí aj „nulový podiel“.

Nebola to tak štandardná dohoda o predaji materiálu za výhodných podmienok, ale diskriminačná zmluva, ktorá zastrešovala využitie nerastného bohatstva jedného štátu čisto pre potreby štátu druhého.

Musíme pritom ešte pripomenúť, že na začiatku bolo Jáchymovsko, ale priebežným prieskumom sa našli ďalšie náleziská vrátane bohatšieho Příbramska, ktoré sa potom stalo výrazne vyťažovaným regiónom – bohužiaľ vrátane následkov na krajinu a prírodu.

Kto vlastne bude ťažiť?
Ak sme sa doteraz venovali politickým dôsledkom ťažby uránu, konkrétne československo-sovietskej dohode, prejdime teraz k samotnej realite ťažby. Ešte raz si pritom pripomeňme, že išlo o obdobie pred februárom 1948.

Samotný región a miesta ťažby mali už svoju vojnovú „tradíciu“ využívania vojnových zajatcov, len sa vymenili úlohy. V baniach tak po roku 1945 pracovali nemeckí vojnoví zajatci, ale aj nemeckí baníci vyňatí z odsunu.

Táto mimoriadna povojnová situácia sa však musela postupne riešiť systematickejším spôsobom. Tu sa už dostávame za rok 1948 a k téme politických väzňov, táborov nútených prác, ale aj k získavaniu netrestaneckých pracovných síl.

Zostaňme však ešte pred rokom 1946. Z decembra tohto roka máme k dispozícii hlásenie Ludvíka Součka, v ktorom spomínal postup a správanie ruských pracovníkov a dohliadateľov. Citujeme: „… nedokážu dobre pochopiť, že sa u nás musíme riadiť platnými zákonmi… Mám dojem, že toto nepochopenie vyplýva z iných zvyklostí v ZSSR.“

Součkova správa ďalej zdôrazňuje, že bezpečnostné pravidlá musia platiť nielen pre Čechov a Rusov, ale aj pre Nemcov a nemeckých zajatcov, čo Rusi nedokázali pochopiť a akceptovať. Tento povzdych ešte vo februári 1948 akoby predikoval, ako sa bude komunistický režim správať k nútene pracujúcim.

Koniec štyridsiatych rokov priniesol tlak na zvýšenie výroby, ale dostatočné pracovné sily sa nedali získať len náborom. Pristúpilo sa teda k transferu väzňov. Išlo o tzv. akciu D, neskôr premenovanú na akciu Ostrov. Na začiatku roku 1950 tak v jáchymovských baniach pracovali takmer štyri tisícky väzňov, pričom politickí väzni tvorili asi štyridsať percent z nich.

Súčasťou nesmierne tvrdej práce bolo množstvo úrazov vrátane vrážd väzňov. Pokúšali sa o úteky, a to aj o hromadné Napríklad v júli 1949 sa pokúsilo utiecť devätnásť väzňov z tábora v Hornom Slavkove. Z toho istého tábora sa 14. októbra 1951 rozhodlo utiecť dvanásť väzňov. Počas úteku bol dokonca jeden dozorca zastrelený, jeden zranený. Na strane väzňov bolo päť zastrelených, päť chytených a útek sa podaril iba dvom. Telá zastrelených boli počas apelu na väzňov v tábore vystavené na výstrahu.

Na jednej strane vzýval komunistický štát nový svet a využíval nadšenie mladých na stavbách mládeže, na druhej strane zriadil hanebný systém pracovných trestných táborov, v ktorých umierali jeho občania. To všetko s cieľom zabezpečiť Sovietskemu zväzu dostatok materiálu pre jadrový vývoj.

Keď zostaneme na Slavkovsku, pracovali tu, samozrejme, nielen väzni, ale aj tí, ktorí sa dali zlákať veľkým zárobkom v ťažkom prostredí. To prinášalo špecifické formy trávenia voľného času týchto baníkov.

Po otvorení kultúrneho domu na Slavkovsku niekto napísal tento takmer poetický komentár: „To bolo prostredie, kde sa nechodilo vo fraku ani v smokingu, kde sa nevážili slovíčka podľa Gutha-Jarkovského, kde sa nebozkávala dáme ruka, kde nežiaril krištáľ lustrov. Tam sa schádzali baníci, ťažko pracujúci, rýchlo žijúci a niekedy aj príliš dobre žijúci.“

Pomohli sme sovietskej jadrovej bombe?
Druhým momentom, ktorý sa trochu mýticky vznáša nad československým uránom, je predstava, že sovietska jadrová bomba vznikla práve vďaka československému uránu. Pritom to je aj nie je pravda.

