Vysídlenie pre Starinu: Chrámy vyhodili do vzduchu, stromy spílili

Keď ide rodáčka okolo priehrady, je jej ťažko pri srdci.

STARINA. Božena Nimcová Basošová stratila domov ako stovky ďalších obyvateľov Stariny.

Zaliali ho vody najväčšej nádrže na pitnú vodu na Slovensku. Tento superlatív však u pani Boženy neprevážia dva silné nevykoreniteľné pocity v jej vnútri: bolesť a krivdu.

„Vždy, keď ideme okolo Stariny, je mi ťažko na srdci a stále cítim veľkú krivdu,“ hovorí.

„Obaja s manželom sme rodáci zo Stariny. Je to o to smutnejšie, že sa obaja nemáme kam vrátiť, že sme stratili domov. Obe naše rodiny pochádzajú z tejto dediny. Už niekoľko generácií. Neviem o tom, že by niektorí naši predkovia boli odinakiaľ,“ zdôrazňuje.

Všetko, čo potrebovali
Pani Božena sa narodila v roku 1957. Stredisková obec vtedy kypela životom.

Bolo tu zdravotné stredisko, detský, zubný, obvodný lekár, gynekológ. Nechýbala lekáreň, stanica Verejnej bezpečnosti, pošta, obchod s textilom a obuvou, kovo, potraviny, reštaurácia.

„V Starine ste si mohli kúpiť chladničku či televízor, nemuseli ste cestovať do Sniny alebo Humenného,“ hovorí.

Winnetou bol populárny
Do základnej deväťročnej školy chodili aj deti z Dary, Zvaly, Ostružnice, Príslopu a Jalovej.

„Najprv škola sídlila v drevenom baraku. Neskôr vybudovali veľkú poschodovú budovu. Na prízemí bola materská škola. Detí bolo hojne. Riaditeľ školy Andrej Karško bol veľmi schopný. V škole pracovali tanečný, spevácky súbor. Brat tancoval v súbore, chodievali vystupovať po okolitých dedinách,“ vraví.

Kultúra prichádzala aj do dediny. Pravidelne vystupoval PUĽS, kino premietalo najnovšie filmy.

„Pamätám si, keď išiel Winnetou. Medzi nami, deťmi, bol veľmi populárny. Mladí pracovali v SZM, organizovali diskotéky. Futbalový klub Rozvoj Starina hral druhú triedu. Manžel Ladislav, vtedy ešte len môj nápadník, bol kapitánom mužstva,“ spomína.

Živo si pamätá na nácviky spartakiády na veľkom školskom dvore.

„Mala som dvoch starších bratov. Každý musel mať svoju značku. Výborne na to poslúžili okrúhle vrchnáky z krému na topánky. Z domu pobrali všetky. Mama sa hnevala, že krémy potom vyschli,“ hovorí s úsmevom.

Cestovali za prácou
Život v Starine i celom Bohom zabudnutom odľahlom regióne bol vždy ťažký.

„Ľudia tvrdo pracovali na poliach. Za prácou sa cestovalo. Do Vihorlatu a Jasu do Sniny, do Chemkostavu v Humennom, do Čiech. Môj otec celý život robil v Čechách ako stavbár. Tu sa nedalo tak dobre zarobiť,“ hovorí pani Božena.

V minulosti kraj populačne oslabovalo vysťahovalectvo do zámoria. Nebolo vari rodiny, z ktorej by niekto neodišiel.

„Moja babička mala v Amerike sestru. Pamätám si, že som ako dieťa chodievala so sestrou na pôjd, kde sme si skúšali a obliekali americké šaty, topánky, ktoré babke posielala sestra v balíkoch. Ako deti sme mali všetko. Bicykel, sane, lyže, korčule. Spomínam si, ako sme sa hašterili so susedkou, keď sa chcela s nami sánkovať. Keď sme si na sane sadli aj my dve so sestrou, neleteli tak rýchlo.“

Dielňa je v skanzene
Dedko pani Boženy bol vychýrený kováč.

„Mamin otec Štefan Kuzma bol kováčom. Manžel ho do smrti neoslovil inak ako pán majster. Jeho dielňu navštevovali ľudia zo širokého okolia. Keď ju musel opustiť, dielňu presťahovali do skanzenu svidníckeho múzea,“ hovorí.

Nádherná príroda vôkol bola pre Starinčanov v prvom rade zdrojom obživy.

„Ako deti sme museli odmalička pomáhať na poli, hrabať seno, kopať zemiaky, okopávať zeleninu, pásť kravy, kone. Bola to ťažká práca. Chovali sme husi, kozy, kravy, kone. Otec pracoval v Čechách, my deti sme museli pomáhať mame,“ spomína.

