6. október - Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie

Rusíni na Dukle: cesta cez Karpaty, ktorá neviedla na Podkarpatskú Rus

Karpatsko-duklianska operácia priviedla československý armádny zbor na územie republiky, za ktorej obnovu bojoval. V jeho radoch slúžili aj tisíce Rusínov, mnohí poznačení sovietskym väzením. Pre podkarpatských rodákov však prekročenie hranice neznamenalo návrat do rodného kraja. Ich zbor postupoval na Slovensko, kým Podkarpatská Rus smerovala k inej politickej budúcnosti.

Z Podkarpatskej Rusi cez sovietske tábory
Podkarpatská Rus bola súčasťou medzivojnového Československa. Jej južnú časť vrátane Užhorodu a Mukačeva získalo Maďarsko po Viedenskej arbitráži v novembri 1938. Zvyšok územia vojensky obsadilo v marci 1939.
Mnohí miestni obyvatelia, najmä mladí ľudia, hľadali útočisko v Sovietskom zväze. Za prekročenie hranice ich však sovietske orgány zatýkali a odsudzovali na pobyt v pracovných táboroch. Cesta za slobodou sa pre nich zmenila na zápas o prežitie.
Na ich prepúšťaní a zaradení do československého vojska sa významne podieľal Heliodor Píka, náčelník československej vojenskej misie v ZSSR. Rusíni sa stali jednou z početných skupín československých jednotiek na východnom fronte.
Koncom leta 1944 mal 1. československý armádny zbor v ZSSR vyše 16-tisíc príslušníkov. Historik Ivan Pop uvádza ku koncu júla toho roku 3 177 Rusínov. Spolu s volynskými Čechmi, Slovákmi a príslušníkmi ďalších národností sa pripravovali na postup k hraniciam republiky.

Píkov návrh a pomoc povstaniu
Píka presadzoval, aby sa československé vojsko dostalo na Podkarpatskú Rus. Už v júni 1944 žiadal sovietske velenie o nasadenie zboru cez Užocký alebo Verecký priesmyk. Jeho návrh dokladá depeša, na ktorú odkazuje historik Zdeněk Vališ v publikácii Velitelství osvobozeného území v dokumentech 1944-1945.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 sa naliehavou úlohou stala pomoc povstalcom. Na žiadosť československej exilovej vlády sovietske velenie pripravilo ofenzívu cez Karpaty. Československý zbor do nej vstupoval ako súčasť 38. armády 1. ukrajinského frontu. Jeho cesta viedla smerom na Duklu a Prešov.
Ivan Pop spájal nenasadenie zboru na Podkarpatskej Rusi aj so sovietskymi politickými zámermi. Podľa jeho výkladu Moskva nechcela, aby do kraja vstúpili ako osloboditelia rusínski vojaci so skúsenosťou z gulagov. Samotná zvolená trasa však takýto motív nedokazuje. Doložený je Píkov návrh i následné nasadenie zboru na pomoc povstaniu. Podkarpatskú Rus oslobodzovali v októbri 1944 vojská 4. ukrajinského frontu.

Ukrajinská agitácia
Podkarpatskí Rusíni boli podľa názoru Heliodora Píky predmetom osobitných úvah Kominterny. Doráňaní pobytom v táboroch a sklamaní nepriateľským prijatím v ZSSR predstavovali protiboľševický a vyložene československý prvok. Po odchode prvého čs. samostatného práporu na front v marci 1943 sa v Buzuluku zriadil záložný pluk, v ktorom Rusíni od samého začiatku tvorili 90-percentnú väčšinu. Do Buzuluku prišli takmer všetci výlučne zo sovietskych táborov. Na nich zamerali svoju pozornosť českí komunisti a rozpútali "ukrajinskú“ agitáciu.
Zaujímavý je Píkov názor na rusínsky etnopolitický problém. "Podkarpatskí Rusi sa môžu z čisto vedeckého hľadiska pokladať za samostatný, osobitný národ. Pomenovanie Rusín nie je len prekladom latinského Rutheni, ale používali ho aj podkarpatskorusínski buditelia a spisovatelia. Blízka príbuznosť s ukrajinským jazykom ešte nedáva dôkaz o tom, že by museli byť národom ukrajinským… Podkarpatskí Rusi sa po tisíc rokov vyvíjali za úplne odlišných podmienok než na Ukrajine, bez veľkých vplyvov ukrajinských, čím sa vyvinul úplne odlišný charakter podkarpatského človeka. Preto majú právo na to, aby ich pokladali za osobitný národ, a nie za kmeň Ukrajincov s jedinou odlišnosťou v nárečí. Má právo používať svoj spisovný jazyk ako národný jazyk. O tom nech však rozhodne podkarpatský národ sám po vojne. Duch príslušníkov Podkarpatskej Rusi je jasne československý. Po útrpných skúsenostiach z pracovných internačných táborov a väzení je im ich sloboda v ČSR pevným cieľom a budú odporcami eventuálneho zlúčenia Podkarpatskej Rusi so Sovietskym zväzom.“
Pravda, 31.12.2018, https://www.pravda.sk/spravy/neznama-historia/clanok/496721-obete-ideologickej-zlovole-varuju

