Josif Bokšaj: Dvadsať kompozícií pre školákov

Systém vzdelávania v novovzniknutej Československej republike bol po roku 1918 ovplyvnený tradičnými formami vyučovania, charakteristickými pre základné a stredné školy z čias Rakúsko-Uhorska.


Určité problémy však vznikali v školstve na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, pretože pred prvou svetovou vojnou boli tieto územia do značnej miery maďarizované.

Podľa údajov oficiálnej štatistiky sa k slovenskej národnosti hlásilo iba tristo slovenských učiteľov základných škôl a dvadsať pedagógov stredných škôl. Českí učitelia preto dobrovoľne prichádzali do týchto oblastí, aby podľa svojich možností pomohli kolegom, čo priaznivo prispievalo k riešeniu nedostatku učiteľov.

V novovzniknutom štáte sa začal postupne meniť systém i spôsob vyučovania. Zo všetkých vzdelávacích zariadení sa odstraňovali rakúsko-uhorské a nemecké názorné pomôcky, obrazy, mapy, knihy, odborné časopisy a noviny.

Ministerstvo školstva Československa nariadením zo 14. septembra 1924 zaviazalo školy rôznych stupňov, aby vo vyučovacom procese používali výlučne názorné materiály schválené príslušnými štátnymi inštitúciami. Pred pedagógmi a výtvarníkmi, medzi ktorými mimoriadne aktívnu úlohu zohrával užhorodský maliar a gymnaziálny učiteľ Josif Bokšaj, tak stála prvoradá úloha: vytvoriť pre československé školy všetkých stupňov úplne nové, moderné a pre študentov i žiakov zrozumiteľné obrazy s didaktickým zameraním.

Pozornosť pútajú predovšetkým obrazy, ktoré slúžili ako ilustračný materiál pri výučbe prírodovedy, dejepisu a geografie. Neskôr boli vytlačené v Prahe. Autorom viac ako tretiny vydaných obrazových listov bol Josif Bokšaj. Na dvadsiatich farebných litografiách, ktoré umelec vytvoril v rokoch 1928 – 1930 vo formáte 56 × 82 cm, boli názvy diel uvedené v troch jazykoch: česky, slovensky a rusínsky. Do škôl vo všetkých regiónoch republiky (na Morave, v Sliezsku, na Slovensku a Podkarpatskej Rusi) sa obrazy dodávali v troch vyhotoveniach, pričom každému z nich zodpovedala stanovená cena:

litografia na papieri,
list podlepený kartónom,
tlač na plátne nalepenom na kartón.

Za príplatok bol obraz upevnený medzi dve drevené lišty z tvrdého dreva natreté na čierno.

Po skončení druhej svetovej vojny boli tieto názorné pomôcky zo všetkých škôl republiky odstránené a do dnešných čias sa o nich zachovalo pomerne málo informácií. Poznáme však všetkých dvadsať kompozícií Josifa Bokšaja: Jarná sejba na Verchovine, Na polonine, Žatva, Zima v Karpatoch, Zber kukurice, Zber ovocia, Zber hrozna, Ťažba dreva v lese, Sedliacky dvor neďaleko Užhorodu, Rusínska chalupa v zime, Zber sena na Verchovine, Stavba domu v Užhorode, Verchovinský tkáčsky stav, Trh v Užhorode, Píla v Osoji, Stádo na polonine, Železničná stanica v Užhorode, Chrám v Jasini, Plavenie dreva na Tise a Panoráma Užhorodu. V súčasnosti sa tieto názorné pomôcky s podkarpatskou tematikou uchovávajú v zbierke Národného pedagogického múzea a v Komenského knižnici v Prahe.

Uvedené obrazy sa vyznačovali hlboko premyslenými námetmi. Ilustrovali scény zo života a každodennosti ľudu a zobrazovali prírodnú krajinu východnej časti Československej republiky, Podkarpatskej Rusi. Tomuto regiónu bola venovaná viac ako tretina všetkého tlačeného názorného materiálu určeného pre školy. Väčšina obrazov zostávala nadlho v pamäti žiakov i učiteľov a podnecovala ich k návšteve tohto nádherného kúta krajiny.