Detí bolo u Basošovcov pätoro, najstaršia dcéra a dva páry dvojičiek: dvaja chlapci a dve dievčatá. „Najstaršia sestra bola od nás staršia o sedem rokov, od bratov dva,“ vysvetľuje.

Raz jedna starinská rodáčka povedala, že sa jej často sníva o hore Gazdoraň, ktorá sa vypína nad dedinou.

Vždy, keď otvorila okno, dívala sa priamo na ňu. V detstve jej pripadala obrovská. Najväčšia hora na svete.

„Ľudia na nej kosili, hrabali, zvážali seno. Pásli sme tam kravy. Trápili sme sa na nej. Vtedy sme neuvažovali o ochrane prírody, o zákonom chránených kvetoch, ktoré neslobodno trhať. Všetkého bolo dosť a vždy sme žili v symbióze s prírodou. Nedrancovali sme ju, využívali sme to, čo nám poskytovala. Dodnes si pamätám na vôňu pokosenej trávy,“ hovorí pani Božena.

„Chovali sme kravy, dva kone. Pre otca auto nebol majetok, ale kôň áno. Zvieratá miloval. Z Čiech priviezol liliputánske sliepky, strakaté čierne kačky, ktoré mal vtedy na dedine málokto. Kúpil aj veľkú hnedú kozu. Pricestovala v drevenej debne vlakom až do Stakčína,“ spomína so smiechom.

Postavili nový dom. Poschodový
Keď pani Božena končila základnú deväťročnú školu, zbúrali starý dom a na jeho mieste stavali nový, dvojposchodový, prvej kategórie, ktorý mal prichýliť aj rodiny dvoch bratov pani Boženy, sa z ľudského tepla dlho netešil. Nakoniec ho zbúrali.

„Cítime to ako krivdu. Keď mama v roku 1971 chodila po úradoch vybavovať stavebné povolenie, už sa čosi šuškalo. Odbili ju, že je to len chýr, vraj jedna baba povedala. Nikto nám nič nepovedal. V 82. roku sa rodičia presťahovali do Strážskeho,“ hovorí.

Dobrovoľne nasilu
Pani Božena pracovala v miestnom pohostinstve ako krčmárka. „Chodievali k nám chlapi, ktorí na výstavbe priehrady pracovali. Všetci sa stretávali v krčme. Všeličo sme sa podozvedali.“

Správu o tom, že budú musieť všetci opustiť domovy, prijali ľudia rôzne.

„Nám, mladým, bolo ľahšie, ale starým nie. Presádzať starý strom? Mnohí išli do bytovky v Humennom alebo v Snine, museli opustiť záhrady, sady, polia, dvory. V roku 1977 sme sa sťahovali do Humenného. Čakala som vtedy druhé dieťa. Mali sme už u svokry kúpenú obývačku, spálňu, švagor nám nábytok odviezol na 'vétrieske'. Svokrovci plakali, akoby sme zomreli,“ spomína.

„Čo sme mohli robiť? Nič. Dobrovoľne nasilu museli všetci odísť. Najprv zrušili jeden obchod, potom druhý, potom autobusové zastávky. Šoféri dostali príkaz, že v dedine nesmú zastavovať. Chrámy vyhodili do povetria. Stromy spílili. Kto chcel, mohol si z cintorína odniesť pomník i pozostatky svojich blízkych do Stakčína. Starinské hroby sú v Stakčíne pod lesom. Ležia tam babka, dedko a strýko,“ neubráni sa slzám.

Jedno okno
Ľudia dostali na výber: Humenné alebo Snina, bytovka alebo pozemky v okrajovej časti Humenného.

Rodičia pani Boženy si kúpili dom v Strážskom. „Mesiac po nasťahovaní mama zomrela na srdce. Mala 56 rokov. Mnoho ľudí neprežilo vysťahovanie, vykorenenie, stratu domova, tú ťažobu,“ hovorí o bolestivej chvíli života.

„Nedalo sa preniesť celé gazdovstvo, voz, miešačka, cirkulárka. Niečo si vzali bratia, dačo otec. Ja som si z rodného domu nevzala do Humenného do bytovky nič. Ba predsa. Jedno okno. Vybúrala som veľké trojkrídlové okno a dala ho na chatku v záhradkárskej osade. Podnikám a nemám veľa času na záhradkárčenie, dostala som veľa ponúk na kúpu, ale rozhodla som sa, že záhradku s chatkou nepredám. Občas si tam zájdem posedieť. Okno ma tam drží,“ zdôrazňuje pani Božena.