Do Prešova za päť dní
Karpatsko-duklianska operácia sa začala 8. septembra 1944. Plán predpokladal, že útočiace vojská dosiahnu Prešov približne za päť dní. Už na začiatku však chýbal jeden z rozhodujúcich predpokladov úspechu: dve východoslovenské divízie, ktoré mali pomôcť otvoriť cestu cez karpatské priesmyky, Nemci na prelome augusta a septembra odzbrojili.
Rýchlo pripravený útok narazil na pevnú obranu, horský terén a problémy s prieskumom a koordináciou. Dažde a hmly obmedzovali leteckú podporu. Namiesto očakávaného prielomu nasledovali týždne bojov o jednotlivé výšiny, cesty a dediny.
Tragický bol už 9. september. Pri poľských obciach Machnówka a Wrocanka sa československé jednotky počas presunu dostali do nemeckej paľby. Postupovali v domnení, že pred nimi bojujú sovietske vojská. Nečakaný stret si vyžiadal straty v stovkách mužov a vážne zasiahol bojaschopnosť oboch nasadených peších brigád. Dňa 10. septembra maršal Ivan Konev odvolal veliteľa zboru generála Jana Kratochvíla a na jeho miesto postavil generála Ludvíka Svobodu.
Základný cieľ operácie, včasné pozemné spojenie s povstalcami, sa nepodarilo splniť. Útok však viazal nemecké jednotky a obmedzoval možnosti ich nasadenia proti povstaniu.

6. október: vstup do rusínskeho kraja
Predsunuté jednotky československého zboru prekročili 6. októbra 1944 v priestore Duklianskeho priesmyku predvojnovú štátnu hranicu a vstúpili do Vyšného Komárnika. Vo vojnovom denníku zboru je zaznamenané, že prieskumné hliadky dosiahli obec o ôsmej ráno.
Československí vojaci stáli na území republiky, za ktorej obnovu bojovali. Podkarpatskí Rusíni sa ocitli v prostredí blízkom rečou i kultúrou. Ich rodné obce však ležali ďalej na východ, mimo smeru postupu zboru.
Boje pokračovali aj za priesmykom. Nemecké jednotky zaujali ďalšie obranné postavenia a postup smerom na Svidník sa zastavil. V dňoch 21. až 27. októbra sa ťažisko bojov presunulo aj do údolia Kapišovky, ktoré spája Vyšnú Pisanú, Nižnú Pisanú a Kapišovú. Toto územie sa zapísalo do pamäti kraja ako Údolie smrti. Kapišovú sa podarilo definitívne oslobodiť až 26. novembra 1944.
Rusínske dediny sa stali bojiskom. Vojna tak spojila osudy vojakov prichádzajúcich spoza Karpát s osudmi miestnych obyvateľov, ktorých domovy zasiahli frontové boje.

