26. novembra 1944: Zjazd v Mukačeve a vyhlásenie Manifestu

V Mukačeve sa uskutočnil I. zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny. Toto zhromaždenie bolo priamym výsledkom intenzívnej a koordinovanej činnosti politických orgánov 4. ukrajinského frontu pod vedením generála L. Mechlisa, jeho zástupcov (plk. L. Brežnev, plk. I. Ťulpanov) a zástupcov NKVD. Z Kyjeva na zjazd pricestovala špeciálna skupina vedená členom ÚV KS(b)U A. Čekaňukom.

Na rokovaní sa zúčastnilo 663 delegátov a 126 hostí, pričom väčšina delegátov bola pod priamym dohľadom sovietskych politických dôstojníkov a agentov. Zatiaľ čo v predsedníctve zasadali plukovníci Brežnev a Ťulpanov, v zákulisí (v reštaurácii Hviezda) podľa svedectiev prebiehali neformálne rozhovory generálov Mechlisa a L. Svobodu.

Kľúčové výstupy zjazdu:

Prijatie Manifestu: Účastníci prijali v Moskve pripravený dokument o „opätovnom zjednotení Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou“. Pojem „opätovné zjednotenie“ bol historicky nepodložený konštrukt, keďže toto územie nebolo v minulosti súčasťou Ruska ani Ukrajiny.

Potlačenie opozície: Pokusy spochybniť legitimitu zjazdu rozhodovať o osude milióna obyvateľov boli okamžite neutralizované prítomnými dôstojníkmi NKVD.

Vznik Národnej rady: Bola ustanovená Národná rada na čele s I. Turjanicom, ktorá plnila funkciu vlády a dočasného zákonodarného orgánu novovzniknutého útvaru „Zakarpatská Ukrajina“. Tento subjekt, de facto vytvorený Moskvou, mal slúžiť ako nárazníková zóna a nástroj tlaku na československú exilovú vládu v Londýne.

Následne bola organizovaná masová podpisová akcia na podporu Manifestu, ktorá prebiehala v atmosfére nátlaku, manipulácií a opakovaného vynucovania podpisov na úradoch či pracoviskách.

27. novembra 1944: Menovanie vlády
Národná rada (parlament) prijala dekrét č. 1, ktorým schválila zloženie exekutívy – vlády Zakarpatskej Ukrajiny, nesúcej taktiež názov „Národná rada“.

Predseda vlády: Ivan Turjanica
Podpredsedovia: Peter Sova, Peter Lintur

Zoznam povereníkov (ministrov) rezortov:
Vnútro a štátna bezpečnosť: Ivan Vaš
Komunálne hospodárstvo: Peter Sova
Financie: Jurij Ivaško
Pôdohospodárstvo: Michail Moldavčuk
Lesné hospodárstvo: Nikolaj Cuperjak
Priemysel a obchod: Samuel Vaš
Spravodlivosť: Štefan Borecký
Školstvo: Ivan Kerča
Komunikácie: Havriil Rusin
Zdravotníctvo: Ilja Kerečanin
Sociálna starostlivosť: Tomáš Čekan

1. decembra 1944: Ultimátum československej delegácii
Ivan Turjanica v mene Národnej rady doručil vládnemu delegátovi Františkovi Němcovi uznesenie o vystúpení Zakarpatskej Ukrajiny z ČSR. Súčasťou bolo ultimátum požadujúce odchod čs. delegácie do troch dní. F. Němec túto požiadavku odmietol s odvolaním sa na platnú československo-sovietsku dohodu z 8. mája 1944.

3. – 5. decembra 1944: Diplomatická hra a izolácia
Sovietski predstavitelia (gen. I. Petrov, gen. L. Mechlis) navonok ubezpečovali F. Němca, že ho považujú za jediného legitímneho partnera na rokovania, avšak zároveň odmietali zasahovať do tzv. vnútorných vzťahov medzi československými a zakarpatskými orgánmi.

Generál Heliodor Píka v hlásení do Londýna zo 4. decembra konštatoval, že prevrat bol násilne vyvolaný orgánmi NKVD, podporovaný armádnym velením a realizovaný komunistickými agitátormi.

Dňa 5. decembra Národná rada formálne prerušila všetky styky s čs. vládnou delegáciou a veliteľstvom oslobodeného územia. Zároveň zaslala list prezidentovi E. Benešovi so žiadosťou o uznanie Manifestu a požiadala gen. Petrova, aby rokoval výlučne s Národnou radou ako jedinou predstaviteľkou moci.

6. decembra 1944: Postoj prezidenta Beneša
Prezident Edvard Beneš odmietol uznať legitimitu mukačevského Manifestu, keďže by to znamenalo popretie jeho dlhoročného úsilia o obnovu Československa v predmníchovských hraniciach. Napriek tomu naďalej prechovával dôveru voči Stalinovi, pričom postup sovietov na Podkarpatskej Rusi mylne interpretoval ako dôsledok tlaku ukrajinských nacionalistov na Moskvu.

7. decembra 1944: Cirkevná delegácia v Moskve
Delegácia pravoslávnej mukačevsko-prešovskej eparchie odcestovala do Moskvy. Hoci oficiálnym cieľom bol prechod jurisdikcie zo Srbskej pod Ruskú pravoslávnu cirkev, návšteva bola propagandisticky využitá na štátnej úrovni (zmienka v denníku Pravda).

Delegácia však predložila petíciu, ktorá spochybňovala pripojenie k Ukrajine a navrhovala začlenenie Podkarpatskej Rusi ako autonómnej republiky priamo do Ruskej sovietskej federácie (RSFSR). Tento návrh bol Moskvou rezolútne zamietnutý, keďže bol v rozpore s oficiálnou doktrínou o „zjednotení všetkých ukrajinských území“.

8. – 9. decembra 1944: Koniec čs. správy a sovietizácia
Dňa 8. decembra minister F. Němec uznal neudržateľnosť situácie a odletel do Moskvy, čím sa fakticky ukončilo pôsobenie čs. administratívy na tomto území.

Nasledujúci deň, 9. decembra, Národná rada prijala sériu zásadných opatrení smerujúcich k úplnej sovietizácii:

Zákaz mobilizácie do čs. armády: Nariadenie organizovať vstup obyvateľstva výhradne do Červenej armády.

Štátne symboly: Za hymnu a vlajku Zakarpatskej Ukrajiny boli vyhlásené hymna a vlajka ZSSR. Na vlajke pribudlo heslo: „Sláva opätovnému zjednoteniu Zakarpatskej Ukrajiny so Sovietskou Ukrajinou!“

Časové pásmo: Stredoeurópsky čas bol nahradený moskovským časom.

zostavil: jLai