Spomínané práce hodnotili odborníci tak z hľadiska ich umeleckej hodnoty, ako aj vzdelávacej a výchovnej funkcie. Bokšajovi sa podarilo v každom diele vyvážene a organicky spojiť oba tieto ciele. Považujem preto za vhodné oboznámiť čitateľa s názorom Františka Míka, autora knihy Učební pomůcky a moderní vzdělání z roku 1933, ktorý o tlačených obrazoch Josifa Bokšaja napísal:

„Štyri obrazy profesora z Podkarpatskej Rusi J. Bokšaja, Zber kukurice, Zber ovocia, Zber hrozna a Ťažba dreva v lese, presvedčivo zachytávajú osobitosť miestneho koloritu. Tým okamžite priťahujú detskú pozornosť. Na všetkých obrazoch môžu žiaci sledovať realisticky zachytené scény ľudskej práce, ktoré im zároveň poskytujú dobrý príklad a povzbudzujú ich k práci. Zobrazené postavy, deti aj dospelí, sú oblečené do ľudových krojov charakteristických pre Podkarpatskú Rus. Na obraze Zber kukurice priťahujú pozornosť detí verne zobrazené slnečnice rastúce na okrajoch kukuričného poľa, ako aj veľké dozreté melóny, ktoré odtrháva statný muž a žena ich odnáša z poľa vo svojej zástere. Nemenej výrazná je postava dievčaťa v rohu obrazu, ktoré drží v rukách veľké hlavy slnečníc. Bolo by vhodné, aby učiteľ ukázal žiakom skutočný kukuričný klas alebo jeho kvalitné vyobrazenie, aby si deti mohli vytvoriť jasnú predstavu o tejto rastline.

Ako živé rozprávanie pôsobí obraz Zber ovocia, ktorý vyvoláva množstvo predstáv. Strom ohýba svoje konáre pod váhou plodov. O bohatej úrode svedčia hromady jabĺk pod jabloňami a koše i debny naplnené ovocím. Dievča, ktoré rukou pridŕža konár, oberá jablká, iné ich odnáša k debnám, ktoré napĺňa hospodár, aby ich neskôr rozoslal do rôznych kútov sveta. Výrazný obraz Zber hrozna vzbudzuje záujem detí nielen scénou práce, ale aj nádherným výhľadom na krajinu, ktorý presne vystihuje miestne prostredie. Vhodne zvolená farebnosť posilňuje presvedčivosť maliarskeho rozprávania. Na obraze Ťažba dreva v lese sivé pozadie so zalesnenými horskými svahmi a zasneženými vrcholmi sprostredkúva pocit ťažkej práce drevorubačov, ktorí pília kmene, nakladajú ich a odvážajú na vlastnoručne vyrobených saniach.

Tieto štyri obrazy J. Bokšaja približujú našej mládeži hospodárstvo, prácu, prírodné prostredie a ľudový spôsob života na Podkarpatskej Rusi.“

Ďalšími umelcovými kompozíciami sú Sedliacky dvor neďaleko Užhorodu, Rusínska chalupa v zime, Zber sena na Verchovine a Stavba domu v Užhorode. Obraz Sedliacky dvor neďaleko Užhorodu oboznamuje žiakov so životnými podmienkami maďarského obyvateľstva Podkarpatskej Rusi, s jednoduchými a nedokonalými pracovnými nástrojmi: vozmi, naberačkami na vodu a ďalším náradím. To všetko vzbudzuje záujem detí. Maďarské hospodárstvo však pôsobí predsa len zámožnejšie než rusínsky interiér na obraze Rusínska chalupa v zime. Chalupu osvetľujú drobné okienka a v niektorých z nich je namiesto skla papier. Napriek tejto chudobe tu vidíme usilovného chlapca sediaceho na lavici, zaujatého čítaním knihy, pravdepodobne učebnice. Neďaleko stojí železná pec na troch nepoškodených podperách, štvrtá je zlomená a nahradená kamennou podložkou. Zo všetkých strán presvitá chudoba. Okrem pece a niekoľkých skromných predmetov každodennej potreby sú jediným nábytkom stolička a ručne vyrobená kolíska. Napriek všetkému cítiť v tomto prostredí pokoj a súlad. Stará mama sa skláňa k dieťaťu v kolíske, ktoré k nej naťahuje ruky a je pripravené urobiť svoje prvé kroky. Gazdiná pradie na jednoduchom dedovskom vretene a oproti nej sedí unavený muž.

Žiaci sa so záujmom oboznamujú so sedliackou prácou zachytenou na obraze Zber sena na Verchovine. Môžu pozorovať, ako sa pokosená tráva ukladá do snopov a odváža do hospodárstiev. Sýta a šťavnatá červená farba ženských šiat a šatiek odvážne kontrastuje s lúčnou zeleňou, bohatou na tónové odtiene, v zobrazení polí, zalesnených pahorkov a malebných diaľok nádhernej krajiny. Biele akcenty mužského oblečenia a ženských vyšívaných odevov so zdobenými vzormi na rukávoch ešte zosilňujú farebné kontrasty.

Scéna stavby zachytená na obraze Stavba domu v Užhorode je charakteristická pre ktorékoľvek menšie mestečko v Československu. Iba robotník v popredí, oblečený v zástere prehodenej cez dlhé nohavice, pripomína, že dej sa odohráva v najvýchodnejšej časti našej republiky. Žiakov priťahuje farebnosť diela: dominujú sýta žltá, modrá a výrazná oranžová.

Posledné štyri reprodukcie diel Josifa Bokšaja, ktorými sa uzatvára podkarpatský cyklus, sú Železničná stanica v Užhorode, Chrám v Jasini, Plavenie dreva na Tise a Panoráma Užhorodu. Iba umelec pevne spätý so svojím národom, ktorého korene hlboko vrastajú do rodnej zeme, mohol vytvoriť takéto umelecky hodnotné diela, ktoré jasnou a zrozumiteľnou formou rozprávajú mládeži o prírode a osobitostiach života obyvateľov východného regiónu republiky.

Budova užhorodskej železničnej stanice s vlakmi na koľajach sa podobá na rovnaké stavby v iných mestách. Postavy ľudí ponáhľajúcich sa k vozňom, oblečené v typických pestrých ľudových odevoch, však pripomínajú farebné kvetinové záhony v Užhorode. Bohatá folklórna obraznosť charakterizuje obraz Chrám v Jasini. Pri pozorovaní výrazných postáv mužov a žien môžu žiaci študovať nielen národné kroje, ale aj osobitosti a charakteristické črty miestnych ľudských typov. Skupina ľudí smeruje k drevenému chrámu, ktorý pôsobí rovnako chudobne ako všetko naokolo.

Obraz Plavenie dreva na Tise zachytáva horný tok rieky, ktorá preteká údolím medzi pahorkami. Prúd je pomerne rýchly, o čom svedčí úsilie pltníkov usmerňovať plte požadovaným smerom. Žiaci zároveň môžu spoznať spôsob stavby pltí. Pri pohľade na breh možno neďaleko zazrieť podkarpatskú dedinu, ku ktorej smeruje niekoľko postáv. Medzi nimi je aj stará žena, ktorú už poznáme z obrazov Železničná stanica v Užhorode a Chrám v Jasini.

Jedinou kompozíciou bez ľudských postáv je Panoráma Užhorodu. Umelec to urobil vedome. Týmto spôsobom chcel posilniť pocit významu zobrazeného miesta a zdôrazniť celkový charakter mesta a jeho historických stavieb, významného životného centra a hlavného mesta Podkarpatskej Rusi.

Rovnako pozitívne a pochvalné hodnotenia Bokšaja a jeho didaktických obrazov nachádzame o štvrťstoročie neskôr u Emanuela Strnada a Jaromíra Uždila v knihe Školský obraz, jeho určenie a využitie:

„Školské obrazy talentovaného maliara J. Bokšaja tvoria cyklus dvadsiatich diel. Táto séria bola úspešne rozpracovaná, ale nebola dokončená. J. Bokšaj, ktorý sa usiloval predovšetkým zachytiť život a prácu ľudu Podkarpatskej Rusi, preukázal talent zručného koloristu. Zobrazoval krásu a bohatstvo krajiny paletou jasných sýtych farieb a citlivo i presvedčivo zachytával tak jednoduché prírodné javy, ako aj znaky zaostalej agrárnej feudálnej krajiny, svojráznej kolónie prvej republiky. Dnes môžu jeho práce slúžiť ako ilustrácie pri vyučovaní prírodovedy, dejepisu a geografie.

Časť diel tohto cyklu, napríklad Zber kukurice, Zber ovocia a Zber hrozna, sa vyznačuje bohatou sýtosťou farieb, zatiaľ čo ďalšie diela charakterizuje realistické zachytenie prírodnej farebnosti: Jarná sejba na Verchovine, Na polonine a Zima v Karpatoch. V týchto umelecky hodnotných dielach dokázal autor hlboko individuálnou a neopakovateľnou formou vyriešiť úlohy, ktoré pred ním stáli. Aj pri dielach menšieho formátu sa usiloval o jasnosť a presvedčivosť zobrazenia, čo bolo nevyhnutné pri výučbe jednotlivých predmetov. V obrazoch zobrazujúcich interiéry a architektúru (Sedliacky dvor neďaleko Užhorodu, Verchovinský tkáčsky stav a ďalšie) umelec s reportážnou presnosťou zachytáva scény s etnografickými námetmi, ako aj výjavy využívané pri výučbe ďalších predmetov.“

Naliehavosť objednávok si vyžadovala rýchle kompozičné a technické riešenia. Napriek tomu boli Bokšajove obrazy vždy naplnené tvorivým zaujatím a vyznačovali sa výtvarnou vyzretosťou. Bokšaj pracoval s nadšením, maľoval v jednom sedení a vytváral presné, dokumentárne pôsobiace výjavy, ktoré boli zrozumiteľné detskému vnímaniu. Niekedy sa reprodukcie tlačili z autorových prác, ktoré mali skicovitý charakter. Vyznačovali sa sviežosťou a bezprostrednosťou zobrazenia, napríklad Píla v Osoji alebo Stavba domu v Užhorode. Ak Bokšajove práce porovnáme s tematicky príbuznými maďarskými školskými obrazmi, vytvorenými o niečo skôr pod redakciou Károlya Mühlbecka, kompozície podkarpatského umelca pôsobia omnoho modernejšie a tvorivo dokonalejšie než konzervatívne práce jeho maďarských kolegov. Týka sa to obrazov autorov Tulla Ödöna a Vodianera. Ich do istej miery umelé a vykonštruované práce plne zodpovedali požiadavkám maďarského vzdelávacieho systému.

Vtedajší československí odborníci a teoretici vysoko hodnotili didaktické obrazy Josifa Bokšaja. Vyzdvihovali originalitu tvorivej osobnosti podkarpatského maliara, jedného zo zakladateľov podkarpatskej rusínskej maliarskej školy. Jeho diela mali veľký vplyv na rozvoj a formovanie nového občana Československa. Nepomáhali iba pri vyučovaní predmetov, ako boli prírodoveda, vlastiveda, geografia, dejepis či ručné práce pre dievčatá, ale prispievali aj k estetickej výchove žiakov a oboznamovali ich s otázkami výtvarného umenia.

Josifa Bokšaja nie náhodou vybrali na prácu výtvarníka v školskom systéme spolu s najznámejšími umelcami vtedajšieho Československa. Svedčí o tom aj prehľad tlačených prác z roku 1928:

„Školské obrazy sa vyznačujú vysokou výtvarnou úrovňou, pretože ide o umelecké práce popredných výtvarníkov: Kašpara, Kubu, Lolka, Uprku, Laudu a ďalších. Ich cieľom bolo zachytiť charakteristické črty jednotlivých regiónov našej krajiny, ich geografické osobitosti, etnografiu a hospodárstvo. Všetky tieto obrazy, ktoré vytvorili českí a slovenskí umelci, ako aj rusínsky maliar Bokšaj, podávajú celistvý, emocionálne pôsobivý a obsahovo hlboký obraz našej vlasti.“

Československá vláda všestranne podporovala rozvoj umenia na Podkarpatskej Rusi. Za štátne prostriedky mohol školský odbor v Užhorode zakúpiť určitý počet obrazov s cieľom zorganizovať a otvoriť v meste Podkarpatskú obrazovú galériu.

František Hýbl

PhDr. František Hýbl ( 9. júna 1941 – † 15. augusta 2024)* bol významný český historik, komeniológ a dlhoročný riaditeľ Múzea J. A. Komenského v Přerove. Jeho odborná a životná dráha stála na dvoch pevných pilieroch: na jednej strane neúnavne skúmal dejiny školstva a pedagogický odkaz Jána Amosa Komenského, na strane druhej sa nezmazateľne zapísal do moderných dejín ako odvážny pátrač po zatajovaných historických pravdách.

Jeho občiansky a historicky najvýznamnejším dielom bolo podrobné zmapovanie a zverejnenie povojnovej tragédie na vrchu Švédské šance pri Přerove (masaker karpatských Nemcov, Slovákov a Maďarov z júna 1945). Napriek dlhoročným tlakom tento temný bod histórie dôkladne zdokumentoval, čím obrovskou mierou prispel k historickému zmiereniu a vyrovnaniu sa s minulosťou. Za svoju celoživotnú neústupčivú prácu a morálny postoj získal rad vysokých štátnych vyznamenaní v Česku, Nemecku i na Slovensku.

zdroj: Josif Bokšaj, monografia, Užhorod 2016
preklad: jLai 

foto: Josif Bokšaj: Panoráma Užhorodu, r.1928, plátno 80x120cm