Sú Starinčanky, Rusnáčky
Ladislav a Božena Nimcovci majú dve dcéry – Janu a Luciu.

Lucia, úspešná fotografka, ktorá vystavuje po celom svete, sa téme domova strateného pod masou vody venuje v rôznych podobách prakticky po celý život.

„Nahrala rozprávanie ženy manželovho strýka z Ruského, ako cestovala loďou do Ameriky. Spracovala projekt Rusnaci, kde dala dokopy siedmich mladých ľudí, potomkov vysídlencov. Zozbierali staré fotografie, ktoré vydala knižne, nahrala rusínske piesne. Obe dcéry do Stariny veľmi ťahá. Chodievali k babke ako deti a majú na tie roky nádherné spomienky. Svokrovci bývali na dolnom konci dediny, sťahovali sa v 85. roku. Dcéry sú vlastne poslednou generáciou, ktorá si niečo zo života v Starine pamätá. Sú Starinčanky, Rusnáčky. Nehanbia sa za to,“ hrdí sa pani Božena.

Komunita sa rozpadla
Vysídlenci a ich potomkovia sa stretávajú raz ročne pod vodárenskou nádržou.

Občas na svadbách, pohreboch. „Voľakedy sa v Starine na svadbách zabávalo 200 svadobčanov. Veselila sa prakticky celá dedina, veď celá dedina bola ako rodina. Potom sa ľudia rozpŕchli po celom východe, žijú v Bratislave, Prešove, v Košiciach, v Čechách, vo svete. Komunita sa rozpadla,“ hovorí.

„Najťažšie je to na sviatky, keď vidím susedov nasadať do áut a ísť za rodičmi na dedinu. My nemáme kam ísť. Schádzame sa u 86-ročnej svokry v sninskom paneláku,“ dodáva.

„Keď ideme okolo Stariny, vždy mi je ťažko na srdci a stále cítim veľkú krivdu.“

Najväčšia na Slovensku aj v strednej Európe
„Vodárenská nádrž Starina sa nachádza v najvýchodnejšej časti Slovenska, na území okresu Snina, je najväčšou zásobárňou pitnej vody na Slovensku a momentálne najväčším zdrojom pitnej vody v strednej Európe, čo sa týka využiteľného množstva,“ uviedol Marián Bocák zo Slovenského vodohospodárskeho podniku.

Nádrž má objem 59,8 mil. m³ vody a rozprestiera sa na ploche 311,4 hektárov.

Vodná nádrž Starina
Výška priehradného múru: 50 m
Dĺžka hrádze v korune 311 m
Minimálna prevádzková hladina: 309,60 m n. m.
Maximálna prevádzková hladina: 340,00 m n. m.
Celkový objem: 59,80 mil. m³

Dnes je táto vodná nádrž hlavným zdrojom pitnej vody pre mestá Košice a Prešov. Voda preteká 130-kilometrovým potrubím až do Košíc.

Starinu vybudovali v rokoch 1983 až 1988 na hornom toku rieky Cirocha v Bukovských vrchoch na území Národného parku Poloniny. Napúšťanie vodného diela sa začalo v roku 1987.

Jej výstavbe predchádzalo vysťahovanie 7 dedín. Išlo o obce Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana, Zvala.

Vysídlenie prebiehalo od jari 1980 až do jari 1986, keď ako poslednú vysťahovali obec Ruské.

Úrady vysťahovali celkovo 3 500 ľudí, ktorí tvorili 940 rodín a bývali v 820 rodinných domoch.

Do prevádzky bola Starina uvedená 20. augusta 1987 a pôvodne mala zásobovať pitnou vodou okresy Humenné, Vranov, Michalovce a Trebišov.

„V dôsledku havarijného nedostatku pitnej vody v meste Košice došlo k prehodnoteniu tejto koncepcie. Namiesto výstavby privádzačov pre okresy Michalovce a Trebišov riešil sa privádzač do okresov Prešov a Košice. Dodávka vody pre mesto Košice sa začala v roku 1988,“ uvádzajú podklady Slovenského vodohospodárskeho podniku.

Jana Otriová   (r. 2018)
redaktorka

zdroj:
https://hornyzemplin.korzar.sme.sk/c/20828395/vysidlenie-pre-starinu-chramy-vyhodili-do-vzduchu-stromy-spilili.html

foto: Starina bola kedysi strediskovou obcou so všetkými vymoženosťami
zdroj: SVP