Ľudská cena Dukly
Dňa 27. októbra 1944 nemecké vojská obsadili Banskú Bystricu. Súvislá obrana povstaleckej armády sa rozpadla a jej príslušníci prechádzali na partizánsky spôsob boja. Nasledujúci deň, 28. októbra 1944, sovietske vrchné velenie ukončilo Východokarpatskú operáciu, ktorej súčasťou bola aj Karpatsko-duklianska operácia. Sovietske a československé vojská na duklianskom smere prešli dočasne do obrany. Miestne boje však pokračovali. Podľa údajov slovenského Vojenského historického ústavu predstavovali straty sovietskej 38. armády v Karpatsko-duklianskej operácii 13 264 padlých, zomretých a nezvestných a ďalších 48 750 ranených a chorých. Pri 1. československom armádnom zbore VHÚ uvádza 1 630 padlých, zomretých a nezvestných a 4 069 ranených.
Za týmito súhrnmi sú vojaci rozličných národností. Samotné čísla nevypovedajú o počte rusínskych obetí, ukazujú však cenu bojov, ktorými prechádzali aj oni.

Rodný kraj za novou hranicou
Na Podkarpatskej Rusi sa po príchode Červenej armády československá vládna delegácia pokúsila obnoviť správu republiky. Jej činnosť však postupne narážala na sovietske zásahy a na hnutie za pripojenie kraja k sovietskej Ukrajine, podporované sovietskym aparátom.
Dňa 26. novembra 1944 prijal zjazd národných výborov v Mukačeve požiadavku pripojenia k sovietskej Ukrajine. Československo potom 29. júna 1945 podpísalo so Sovietskym zväzom zmluvu o odstúpení Podkarpatskej Rusi.
Vojaci pochádzajúci z kraja pritom netvorili politicky jednotnú skupinu. Do udalostí zasiahli aj niektorí príslušníci československého vojska. Ivan Turjanica, dôstojník pridelený k vládnej delegácii, sa stal jedným z hlavných organizátorov pripojenia k Sovietskemu zväzu. Osudy jednotlivcov preto nemožno stotožniť s bojovou cestou celého zboru.
Čo zmena hraníc znamenala pre jedného z veteránov, približujú spomienky Rusína Michala Demjana. Prežil sovietsky pracovný tábor, bojoval pri Sokolove a na začiatku duklianskych bojov ho z frontu vyradila žltačka. Po vojne sa rozhodol zostať v Československu. V spomienke zaznamenanej pre Příběhy 20. století svoje rozhodnutie vysvetlil slovami: „To už bol Sovietsky zväz. To by som bol blázon. Chcel som zostať v Prahe.“
Jeho spomienka približuje dilemu človeka, ktorého rodný kraj sa stal súčasťou štátu, v ktorom už zažil väzenie.
Pri spomienke na Duklu patria k dejinám bojov aj takéto osobné príbehy. Československo sa obnovilo, no rodný kraj mnohých jeho vojakov zostal za novou štátnou hranicou.

Spracoval RUSYN.SK

Zdroje a literatúra
- Ústav pamäti národa: 8. september 1944. Začiatok Karpatsko-duklianskej operácie.
- Vojenský historický ústav: Karpatsko-duklianska operácia - pohľad do histórie a Údolie smrti.
- Ministerstvo obrany ČR - VHÚ Praha: 1944. Karpatská kalvárie, 2014, najmä pasáž „Krvavá Wrocanka a Machnowka“.
- Jiří Plachý: Dne 5. listopadu 1938 začala okupace jižního Slovenska na základě rozhodnutí Vídeňské arbitráže, VHÚ Praha.
- Zdeněk Vališ: Velitelství osvobozeného území v dokumentech 1944-1945, ÚSTR, Praha 2016, najmä s. 15 k Píkovmu návrhu.
- Ivan Pop: Obete ideologickej zlovôle varujú, Pravda, 31. decembra 2018. Zdroj uvádzaného počtu Rusínov a autorského výkladu politického pozadia nasadenia zboru.
- Jiří Plachý: Konec československé Podkarpatské Rusi, Paměť a dějiny, 2021, č. 1, s. 63-77.
- Národní archiv ČR: 22. 11. 1945, výstavný materiál k odstúpeniu Podkarpatskej Rusi.
- Mikuláš Kroupa: „Můj otec bojoval proti mně,“ vzpomíná na válku Rusín Demjan. Prošel gulagem, pak se stal bachařem, Český rozhlas Plus, Příběhy 20. století. Citát je preložený z češtiny.