Československý urán nepochybne pomohol preklenúť kritické obdobie projektu vývoja sovietskeho jadrového programu v rokoch 1945 až 1947 (teda ešte pred nástupom komunizmu), pretože nedostatok surovín brzdil výskum a vývoj zariadení na výrobu kovového uránu a jeho separáciu. Práve masívne zvýšenie československej ťažby určite pomohlo.

Následne sa však začali využívať ďalšie náleziská z Nemecka, Bulharska alebo zo sovietskeho Tadžikistanu.

Na porovnanie: zatiaľ čo v roku 1946 sa v Jáchymove vyťažilo vyše štrnásť ton uránu, v Sasku v tom čase ťažba vynášala viac ako sedemnásť ton, teda porovnateľné množstvo. V roku 1949 Jáchymov síce dodal viac ako 67 ton, ale saský revír už 766 ton.

Ťažba v Československu kulminovala na konci päťdesiatych a v prvej polovici šesťdesiatych rokov.

Prvá sovietska jadrová bomba vybuchla 29. augusta 1949 a Sovietsky zväz tak „dobehol“ Spojené štáty americké.

Bolo to aj vďaka Československu, ktoré však bolo – ako to už býva -, skôr súčasťou širšieho systému využívania Sovietmi obsadených krajín, než že by hralo úlohu jediného a kľúčového miesta.

Pre nás môže byť historickou výstrahou, že sa to dialo bezprostredne po roku 1945 – vrátane zmluvy z toho istého roka – a zásadné kroky boli urobené dávno pred februárom 1948.

MARTIN GROMAN
MICHAL STEHLÍK


zdroj:
https://dennikn.sk/3933342/ziskal-sovietsky-zvaz-atomovu-bombu-vdaka-ceskoslovensku-myty-a-fakty-o-jachymovskom-urane/

foto:
Ťažobná veža v uránovej bani na Příbramsku 
zdroj – Wikimedia Commons

Aktuality

Zobraziť všetky
20.05.2024

V Starij Ľubovni odbŷv s’a jubilejnŷj 15-ŷj Sejm Rusyňskoj obrodŷ na Sloveňsku

Na posadi predsedŷ bŷv potverdženŷj Martin Karaš. V Starij Ľubovni odbŷv s’a jubilejnŷj 15-ŷj Sejm Rusyňskoj obrodŷ na Sloveňsku V nediľu 19-ho maja 2024-ho roku zŷšly s’a v Starij Ľubovni delegatŷ i hosti na jubilejnim 15-im Sejmi Rusyňskoj…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
20.05.2024

„Jenom deset dní nepil, a ejhle! Umřel.“

K alkoholismu na Podkarpatské Rusi   V 19. století se začaly objevovat spolky propagující střídmost a abstinenci a došlo také k  lékařskému popsání následků popíjení alkoholu. Nepřekvapí, že mnohé oblasti a  společenské skupiny byly k těmto názo…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
19.05.2024

Vychvaľovaný aj kritizovaný Edvard Beneš

Aký bol politik, ktorý doplatil na krutosť dejín V máji pred 140 rokmi sa narodil druhý československý prezident Edvard Beneš. Čo v skutočnosti „napáchal“, čo ho k tomu viedlo a v čom mu jeho vášniví kritici krivdia? V českom Senáte sa bud…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
19.05.2024

Beneš sa Mussoliniho neobával. Pred 100 rokmi s ním vyjednal medzištátnu zmluvu

V polovici mája 1924 rokoval československý minister zahraničných vecí Edvard Beneš v Ríme s talianskym premiérom Benitom Mussolinim. Výsledkom rokovaní bola československo-talianska zmluva o srdečnej spolupráci. Československý minister zahrani…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
18.05.2024

Rozhovor. Veľa závisí aj od toho, v akej rodine človek vyrastá

Ocenený Marián Marko: Zbožňoval matematiku, páčilo sa mu povolanie rušňovodiča, je z neho herec Už takmer 25 rokov šéfuje jedinému rusínskemu divadlu na Slovensku so sídlom v Prešove. S úsmevom konštatuje, že hercom sa stal vlastne vďaka svoj…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.05.2024

Atentáty v našich dejinách  

O život išlo Masarykovi, Hlinkovi, Tisovi a ďalším Ani medzivojnová československá demokracia sa nevyhla atentátom či aspoň neúspešným pokusom. Po atentáte na Roberta Fica sa začali objavovať varovania, že prudká polarizácia slovenskej spolo…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Ujko Vasyľ:
Kiď postavyš baranovi dvi vidra, jedno z vodov a jedno z borovičkov, ta vin sja napje vody.
A znaš čom? Bo je baran...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať